Víťazstvo ostrého štrajku vo Volkswagene

Príspevok k užšej integrácii EÚ?
Počet zobrazení: 4904

Minulotýždňový štrajk vo Volkswagene sa skončil pre zamestnancov bratislavskej fabriky úspešne.
Spoločnosť a občania so záujmom a veľmi solidárne sledovali tento najväčší zápas o zvýšenie mzdy v moderných slovenských dejinách. Mnohí neverili, že je možná taká vysoká výhra slovenských pracujúcich nad nemeckými majiteľmi.
Po prvých rokovaniach, keď nemecko-bratislavské vedenie ponúkalo najprv 2,5 %, sa skončilo vyjednávanie po 15 kole víťazstvom, ktoré berie dych – 14,2 %  navýšenie miezd počas doby trvania kolektívnej zmluvy!
Odborári zdôvodňovali svoje požiadavky vyššou produktivitou práce ako v ostatných fabrikách koncernu a vysokými ziskami bratislavskej spoločnosti. Rovnako fakt, že čistá mzda zamestnancov v Bratislave nedosahuje ani polovicu čistej mzdy zamestnanca v Nemecku bol tým, čo dodávalo silu a výdrž štrajkujúcim.
Moderné odbory Volkswagenu preto považovali svoj ostrý štrajk za vyššie mzdy za spravodlivý a legitímny.
Tí, ktorým sa nepáčia štrajky, tvrdili, že nemeckí majitelia boli na to už dávno pripravení a boli by to spravili aj bez štrajku a z vlastnej vôle...
Médiá a politici boli zdržanliví v hodnotení štrajku a veľmi opatrne vyjadrovali solidaritu so štrajkujúcimi.
Kto by sa netešil z ich víťazstva, keď to nejde z našich peňazí?         

Bol tento štrajk vzburou Východoeurópanov proti svojim západným a bohatším „bratom“?

Mal by sa tento štrajk stať vzorom pre všetky domáce sociálne hnutia, pretože ako hovorí Eduard Chmelár: „... je to prejavom toho, že Slováci pozdvihli svoje sklonené hlavy?“
Je to začiatok nového boja proti nadnárodným korporáciám, alebo je to cesta integrácie Slovenska do európskych štruktúr?
Čo to znamená, že chceme mzdy, aké majú pracujúci v Nemecku?
Môžeme preto, že sme členmi EÚ žiadať západoeurópske mzdy? Je to vôbec možné?
Môžeme žiadať od Nemcov, aby dorovnali rozdiel medzi existujúcou slovenskou mzdou a nemeckými mzdami? Môžeme to žiadať preto, že máme už euro a že Nemecko je našim najväčším obchodným partnerom?
Alebo to môžeme žiadať od našej vlády alebo slovenských majiteľov podnikov?
Zásadnou otázkou sa tak stáva, kto by mal dorovnať tento rozdiel.
Argument vysokých miezd v Nemecku nie je však celkom korektný. Mohli by sme ho uznať iba vtedy, keby sme sa chceli stať Nemcami, čo do určitej miery evokovalo aj ústredné heslo štrajkujúcich, ktoré viselo pred závodom, že „aj my sme súčasťou koncernu“. Čo to však znamená byť súčasťou koncernu a aké to môže mať kultúrne, politické a ekonomické dôsledky?

Osobitným problémom je to, ako sa majú pozerať ostatní slovenskí pracujúci na víťazstvo štrajku, ktorých mzdy sú oveľa nižšie ako mzdy zamestnancov Volkswagenu.

Čo by teraz mali urobiť pracujúci v ostatných firmách na Slovensku? A čo by mali žiadať za svoju solidaritu so štrajkujúcimi?
Mali by zakladať „moderné odbory“ vo všetkých fabrikách, ktoré by boli schopné tlačiť na pílu a vydobyť si vyššie mzdy?
Máme si snáď myslieť, že ostatní zamestnanci v iných slovenských fabrikách sú iba takými slovenskými „brblalmi“, neschopnými akcie vydobyť si vyššie mzdy?
Prečo sa ľudia nebúria v amerických VSŽ? Pretože sú babráci a ich hospodársky výsledok sa nedá porovnať s Volkswagenom? Alebo si možno vykladať absenciu ostrého štrajku vo VSŽ tým, že ani samotní pracujúci sa necítia a možno ani nechcú stať sa súčasťou amerického koncernu?
Milan Krajniak v konzervatívnom denníku ukazuje, ako to vyzerá so slovenskými mzdami v porovnaní s niektorými krajinami EÚ.

V ČR je priemerná čistá mzda cca 800 €, v Slovinsku cca 1 100 € a na Slovensku je to iba 700 €.

Krajniak si myslí, že „je to výsledok dvoch typov hospodárskych politík, ktoré sa na Slovensku v posledných 20 rokoch ustálili:

  1. oligarchická ficovsko-mečiarovská,
  2. liberálna, miklošovsko-sulíkovská.

Tieto politiky sa podľa neho podpisujú pod to, že SR je sociálne nespravodlivý štát.
Z HDP ide na Slovensku firmám, resp. kapitálu až 51% na rozdiel od Nemecka, kde ide kapitálu 39%, v Slovinsku 36% a v Dánsku dokonca iba 33% z HDP“.
Podľa jeho návrhu, keby sme dali na platy zamestnancov iba 50% z HDP, Slovensko by muselo vynaložiť o 9 miliárd viac ako doteraz. Pre 2,5 mil. pracujúcich na Slovensku by to znamenalo zvýšenie platov priemerne o 200 € mesačne v čistom.
Milan Krajniak si myslí, že zvýšenie čistej mesačnej mzdy je reálne a je to iba záležitosť tlaku pracujúcich na svojich zamestnávateľov a štát.

Keďže túto 200-eurovú revolúciu môže ťažko dorovnať slovenský štát, táto úloha by zostála na chrbte slovenských podnikateľov.

Projekt p. Krajniaka s jeho 200-eurovou revolúciou, ktorá by umožnila jedným ostrým, generálnym(?), štrajkom vyriešiť to, čo nevyriešila ani jedna z dvoch hospodárskych politík za 25 rokov, obnáša však viacero rizík.
Ak by sme zobrali model z Volkswagenu, tak za 4 dni by sme mohli urobiť revolúciu v našich mzdách.
Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že na tejto 200- eurovej revolúcii by zarobili všetci zainteresovaní: zamestnanci, zamestnávatelia i štát. Je to však obvyklá revolučná pasca, ktorá nás posúva opäť niekam do minulosti k chaosu, chudobe a biede.
Preto je oprávnená otázka, či štrajk je skutočne správna potrava pre „slovenského tigra“ alebo či je to jed, ktorý z nás urobí „osamelého, zdochýnajúceho vlka“.
Určite by sa potešili všetci zamestnanci, ako i štát z navýšených miezd.
Aké dôsledky by to však mohlo mať pre zamestnávateľov v ostatných slovenských firmách? Predpokladám, že pre zahraničné firmy, a potvrdzuje to aj prípad Volkswagenu, ktoré sú dostatočne kapitálovo silné, by to až taký problém nebol. Horšie by na tom boli domáce, slovenské spoločnosti malých a stredných firiem, ktoré by sa nielen rozknísali.

S najväčšou pravdepodobnosťou by aj zbankrotovali, čím by definitívne uvoľnili trh západným, rozumieme nemeckým, spoločnostiam.

Ak by sme domýšľali projekt pána Krajniaka s jeho 200-eurovou revolúciou, vznikla by veľmi závažná otázka, kto by to prežil zo slovenských firiem.
Slovenskom by najskôr znova prebehla ďalšia vlna privatizácie, tentoraz v réžii nemeckého kapitálu.
Ak si zrátame, kto je náš najvýznamnejší obchodný partner a ktorého koncerny majú spravidla sídlo v Nemecku, potom tam budú patriť nakoniec i všetky ostatné fabriky.
Treba si uvedomiť, že výška mzdy je nielen ekonomickou kategóriou, ale je fundovaná aj kultúrne, spoločenskými zvykmi, tradíciami a emóciami, ktoré nám môžu byť v mnohom cudzie, a ktoré by sme možno akceptovali horšie ako nižšie mzdy.
Žiadať preto rovnakú mzdu ako v Nemecku a nechcieť sa stať Nemcami, nie je asi dosť reálne. V tejto súvislosti máme tu určitú podobnosť s modelom zlúčenia bývalej NDR so svojím bohatším bratom. Západná časť Nemecka jednoducho dorovnala a zaplatila za zjednotenie, či – aby sme použili dnešný, modernejší termín, ktorý vyjadruje zápas o budúcnosť EÚ – za integráciu NDR so západným Nemeckom.

Je možné predpokladať, že sa opäť vrátime k nemčine a otvoríme starú otázku liberálov: Na čo je nám dobré byť Slovákmi, keď chceme žiť tak, ako žijú ľudia v Nemecku?

Ak nám totiž nemeckí majitelia priznajú v ich fabrikách na Slovensku právo na vyššiu mzdu, ako majú v iných slovenských fabrikách naši ľudia, v zásade nám udeľujú nový status občanov. Možno práve toto je to, o čo sa dnes bojuje v modeloch integrácie a dvojrýchlostnej Európy, ako to predstavuje pani Merkelová.
Slovenský občan, keďže sa cíti súčasťou nemeckého koncernu a požaduje aj nemecké mzdy, sa stáva akýmsi polonemeckým občanom. Ak nálady pracujúcich vo Volkswagene sú vyjadrením všeobecnejších nálad Slovákov k nemeckým koncernom a k sile Nemecka, tak môžeme predpokladať, že Slovensko je na najlepšej ceste dobehnúť do integrovanej EÚ ako prvé.
Euro už dnes máme! Možno bude stačiť, aby Moderné odbory Volkswagenu vstúpili do nemeckých odborov a začali vyjednávať nové kolektívne zmluvy, ktoré budú identické s nemeckými.

Je vôbec nejaký rozdiel medzi pracujúcimi v nemeckých fabrikách a pracujúcimi v slovenských fabrikách?

Ak by sme tento rozdiel chceli porovnať cez výrobky, akými sú Audi Q7 alebo Cayenne, museli by sme skonštatovať, že žiaden rozdiel nie je a slovenskí i nemeckí pracujúci dokážu vyrobiť identické tovary.
Rozdiel je v tom, kto navrhol tieto autá, kto ich neustále inovuje, kto investoval do robotov a všetkých tých výrobných liniek.
Či sa nám to páči alebo nepáči, musíme povedať, že to boli nemeckí vedci, vývojári, inžinieri a že to boli nemecké banky a nemeckí majitelia, ktorí investovali do fabriky v Bratislave.
Heslo, že „patríme do koncernu“ je potrebné asi chápať v zmysle tohto rozdielu, t. j. že sme nemeckou fabrikou, ale v inej krajine, a že celé to know-how treba zaplatiť a toto všetko sa musí prejaviť aj v mzdách. Ak nemáme však iné úmysly...
Toto uvedomenie je veľmi dôležité, pretože iba takto môžeme vysvetliť vlastný zápas o uznanie slovenského národa, a to od čias Veľkej Moravy až po SNP, ktorý často bol vo vojnovom či mocenskom konflikte s touto krajinou.
Stať sa Nemcom, to nie je len nemecká mzda, ale aj radosť z práce, ktorú nie všetci ľudia u nás dokážu prežívať, a zároveň znamená aj identifikovať sa so všetkými dobrými i zlými stránkami nemeckej histórie i prítomnosti.

Do podobného koša, ako je i nápad p. Krajniaka s jeho 200-eurovou revolúciou, spadajú aj výzvy našich politikov o potrebe zavedenia 13. a 14. platu.

Podľa môjho názoru by týmto nápadom vyvolali iba ďalšiu vlnu privatizácie, pretože domáce podkapitalizované spoločnosti by sa významne oslabili v konkurenčnom zápase o existenciu na jednotnom európskom trhu.
Takíto politici si neuvedomujú, že ich požiadavky na 13. a 14. plat sú pílením konára, na ktorom Slovensko sedí a kýva nohami...
Zabúdajú však na to, že keď všetky majetky i existujúce fabriky budú riadené zo zahraničných centrál a koncernov, budú vlastne zbytoční a stanú sa nadbytočnými príživníkmi či parazitmi, ktorí nič neovplyvňujú a iba skúšajú podnikať na úkor štátu, t.j. na úkor vlastných občanov.
Existujúci slovenský štát bude iba príťažou pre polonemecký národ, ktorý chce iba slušné mzdy a životnú úroveň Nemecka.
Pre kozmopolitov a liberálov všetkých odtieňov je to potešiteľná správa, nakoľko podľa nich je nutné zbaviť sa všetkých stredovekých folklórnych či novovekých nacionalistických hesiel.
Globalizmus si vyžaduje, aby všetky tieto nacionalistické bariéry boli zlikvidované, pretože ambíciou každého indivídua je stať sa úspešným, bohatým a spokojným občanom zemegule.
Ostrý štrajk vo Volkswagene tak nie je a ani nebol iba bojom o vyššie mzdy, ale je prepletený so všetkými problémami a zápasmi o integráciu či dezintegráciu, ktorými dnes žije celá EÚ.
Myslím si, že tak treba posudzovať aj víťazstvo pracujúcich vo Volkswagene.

(Autor je konzervatívny socialista)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984