Reklama
Reklama

Viliam Plevza a „rehabilitácia“ M. R. Štefánika (3)

Počet zobrazení: 1474


m_r_stefanik.jpgv._plevza150.jpg



Prvá časť:
Viliam Plevza a „rehabilitácia‟ M. R. Štefánika (1)

Druhá časť:
Viliam Plevza a „rehabilitácia“ M. R. Štefánika (2)

 

Štefánik disidentský (zima 1988 – leto 1989)
 

Vráťme sa do obdobia po októbri 1988. V tejto dobe sa Štefánik začal stávať jednou z hlavných tém aj pre významnú časť politickej opozície, resp. disidentov na Slovensku. Keďže týmto tak trochu vykopávali už pootvorené dvere, sústredili sa najmä na neúplnosť oficiálnej „rehabilitácie“ Štefánika.

Pre našu tému najzaujímavejším disidentom, ktorý sa sústredil na Štefánika, bol nesporne historik Jozef Jablonický. Kedysi patril medzi blízkych priateľov Plevzu, no za normalizácie sa z neho stal disident a jeden z najtvrdších Plevzových kritikov. Pracoval v Štátnom ústave pamiatkovej starostlivosti v Bratislave. História rada vyrába paradoxné situácie, a tak sa Jablonický ako radový pracovník pamiatkového ústavu okľukou opäť dostal do tej istej problematiky, kde jeho úhlavný exkamarát Plevza pôsobil z pozície ideologickej autority. Počnúc októbrom 1988 Jablonický napísal niekoľko samizdatových textov o osude Štefánikových pamätníkov.

V prvom z nich komentoval obnovenie časti pôvodného Štefánikovho pamätníka v Bratislave, z ktorého bol 24. októbra 1988 obnovený len „český“ lev, nie však socha Štefánika. Kritizoval, že oficiálna tlač písala zahmlievajúco, ako keby tento pamätník odstránili ešte ľudáci, pričom tí odstránili práve len toho leva a Štefánika odstránili až komunisti v 50. rokoch.[1]

V ďalšom samizdate z novembra 1988 Jablonický podrobnejšie rozoberal históriu zamlčiavania až zaznávania Štefánika počas uplynulých desaťročí. Citoval viaceré vyhlásenia spisovateľov z debaty Literárneho týždenníka, kde žiadali dopovedať historickú pravdu o Štefánikovi a vrátiť ho do národných dejín. Za východisko označil jedine zrušenie monopolu oficiálnej histórie. Plevzu priamo nespomenul ani necitoval, hoci bol dosť aktívnym účastníkom onej debaty, len do neho nepriamo zabŕdol rečníckou otázkou: „Kde je totiž záruka, že Ústav marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave a iné oficiálne inštitúcie sú garantom pravdivého a vedeckého výkladu?“[2]

Tretí jeho článok „Štefánikova mohyla na Bradle“ z februára 1989 opisoval históriu budovania mohyly, aj jej oživenie v rokoch 1968-69. Stručne spomenul aj schválenie a prípravu rekonštrukcie mohyly. V závere inak vecný historický článok obsahoval aj charakteristickú aktuálno-politickú pasáž, kde autor uviedol: „písať a hovoriť o mohyle a nespomenúť Štefánika, alebo spomenúť ho okrajovo, je perverzita, ktorá sa mohla splodiť iba v podmienkach tzv. normalizácie“.[3] Autor konkrétne neuviedol na čo týmto narážal a nie je mi to celkom jasné. Ako už bolo spomenuté, skutočne také tendencie existovali (napr. článok D. Janotu v Slobode 18/88). Avšak už dávnejšie predtým povychádzali aj také články, čo túto hranicu prekročili (napr. spomenuté články z októbra 1988). Možno že reagoval na zadanie článku, ktoré sám dostal.

jablonicky.jpg

Tento Jablonického článok totiž prekvapivo vyšiel aj oficiálne, v odbornom časopise jeho pracoviska. Len pôvodný bojovný “protinormalizačný” záver bol upravený na podstatne miernejšiu dikciu.[4] V ďalšom čísle ústavného časopisu Jablonický publikoval podobne upravený samizdatový text z októbra 1988 o Štefánikovom pamätníku v Bratislave.[5] Pokiaľ je mi známe, išlo o vôbec prvé články Jablonického v oficiálnej tlači od jeho vyakčnenia v rokoch 1973-74. Nebola to malá vec, vzhľadom na to, že Jablonický bol jedným z hŕstky špičkových slovenských disidentov. Počas celej normalizácie bývalo bežným postupom „tichej rehabilitácie“, že autor s nepísaným zákazom publikovať najprv uverejnil jeden, dva nevinné bezproblémové články, ktorými narušil všeobecné povedomie, že nesmie publikovať, a až potom začal postupne písať viac k veci. Mohlo ísť o takýto začiatok legalizácie Jablonického? Škoda, že nevieme viac o pozadí publikovania týchto článkov.

[Príloha 13: Obsah časopisu Pamiatky-Príroda č. 3/89. Na s. 46 prvý(?) oficiálne publikovaný článok Jablonického v ČSSR od polovice 70. rokov]

Témou Štefánik a dianím okolo neho na Slovensku sa dlhodobo zaoberal aj druhý slovenský historik – disident, taktiež bývalý Plevzov priateľ a teraz tvrdý kritik, Ján Mlynárik. Na rozdiel od Jablonického však pod policajným tlakom odišiel do exilu, odkiaľ často komentoval dianie v ČSSR v Rádiu Slobodná Európa. Tu 8. januára 1989 kritizoval stav historického vedomia na Slovensku a komentoval pohyb v oficiálnej historiografii. Zvlášť obšírne si pri tom všímal podiel Plevzu na novom smerovaní slovenskej historiografie. S evidentným roztrpčením konštatoval, že práve tá garnitúra, ktorá podľa neho nesie plnú zodpovednosť za zlú situáciu, túto situáciu teraz kritizuje a napráva.[6]

Mlynárik uzavrel, že na prekonanie zlého stavu historického povedomia najviac chýbajú učebnice, vedecké monografie založené na archívnom výskume a životopisy hlavných osobností. „Před historiky je mnoho práce, ale zatím se o ní jen řeční.“ Mlynárik asi nemal odkiaľ vedieť, že napríklad v prípade Štefánika sa už viac ako rok s podporou Slovenského literárneho fondu a zrejme aj Plevzu dokončuje kniha Štefana Štvrteckého.[7]

[Príloha 14: Monitor vystúpenia Jána Mlynárika v Rádiu slobodná Európa, 8. 1. 1989]

Asi najznámejším opozičným počinom okolo Štefánika je akcia disidentov (organizovaných v rámci slovenskej odbočky Hnutia za občianske slobody) na Bradle, ktorá kolidovala s oficiálnymi oslavami 7. mája 1989. Disidenti podozrievali organizátorov oficiálnych osláv, že ich termín naschvál posunuli tak, aby prekryl dávnejšie plánovanú disidentskú akciu. Krátko predtým Hnutie za občianske slobody vydalo vyhlásenie k 70. výročiu smrti Štefánika, vyzývajúce k účasti na tejto akcii. K aktuálnej situácii sa v ňom uvádzalo, že „dokonca aj teraz sa Štefánik spomína len okrajovo, nesmelo a neúplne“.[8]

Oficiálne oslavy prebehli, hoci podstatne menej veľkolepo než v 68-om alebo potom 90-tom, a stále za citeľných bezpečnostných opatrení ako riziková akcia. A naozaj, po skončení oficiálnej časti disident Ján Čarnogurský pred zvyškom účastníkov prečítal prejav spisovateľky disidentky Hany Ponickej. Tá v prejave tiež pripomínala spätosť Štefánika s inými národnými tradíciami, nie síce so SNP, ale s „bojom za národné a ľudské práva“ hurbanovcov a štúrovcov v 19. storočí. Potom Čarnogurský žiadal „plnú rehabilitáciu“ Štefánika, obnovenie jeho pamätníkov a názvov ulíc a námestí po celom Slovensku. K tomu pripojil žiadosť komisii pre prípravu novej Ústavy, aby navrátili tradičný slovenský znak ­ dvojkríž na trojvrší.[9]

Hodno sa pristaviť aj pri tejto poslednej požiadavke. Ani pri nej disidenti neboli celkom originálni a ani prví. Zhodou okolností práve Plevza, ako člen komisie pre prípravu novej Ústavy ČSSR, ešte najneskôr v decembri 1988 a januári 1989 podnikal kroky v prospech obnovenia pôvodného slovenského štátneho znaku. Požiadal o expertízu pre komisiu heraldika Jozefa Nováka, ktorý už v roku 1968 aktívne presadzoval navrátenie pôvodného štátneho znaku.[10] V expertíze sa Novák opäť jednoznačne postavil za obnovu pôvodného štátneho znaku.[11] O niečo neskôr sa jeho názorom dostala publicita aj v tlači[12] a v auguste 1989 ho Plevza oslovil s návrhom vydať knihu o štátnych symboloch, pre ktorú napíše úvod.[13]

Plevza tému štátneho znaku viackrát nastolil v komisii pre prípravu Ústavy, resp. pre ňu pripravoval pôdu v kuloárnych debatách. Predseda komisie minister Marián Čalfa v jednej takej debate, podľa Plevzovho záznamu, túto otázku „podceňoval“.[14] Ešte aj na zasadnutí komisie deň pred akciou na Bradle, 6. mája 1989, sa Plevza vracal k tejto otázke.[15] Napokon však táto jeho iniciatíva neuspela, a symboly z roku 1960 nájdeme zachované ešte aj v návrhu Ústavy z 29. septembra 1989 s odôvodnením „Státní znak ČSSR [...] se navrhuje neměnit. Rovněž podoba státní vlajky ČSSR […] zůstáva zachována. Vlajka byla vytvářená s cílem vyjádřit pomocí její symboliky nedílnou jednotu Československé republiky. S postupem času došlo k citovému sepětí občanů s touto vlajkou, takže dnes si již z hlediska sociálně psychologické, ale i dalších, nelze jiné řešení naší vlajky představit.“ Podobne to dopadlo aj v otázke národných symbolov: „Vzhledem k tomu, že navrhovaná ústava má být společnou Ústavou ČSSR, ČSR a SSR, bylo nutné řešit též otázku symboliky národních republik. Článek 284 vychází z teze, že státní vlajka a státní hymna ČSSR jsou zároveň státními symboly České a Slovenské socialistické republiky.“[16] K návratu trojvŕšia a dvojkríža do štátneho znaku došlo až v ďalšom návrhu Ústavy, predloženom počas revolúcie, 30. novembra 1989.[17]

[Príloha 15: Z diára V. Plevzu 12. 12. 88 - expertíza o štátnych symboloch od Jozefa Nováka]

[Príloha 16: Z diára V. Plevzu 6. 1. 89]

Pár dní po akcii na Bradle, 11. mája 1989, vyšiel v Novom slove celostranový článok právnika Jozefa Prusáka, v ktorom obšírne obhajoval návrat k pôvodnému štátnemu znaku. Popri heraldických a historických argumentoch sa odvolával aj na tradície tohto znaku pri revolučných udalostiach 1848-49, a jeho využívanie Maticou slovenskou. A trochu zaťal aj do živšej politiky: „Ak zdôrazňujem potrebu nanovo sa vrátiť k pôvodnému znaku Slovenska a Slovákov, tak nezabúdam na to, že pod jeho znameniami sa uskutočňovala klérofašistická moc. Ale pod tým istým znakom vypukol, prehlboval sa a ďalej rozvíjal aj celonárodný boj proti nej. Napokon aj štátne symboly iných štátov a národov si pamätajú všakovaké vlády. No viniť z toho samotné symboly je neodôvodnené. Návrat k pôvodnému znaku by bol vylúčený, ak by ho boli vytvorili predstavitelia  tzv. slovenského štátu. To sa nestalo. Činitelia tohto štátneho a politického režimu nijaký nový znak Slovenska a Slovákov nevytvorili.[18]

Šéfredaktor Nového slova následne za tento článok kuriózne schytal kritiku z oboch brehov politického frontu, od Rádia Slobodná Európa rovnako ako z ÚV KSS. Svedčí o tom jeho denníkový zápis z 25. mája 1989: „8:05 zvoní zetka [“Z” - zvláštna telefónna linka]. Volá s. Škorica [vedúci Oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSS]. K nemu. Nuž čo. Idem na koberec. Ako sa dalo predpokladať, za štátne znaky. Vraj mu súdruh prvý [prvý tajomník ÚV KSS Ignác Janák] povedal. „Vyrovnal“ som mu tromfy. Že o štátnych znakoch písalo už vlani RP [Rudé právo], že predsa Jakeš povedal, že o tom budú diskusie (január), že to čítal Plevza a spolu sme dohovorili termín (keď to bude v komisii[19]). A napokon, že nemôžeme nechať iniciatívu len Literárnemu týždenníku, prípadne Šimečkovi, Kusému, Čarnogurskému a Ponickej (viď Bradlo 7. 5. 1989). Mlynárik už na Slobodnej Európe vykladal, že ÚV KSS, aby otupilo ostrie ich iniciatívy, tak uverejnilo článok v NS – o štátnom znaku. A oni [ÚV KSS – pozn. MM] ma za neho [asi má byť „zaň“ – za článok, nie za Mlynárika – pozn. MM] idú poglbať.”

[Príloha 17: Foto zápiska z denníka Emila Poláka 25. 5. 1989]

Štefánikovská téma aj naďalej zostávala na štíte tejto časti disidentov. Pokračovanie opozičnej akcie na Bradle zorganizovala slovenská odbočka HOS 21. júla 1989 pri jednej z mála zachovaných sôch Štefánika v obci Predmier. Za účasti pár desiatok ľudí tu Ján Čarnogurský žiadal, okrem iného, slobodné voľby.[20]

Okrem toho sa ešte 4. mája 1989 odohral aj výlet revolučne naladených študentov Filozofickej fakulty UK (sčasti tých istých, čo v novembri 1989 na fakulte iniciovali štrajk), k pamätníku Štefánika v Ivanke pri Dunaji.
 

Štefánik oficiálny (máj 1989)
 

Čo sa týka oficiálnej sféry, tu okrúhle výročie Štefánikovej smrti v máji 1989 predstavovalo ďalší malý míľnik. V tlači vyšla už celá záplava článkov o Štefánikovi.[21] Ak teda vyhlásenie HOS z druhej polovice apríla 1989 hovorilo o „okrajovom, nesmelom a neúplnom“ spomínaní Štefánika, tesne po jeho vydaní to už prestala byť pravda. Oproti prvým lastovičkám, napríklad aj oproti Plevzovmu článku spred vyše roka, bola už väčšina článkov čisto vecná, niekedy až oslavná. Väčšina mne známych článkov už bola bez prebytočnej straníckosti a ideologizovania.

Plevza osobne k tomuto výročiu už o Štefánikovi nepísal. Síce ho redaktor Pravdy Teodor Hudeček požiadal o napísanie ďalšieho článku do Pravdy o Štefánikovi, ale Plevza to odmietol a navrhol nech článok napíše Samuel Cambel.[22] Vidím v tom najmä zmiernu reakciu na Cambelovu polemiku a už spomenutú publicitu v Literárnom týždenníku o dvoch líniách slovenskej historiografie. Mohlo to súvisieť aj s tým, že Cambel nedávno Plevzovi vyčítal, že sa nezasadil za jeho zvolenie za akademika.[23]

Štefánikovmu výročiu sa venovalo aj Plevzovo domovské Nové slovo. Uverejnilo dvojdielny článok Vladimíra Zuberca „M. R. Štefánik v našich dejinách“.[24] Nakoľko to viem posúdiť, platí o ňom to, čo o ostatných článkoch z tohto obdobia: Bol vecný, sporné veci vysvetľoval bez zjavného ideologizovania, pre Štefánika vyznieval pozitívne. Uverejnenie takéhoto článku ešte ani vtedy nebolo celkom samozrejmé, tým skôr že išlo o stranícku tlač. Svedčí o tom Plevzova poznámka, že ešte mesiac pred uverejnením písal na tento článok posudok.[25] Plevza článok zjavne odobril a navyše ho doplnil textom T. G. Masaryka o význame Štefánika, ktorý bol v roku 1924 vložený do základného kameňa Štefánikovho pamätníka.[26]

praha_pozvanka.jpgAj opozícia si všímala, že zďaleka nie všetci nadšene prijímali návrat štefánikovskej tradície. Napríklad disident Anton Selecký v správe o disidentskej akcii na Bradle skritizoval Slovenský zväz protifašistických bojovníkov, že „keď v tomto roku priniesol zmienku o gen. Štefánikovi aj časopis Včelár, práve časopis Zväzu protifašistických bojovníkov na neho úplne zabudol“.[27]

Za zmienku určite stojí aj diskusia o Štefánikovi, ktorú 16. mája 1989 zorganizoval Dom slovákov v Prahe, menovite jeho tajomník Vojtech Čelko (ktorý dodnes pôsobí ako nestor slovenských historikov v Prahe). Aj Plevza dostal pozvánku[28], no nezúčastnil sa[29]. Diskutovali historici Zdeněk Urban, Dušan Kováč, Marián Hronský, Václav Čada, Robert Kvaček, Jan Havránek, Vlastimil Vávra. Diskusia bola publikovaná v Literárnom týždenníku až v priebehu novembra 1989.[30] Na mňa táto diskusia pôsobí celkom normálne, bez nejakých zjavných ideologických bariér. Možno niekto rozhľadenejší v diskutovanej téme ju zhodnotí inak.


[Príloha 18: Pozvánka na diskusiu v Dome slovenskej kultúry, 16. 5. 1989]

Je na mieste otázka, či uvedená publicita a diskusia o Štefánikovi z mája 1989 dosahovala latku, ktorú v samizdatovej verzii svojho článku nastavil Jablonický: zbaviť históriu akéhokoľvek oficiálneho výkladu. K tomu aj Robert Kvaček z pražskej Filozofickej fakulty UK na uvedenej besede priamo vyslovil názor, že jednou knihou sa problém nerieši. „Potrebujeme viac biografii, viac pohľadov, viac zorných uhlov.“ Avšak stále platilo aj to, čo v tej istej besede pripomenul Václav Čada z Vysokej školy politickej ÚV KSČ: „Nesmieme zabúdať na to, že každé historické skúmanie je vždy späté so súčasnou politickou situáciou. Či chceme alebo nechceme, je to fakt.“

Dalo by sa pokračovať takto podrobne aj ďalej, no myslím, že netreba. Nateraz stačí všeobecne skonštatovať, že v priebehu roku 1989 sa začala v rôznych štruktúrach spoločnosti čoraz viac odohrávať otvorená, adresná, niekedy až konfrontačná polemika, čo dovtedy vôbec nebývalo bežné. Prejavilo sa to aj pri téme Štefánik.[31] Ale stále to bola len jedna z mnohých tém, kde nastával nejaký pohyb, zďaleka nie tá najdôležitejšia.

Na záver spomeniem už len detail, že opísanú diskusiu jej organizátorovi Vojtechovi Čelkovi dodatočne pochválil aj Ján Čarnogurský. Čítal ju v cele bratislavského Justičného paláca, ako posledný člen tzv. Bratislavskej päťky vo väzbe čakajúci na proces. To bolo už počas prvých dní revolúcie, ktorá neprepukla z nespokojnosti nad oficiálnym krivením histórie, ale bezprostredne najmä vďaka nepravdivej informácii o mŕtvom študentovi, rozšírenej opozičnými spravodajskými kanálmi. História tiež vie byť niekedy dosť ironická.
 

Doslov
 

Tento článok predkladám ako príspevok ani tak nie do vyhasínajúcej diskusie o Štefánikovi, ale najmä do rozhárajúcej sa diskusie o situácii na Slovensku koncom 80. rokov. Cieľom článku je, na príklade Štefánikovej „straníckej a historickej rehabilitácie“, doplniť, spestriť, zaľudniť a skomplikovať obdobie tesne predchádzajúce Novembru 1989. Netvárim sa, že ide o plnokrvný vedecký výskum. Treba ho chápať len ako publikovanie faktov, na ktoré som narazil pri výskume rôznych otázok daného obdobia. Pokiaľ sa snáď niekomu bude vyznenie článku javiť jednostranné, prosím, napokon aj pramene z ktorých som vychádzal boli sčasti jednostranné. Kto pozná ďalšie relevantné pramene, z ktorých sa veci javia inak, je vítaný čokoľvek doplniť, korigovať, či vyvrátiť. A pokiaľ snáď na niekoho samotný výber témy pôsobí provokatívne, tak je to naschvál. Tridsať rokov je dostatočne dlhá doba na to, aby sa konečne rozprúdila vecná diskusia, opierajúca sa o nevyselektovanú dobovú faktografiu viac než o reflexiu nejakej časti aktérov alebo politické značkovanie. Padni komu padni.

(Koniec)

 


[1]     Jozef Jablonický: Sporný lev, in: Bratislavské listy (samizdat), č. 2/88, s. 4-5; tiež in: Jozef Jablonický: Samizdat o disente, s. 363-367.

[2]     Jozef Jablonický: Glosa o Štefánikovi, in: Fragment K (samizdat) 4/88; tiež in: Jozef Jablonický: Samizdat o disente, s. 368-370.

[3]     Jozef Jablonický: Štefánikova mohyla na Bradle, in: Obsah (samizdat), č. 3/89; tiež in: Proměny. Čtvrtletník Československé společnosti pro vědy a umění (USA), č. 26/3 z júla 1989, s. 42-46; tiež in: Jozef Jablonický: Samizdat o disente, s. 371-374.

[4]     Jozef Jablonický: Štefánikova mohyla na Bradle, Pamiatky - príroda, č. 3/88 z júna 1988, s. 46-47.

[5]     Jozef Jablonický: Pamätník československej štátnosti, Pamiatky - príroda, č. 4/88 z augusta 1988, s. 2 a 44.

[6]     AVP, č. 519, Monitor vysielania Rádia Slobodná Európa 8.1.1989.

[7]     AVP, č. 201.

[8]     Vyhlásenie HOS k 70. výročiu Štefánikovej smrti, in: Bratislavské listy (samizdat), č. 2/89, s. 14-15.

[9]     Bratislavské listy (samizdat) č. 2/89, s. 12-15; Ružina Hlušičková a Blanka Císařovská (eds.): Hnutí za občanskou svobodu. Dokumenty, ÚSD AV ČR, s. 107 a nasl.; Anton Selecký: Iniciatíva protikomunistickej opozície v ČSSR, http://www.magnificat.sk/archiv-antona-seleckeho/iniciativa-protikomunistickej-opozicie-v-cssr/

[10]   Jozef Novák: Nový štátny znak, in: Pravda 31.5.1968, s. 3; Podľa spomienok Plevzu tento návrh Novák v roku 1968 predložil komisii pre prípravu federácie, asi dvakrát sa zúčastnil jej zasadnutia, mal podporu Husáka, no nakoniec jeho návrh neprešiel.

[11]   AVP, č. 598, Jozef Novák: Náš štátny znak. Historicko-heraldické hodnotenie súčasnej československej štátnej symboliky, 8 strán, nedatované;

[12]   Jozef Novák: Aký bude štátny znak?, in: Literárny týždenník, č. 23/1989, s. 13.

[13]   Diár V. Plevzu 1989, 5.8. a 7.8.

[14]   Z diárov V. Plevzu:
- 12.12.1988: “volať ministra Čalfu: osprav[edlniť] neúčasť na komisii pre prípravu ústavy (dnes o 9:30). Preambula (mám návrh zásad - prof. [Maťoušek?]) a symboly (expertíza doc. Nováka).”
- 6.1.1989: “9:30 - Komisia ÚV KSČ k ústave: Hrzánsky palác [...] Cez prestávku diskusia s ministrom Čalfom, trvá na preambule, symboliku podceňuje”;
- 8.1.1989 (nedeľa): “Preambula ústavy (rozmnožiť - Čalfovi); Návrh na symboliku: cez týždeň”;
- 10.1.1989: “10:00 Federálne zhromaždenie - Prvé zasad[nutie] Komisie KSČ a NF ČSSR pre prípravu novej ústavy. Ref[eroval] Jakeš. Ministrovi Čalfovi - preambula ústavy”
- 14.1.1989: “Návrh na symboliku (poslať Novotnému); Nedeľný príhovor ČST - o príprave Ústavy (v pondelok)”
- 16.1.1989: “Text o ústave - “Príhovor do ČST” (na nedeľu); List Čalfovi: osprav[edlnenie] 27.1 na celodennú poradu Prac[ovnej] skupiny na prípravu Ústavy”;
Koncom januára Plevza natúpil na plánovanú operáciu, takže načas sa prestal zúčastňovať práce Komisie.

[15]   Z diáru V. Plevzu 6.5.1989: “10:00 - Komisia PÚV KSČ pre prípravu novej ústavy: […] Novotný: konzultácia o symboloch. Treba jednoznačne rozhodnutie, či sa znak bude alebo nebude meniť”. Predpokladám že ide o Ladislava Novotného, rektora Vysokej školy politickej ÚV KSČ v Prahe.

[16]   Národní archív (ČR), f. ÚV KSČ - číselná rada 1945-1989, inv. č. 8621/1989, Dôvodová správa, s. 35; Tamtiež, Návrh Ústavy ČSSR, ČSR a SSR, s. 111.

[17]   Národní archív (ČR), f. ÚV KSČ - číselná rada 1945-1989, inv. č. 9174/1989, Návrh Ústavy ČSSR, s. 80.

[18]   Jozef Prusák: Nová ústava a štátne i národné symboly, in: Nové slovo č. 19/89 z 11.5.1989.

[19]   Pravdepodobne sa myslí komisia pre prípravu Ústavy. V týchto dňoch, podľa Plevzovho diáru, zasadala 6. mája a 12. mája.

[20]   Securitas Imperii 3, Úřad dokumentace a vyšetřování zločinů komunismu, 1996, s. 106, 110, 137; Marek Vagovič: Chceli slobodu, skončili vo väzení, sme.sk, 14.8.2009, http://sme.sk/c/4974128/;        Ján Čarnogurský: Chcel som Bratislavu vtiahnuť do dejín, postoj.sk, 9.5.2006, http://www.postoy.sk/bratislavske_listy.

[21]   Z tých, ktoré mám v čase písania k dispozícii:
Irena Roháčova: Sedemdesiate výročie smrti M. R. Štefánika, in: Pravda 4.5.1989, s. 3;
Ladislav Jurkovič: 70. výročie tragickej smrti dr. Milana Rastislava Štefánika, in: Cirkevné listy č. 6/89, s. 90-91;
Ján Čomaj st.: Spomienka na M. R. Štefánika (k. 70. výročiu tragickej smrti), in: Evanjelický posol zpod tatier, č. 10/89 z 25.5.1989, s. 125;
Ladislav Valášek: Pietná spomienka na M. R. Štefánika, Evanjelický posol zpod tatier, č. 11/89 z 10.6.1989, s. 125;
Dušan M. Janota: "... nechže som aspoň v slovanskej zemi pochovaný". Pred 70 rokmi, 4. mája 1919, zomrel M. R Štefánik, in: Sloboda 18/89 z 4.5.1989, s. 5;  Irena Roháčová: Milan Rastislav Štefánik; in: Príroda a spoločnosť, č. 14/89 z 6.7.1989;
Ďalšie články spomína (tiež dosť neúplný) internetový katalóg článkov kis3g.sk, napr: Práca 4.5.1989, s. 3; Ľud 6.5.1989, s. 7; Literárny Týdenník 17/89; Technické noviny 18/89; Kozmos 3-5/89. Systematický bádateľ určite objaví ešte dosť ďalších.

[22]   Diár V. Plevzu 24.4.1989.

[23]   Diár V. Plevzu 3.4.1989.

[24]   Vladimír Zuberec: M. R. Štefánik v našich dejínách, in: Nové slovo č. 17/89 a 18/89.

[25]   Diár V. Plevzu 4.4.89: “Redakčná rada NS: […] posudok na Zubercov článok o M. R. Štefánikovi (Polákovi)”.

[26]   Tamtiež; AVP, č. 405, text “Do pomníku Štefánika”.

[27]   Anton Selecký: Spomienková slávnosť na Štefánikovom Bradle, in: Bratislavské listy (samizdat) č. 2/89, s. 12.

[28]   AVP, č 1136.

[29]   V ten deň mal konferenciu k 40. výročiu IX. zjazdu KSČ v Častej, ako aj rôzne ďalšie povinnosti v Bratislave. Diár V. Plevzu 15.-16.5.1989.

[30]   M. R. Štefánik - Legendy a fakty, in: Literárny týždenník č. 45/89, s. 12 a č. 46/89, s. 10; Rozhovory s Vojtechom Čelkom.

[31]   Napríklad aj na stránkach Literárneho týždenníka v otázke týkajúcej sa Štefánika: Ján Gálik: Kde sa narodil Dušan Jurkovič?, in: Literárny týždenník, č. 31/89, s. 12; Vlado Uhlár: Pramene hrdosti, in: Literárny týždenník, č. 39/89, s. 4.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama