Reklama
Reklama

Vlastnený vlasťou: Jaroslav Rezník

Počet zobrazení: 1205

reznik3.jpgNa vojenčine bol tuším istý čas desiatnik – a nepochybne usilovný, veď dnes je (teda od stredy šiesteho apríla t. r.) už osemdesiatnik.

Ako sa to pritrafilo Liskovčanovi spod Choča, hoci sa narodí v Ružomberku, od rodnej dediny čoby kameňom dohodil?

Mohol byť povedzme obchodník – ako otec. Možno roľník, možno drevorubač, možno sprievodca po Chočských vrchoch, možno učiteľ slovenčiny a ruštiny, veď napokon taká bola prvá voľba tohto absolventa martinského pedagogického inštitútu.

On sa však pobral za svojím vesmírnym snom, namiesto priamych významov k okľukám, striedavým, obkročným. Od Jesenina k sebe, hoci sa chvíľami vari aj obával, či v sebe nezazrie aj Jeffersa.

Ale taký je už osud básnika: na ceste k sebe stretne mnohých, zahliadne k nim, poobzerá sa, ohmatá, preskúma, a ide ďalej.

Básnik býva síce lyrik – dobroprajný , humanista, hľadá a ponúka zvyčajne ušľachtilé, no v skutočnosti básnik je nenapraviteľný sebec: hľadí si iba svoju cestu, neprešliapanú, nevychodenú, pretože zakaždým kráča v excitácii, v eufórii z objavovania toho, čo, ako vari aj márnivo dúfa, ešte nik nepostrehol.

Jaroslav Rezník dal svojej prvej zbierke meno Váhavosť. Na prvé počutie akoby teda váhal, ba akoby sa ostýchal vstúpiť do priestorov, ktoré vnímal ako chrám, kam sa vchádza nielen s pokorou, ale sťaby aj nezaslúžene či takmer protekčne. Napokon v básni Bibliografia ako keby sa sám usvedčoval: „Prvá sa volala – Váhavosť, / pretože som váhal, / či môj cit a talent / hoc´ briezku tenučkú / dopoly objíme.“

Mne sa to však vidí inak: táto zbierka je predovšetkým zvažovaním o všetkom, s čím sa človek stretáva, čo ho vlastne mení na ľudskú bytosť: je to vnímanie, skúmanie a, pravdaže, aj sebaskúmanie, vlastné hádam jedinému druhu nášho sveta..

A keď to napokon preskúma, osvojí si a zvnútorní vlastným životom, zrodí sa jeho Prijímanie.

Potom azda už zo samotnej logiky veci, čiže zo životného pohybu príde, veď musí prísť takmer ako samozrejmosť: S vodou na jazyku a nato Horúčava či Tajomstvo priamky.

A ako plynie čas, ako básnik od niekdajšieho desiatnika smeruje k dnešnému osemdesiatnikovi, teda od poľa skúmaného na pole skúsenostné, dospieva aj k poznaniu, ktoré stretne mnohých, ku ktorým sa život neobráti chrbtom. Keď stíchne naša krv je, vidí sa mi, Rezníkovým básnickým svedectvom najmä o tomto procese.

Ostatne: v reprezentatívnom výbere z jeho poézie – v Dôstojnosti a iných básňach – sa očividne zjasňuje logika Rezníkovej básnickej tvorby, vnútorná koncepčná uspôsobenosť autora hľadajúceho dostredivosť ľudského príbehu, čo by sme mohli nazvať aj zmyslom nášho jestvovania.

Aby však onen zmysel bol ešte zjavnejší, obracia sa zasvätene k tým, ktorí nás už pri zbežnom pohľade rozochvievajú a zvrúcňujú: k deťom. A tak vďaka nemu vieme, čo Zvieratká píšu deťom, čo sa dá vyčariť Len z črpáka s pekným uškom, upúta nás Ježko v kvetináči aj Slnečný budíček atď.

Ak v spomínanej básni Bibliografia hovorí o rokoch mladosti a lásky, v ktorých vydal „ ... tri básnické zbierky: / skromnučké, tenké...“, v literárnohistorickom ponore, čiže v putovaní Po literárnych stopách na Slovensku, ktoré vyšlo – prepracované a rozšírené – v ďalších dvoch vydaniach pod názvom Túry do literatúry, sa rozkročil priam monumentálne, ako liptovský kosec pri širokom a nedovidnom pokose. Je to inšpiratívny, literárny dejepis a zemepis v jednom, v ktorom tento reflexívny lyrik aj dôkladný encyklopedista zároveň brilantne osvedčil dôvernú znalosť slovenskej literatúry a jej tvorcov.

A takto rozkročený na rozsiahlej literárnej paši neobišiel ani scenáristiku, rozprávkové bábkové hry, publicistiku, tvoril aj prekladal a prebásnil iných, zostavoval: dlhá je Rezníkova bibliografická čiara, a to i napriek tomu, že v istom čase bola, a nie z jeho vlastnej vôle – prerušená.

reznik_stur.jpgStretneme sa na nej aj so štedrou knižnou esejistikou, v ktorej sa takmer napospol vracia k svojim rodným: v poviedkovej knihe Oči plné oblohy k detstvu M. R. Štefánika, v Roku s Jozefom Miloslavom Hurbanom, prenikavej historickej eseji, k životnej ceste Hurbana a na nej najmä k nášmu revolučnému pohybu meruôsmych rokov. A najnovšie zaklopal k Ľudovítovi Štúrovi, Géniovi národa a Európy. V tejto monografii vníma Štúra takrečeno komplexne, teda nielen ako vedúcu osobnosť vo veci národnej, ale aj ako vedca a politika, ktorý „prekročil hranice Rakúsko-Uhorska a zaradil sa tak medzi najvýznamnejších európskych mysliteľov svojich čias“.

Ak sa čitateľ podujme na nefragmentované stretnutie s Rezníkovou tvorbou, zistí, že národný dejinný prienik v jeho diele je fundamentálny. Nielen knižné eseje venované našim historickým osobnostiam, ale i dedikácie mnohých básní (Pamiatke Cyrila a Metoda, Pocta A. H. Škultétymu, Večer pri Vajanskom, S Makovickým, Jozefovi Cígerovi-Hronskému atď., atď.) svedčia o ohnisku jeho tvorby, o pahrebe, ktorá ho zahrievala a zahriala do takej miery, že z počiatočnej príčiny jeho duchovnej náklonnosti sa stala napokon samodeterminačná, teda taká, z ktorej Jaroslav Rezník nielen berie, ale i svedomito vracia: akoby sa so svojimi predchodcami zakaždým stretával na trase vzájomného pôsobenia.

Veď ako inak by bol dosiahol na štvorveršie, v ktorom je všetko: človek, príroda, vzťahy (najmä tie) a z nich vyplývajúce sebaurčenie: „Povedz nám, Báseň vesmírna, / tajomstvo večných krás: / Vlasť nie je to, čo vlastníme, / vlasť je, čo vlastní nás.“

V súvislosti s týmto autorom som pred piatimi rokmi napísal: „Nielenže tuším, aj naisto viem: / Len krôčik od slučky doktora eM / nahmatal zem / a / ponad úboč / objal svoj Choč. // Aby nič nevyšlo navnivoč, / najtuhšie / objal slovo. // S vášňou kováčovou. // Veď napokon: / slovo je zvon / ľudskej duše, / a bije čoraz prudšie – / aj v záchvevoch mušle .//. Áno, je to on / a iba to vlastní: / Básnik!“  Posledné verše by azda mohli evokovať pocit skromného vlastníctva, ibaže opak je pravda: vlastní toho totiž priveľa. Dokonca toľko, že napriek ústavnej posvätnosti súkromného vlastníctva by som mu z neho bez rozpakov (aby sme si však rozumeli: iba z duchovného) všeličo znárodnil.

Foto: Dušan Mikolaj, Emil Polák

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama