Reklama
Reklama

Viktorín a Vyšehrad

Počet zobrazení: 3541


viktorin_vysehrad.jpg

Tretí tohtoročný júlový pondelok (21. 7. 2014) uplynulo 140 rokov od smrti jedného z najvýznamnejších slovenských národovcov 19. storočia – Jozefa Karola Viktorína. Súhrou okolností zomrel v Budíne, ale v tom čase bol trvalo príslušný do obce Vyšehrad, kde pôsobil skoro 10 rokov ako kňaz nemeckej farnosti. To sú tie paradoxy histórie. Áno, hovoríme o Vyšehrade, dnes známom pojme pre spoluprácu Česka, Maďarska, Poľska a Slovenska. Leží v „Dunajskej zákrute“ na pravom brehu rieky Dunaj asi 25 kilometrov poniže Štúrova/Ostrihomu.

Kto bol Jozef Viktorín?

V Zavare pri Trnave (medzi dedinou a mestom sa dnes nachádza automobilka PSA Peugeot) sa 2. marca 1822 narodil Jozef. Jeho otec Anton bol pôvodom z Moravy a matka Alžbeta rod. Ernstová z Čiech. A tak sa syn stal typický Uhorský Slovák. Preskočím detstvo (vyrastal a školoval sa aj v Dolnom a Hornom Čepení pri Seredi a v Trnave. Vo svojej autobiografii poznamenal: „Ja som odjakživa v tej myšlienke rástol, že som rodený za kňaza.“ A som presvedčený, že dobre urobil. Po trnavskom gymnáziu pokračoval v tamojšom seminári. „Príjmačky“ do seminára v roku 1840 i posledný rok absolvoval v Ostrihome a napriek problémom, ktoré vyplývali z jeho slovenského vlastenectva, tam 15. 1. 1847 prijal kňazskú vysviacku v Kaplnke sv. Ignáca. Život kňaza mal pred sebou. Zvolil si však život kňaza so slovenskou pridanou hodnotou. „Kaplánku“ začal vo februári 1847 v Senici na Záhorí (osem mesiacov). Aj úzke priateľstvo s J. M. Hurbanom z neďalekého Hlbokého mu pridalo biľag panslavizmu. Ešte ten istý rok v októbri ho preložili do Trstína, kde prežíval prvé chvíle revolúcie meruôsmeho roku tak aktívne, že 26. mája 1848 ho uväznili v prešporskom stoličnom dome a sedel v tamojšom árešte až do Štedrého dňa – 7 mesiacov bez súdu! Dnes je to „stará“ budova Národnej rady SR. Čo tak vážení zákonodarcovia uctiť si ho aspoň pamätným nápisom na budove? Aj jeho práca prispela k existencii dnešného samostatného Slovenska! Nasledujúci rok prežil opäť v Trstíne a v apríli 1850 ho na vlastnú žiadosť preložili do Skalice. Ale so svojím slovenstvom neprestal. Keď ho „prichytili“ pri korešpondencii s Karlom Havlíčkom Borovským, nadriadené orgány ho posielajú do krajov neslovenských.

Ostatok života pracuje a tvorí v srdci Uhorska. Od apríla 1852 je kaplánom v Starom Budíne (Óbuda) až do konca roka 1855. Od prvého januára 1856 sa posúva zopár kilometrov južnejšie do Budína, do farnosti sv. Anny. Pre znalcov Budapešti: je to cez rieku oproti dnešnému parlamentu, samozrejme, vtedy ešte nestál. Pôsobí tu do konca apríla 1866 – vyše desať rokov, zasa len ako kaplán. Treba poznamenať, že tak Starý Budín ako aj Budín boli v tom čase mestá s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom. Napriek týmto skutočnostiam jeho práca pre slovenský národ sa nestratila, ba priam nabrala na intenzite. A nielen na poli literárnom, edičnom, vydavateľskom. Už v roku 1851 nastolil otázku založenia Matice slovenskej. Nepochodil. V roku 1857 sa „znovu vracia k myšlienke založenia MS“. Nevládne však jednota v slovenskom národnom kruhu. Viktorín však národne pracuje inými prostriedkami. Vydáva almanachy Concordia, Lipa (tri ročníky), zobrané spisy básnické Andreja Sládkoviča a dielo Jozefa Hollého. Po založení Matice slovenskej (1863) sa stal členom Výboru a v menoslove zakladajúcich členov má poradové číslo 2. Stále žije a pôsobí mimo súčasného Slovenska v dnešnej Budapešti!

Viktorín na Vyšehrade

Prejdime k poslednej štácii jeho života – k Vyšehradu, čo je dôvod môjho príspevku. Vyšehrad, dnes maďarský Viségrad bol nemecko-jazyčnou dedinou Plintenburg. Tamojší Nemci prišli po Dunaji z Bavorska od Ulmu, o čom sa môžete presvedčiť z maľby na budove kompy. Mimochodom, kompou sa dostanete na druhý breh do Nagymarosu (Naďmaroš), známym  zo sústavy dunajských vodných diel. Tam majú aj železnicu do Pešti či Bratislavy. Za Jozefa Viktorína nič nepripomínalo slávnu minulosť. Badateľné boli ako tak ruiny Dolného a Horného hradu. Dá sa však povedať, že Viktorín vycítil „rozvojový potenciál“ lokality. A tak okrem svedomite vykonávaných každodenných kňazských povinností a súvisiacich prác (založil Pamätnú knihu Vyšehradskej farnosti, stavba školskej budovy), okrem neustávajúcej práce na poli matičnom (vydáva drámy Jozefa Záborského), „usilovne skúmal najmä minulosť staroslávneho pôsobiska“. Viktorín sa obrátil na uhorského ministra kultu Jozefa Eötvösa so žiadosťou o pomoc pri obnovovaní pamäte na slávu Vyšehradu. Sám napísal a vydal publikáciu Vyšehrad včera a dnes (1872) v maďarčine a nemčine – jazykoch vtedajšej klientely cestovného ruchu. Zaslúžil sa o začiatok renovácie Horného hradu, sprístupnil ho chodníkom – dnes nazývaným Viktorínova promenáda. Pridal dnešnou terminológiou povedané produkt turistiky – postavil pod hradom kríž na počesť Kláry Zachovej, hrdinky vcelku známej historickej „story“ z dôb panovania kráľa Karola Roberta. Maďari si prácu Viktorína na odkrývaní Vyšehradskej minulosti veľmi vážia. Pri vstupe na jeho promenádu je výrazná tabuľa pripomínajúca jeho skutky, pri pôvodnom kríži Zachovej vztýčili kamenný monument v tvare písmena V, dobre viditeľný z podhradia a nábrežia Dunaja. Posledné týždne Viktorínovho života boli veľmi ťažké. Dostával záchvaty zúrivosti, liečil sa štyri týždne v budínskom ústave Dr. Vaškoviča a posledné dva dni prežil v budínskej nemocnici Milosrdných bratov, kde 21. júla 1874 zomrel. Príčinou tragickej smrti boli nádory na mozgu. Pochovali ho na vyšehradskom cintoríne, kde môžete aj dnes sa zastaviť pri jeho dobre udržiavanom hrobe.

Viktorín, Vyšehrad a Slováci

Preleťme časom skoro 140 rokov. Ako s pripomíname J. Viktorína dnes? My, Slováci? V ostatných rokoch za to zlepšilo. Na Jozefa roku 2012 sa uskutočnil pamätný deň Jozefa Viktorína. Súčasťou bola konferencia „J. Viktorín a doba, v ktorej žil a pracoval“, pietna spomienka pri jeho hrobe a otvorenie výstavy „J. Viktorín a Vyšehrad“. O dva roky neskôr 22. marca 2014 sa konal slávnostný akt odhaľovania pamätnej tabule Jozefovi Karolovi Viktorínovi na budove Základnej školy L. Áprilyho, o ktorú sa zaslúžil „oslávenec“. Pamätná tabuľa sa zrodila z iniciatívy Slovenskej samosprávy VIII. obvodu Budapešti a v neposlednom rade vďaka finančnej podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí.

A v spomínanú tretiu júlovú nedeľu sme sa zišli opäť na počesť J. Viktorína. Na dvore „jeho“ školy pred pamätnou tabuľou si uctili jeho pamiatku starosta mestečka, predstaviteľ slovenskej samosprávy z VIII. obvodu Pešťbudína Kazimír Kápolnaj (zaslúžili sa o tabuľu), riaditeľ Slovenského inštitútu v Budapešti Mgr. Gabriel Hushegyi a odborný pracovník tamojšieho Múzea kráľa Mateja Péter Grof spolu so skupinkou Slovákov z Maďarska. A položili k nej venčeky. Pridala sa aj naša rodina. Po skončení sme sa premiestnili do Kráľovského paláca na malé občerstvenie, ale predovšetkým na veľkú prehliadku veľkolepo obnovovaných priestorov bývalého kráľovského sídla z čias Anjouovcov, Luxemburga a Mateja Korvína. Za J. Viktorína boli ostatky paláca pochované pod zosuvmi a nánosmi pôdy a času. Ale práve jeho činnosť pri opätovnom pozdvihovaní Vyšehradu z temnôt zabudnutia vytvorila priestor a možnosti novej slávy Vyšehradu. Práve v Kráľovskom paláci začiatkom deväťdesiatich rokov sa položili základy novovekého zoskupenia známeho ako Vyšehradská trojka/štvorka. Pripomína to pamätná tabuľa pred miestnosťou podpisu. (V tom čase to bola jediná miestnosť obnovovaného paláca, ktorá mala strechu.)

Pamiatka na Jozefa Viktorína vo Vyšehrade žije. Z roztrúsených tabúl, krížov, samotného hrobu nevyčítate obrovské dielo, ktoré vykonal v budovaní slovenského národného vedomia. Ale to nie je chyba Maďarov. To je naša slovenská bieda. Doteraz nás zachraňujú naši Slováci v Maďarsku. Poriadne „rozvojové“ impulzy musia prísť z našej strany, z našej iniciatívy, za naše peniaze. A na príklade Viktorína a Vyšehradu vidím dokonca zatiaľ veľmi vzdialené svetielko hľadaného cezdunajského porozumenia. Na Viktorínovom hrobe sa častejšie zjavujú stužky slovenskej trikolóry, aj teraz tam boli vence a kytičky zo Zavaru, Nových Zámkov, matičné zo Štúrova, Svodína a ďalšie. Samozrejme, aj naše petržalské.

(Ako som spomenul náš hrdina sa zaslúžil aj o vydanie divadelných hier Jonáša Záborského. Viem si predstaviť veľkolepú inscenáciu jeho Feliciána Zacha v autentických priestoroch...)
____________________

Z početnej literatúry dávam do základnej informačnej pozornosti: Ján Hnilica: Literárne a gramatické dielo Jozefa K. Viktorína, Post Scriptum z roku 2009 a Helena Rusnáková: Búrlivý život J. K. Viktorína, 2012.

Foto: Jozef Schwarz

01_dscf9893_600x450.jpg
Vyšehrad - Horný hrad.

02_dscf9933_600x450.jpg
Tabuľa pred miestnosťou podpisu Vyšehradskej trojky zatiaľ len v maďarčine.

03_dscf9885_600x450.jpg
Pred Viktorínovou tabuľou po skončení pripomienky.

04_dscf9879_600x450.jpg
Slávnostní rečníci, zľava P. Grof, G. Husvegyi, starosta Visegradu, K. Kapolnaj.

05_dscf9869_450x600.jpg
Viktorínov hrob v tretiu júlovú nedeľu.

06_dscf8580_600x450.jpg
Kríž Kláry Zachovej pôvodne postavený Viktorínom.

07_dscf8578_600x450.jpg
Pohľad od Vyšehradu na Dunaj.

09_dscf9217_600x450.jpg
Text v maďarčine pripomínajúci Viktorínovu „akciu“.

08_dscf8569_600x450.jpg
Viktorínova tabuľa na počesť jeho chodníka.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama