Vojenská bezpečnosť vo svete v roku 2012 2.

Počet zobrazení: 4328

Čoraz ťaživejším a pre svetovú bezpečnosť destabilizujúcejším sa stáva upadajúci vplyv USA, ktoré nie sú pripravené na to, aby túto zmenu racionálne „strávili“. Politické elity Washingtonu a šíritelia ich ideí, hodnôt a noriem doma i v zahraničí stratou vplyvu USA na svetovú politiku prichádzajú o lukratívne posty. Znižuje sa ich prestíž či zhoršuje imidž a čo je pre nich asi najhoršie či najciteľnejšie, dochádza im aj k poklesu príjmov.

Vo svete prowashingtonské sily už nevítajú s takým nadšením ako pred 10 – 15 rokmi, tobôž vtedy, keď s nimi nejdú štedré peniaze. To všetko sťažuje týmto kruhom blahobytný život podľa vlastných predstáv. Z hľadiska ich zištných individuálnych záujmov je pochopiteľné, že sa tomuto vývoju bránia. Svojimi rôznorodými aktivitami však tieto sily bezpečnosť v súčasnom svete, ktorej nedeliteľnosť sa stáva čím ďalej tým viac prepojenou, ďalej zhoršujú a vnášajú do nej viaceré anomálie. Zaťatosť, s akou sa washingtonský establishment, jeho podriadení (od neho závislé hospodárske a ďalšie kruhy) a s ním spojení zahraniční submisívni „obdivovatelia“ pridŕžajú obrazu sveta „po lehote trvanlivosti“, neveští pre vývoj globálnej bezpečnosti nič dobrého.

Iné pohľady na účinkovanie Spojených štátov

Washington v oblasti vojenskej bezpečnosti situáciu vo svete v posledných troch desaťročiach v súhrne vlastne len komplikoval. Prínosne a primeraným spôsobom nedokázal vyriešiť ani jeden vážny problém svetovej bezpečnosti. Za najväčší úspech možno považovať operáciu Púštna búrka (vojnu proti Iraku v januári – februári 1991). To, čo nasledovalo po nej, bolo už kopenie rôznych chýb vlastných zjednodušených predstáv a želaní, vyúsťujúcich až do lživého zdôvodňovania príčin rozpútania ďalšej vojny proti Iraku v roku 2003. Ponecháme bokom hodnotenie vojenských a politických výsledkov tejto vojny a poukážeme len na fakt, že v Iraku sa v dôsledku intervencie USA a ich spojencov zdvihla najväčšia vlna terorizmu v jeho moderných dejinách. V dôsledku tohto terorizmu až do súčasnosti hynú každý mesiac desiatky, niekedy i stovky Iračanov.

Oprieme sa o názory Immanuela Wallersteina, ktorý má inú koncepciu objasňovania súčasných medzinárodných vzťahov ako tradičné anglo-americké teórie, vyústivšie na konci 20. storočia do neo-neosyntézy – svojrázneho teoretického eklekticizmu neoliberalizmu a neorealizmu. Úpadok toho, čo I. Wallerstein chápe ako hegemóniu USA, vidí už od 70. rokov. Vojensky ho možno spájať s neúspechom vo vojne s Vietnamom, ale ide najmä o deformované prvky v  sociálno-ekonomickom vývoji USA, ktoré sa naplno prejavili po vypuknutí globálnej krízy pred koncom prvého desaťročia tohto storočia.

I. Wallerstein často kritizuje zahraničnú a bezpečnostnú politiky USA v pravidelných dvojtýždňových komentároch zverejňovaných na internetovej stránke Strediska Ferdinanda Braudela na Binghamtonskej univerzite. (http://www.binghamton.edu/fbc/commentaries - komentáre pravidelne uverejňuje aj Slovo). Rôzne výhrady k tejto politike vyjadruje aj ďalší nestor sociálnych vied v USA, filozof a lingvista N. Chomsky. Zakladateľ a riaditeľ Alternative Radio známeho rozhovormi s poprednými predstaviteľmi humanistických a kritických kruhov D. Barsamian mal s N. Chomskym už viac sérií diskusií. Najnovšia kniha rozhovorov k aktuálnym otázkam života a vývoja spoločnosti USA vyšla v roku 2012 pod názvom Power systems – conversations on global democratic uprisings an the new challenges to U.S. empire (Mocenské systémy – debaty o globálnych demokratických povstaniach a nových výzvach pre impérium USA).

Škála názorov namiesto zjednodušenej schémy

S kritickými názormi na politiku USA nielen v hospodárskej oblasti, ale aj o jej bezpečnostných dôsledkoch viackrát vystúpili J. Stiglitz (bývalý hlavný ekonóm Svetovej banky a nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2001), P. Krugman (nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 2008, v 80. rokoch bol krátko členom zboru ekonomických poradcov R. Reagana) a i. Škála názorov na zahraničnú a bezpečnostnú politiku Washingtonu sa čím ďalej tým viac rozširuje a prestáva byť v rámci zjednodušenej schémy diskusie medzi neorealistickým S. Huntingtonom (Zrážka civilizácií) a neoliberálnym F. Fukuyamom (Koniec histórie), ako sa ešte dnes bežne podáva na Slovensku nielen v mediálnych, ale aj v časti akademických kruhov. O žiadnom konci dejín dnes nechyrovať, ba čo viac, začína sa len viac a viac rozpadať vízia liberálnodemokratického sveta na západný spôsob. Koniec koncov aj sám F. Fukuyama pod vplyvom deformovanosti bushovského unilateralizmu zmenil rad svojich záverov o súčasnom svete a spôsoboch riešenia jeho problémov.

Zosilňuje sa aj kritika jednostranne zameranej globalizácie spojená s neoliberalizmom, šíreným z USA, ktorá poukazuje nielen na nové ekonomické protirečenia a komplikácie, ale aj ich vyústenie do bezpečnostných hrozieb. V tejto oblasti možno uviesť najmä názory M. Chossudovskeho, zakladateľa a riaditeľa Strediska výskumu globalizácie (Centre for Research on Globalization) na univerzite v kanadskej Ottawe, ako aj radu odborníkov, ktorí sa podieľajú na jeho činnosti.

Moc USA do slepej uličky doma i vo svete čoraz viac vedú procesy, ktoré sa začali v 80. rokoch minulého storočia. Ekonomicky sú spojené s tzv. reaganomikou a v oblasti medzinárodných politických vzťahov s fundamentalistickým hľadaním nepriateľa stelesňujúceho zlo, do boja proti ktorému chcú stále viesť „liberálnodemokratickú“ časť sveta. Najprv bol „stelesnením zla“ Sovietsky zväz a jeho spojenci. Po jeho rozpade sa ním stal moslimský radikalizmus a extrémizmus (spočiatku predovšetkým Irán, neskôr aj ďalšie najmä arabské štáty), ku ktorému sa z času na čas s rôznym dôrazom priraďuje aj Severná Kórea pre svoje jadrové a raketové pokusy.

Na začiatku 90. rokov 20. storočia sa krátko zdalo, že USA získali pozíciu neformálneho vodcu medzinárodného spoločenstva aj mimo západného sveta. Avšak sériou kontraproduktívnych aktivít na prelome storočí – úsilím o „východné“ rozšírenie NATO, bombardovaním malej Juhoslávie a definitívne inváziou do Iraku v roku 2003 Washington šancu na dlhšie udržanie tejto pozície stratil.

Nový rast výdavkov USA na zbrojenie

Snahu USA za každú cenu udržať svoje výnimočné postavenie vo svetovej politike sprevádza nový rast výdavkov na zbrojenie, ktorý sa začal v roku 1998, zastavil sa až v roku 2011. Uvidí sa, aký bude trend v nasledujúcich rokoch. Rast vojenských výdavkov predstavuje aj dôkaz o silnom vplyve vojensko-priemyselného komplexu na ekonomiku a politiku USA, ktorý má mimoriadne protirečivý charakter.

Na jednej strane vedie ku kríze z nadvýroby v tejto špecifickej oblasti. Kolotoč výskumu a inovácií vo vojensko-technickej oblasti nemožno zastaviť, lebo hrozí hospodárskym úpadkom. Niektorí odborníci však upozorňujú, že keď sa vyrába veľa nových zbraní, vzniká aj zvýšené nebezpečenstvo ich nasadenia v ozbrojenom zápase, príp. vzniká tlak na zavedenie nových prostriedkov do ozbrojených síl, ktoré potom „pociťujú“ potrebu zbaviť sa starých zbraní a techniky. Predaj týchto výrobkov do iných štátov prispieva k udržiavaniu alebo aj vytváraniu nových ohnísk vojenského napätia.

Na druhej strane sa vytvárajú prostriedky, ktoré deformujú fungovanie ekonomiky a ich skutočný prínos pre hospodárstva štátu je veľmi sprostredkovaný. Financovanie vojenskej výroby sa musí kompenzovať predajom tejto produkcie do zahraničia a aj zavádzaním, využívaním vojenských inovácií do bežného života. V konečnom dôsledku však dlhodobý rast vojenských výdavkov prispieva k zadlžovaniu štátov a k obmedzovaniu štátnej spotreby v oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálnej starostlivosti a pod. 

Vojenské výdavky USA sú koniec koncov ich „vnútorným“ ekonomickým a politickým problémom. Ak sú však sprevádzané aj tým, že Washington od konca 60. rokov, keď sa v štokholmskom ústave SIPRI sledujú vojenské výdavky, má nielen najväčšie vojenské výdavky, ale je aj najväčším vojenským exportérom, ide aj o vážne medzinárodné dôsledky. 

Poukazovanaie na rast vojenského potenciálu ČĽR

Podľa časti odborníkov sa do situácie ostrakizovaného nového nebezpečenstva pre USA v podmienkach úpadku ich moci a vplyvu môže dostať ČĽR. Na vytváraní negatívneho obrazu tohto štátu dlhodobo a usilovne pracujú západné mainstreamové média a mimovládne organizácie blízke (rozumej silno finančne podporované) „neocons“. Z pestrých neoliberálnych politických a ekonomických mediálnych manipulácií sa zastavíme sa pri troch momentoch toho, čo sa Pekingu vytýka vo vojenskej oblasti a poukazuje sa na „nebezpečný“ rast jeho vojenského potenciálu.

Prvým momentom je veľký pokrik, ktorý nastal okolo prvej čínskej lietadlovej lode Liao-ning, oficiálne uvedenej do prevádzky v septembri 2012, ktorá má len cvičný charakter. Treba však zdôrazniť známy fakt, ktorý väčšina médií kričiacich o hrozbe čínskej lietadlovej lode „náhodou“ ponechala bez povšimnutia: USA majú 10 ťažkých (útočných) lietadlových lodí s jadrovým pohonom triedy Nimitz s výtlakom viac ako 100 tisíc ton, pričom na palube každej môže byť okolo 90 lietadiel. Žiaden iný štát ani jednou takouto veľkou námornou loďou nedisponuje.

Liao-ning má napriek tomu, že pod týmto menom pláva len niekoľko mesiacov, pomerne zložitú históriu. Vznikla prestavbou sovietskej lode Riga (triedy Admirál Kuznecov), spustenej na vodu v roku 1988, neskôr premenovanej na Varjag, ktorá po rozpade ZSSR pripadla Ukrajine. Loď má výtlak „len“ 67 500 ton a mohla by niesť okolo 50 lietadiel. Ako perličku možno uviesť, že Turecko pod tlakom USA takmer poldruha roka odmietalo povoliť preplávať lodi cez Bosporskú úžinu.

Obavy Washingtonu z čínskeho vesmírneho programu

Druhá vec, ktorá sa vytýka Pekingu, je jeho kozmický program, ktorý vraj má vojenské zameranie a využitie. V roku 2012 ČĽR vypustila štvrtú kozmickú loď (Šen-čou 9) s ľudskou posádkou. Na jej palube boli traja kozmonauti (taikonauti), medzi nimi aj prvá čínska žena vo vesmíre. Pri lete sa loď spojila s experimentálnym modulom Tchien-kung 1, čo sa považuje za významný krok k zriadeniu stálej vesmírnej stanice na orbite, pričom takýto stupeň zvládnutia činností v kozme môže mať, samozrejme, aj vojenské využitie.

Na začiatku roku 2007 bol Peking kritizovaný za to, že „zostrelil“ z obežnej dráhy svoju starú meteorologickú družicu. Bezpochyby išlo o organizačno-technicky mimoriadne náročnú a precíznu akciu, ale problém je oveľa zložitejší, ako by sa dal vysvetliť v tradičnej „delostreleckej“ terminológii – „trafiť“ vo výške takmer 900 kilometrov nad Zemou rýchlo letiaci objekt, vyžaduje iné uvažovanie aj technické vybavenie a postupy, než je streľba z protilietadlových diel či navádzanie rakiet na lietadlá do niekoľkokilometrovej výšky.
USA v tejto oblasti mali v minulosti viacero neúspechov, ale sú štátom, ktorý by o militarizácii vesmíru z hľadiska dobrých mravov mal radšej mlčať. Stačí poukázať na projekt, ktorý sa bežne označuje ako Hviezdne vojny a snahy o jeho rôzne obmeny a vylepšenia.

Až v roku 2008 USA úspešne zostrelili svoju údajne neovládateľnú špionážnu družicu vo výške necelých 250 kilometrov. Odmietali však uznať obavy Pekingu a Moskvy z toho, že išlo vlastne o kamufláž testu novej zbrane. V dejinách sa teda stretávame nielen s tým, že bol Pax Romana a Pax Americana, ale aj s tým, že vo Washingtone podobne ako v Ríme platí „Quod libet Iovi, non libet bovi“.

Do tretice: nárast vojenských výdavkov ČĽR

Treťou dezinterpretovanou témou je nebezpečenstvo nárastu vojenských výdavkov ČĽR. Bezpochyby je faktom, že vojenské výdavky Pekingu v posledných rokoch narástli, ale stále je medzi Washingtonom a Pekingom obrovská asymetria.

Tabuľka – Vojenské výdavky USA a ČLR

tabulka2.JPG
Poznámky

– vojenské výdavky ČĽR i výška percenta ich podielu na hrubom domácom produkte sú na základe odhadov SIPRI
– výška =  vojenské výdavky v miliónoch USD v stálych cenách z roku 2010
– % = percento podielu vojenských výdavkov na hrubom domácom produkte
– n = údaje ešte nie sú zverejnené

Ak budeme porovnávať vojenské výdavky Washingtonu a Pekingu možno ukázať niekoľko zaujímavých súvislostí. Prvá spočíva v tom, že napriek rastu výdavkov v absolútnych hodnotách podľa USD v stálych cenách z roku 2010, ČĽR nevydáva podľa ukazovateľa percenta na hrubom domácom produkte ani polovičku toho, aké sú výdavky USA. V druhej polovici predchádzajúceho desaťročia americké výdavky narástli už takmer na 5 %, ale čínske zostávajú už desať rokov okolo 2 % alebo tesne nad nimi. Dodáme aj to, že čínsky vojenský export je opäť len zlomkom amerického.

Okrem toho je tu aj kolosálny kvantitatívny rozdiel medzi výškou vojenských výdavkov USA a ČĽR. V roku 2011 bol tento rozdiel väčší, než boli vojenské výdavky USA v roku 1988, resp. z roku 2005.

Ak by sme sa chceli pohrať s číslami, tak keby ČĽR zvyšovala svoje vojenské výdavky medziročnou výškou prírastku ako medzi rokmi 2011 a 2010 a USA by ich takisto  znižovali, trvalo by to 34 rokov, pokiaľ by dosiahli rovnakú úroveň.

Čínska ľudová oslobodzovacia armáda sa síce modernizuje a vojenská sila ČĽR vzrastá. Na tieto účely ide oveľa (niekoľkonásobne) viac prostriedkov ako pred 20 rokmi. Čínska ľudová oslobodzovacia armáda a ozbrojené sily USA sú podľa údajov z magazínu BBC z 20. marca 2012 najväčšími zamestnávateľmi na svete. Viac ľudí je však v zamestnaneckom a služobnom pomere k ozbrojeným silám USA ako k Čínskej ľudovej oslobodzovacej armáde.
Ak však otázku položíme tak, kto koho ohrozuje viac, patríme k ľuďom, ktorí si myslia, že to sú USA, kto je nebezpečnejší pre ČĽR, než by tomu bolo naopak. Je viac vecí, ktoré môžu Peking znepokojovať.

Viac ako 20 rokov po rozpade bipolarity sa v dvoch štátoch v bezprostrednej blízkosti ČĽR nachádzajú desaťtisíce vojakov USA. Podľa údajov z konca roku 2011 ich bolo v Japonsku vyše 36 tisíc a v južnej Kórei asi 28 500. To je viac vojakov, ako má spolu vojsko Slovenska, Českej republiky a Maďarska.

Okrem toho sa okolo ČĽR vytvára z nových vojenských základní USA akoby sieť nielen z východu, ale aj zo západu a čiastočne z juhu. Ide najmä o Afganistan, kde sa ani po skončení vojny v roku 2014 nepredpokladá úplné stiahnutie vojsk USA a opustenie všetkých existujúcich základní, ktorých počet sa odhaduje na niekoľko desiatok, pričom majú rôznu veľkosť. Nové základne USA existujú aj v regióne stredoázijských štátov – postsovietskych republík, kde sa zriadili práve v súvislosti s vojnou v Afganistane. Kirgizsko sa stalo unikátnym štátom – je jediný na svete, kde sú základne USA a RF a to neďaleko od seba.

Vývoj v tomto regióne môže priniesť nové zvraty, aj keď s výnimkou Turkmenistanu sú všetky bývalé postsovietske republiky v ňom členmi Šanghajskej organizácie spolupráce. USA sa netaja úsilím posilniť si svoje vojenské pozície v strednej Ázii, ale aj na teritóriu južného Kaukazu a samozrejme aj v juhovýchodnej Ázii.

Najkomplikovanejším je však asi pre ČĽR zvláštny právny akt USA – „taiwanský zákon“ (The Taiwan Relations Act) z roku 1979. Dokument má dlhý a zložitý názov, ktorý sa dá voľne preložiť ako na pomoc zachovaniu mieru, bezpečnosti a stability v západnom Pacifiku a podporu zahraničnej politiky Spojených štátov pri pokračovaní obchodných, kultúrnych a iných vzťahov medzi národom Spojených štátov a národom Taiwanu ako aj na ďalšie účely.

Zákon vznikol po tom, ako USA prerušili (ukončili) s Taiwanom (Čínskou republikou) diplomatické styky, aby rešpektovali politiku jednej Číny podľa Pekingu, ktorý udržiava oficiálne diplomatické styky len s tým štátom, ktorý ich nemá s Tchaj-pejom. Existencia Taiwanu je aj z hľadiska medzinárodného práva nejasnou záležitosťou. Prekérnosť celej situácie je v tom, že USA „sľubujú“ pomoc štátu, s ktorým nemajú diplomatické styky. Kontakty medzi USA a Taiwanom zabezpečuje Americký inštitút na Taiwane (American Institute in Taiwan) bez štatútu oficiálneho vládneho úradu a formálnych diplomatických vzťahov.

Od konca 70. rokov, keď sa tento špecifický pomer USA k Taiwanu vytvoril, došlo vo vzťahoch medzi ČĽR a USA k viacerým komplikáciám, spojenými predovšetkým  s vojenskými dodávkami pre Tchaj-pej, ktoré vyvolali nevoľu Pekingu. Naposledy to bolo po nástupe prezidenta B. Obamu do funkcie v roku 2009.

* * *

Vo vzťahu k bezpečnosti USA existuje aj vážny vnútropolitický problém, ktorý sa prejavuje v rastúcom počte „šialených“ strelcov. Ide predovšetkým o sociálno-patologický fenomén, ktorý nemá bezprostrednú politickú podmienenosť. Nemožno ho však oddeľovať od celkovej atmosféry života v spoločnosti USA, od propagovania rôznych podôb násilia nielen vo filmoch a televízii či iných médiách, ale ani od viery vo všemocnosť zbraní či ozbrojenej sily, pomocou ktorých dokážu USA vyriešiť všetky problémy vo svete, ktoré ich ohrozujú.

Bez toho, aby USA zmenili svoj názor na riešenie problémov svetovej bezpečnosti vo vojenskej oblasti, sa voči nim bude objavovať čoraz viac výhrad. Nejde tak ani o malé štáty, ako je Slovensko a ďalšie krajiny V4 a koniec koncov ani celú EÚ, u ktorých sa v tomto smere nedá v najbližších rokoch očakávať zmena pozície, ani konania a správania.  Ide najmä o to, ako sa k týmto procesom bude stavať silnejúca ČĽR, ale aj revitalizujúca sa RF s „novým“ Putinom na čele a tiež ďalší členovia BRICS – Brazília a Juhoafrická republika. V pomaly, ale zreteľne sa vytvárajúcom multipolárnom svete „amerikanizácia“ ani „westernizácia“ preto nie je už ani účinným ani očakávaným prístupom k riešeniu jeho problémov, a už obzvlášť nie vo vojenskej oblasti. Ak si Západ chce uchovať schopnosť primeraným spôsobom (v kontexte svojich záujmov) ovplyvňovať vývoj svetovej politiky a bezpečnosti, musia sa hľadať na to nové spôsoby, ktoré nemôžu pokračovať v tom, čo tu prezentovali USA v posledných dvoch-troch desaťročiach.

Foto: expterinfantry, Creative Commons
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984