Reklama
Reklama

Vojna na juhu Slovenska (3)

Počet zobrazení: 1642

Najviac v súvislosti s druhou svetovou vojnou na našom území vieme o udalostiach na teritóriu Slovenského štátu. Lenže Slovensko, to je aj jeho južná časť, ktorá od roku 1938 patrila Maďarsku. Ani mnoho tamojších Maďarov sa z toho netešilo, ale najhoršie toto obdobie prežívali Slováci na zabraných územiach. Na druhej strane ich Červená armáda oslobodila skôr než väčšinu severnejšieho slovenského územia.

75_logo_843.jpg
 

Začiatkom roka 1945 už bolo prakticky celé Maďarmi okupované južné Slovensko oslobodené. Podieľali sa na tom vojská 2. a 4. ukrajinského frontu. Predzvesťou nezadržateľného príchodu Sovietskej armády bola nemecká okupácia. Jednak preto, že Nemci potrebovali mať maďarské územie pod kontrolou zo strategických dôvodov, ale zároveň bol ich vstup dôsledkom úsilia regenta Horthyho o separátny mier so západnými spojencami vo chvíli, keď aj jemu bolo jasné, že ZSSR na východe vojnu vyhrá. Slovenský juh však nezískaval slobodu od východu.

Ten oslobodzovali vojská 4. ukrajinského frontu pod velením generála Ivana Jefimoviča Petrova. Lenže ich postup bol pomalší, pretože viedol náročným horským terénom, ktorý navyše poskytoval brániacim sa Nemcom vhodné podmienky. Západná časť južného Slovenska sa teda dostala do operačného pásma 2. ukrajinského frontu maršala R. J. Malinovského, ktorého vojská začali 29. októbra 1944 tzv. budapeštiansku operáciu. Hoci Nemci a ich maďarskí prisluhovači metropolu čo najviac opevnili, 10. decembra sa Sovieti dostali na južnú hranicu bývalého Československa a o štyri dni neskôr oslobodili Šahy. V tejto súvislosti je pozoruhodné, že veliteľstvo frontu vydalo vzápätí zvláštny rozkaz, v ktorom vojakov upozornilo, že vstupujú na územie „bratského a spojeneckého Československa“. Išlo v ňom najmä o to, aby sa k domácemu obyvateľstvu správali ako k „bratskému“ okupovanému, a nie nepriateľskému „ľudu“.
 

Teror a vraždenie do poslednej chvíle
 

Južné Pohronie sa dočkalo slobody ešte do Vianoc. Levice prakticky nemal kto brániť. Miestna pobočka strany Šípových krížov sa scvrkávala už od konca roku 1943 a iba málo jej pomohlo, keď parlament šéfa strany Ferenca Szálasiho vyhlásil 16. októbra 1944 za „vodcu národa“. Zopár ľudí do strany síce pod tlakom a vyhrážkami vstúpilo, ale väčšina sa utiahla do súkromia. „Nyilaši“ nastolili bezprecedentný teror, ktorí mnoho ľudí dostal za mreže, ale najhoršie skončili Židia. Večer 16. októbra pozatýkali a odvliekli tých, ktorí sa dali pokrstiť ešte dávno pred vojnou. Telá mužov, ktorých odovzdali gestapu, neskôr našli v hromadnom hrobe pri Banskej Štiavnici. V novembri však už exponenti režimu z mesta utekali. Mešťanosta Pavol Filipinyi ukradol mestu 100-tisíc pengő, pár koní s kočiarom a niekoľko kobercov.

Vojská 6. gardovej tankovej armády generálplukovníka Kravčenka sa Levíc zmocnili 20. decembra takmer bez boja, keďže 100 maďarských vojakov z miestnych kasární sa vzdalo bez jediného výstrelu, rovnako ako dvadsiati, ktorí bránili poštu. A tak najväčšie materiálne škody spôsobilo sovietske bombardovanie, ktorému bolo predčasne obsadené mesto omylom vystavené na druhý deň. Levice však zostali vo frontovom pásme, lebo Červená armáda stála na Hrone asi 4 kilometre ďalej vzdušnou čiarou až do konca marca 1945, keď uskutočnila oslobodzovací útok na Bratislavu.

V okolí Rožňavy sa na jeseň 1944 dokonca prebudilo partizánske hnutie, prepojené na Slovenské národné povstanie. Bývalý stavebný robotník a počas vojny parašutista Jozef Fábry zorganizoval partizánsku skupinu Sándor Petőfi, ktorá 9. januára 1945 prepadla nemeckú posádku v meste. Túžba Rožňavčanov po mieri a slobode sa naplnila 23. januára. Štyri dni predtým sa slobody dožili aj Košičania. Nemecká 1. tanková a maďarská 1. armáda zubami nechtami držali oblúkovú obrannú líniu na čiare Plešivec, Turňa, Veľký Milič, Dargov, Vranov nad Topľou a Svidník, čo im umožňoval podhorský a horský terén, vhodný na obranu.
 

Brežnev i Gorbačov oslobodzovali Košice
 

Nyilašovský režim medzitým v kŕčoch zabíjal aj v Košiciach. Od 5. do 17. januára vykonali niekoľko verejných popráv. Najprv obesili 12 ľudí na stromoch a kandelábroch dolného konca Hlavnej ulice. Potom ďalších v Čermeľskom údolí, na Bankove, na Malej stanici, na Baránku, v Gajdových kúpeľoch, Ťahanovciach, Mestskom parku, Kavečanoch, na Vyšnom Opátskom, na kopci Chvalabohu či na Kalvárii. Medzi dokopy 530 zabitými figurovalo aj 220 Židov: nakoľko ich nestačili odtransportovať , priamo vo vlaku ich otrávili kyanovodíkom.

A zatiaľ čo Košičania odmietli evakuovať, kolaboranti, nyilašiovci, prisťahovalci z Maďarska, ktorí tu mali bdieť nad lojalitou miestnych, ale aj vojaci – tí všetci rýchlo utekali z mesta. A keďže do polnoci 18. januára 1945 sa z Košíc stiahla aj celá nemecká armáda, 18. armáda generálporučíka Gastiloviča, vstúpila do samotného mesta už bez boja. Pamätníci spomínajú, že zasiahnuť museli len proti ľuďom, ktorí sa pustili do rabovania obchodov.

Historik Jozef Duchoň pripomína, že zaujímavým spôsobom sa s oslobodením Košíc spája meno neskoršieho sovietskeho lídra Leonida Brežneva. Ako hlavný politruk 18. armády priniesol do mesta rozhodnutie sovietskej a maďarskej vlády o tom, že Košice sa opäť stávajú súčasťou obnoveného Československa, čo bola studená sprcha pre tunajších Maďarov, ktorí naivne verili, že Viedenská arbitráž ostane platná. A jedným z vojakov 18. armády – počas ťažkých prístupových bojov ku Košiciam raneným do nohy – bol Sergej Gorbačov, otec neskoršieho otca perestrojky.

(Koniec)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama