Vojenská prehliadka v Pekingu

Zamyslenia o signáloch na zmenu uvažovania o usporiadaní moci vo svete
Počet zobrazení: 4340

Po rozpade bipolarity sa denno-denne zle a škaredo na vlastných skúsenostiach presviedčame, že absolútna morálka, politické a ekonomické prednosti a výhody západného modelu usporiadania sveta, čo donekonečna omieľajú médiá hlavného prúdu, je v prvom rade humbug. Tí starší si pamätajú možno aj ironizovanie výrokov maoistickej propagandy o imperialistickom papierovom tigrovi USA. Dnes sa však zdá, že na tom výroku predsa len zamak pravdy bolo.

O východiskách uvažovania o zmene usporiadania moci v súčasnom svete
 

Na pochopenie potreby zmeny usporiadania sveta sa musí začať uvažovať, ale najmä konať zásadne ináč, ako sa nám to predkladá v politicko-mediálnej manipulácii „hlavného prúdu“. Prvou podmienkou je, že sa to musí uskutočňovať v dlhšej ako súčasnej západnej neoliberálno-globalistickej perióde volebného obdobia, spravidla štvorročnej. Deformovanosť a iracionalitu tohto postupu vidieť, že hoci prezidentské voľby v USA budú v novembri 2016, veľké množstvo krokov v zahraničnej a bezpečnostnej politike sa už v tomto roku posudzuje z toho aspektu, ako ich to ovplyvní. No a nemusíme chodiť ani ďaleko – podľa mnohých politikov a médií aj na Slovensku sa už pred niekoľkými mesiacmi začala kampaň pred voľbami, ktoré sa majú uskutočniť na jar roku 2016. Kto tomu neverí, nech sa lepšie prizrie husto rozmiestneným bilbordom, z ktorých sa nás škeria rozličné politické „ksichty“.

Nemožno však donekonečna mlčky a bezbranne prijímať predovšetkým nemorálne, hazardné konanie nadnárodných finančných kruhov, ktoré vytvára priestor svojráznemu organizovanému zločinu spojenému s podporou neprirodzeného narastania asymetrie bohatstva a formálneho právneho a politického zaisťovania tohto vývoja. Okrem toho treba niečo robiť aj s konzumným spôsobom života, kde ľudia (v prvom rade na Západe) majú k dispozícii viac vecí a vlastnia viac majetku ako ich predkovia, ale vedie to k demografickému i inému úpadku.

Zisky vyžadujú, aby ľudia míňali aktuálne čo najviac – aby si nabrali za tým účelom aj pôžičky. Čo bude za niekoľko rokov, finančné kruhy nezaujíma. Výročné správy, ratingy, ale najmä manažéri potrebujú zisk a veľké odmeny zaň ihneď – aby ich mohli zajtra minúť a znovu sa pachtiť za novými „úspechmi“. A tak sa neoliberálny financiami ovládaný Západ ocitá v divnom kruhu – míňajte čo najviac a najrýchlejšie, lebo len tým zaistíte svoj rozvoj, ale nerozmýšľajte vôbec o tom, aký to má zmysel a kam to všetko smeruje...

Z toho vyplývajú aj širšie súvislosti pochopenia diania v súčasnom svete a vytvárania podmienok pre riešenie problémov v ňom. Ide o zlom – koniec „západocentristického“ uvažovania, potrebu prehodnotiť väčšinu mýtov, ktoré sa mimoriadne koncentrovane začali šíriť v poslednom štvrťstoročí (hoci ich základy sa položili ešte po prvej svetovej vojne – po vytvorení prvého socialistického štátu v Rusku). Dnes sa ukazuje, že predstava o víťazstve Západu v studenej vojne bola len chimérou.  

Dramatické zhoršenie ekonomickej, politickej a bezpečnostnej situácie po rozpade bipolárneho usporiadania moci vo svete
 

Na rozdiel obdobia do prelomu 80. a 90. rokov minulého storočia, keď ako vtip šírila myšlienka, že „posledný zhasne“, v druhej polovici tohto desaťročia má po približujúcom sa smutnom závere dejstva s tragikomickým zameraním „Svetovláda Západu“ kto spustiť oponu a pripraviť divadlo Svet na nové dejstvo a možno aj hru. Napriek spokojnosti s doterajším „dejstvom“ v značnej časti Západu (niekedy sa hovorí o nej ako o zlatej miliarde), mnoho divákov v ďalších častiach sveta píska a dupe, či ináč prejavuje svoju nespokojnosť a čaká, že ďalšie dejstvo či hra budú iné – s novými scenármi, režisérmi i rolami.

S pribúdajúcim časom od nedokázateľného víťazstva Západu v studenej vojne totiž pribúdajú len ťažkosti a starosti – krízy a konflikty – od ekonomických, politických cez sociálne a kultúrne až po environmentálne. Považujeme za potrebné zdôrazniť, aj keď to je mimo leitmotívu tohto článku, že utečenecká vlna, ktorá sa pomaly stáva pre EÚ najväčšou sociálno-ekonomickou hrozbou – krízou od druhej svetovej vojny, je v prvom rade výsledkom bezohľadnej a iracionálnej politiky USA, NATO a ich spojencov (širšie vzaté v celom kontexte neoliberálnej globalizácie na západný spôsob).

Západný (od začiatku 90. rokov jednoznačne washingtonský, čo symbolicky vyjadruje aj washingtonský konsenzus deformujúci svetovú ekonomiku) model riešenia ekonomických, politických, bezpečnostných a ďalších problémov sveta sa v polovici druhého desaťročia 21. storočia úplne vyčerpal a definitívne odchádza do nenávratnej minulosti. Príčin je viacero. Sú ekonomické (predovšetkým narastanie asymetrie bohatstva, zužovanie špičky najbohatších, narastanie vrstvy chudobnejúcich a i.), ale aj politické (prípustným sa stal len jeden typ politických režimov – podvoľujúcich sa vláde nadnárodných finančných kruhov, otázka „demokracie“ sa stáva druho-, možno až treťoradou a pod.).

Najvýraznejšie sú však asi vojenské a bezpečnostné príčiny. Počnúc bombardovaním Juhoslávie v 1999, cez invázie v Afganistane a Iraku, bombardovanie Líbye a podporu síl bojujúcich proti B. Asádovi v Sýrii a napokon sériu „farebných“ revolúcii priniesla limitovaná hegemónia USA len stupňujúce sa komplikácie, ťažkosti, starosti, hrôzy a zlo, proti ktorému samotný Washington tak vehementne bojuje.

V páse štátov od severu západného pobrežia Afriky (Maghrebu) cez Blízky východ až po juhovýchodnú Áziu priniesol tento čas toľko rozvratu, napätia a násilia, ktoré v tejto rozľahlej časti sveta ekonomicky, politicky, etnicky i konfesionálne veľmi rozmanitej dejiny ešte a najmä takto koncentrovane nezaznamenali. Zdá sa, že veľké masy obyvateľstva, predovšetkým v štátoch, kde sa roky bojuje a je otázne uvažovať o tom, či má skutočne niekto vládu pevne v rukách, tam už nemajú budúcnosť.

Kto skutočne stojí za pohybom utečencov do štátov EÚ, ktorý nesie viacero čŕt organizovanosti, zatiaľ nevieme – no nebudú to sily z tohto regiónu, ale odniekadiaľ inde. Iste pri tom možno zneužiť zúfalstvo ľudí, ktorí dúfajú, že útekom si zachovajú šancu na prežitie, ktorú v lokálnych i regionálnych pomeroch už stratili. Na vznik chaosu v EÚ (komu to prospeje?) stačí niekoľko stotisíc utečencov. Washington už presviedča, že EÚ má potenciál túto krízu zvládnuť (kto od neho pýta radu?) a slaboduché, ale o to nafúkanejšie NATO sa zmáha len na strašenie, že medzi utečencami môžu prísť mnohí teroristi.

Historické základy súčasného usporiadania moci vo svete  a ich ďalekovýchodné súvislosti
 

Veľká časť prvkov usporiadania súčasnej moci vo svete pochádza z čias spojeneckých konferencií Veľkej trojky (pôvodne J. V. Stalin, F. D. Roosevelt, ktorého po úmrtí v apríli 1945 nahradil H. Truman, a W. Churchill, ktorého po prehre vo voľbách v júli 1945 nahradil  C. Attlee) v Teheráne (28. 11. – 1. 12. 1943), na Jalte (11. 2. 1945) a v Postupimi (17. 7. – 2. 8. 1945). Súčasťou tohto usporiadania sa stalo aj vytvorenie OSN s jej Bezpečnostnou radou, ktorá má päť stálych členov s právom veta.

Tak sa prvýkrát v 20. storočí objavila Čína v pozícii veľmoci, resp. štátu, ktorý má silnejšiu pozíciu a väčší vplyv ako väčšina ostatných. Obdobie od porážky v prvej ópiovej vojne (1842) do konca druhej japonsko-čínskej vojny v roku 1945 sa v Číne označuje aj ako storočie poníženia. Začiatok tejto japonsko-čínskej vojny 7. júla 1937 sa neraz v čínskom výklade i v iných výkladoch dejín v niektorých ázijských štátoch považuje za začiatok druhej svetovej vojny, ktorá sa skončila 2. septembra 1945 prijatím kapitulácie cisárskeho militaristického Japonska.

Hrôzy druhej svetovej vojny boli nekonečné. Na Západe však nie je príliš známe a radšej sa ani veľmi nepripomína, že práve v druhej japonsko-čínskej vojne – po dobytí vtedajšieho čínskeho hlavného mesta v decembri 1937 došlo k veľkému japonskému vojnovému zločinu, ktorý je aj jedným z najotrasnejších zločinov v celých dejinách vojen – nankinskému masakru. Zhruba 6 týždňov trvali zverstvá voči civilistom – mučenie, mrzačenie, zabíjanie (upaľovanie, pochovávanie za živa atď.), znásilňovanie žien (uvádza sa až 80 000 obetí), z ktorých mnohé vzápätí zabili) ako aj masové popravy vojnových zajatcov. Japonci pripravili o život za tento čas viac ako štvrť milióna ľudí, ale sú odhady, ktoré uvádzajú až 500 000 obetí.

Koniec druhej svetovej vojny na Ďalekom východe bol spojený s neľudským krokom USA, ktoré zvrhli na Hirošimu a Nagasaki atómové bomby. Ešte predtým však bolo asi 60 väčších japonských miest (o. i. Ósaka, Kóbe, Nagoja) systematicky bombardovaných spravidla s použitím zápalných bômb. Za najväčšie bombardovanie  jedného cieľa sa považuje nálet na Tokio v noci z 9. na 10. marca 1945, pri ktorom zahynulo vyše 105 000 ľudí. V dôsledku intenzívneho bombardovania sa 19. marca úplne vyčerpali zásoby zápalných bômb USA

Otázne je, ako by sa Japonsko bolo schopné v tom čase vojensky brániť pozemnému útoku USA. Bezpochyby, ak by USA vojensky zopakovali to, čo nezvládali po vylodení v júni 1944 v západnej Európe, mali by iste straty na životoch. Pripomeňme si len ťažkosti západných spojencov po tom, ako Wehrmacht začal v decembri 1944 Ardenskú operáciu. Do Moskvy prišla 6. januára 1945 naliehavá prosba britského premiéra W. Churchilla, aby ZSSR začal urýchlene plánované vojenské operácie na území súčasného Poľska a odpútal časť nemeckých síl, lebo západnému expedičnému zboru hrozí zničenie. Dodáme však aj to, že západní spojenci mali proti hitlerovského vojsku výraznú prevahu v počtoch ľudí i zbraní a navyše jeho elitné sily bojovali proti Červenej armáde.

V prípade Japonska bola hlavná sila jeho pozemného vojska Kvantunská armáda v počte asi milión vojakov rozmiestnená v Číne. Podľa spojeneckých dohôd sa do bojov proti nej zapojila Červená armáda za cenu ťažkých obetí. Zvrhnutie atómových bômb na Japonsko (a boli pripravené aj ďalšie), teda nemalo žiadny strategický význam. Bolo to len (geopolitické?) vyhrážanie sa svetu a varovanie ZSSR, čoho sú USA schopné.

Vplyv vzniku Čínskej ľudovej republiky  na usporiadanie moci vo svete
 

Po začiatku studenej vojny vznikali pre USA veľké problémy ako na bežiacom páse a jedným z nich sa stal 1. október 1949, kedy bola vyhlásená Čínska ľudová republika. Na Taiwane formálne existovala Čínska republika, ktorá zastupovala Čínu aj v OSN až do roku 1971. Návrh na to, aby Peking zastupoval Čínu v OSN, podalo Albánsko. Západ vedený USA fakt existencie ČĽR – najľudnatejšieho štátu na svete – politicky dlho ignoroval. Na konci 50. rokov s ČĽR udržiavalo diplomatické styky len 36 a v roku 1970 ešte stále iba 59 štátov.

ČĽR sa na strane KĽDR zapojila do kórejskej vojny a výrazne ovplyvnila jej priebeh. V druhej polovici 50. rokov sa začali zhoršovať vzťahy Pekingu s Moskvou a väčšinou socialistických štátov, ktoré sa ešte viac skomplikovali v dôsledku kultúrnej revolúcie. V roku 1969 došlo dokonca k ozbrojeným zrážkam na sovietsko-čínskych hraniciach (a v roku 1979 k vpádu vojsk ČĽR do Vietnamu).  

V 70. rokoch sa pozícia ČĽR vo svetovej politike začala meniť. Pri návšteve R. Nixona v ČĽR vo februári 1972 sa zverejnilo tzv. šanghajské komuniké, v ktorom Washington vyjadril súhlas s existenciou jednej Číny, ktorej súčasťou je aj Taiwan. V decembri 1978 J. Carter vyhlásil, že Washington neuznáva Taiwan ako legitímneho reprezentanta Číny a ukončuje s ním diplomatické styky; v januári 1979 nadviazal diplomatické styky s ČĽR (a stiahol aj vojská z Taiwanu).

V septembri 1972 podpísalo s ČĽR zmluvu o ukončení vojnového stavu Japonsko (trval od roku 1937). K. Tanaka predniesol oficiálne ospravedlnenie za japonskú agresiu, súhlasil s prerušením stykov s Taiwanom a nadviazaním diplomatických stykov s ČĽR.

Vývoj ČĽR bol veľmi protirečivý, s rôznymi prvkami politických a ekonomických excesov i násilia. K zmene vnútropolitického vývoja došlo koncom 70. rokov, keď sa šedou eminenciou stal Teng Siao-pching. Napriek všetkým útrapám, ktoré zažil počas kultúrnej revolúcie, sa stal tvorcom pragmatickej politiky, ktorá dostala Čínu na cestu rozvoja. Ukázal, že historická kontinuita v Číne má iné dimenzie ako na Západe a viac sa ctí, čoho dôkazom je aj to, že o Mao Ce-tungovi sa vyjadril, že tri desatiny jeho pôsobenia boli pre Čínu negatívne, ale sedem desatín malo pozitívny charakter, pričom vyzdvihol jeho zásluhy pri rozvoji štátu.

Po zložitom vývoji v roku 1989, ktorý vyvrcholil v máji nepokojmi a tvrdým zásahom proti demonštrantom na Námestí Ťien-an-men (Brány nebeského pokoja) – kde bola vyhlásená aj ČĽR, si štát zachoval socialistický charakter. V súvislosti s tým, čo sa začalo diať v strednej a východnej Európe, sa Peking načas dostal mimo hlavnú pozornosť, dokonca akoby sa ocitol v akejsi izolácii – na čo sa využívala najmä kauza Ťien-an-men. Možno časť kruhov ospevujúcich úspechy Západu v studenej vojne si myslela, že čínsky socializmus sa „zosype“ podobne ako ten európsky podľa sovietskeho vzoru.

Nestalo sa a dnes je pri moci už piata generácia čínskych komunistických vodcov, ktorú predstavuje dvojica Si Ťin-pching, generálny tajomník ÚV Komunistickej strany Číny a predseda ČĽR a premiér Li Kche-čchiang, ako aj iní, najmä ďalší piati členovia Stáleho výboru Politbyra ÚV Komunistickej strany Číny. Ide o druhú generáciu čínskych vodcov v 21. storočí, ktorá sa dostala na čelo strany a štátu pokojnou cestou, plánovane, prostredníctvom stanovených krokov v straníckej a štátnej hierarchii (samozrejme, aj po primeranom mocenskom boji, ktorý k politike patrí). Prvýkrát to bolo už v rokoch 2002 – 2003, keď sa dostala na čelo štátu dvojica Chu Ťin-tchao a Wen Ťia-Pao. V roku 1982 sa na XII. zjazde Komunistickej strany Číny na podnet Tenga vyhlásilo budovanie socializmu s čínskym špecifikom. Ide o fenomén, ktorý sa odlišuje od toho, čo sme poznali v minulosti v našich končinách ako aj od pohľadov na politické, ekonomické a sociálne problémy, ktoré dnes prezentuje na Západe radikálna či autentická ľavica.

Cesta Čínskej ľudovej republiky k superveľmocenskému postaveniu
 

Pekingu sa pri budovaní socializmu s čínskym špecifikom podarilo postupne politicky i ekonomicky skonsolidovať a postupne zlepšovať životnú úroveň obyvateľstva. Ešte aj dnes v Číne väčšina obyvateľstva žije horšie ako na Západe. V ČĽR však už dávno neexistujú také prejavy biedy a už vôbec nie v tak masovom rozsahu ako v Indii či v iných rozvojových štátoch. Robí ju to najmä po rozpade bipolarity pre mnohé štáty príťažlivejšou, ako je západný neoliberálno-globalistický model, najmä v tom prípade, ak sa stali obeťou niektorých z jeho nemilosrdných sociálno-ekonomických experimentov.

A tak sa Čína nenápadne zosilňovala a stala sa podľa kritérií západnej ekonómie formálne najväčšou ekonomikou sveta (ktorou v minulosti už bola – do druhej polovice 19. stor., predtým, ako sa začalo storočie jej poníženia). Podľa odhadov MMF čínska ekonomika v roku 2014 predbehla americkú – a to zrejme do nej nie je započítaná ekonomika Taiwanu, ktorý diplomaticky väčšina štátov považuje za súčasť jednej Číny.

Veľa nádejí v nevraživých západných hodnoteniach Číny vyvolali udalosti posledných týždňov, keď sa devalvoval jüan. V Západom rozbúrenej svetovej ekonomike nemôže ani Čína zostať bájnym ostrovom pokoja. Skostnatené klišé neoliberálno-globalistickej ekonómie i ekonomiky však nepostačujú na objasnenie dynamiky čínskeho vývoja. Čínske vládnuce elity sa aj v tomto prípade správajú pragmaticky a vedia, že nemôžu ísť cestou Západu. Počkajme nejaký čas a uvidíme, čo sa udeje, ale predpokladáme, že to nebude podľa receptov ordinovaných nadnárodnými finančnými spoločnosťami, ovplyvňujúcimi aj MMF a Svetovú banku.

Línia Si Ťin-pchinga nadväzuje na idey a princípy, ktoré sa v čínskej politike a ekonomike rozvíjajú od čias Tenga. Jej významný prvok predstavuje boj proti korupcii. Čínsky sen, ktorý sa spája s líniou politiky Si Ťin-pchinga má priniesť „znovuzrodenie“ Číny. Ide v ňom o moderné vyjadrenie kolektivizmu, ktoré zodpovedá ako konfuciánskej tradícii, tak i socialistickým ideálom. Zo zahraničnopolitického pohľadu sa pokračuje v mierovej línii, v koncepcii harmonického sveta a ekonomicky sa kladie dôraz na ideu Novej hodvábnej cesty.

Novým krokom je vytvorenie Ázijskej investičnej banky pre infraštruktúru. Poukazuje sa na to, že sa môže stať konkurentom Svetovej banky, v ktorej majú dominantnú pozíciu USA. Napriek tomu, že do banky vstúpilo 57 štátov, medzi aj 12 z EÚ (aj susedné Poľsko a Rakúsko), je smutné, že SR zostala zase bokom (ide o jeden z ďalších prípadov, v ktorom akoby sme sa báli ekonomicky vystupovať nezávisle od USA).

Za politický úspech súčasného pekinského vedenia treba považovať aj elimináciu pokusu o farebnú revolúciu v Hongkongu. Revolúcia dáždnikov sa skončila neúspechom vďaka rozhodnému postupu čínskych orgánov, keď dokázali prekonať chaos vyvolaný umelými a deformovanými požiadavkami.

V najľudnatejšom štáte na svete je bezpochyby mnoho politických, ekonomických, sociálnych, kultúrnych i iných problémov, pred ktorými si jeho vedenie nezakrýva oči a snaží sa ich riešiť novými spôsobmi, primeranými 21. storočiu. Existuje stále nerovnomernosť rozvoja, problémy v koordinácii štátneho kolosu, znečisťovanie životného prostredia a i . Súčasnú Čínu nemožno idealizovať, ale mnoho odborníkov zvýrazňuje jej snahu zabrániť amerikanizácii (westernizácii) čínskej spoločnosti. Ak porovnáme problémy, ktoré majú v spoločnosti USA, štáty EÚ, ale aj Rusko, treba povedať, že v ČĽR sú neraz odlišné, ale darí sa ich postupne riešiť. Za jeden z kľúčových momentov sociálno-ekonomického a kultúrneho vývoja v Číne považujeme, či sa jej podarí zabrániť prílišnému individualizmu, ktorý dnes trápi veľkú časť rozvinutého sveta.

Politické a vojenské (bezpečnostné) súvislosti a následky tohto vývoja USA a ich spojenci znášajú ťažko a Pekingu vytýkajú veľmi veľa vecí. Vzhľadom na problémy, ktoré si navarili na Blízkom východe a Ukrajine, sa však Washington a jeho verní spolupútnici nevedia rozhodnúť, kto je pre nich v súčasnom svete najväčším súperom a nepriateľom, či väčšou hrozbou.

Čo je však horšie aj pre SR v EÚ – čoraz väčším nešťastím a hrozbou sa pre našu stabilitu a rozvoj stáva snaha USA zvýšiť ekonomickú a vojenskú závislosť EÚ od nich – prostredníctvom NATO, tlaku na uzavretie Dohody o transatlantickom obchode a investovaní (TTIP), nútenia do spoločného postupu proti RF, ale aj ČĽR. Bezostyšne sa pri tom masívne využívajú nielen politické a ekonomické kroky, ale aj médiá, ako i odpočúvanie a iné špehovanie tajnými službami či zneužívanie najmodernejších komunikačných prostriedkov.

Reakcia Západu na vojenskú prehliadku v Pekingu
 

Účasť a reakcia Západu na vojenskú prehliadku, ktorú Peking usporiadal prvýkrát ako oslavu ukončenia druhej svetovej vojny, je podobná, ako bola v Moskve 9. mája. Vzhľadom na vzdialenosť bola účasť predstaviteľov štátov EÚ na pekinskej prehliadke ešte menšia ako jej okyptená verzia v Moskve.

Odmietnutie vedúcich predstaviteľov USA, Veľkej Británie a Francúzska zúčastniť sa na oslavách venovaných 70. výročiu víťazstva Číny vo vojne s Japonskom a ukončenia druhej svetovej vojny je len dôkazom toho, že ich vládnuce politické a ekonomické kruhy majú neúctivý vzťah k dejinám iných štátov. Bolo to len jedno z prázdnych gest, ktorými sa politika Západu vedeného USA po rozpade bipolarity len tak hemží.

Nebudeme sa zaoberať vojensko-odbornými ani technologickými aspektmi samotnej prehliadky, ktoré sú bezpochyby zaujímavé. Len pre ilustráciu uvedieme, že ako vždy na veľkých vojenských prehliadkach hľadajú „znalci militárií“ a vojenskí odborníci niečo nové. V prípade pekinskej prehliadky sa ocitla v centre záujmu prvá protilodná balistická raketa na svete Dong Feng 21D. Je to unikátny čínsky výrobok určený na ničenie lietadlových lodí, ktorý sa môže použiť aj ako protiraketová či protidružicová zbraň.

No a u koho môže takáto zbraň (v angličtine označovaná ako carrier killer – voľne preložené zabijak lietadlových lodí) vyvolať des a hrôzu? Len a len u USA, ktoré majú 10 veľkých lietadlových lodí. Ostatné štáty sveta majú dokopy 9 lietadlových lodí (India a Taliansko po dve a Brazília, ČĽR, Francúzsko, RF a Thajsko po jednej). Je ešte jeden podstatný rozdiel – všetkých desať lietadlových lodí USA má výtlak nad 100 000 ton (podobne ako jedenásta chystaná, ktorá by sa mala uviesť do prevádzky na budúci rok). Z ďalších štátov sú najväčšie čínska Liao ning (67 500 ton) a ruský Admirál Kuznecov (viac 61 000 ton). Ostatné lode majú výtlak menší ako 50 000 ton (thajská Chakri Naruebet necelých 11 500). Teda ak sú správy o Dong Fengu 21D pravdivé, môže to znamenať aj koniec nadvlády USA na svetových moriach, čo patrí k hlavnej pýche washingtonského „neotrasiteľného“ vojenského sebavedomia.

Niektoré historicko-sociologické súvislosti pekinskej prehliadky
 

Zastavíme sa ešte pri tých prvkoch a súvislostiach prehliadky, ktoré majú historicko-sociologickú dimenziu. Ide predovšetkým o situáciu v regióne, kde prežívajú ešte niektoré relikty druhej svetovej vojny. Je to najmä rozdelenie Kórey (len na doplnenie uvedieme, že mierovú zmluvu po kórejskej vojne v roku 1953 nepodpísala Južná Kórea).

Ak pominieme fakt, že by išlo skutočne o veľmi zložitú záležitosť, nemožno sa zbaviť dojmu, že rozdelenie Kórey vyhovuje len Washingtonu (ktorý už viackrát podlomil snahy Soulu normalizovať vzťahy s Pchjongjangom) a čiastočne jeho vernému bezpečnostno-politickému spojencovi, Tokiu. V Južnej Kórei a Japonsku zostali po rozpade bipolarity najväčšie kontingenty vojska USA v zahraničí. Patríme k tým, ktorí zastávajú názor, že ich hlavným cieľom je znepokojovať ČĽR a nemajú žiadnu stabilizačnú či mierovú funkciu.

Ak sa ČĽR stáva superveľmocou – ekonomicky – môže (podľa anglosaskej teórie medzinárodných vzťahov dokonca musí) vyjadrovať svoje národné záujmy primerane tomuto potenciálu. Paradoxom zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA je potom aj stav, že síce súhlasia s politikou jednej Číny, ale majú podivnú bezpečnostnú zmluvu so štátom (Taiwanom), s ktorým neudržiavajú diplomatické vzťahy. Údajne ich nezaväzuje poskytnúť vždy bezprostredne vojenskú pomoc, ale Taiwan patrí k veľkým odberateľom zbraní z USA.

Možno poukázať aj na neskrývané úsilie USA obklopiť Čínu v 21. storočí sieťou vojenských základní (okrem Južnej Kórei a Japonska). Ide najmä o zriaďovanie nových základní USA v Strednej Ázii a Afganistane ako aj v juhovýchodnej Ázii.

V súvislosti s výsledkami druhej svetovej vojny možno poukázať na to, že Japonsko na rozdiel od Nemecka, a iste nie bez konzultácií s USA, začalo podnikať kroky, ktoré môžu oživiť jeho militaristickú, agresívnu minulosť. Okrem zvyšovania vojenských výdavkov a modernizácie ozbrojených síl (ktoré uskutočňuje aj Čína) ide o pestrú škálu krokov počnúc vytvorením ministerstva obrany v roku 2007, ktoré nahradilo obrannú agentúru, organizačno-administratívne riadiacu Sily sebaobrany (a teda zmenu statusu ozbrojených síl, ktorá je v protiklade s mierovými zmluvami), cez rôzne pokusy falšovania výsledkov druhej svetovej vojny v nových učebniciach dejín až po opakované provokatívne návštevy japonských politikov svätyne Jasukuni v Tokiu.  

V tomto kontexte je groteskné obviňovať ČĽR z útočných plánov voči USA, čo sa vo Washingtone či medzi politikmi, v médiách, ale, žiaľ, aj v akademických kruhoch neraz objavuje. V súvislosti s tým možno poukázať aj na dva príklady z čínskej histórie.

Prvý súvisí so známym dielom majstra Suna (Sun-C´) Umenie vojny, ktoré dnes patrí k základom vzdelania všetkých vojenských (bezpečnostných) stratégov. Jeho jadro možno zhrnúť aj tak, že cieľom tohto umenia je nebojovať a uchovať mier a najlepšou vojnou je tá, ktorá sa vôbec nezačala. Okrem iného priamo zdôrazňuje, že ak sa už „armáda vyberá na ťaženie, jej hlavným cieľom má byť rýchle víťazstvo“ a že „štát je vo vojne veľmi obťažovaný tým, že všetko treba dopravovať na veľké vzdialenosti“. Ak sa na tieto dve myšlienky pozrieme, tak spomínané vojny USA sú pravým opakom – ďaleko od štátu a zdĺhavé – či to bolo v Afganistane (2001 – 2014) alebo v Iraku (2003 – 2011) a aj podivnú vojnu proti Islamskému štátu vo Washingtone charakterizujú pre istotu tak, že nemôže byť iná ako dlhá.

Druhým momentom je to, že čínski vládcovia medzi sebou i s okolitými panovníkmi bojovali často i veľa – bránili sa aj útočili. Čína však nikdy neviedla veľkú vojnu na spôsob západných koloniálnych či ináč dobyvačných. A navyše v koncepcii harmonického sveta Čína zdôrazňuje mier ako jeho základ a dnes nikomu nevnucuje svoj systém.

Je ČĽR hrozbou pre svet?
 

V našom príspevkom nehorlíme za to, aby u nás bol čínsky svet. Myslíme si však, že keby Západ (najmä USA a NATO) prestali svetu v 21. storočí vnucovať svoje predstavy o spoločnosti, jej ekonomike, politike a kultúre tam, kde nie je ich územie, nič by sa nestalo. Skôr naopak, svet by sa bol pokojnejší i stabilnejší.

V duchu harmonického sveta Čína prezentuje, že v ňom sú rôzne entity. Žiadna z nich sa však nemá snažiť získať vládu nad ostatnými, ale má s nimi byť v harmónii, ctiť si ich a vzájomne sa obohacovať.

A tak ani prehliadka v Pekingu pre toho, kto sa nechce rozpínať, kto nechce ovládať iného, kto nikoho nechce pokoriť, nebola provokáciou. Len ukázala, že Čína sa nechce dostať znovu do pozície ako v storočí poníženia, ktoré jej spôsobili predovšetkým Veľká Británia (ale aj iné západné štáty) a Japonsko.

Celkom na koniec preto zvýrazníme ešte raz, že bola škoda, že sa na prehliadke nezúčastnili predstavitelia Západu – USA a štátov EÚ (s výnimkou prezidenta ČR). Prezident SR údajne nebol ani pozvaný – môžeme sa len domýšľať, prečo asi. V harmonickom svete nemá zmysel pýtať sa, či potrebuje Čína viac svet alebo svet viac Čínu. Jedno zo slovenských prísloví hovorí, že pýcha predchádza pád – a to čo urobil v tomto prípade Západ, dosť ťažko zdôvodniť racionálne, lebo nebol vedený zrejme iným ako len svojou márnomyseľnosťou.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984