Reklama
Reklama

Vojna na juhu Slovenska (1)

Počet zobrazení: 2112

Najviac v súvislosti s druhou svetovou vojnou na našom území vieme o udalostiach na teritóriu Slovenského štátu. Lenže Slovensko, to je aj jeho južná časť, ktorá od roku 1938 patrila Maďarsku. Ani mnoho tamojších Maďarov sa z toho netešilo, ale najhoršie toto obdobie prežívali Slováci na zabraných územiach. Na druhej strane ich Červená armáda oslobodila skôr než väčšinu severnejšieho slovenského územia.

Dnes sa však vrátime o sedem rokov späť, do obdobia, kedy sa odtrhnutie južného Slovenska pripravovalo. Na maďarskej, ale aj našej strane.

75_logo_843.jpg

Mindent visza! Všetko naspäť! Revizionistickí odporcovia Trianonu dostali nový impulz po návšteve Miklósa Hortyho u Adolfa Hitlera v roku 1936. Horthy rozvíjal myšlienku útoku na Československo s cieľom „odstránenia rakovinového nádoru zo srdca Európy... Skôr-neskôr dôjde k zásahu a navyše za krátky čas by sme obsadili územie Slovenska,“ píše v monografii o Leviciach Mgr. Marta Švoliková. V stredu 12. januára 1938 predložila Zjednotená maďarská strana (ZMS) vláde svoje požiadavky: uzákoniť autonómiu Slovenska, zaviesť národný kataster a v prevažne maďarských obciach zrušiť slovenské školy. A 10. marca líder strany János Esterházy spolu s Andorom Jarossom a Gézom Szüllőm zopakovali tieto požiadavky priamo premiérovi Milanovi Hodžovi.

Keďže revizionistické chúťky Maďarska mierili aj proti ďalším susedom, 5. mája zástupcovia štátov tzv. Malej dohody rokovali o národnostných otázkach s maďarskou vládou. Bez úspechu. V júni 1938 sa HSĽS podľa očakávania nepodarilo v parlamente presadiť nový návrh slovenskej autonómie, ale 26. júla 1938 vláda ČSR schválila národnostný štatút, ktorý zladil rôzne zákony týkajúce sa slobôd národnostných menšín z oblasti občianskych práv, školstva a kultúry. Prijatý mal byť aj nový jazykový zákon a schválená mala byť decentralizácia štátu, teda autonómia Slovenska a Podkarpatskej Rusi. Lenže 27. augusta Zjednotená maďarská strana štatút odmietla a žiadala úplnú autonómiu pre Maďarov na Slovensku.
 

Briti povzbudzovali Maďarov
 

Lord Runciman, ktorý prišiel z poverenia britského premiéra 3. augusta hľadať riešenie pre Sudety (a v záverečnej správe podporil ich pripojenie k Ríši) sa 12. augusta stretol s Esterházym, Jarossom a Szüllőm, na čo v Británii vyšlo Esterházyho „vyhlásenie o maďarskej požiadavke plnej rovnoprávnosti a práva na sebaurčenie,“ pripomína M. Švoliková. Koncom augusta Hitler prisľúbil Horthymu, že mu nebude prekážať pri obsadení Slovenska, k čomu by mohlo dôjsť 1. októbra.

V stredu 21. septembra 1938 sa v Budapešti konala veľká demonštrácia za „pripojenie bratov Slovákov“. (Maďarsko voči Slovensku uplatňovalo striedavo politiku vyhrážok a prísľubov širokej autonómie ako poučenie z minulosti. Viacero výziev v tomto duchu adresovalo aj priamo J. Tisovi.) Deň na to Hodžova vláda odstúpila a nahradil ju kabinet na čele s generálom Syrovým, ktorý vyhlásil mobilizáciu. ČSR však vzápätí prijala mníchovský diktát, čo viedlo k Viedenskej arbitráži.

M. Švoliková uvádza, že v tom čase „masívna maďarská propaganda agitovala za pripojenie slovenského územia na všetkých frontoch. Zamerala sa dokonca aj na Židov, ktorí sa hlásili k maďarskej národnosti“. Nová vláda na čele s grófom Bethlenom by vraj zrušila numerus clausus. Zaujímavosťou je odporúčanie zástupcu starostu Levíc Vojtecha Borosa obchodníkovi s látkami Eugenovi Widerovi, aby „zabezpečil dostatok látok v maďarských národných farbách, aby sa obyvatelia mohli pripraviť na slávnostný príchod Maďarov. Pri nákupe látok v Brne stretol Wider viacerých obchodníkov zo Slovenska, ktorý kupovali výhradne zelené a červené látky.“

V polovici októbra 1938 ZMS stupňovala propagandu na juhu Slovenska. Na okná, odkvapy, múry a ploty lepili letáky: Éljen a Magyarország! Nech žije Maďarsko! M. Švoliková cituje Alexandra Matušku, ktorý riaditeľovi učiteľského ústavu v Leviciach Ľudovítovi Žibritovi 22. októbra napísal: „Žijeme tu teraz vzdor všelijakým mapám, na ktorých sú zakreslené podivné veci, dosť kľudne. Zo všetkého sa teraz ľudia vysekávajú vtipom, že nám napr. aj Vatikán podal ultimátum, chce Svätú horu, aj Eskimáci chcú zimný štadión v Prahe. Teraz sa vtipkuje, to je asi predzvesť budúcich sĺz...“
 

Útok Maďarov na sochu Štefánika
 

Od 9. do 13. októbra rokovali maďarskí a československí diplomati a experti v Komárne o hraniciach, ale nedohodli sa najmä o piatich mestách: Bratislave, Nitre, Košiciach, Užhorode a Mukačeve. Na juhu končili svoju činnosť charitatívne organizácie, Masarykova liga proti tuberkulóze odviezla zdravotnícke prístroje. V pondelok 24. októbra „vznikla v Leviciach mestská 44-členná Maďarská národná rada“, ale už o päť dní ju okresný náčelník Dr. Zošták rozpustil.

Arbitrážne rozhodnutie Nemecka a Talianska (Francúzsko a Británia im dali poverenie, aby rozhodli aj v ich mene) oznámil maďarský rozhlas už v deň jeho vyhlásenia vo viedenskom paláci Belvedere: 2. novembra po 21:20 v ňom vystúpil maďarský premiér Béla Imrédy. Vlády, o ktorých Slovákov Jozef Tiso, Béla Tuka a Šaňo Mach šesť rokov presviedčali, že sú našimi spojencami, pripravili Slovensko o 11 927 km2 s 869 299 obyvateľmi, spomedzi ktorých bolo 86,5 % Maďarov a takmer 10 % Slovákov. Nová štátna hranica bola vytýčená na línii Senec – Galanta – Vráble – Levice – Lučenec – Rimavská Sobota – Jelšava – Rožňava – Košice – Michaľany – Veľké Kapušany – Užhorod – Mukačevo (mestá, ktoré obsadilo Maďarsko).

Na okupovanom území okamžite, hoci v tej chvíli ešte protiprávne, vznikli maďarské samosprávne orgány. Maďarskí „vlastenci“ v Leviciach blatom a kameňmi zahádzali sochu M. R. Štefánika, takže ju potom chránila armáda až do 4. novembra, kedy ju previezli do Nitry. Z Košíc odsťahovali sochu Štefánika a sv. Václava. A hoci Maďarsko považovalo Viedenskú arbitráž za porážku svojich ambícií získať celé Slovensko, zmierené so ziskom juhu ho obsadilo 10. novembra a o deň neskôr vstúpil na bielom koni do Košíc kráľovský regent Miklós Horthy...

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama