Reklama
Reklama

Vojvodcovia víťazstva (II. časť)

Stručne o druhom období Veľkej vlasteneckej vojny
Počet zobrazení: 1011

Fronty a ich veliteľov v druhom období Veľkej vlasteneckej vojny, ktoré sa vymedzuje od novembra 1942 do decembra 1943, nebudeme podrobnejšie rozoberať. Spomenieme len, že za najväčšie bitky sa v tomto období považujú bitka pri Kursku a bitka o Dneper.

Bitka pri Kursku (niekedy sa hovorí o bitke v kurskom oblúku) trvala od 5. júla do 23. augusta 1943. Bola to najväčšia tanková bitka v dejinách, v ktorej bojovalo okolo 2 miliónov vojakov, nasadilo sa asi 6 000 tankov a 4 000 lietadiel. Znamenala aj ďalší zásadný prelom v priebehu vojny.

Bitku rozpútali v rámci operácie Citadela Nemci, ale po porážke už nedokázali nahradiť straty, ktoré utrpeli. Definitívne stratili strategickú iniciatívu v celom pásme bojov s Červenou armádou a vojenským námorníctvom (ďalej len ČA). Po bitke sa otvoril priestor pre veľké sovietske útočné operácie.

75_logo_843.jpg

Bitka o Dneper bola spojením niekoľkých operácií, ktoré trvali od 26. augusta do 23. decembra 1943. Zúčastnilo sa nej takmer 4 milióny vojakov a boje prebiehali v šírke až 750 km. Považuje sa aj za jednu z najväčších bitiek v dejinách. Oslobodenie Kyjeva, hlavného mesta socialistickej Ukrajiny, malo nielen vojenský, ale aj politický a morálny význam. V bitke o Dneper zohralo významnú úlohu aj partizánske hnutie, ktoré viazalo časť nemeckých síl.

Dnes sa na Ukrajine bitka o Dneper, oslobodenie Kyjeva a celej Ukrajiny vysvetľuje „po novom“, deformovane, v protiklade s historickými faktmi. Ukrajine, ktorá čoraz viac upadá, však prepisovanie dejín v ničom nepomáha. Nechceme moralizovať, ale treba dôrazne pripomenúť, že súčasné hranice Ukrajiny (s epizódou s Krymom v roku 1954) sa vytvorili na základe Jaltsko-postupimských dohôd.

Agresívna rusofóbia prispieva len k narastaniu sociálno-ekonomických i politických ťažkostí Ukrajiny. Okrem toho, ak by hypoteticky došlo pri „prepisovaní dejín“ k nejakým zmenám hraníc, ktoré boli vytvorené po dohodách po konci druhej svetovej vojny, spôsobí to nielen nesmierny chaos a ťažkosti, ale bude to s najväčšou pravdepodobnosťou znamenať aj zánik Ukrajiny v súčasnej podobe (či už s Krymom alebo bez neho).
 

10 úderov sovietskych ozbrojených síl v roku 1944

Išlo o 10 najväčších útočných strategických operácií, ktoré uskutočnili sovietske ozbrojené sily v roku 1944. Viedli k vývoju, ktorý sa skončil porážkou Nemecka. Spočiatku sa nespájali dokopy. Vychádzali však z logiky vývoja situácie a aj sa plánovali s ohľadom na stratégiu postupu ČA. Prvýkrát spojil tieto operácie do jedného veľkého strategického celku J. Stalin pri prejave 6. novembra o 27. výročí Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie.

Odvtedy sa začali označovať za 10 stalinských úderov. Po kritike kultu osobnosti Stalina sa uvádzali len ako 10 úderov ČA. V posledných rokoch sa v ruských zdrojoch v súvislosti s určitým obratom postoja k J. Stalinovi, najmä k jeho úlohe vo VVV, znovu bežne používa pojem 10 stalinských úderov.  

Išlo o operácie

1. Leningradsko-novgorodská operácia (14. január – 1. marec 1944) – koniec blokády Leningradu a oslobodenie Novgorodu.

2. Dneprovsko-karpatská operácia (24. december 1943 – 17. apríl 1944) – oslobodenie pravobrežnej Ukrajiny.

3. Odeská operácia (26. marec – 14. apríl 1944) a Krymská operácia (8. apríl – 12. máj 1944)

4. Vyborgsko-petrozavodská operácia (10. júna – 9. augusta 1944) – prerazenie obrany Karelského valu, oslobodenie Vyborgu a Petrozavodska, rozbitie fínskej armády, Fínsko vystúpilo z vojny na strane Nemecka.

5. Bieloruská útočná operácia „Bagration“ (23. júna – 29. augusta 1944) – oslobodenie  Minska a Bieloruska. Považuje sa za najväčšiu útočnú operácia Veľkej vlasteneckej vojny.

6. Ľvovsko-sandomierska operácia (13. júl – 29. august 1944) – oslobodenie Ľvova, oslobodenie územia Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky v hraniciach z roku 1941, začiatok oslobodzovania Poľska.

7. Jassko-kišinevská operácia (20. – 29. august 1944) a Bukurešťsko-aradská útočná operácia (niekedy Rumunská operácia) od 30. augusta do 3. októbra 1944 – oslobodenie Moldavska a Izmailskej oblasti Ukrajiny, Rumunsko vystúpilo z vojny na strane Nemecka.

8. Pobaltská operácia (14. september – 24. november 1944) – oslobodenie Estónska, Lotyšska a Litvy od Nemcov, ktorí sa však udržali ešte na časti územia Lotyšska.

9. Východno-karpatská operácia (8. september až 28. október 1944) a Belehradská operácia (28. septembra – 20. októbra 1944). Hoci sa nepodarilo prísť na pomoc Slovenskému národnému povstaniu, sovietske vojská obsadili dôležitú strategickú hranicu – Východné Karpaty. Vznikli podmienky pre oslobodzovanie Československa a zaistilo sa severné krídlo pre útok na Budapešť. Oslobodilo sa východné a severovýchodné územie Juhoslávie a jej hlavné mesto Belehrad. Vytvorili sa priaznivé podmienky pre útok na Budapešť.

10. Petsamo-Kirkenesská operácia (7. október – 1. november 1944) – oslobodenie okupovanej časti zapolárneho územia ZSSR a obsadenie severného Nórska (operácia však na jeho území už nepokračovala).
 

Fronty a ich velitelia v treťom období Veľkej vlasteneckej vojny

Tretie obdobie Veľkej vlasteneckej vojny  trvalo od januára 1944 do jej konca 9. mája 1945. V októbri 1943 sa viacero frontov na západných hraniciach ZSSR preskupilo v súvislosti s prípravou útoku na Nemecko a oslobodenie štátov strednej a juhovýchodnej Európy. Poznamenáme, že súčasťou sovietskych frontov v tomto období sa stali aj bulharské, československé, poľské a rumunské vojsko.

Na začiatku roku 1944 pôsobilo od severu na juh v dotyku s nemeckými vojskami 11 frontov.

Karelský front – od 19. 10. 1941 do 15. 11. 1944 – veliteľ generál armády K. Mereckov. V jeho prípade došlo k svetovému vojvodcovskému unikátu, keď vyše dvoch rokov velil súčasne dvom frontom – aj Volchovskému. Podobne, ale len dva mesiace v roku 1945, velil dvom frontom – Leningradskému a 2. Pobaltskému – aj maršal ZSSR L. Govorov.

Leningradský front od 27. 8. 1941 do 24. 7. 1945 – veliteľ generál armády Leonid Govorov (*1897)

Volchovský front (druhého vytvorenia) – od 9. 6. 1942 do 15. 2. 1944 – veliteľ generál armády K. Mereckov.

1. Pobaltský front – od 20. 10. 1943 do 21. 2. 1945 – veliteľ generál armády A. Jerjomenko

2. Pobaltský front – od 20. 10. 1943 do 1. 4. 1945 – veliteľ generál armády M. Popov

Západný front – od 22. 6. 1941 do 24. 4. 1944 – veliteľ generálplukovník Vasilij Sokolovskij (*1897)

Bieloruský – od 20. 10. 1943 do 24. 2. 1944 – veliteľ generál armády K. Rokossovskij

1. Ukrajinský front – od 20. 10. 1943 do 10. 6. 1945 – veliteľ generál armády N. Vatutin

2. Ukrajinský front – od 20. 10. 1943 do 10. 6. 1945 – veliteľ generál armády I. Konev

3. Ukrajinský front – od 20. 10. 1943 do 15. 6. 1945 – veliteľ generál armády Rodion Malinovskij (*1898)

4. Ukrajinský front – od 20. 10. 1943 do 31. 5. 1944 – veliteľ generál armády Fjodor Tolbuchin (*1894)

Mimo dotyku s nemeckými vojskami sa ocitol Zakaukazský front (druhého vytvorenia) – od 15. 5. 1942 do 25. 8. 1945 – veliteľ generál armády I. Tjulenev

Na Ďalekom východe to bol ešte Zabajkalský front – od 15. 9. 1941 do 9. 10. 1945 – veliteľ generálplukovník Michail Kovaljov (*1897). Do bojových operácií sa zapojil až v auguste  1945 vo vojne s Japonskom.

V roku 1944 došlo k viacerým zmenám v organizácii frontov, najmä v priestore bojov s Nemeckom.

Bieloruský front bol 24. februára 1944 reorganizovaný na 1. Bieloruský front, ktorý pôsobil do 5. apríla 1944, kedy bol zase premenovaný Bieloruský front. Avšak už 16. apríla 1944 bol znovu vytvorený 1. Bieloruský front, ktorý pôsobil do 10. júna 1945. Veliteľom Bieloruského aj 1. Bieloruského frontu bol generál armády K. Rokossovskij do novembra 1944, kedy velenie frontu prevzal maršal G. Žukov a došiel s ním až do Berlína.

2. Bieloruský front (prvého vytvorenia) pôsobil od 24. februára do 2. apríla 1944 pod velením generála armády P. Kuročkina. Bol začlenený do 1. Bieloruského frontu.

Druhýkrát bol 2. Bieloruský front vytvorený 24. apríla 1944. Jeho veliteľom bol do júna 1944 generálplukovník I. Petrov (*1896), od júna do novembra 1944 generálplukovník Georgij Zacharov (*1897) a od novembra 1944 maršal ZSSR K. Rokossovskij.

3. Bieloruský front bol vytvorený tiež 24. 2. 1944. Jeho veliteľom sa stal generálplukovník Ivan Černjachovskij (*1907).

Z vojsk ľavého krídla Leningradského frontu 21. apríla 1944 bol vytvorený 3. Pobaltský front. Pôsobil do 16. októbra 1944, keď jeho vojská boli rozdelené medzi Leningradský, 1. a 2. Pobaltský front. Veliteľom frontu bol generálplukovník Ivan Maslennikov (*1900).

Znovu vytvorený bol aj 4. Ukrajinský front od 6. augusta 1944. Veliteľom frontu bol generálplukovník I. Petrov.

Začiatkom roku 1945 v bojoch s Nemeckom pôsobilo 10 frontov (opäť od severu na juh).

Leningradský front – veliteľ generál armády L. Govorov.

1. Pobaltský front – veliteľ generál armády Ivan Bagramjan (*1897). Vo februári 1945 bol front reorganizovaný na Zemlandskú skupinu vojsk a začlenený do 3. Bieloruského frontu. Časť síl prešla aj do 2. Pobaltského frontu.

2. Pobaltský front – veliteľ generál armády A. Jerjomenko (od apríla 1944). Vo februári 1945 ho nahradil maršal ZSSR L. Govorov, ktorý zostal aj vo funkcii veliteľa Leningradského frontu. Front bol v apríli 1945 reorganizovaný na Kurlandskú skupinu vojsk a začlenený do Leningradského frontu.

1. Bieloruský front – veliteľ maršal ZSSR G. Žukov (od novembra 1944).

2. Bieloruský front – veliteľ maršal ZSSR K. Rokossovskij. Front pôsobil do 5. apríla 1945, kedy bol začlenený do 1. Bieloruského frontu.

3. Bieloruský front – veliteľ generál armády I. Černjachovskij, ktorý zahynul 18. februára 1945. 20. februára bol menovaný za veliteľa frontu maršal ZSSR A. Vasilevskij, ktorý funkciu vykonával do 26. apríla 1945, kedy ho nahradil generál armády I. Bagramjan.

1. Ukrajinský front – veliteľ generál armády I. Konev (od mája  1944).

4. Ukrajinský front - veliteľ generál armády I. Petrov (od augusta 1944). V marci 1945 bol za veliteľa frontu menovaný generál armády A. Jerjomenko.

2. Ukrajinský front  - veliteľ generál armády R. Malinovskij (od mája 1944).

3. Ukrajinský front – veliteľ generál armády F. Tolbuchin (od 15. 5. 1944).

Mimo dotyku s Nemcami boli Zakaukazský front (druhého vytvorenia) a Zabajkalský front (na Ďalekom východe).

Nebudeme rozoberať postup frontov pri bojoch s Nemeckom a oslobodzovaní štátov strednej Európy, len uvedieme, že záverečného útoku na Berlín sa zúčastnili dva fronty. Okrem 1. Bieloruského frontu pod velením maršala ZSSR G. Žukova to bol aj 1. Ukrajinský front pod velením maršala ZSSR I. Koneva.

V rôznych prameňoch sa diskutuje na otázku, prečo Berlín dobyl 1. Bieloruský front maršala ZSSR G. Žukova, hoci podľa niektorých zdrojov mal výhodnejšiu pozíciu 1. Ukrajinský front maršala ZSSR I. Koneva. Nebudeme sa púšťať do rozboru existujúcich názorov, len sa prikloníme k rozšírenému záveru, že o tom tak vraj rozhodol najvyšší hlavný veliteľ J. Stalin (tiež maršal ZSSR), pričom úlohu vraj zohral aj jeho vzťah k G. Žukovovi, ktorého si mimoriadne vážil. 
 

Menovanie nových maršalov ZSSR

Prejavom ocenenia výsledkov pôsobenia veliteľov frontov a vojvodcov aj v iných funkciách sa stalo menovanie v roku 1943 nových maršalov ZSSR po viac ako trojročnej prestávke od 7. mája 1940. Za maršalov ZSSR boli menovaní 18. januára 1943 G. Žukov, 16. februára A. Vasilevskij a 6. marca J. Stalin.  

V roku 1944 k nim pribudli 20. februára I. Konev, 18. júna L. Govorov, 29. júna K. Rokossovskij, 10. septembra R. Malinovskij, 12. septembra F. Tolbuchin a 26. októbra K. Mereckov. Zaujímavým faktom je, že s výnimkou J. Stalina, boli noví maršali vekovo veľmi blízko – narodili sa od roku 1894 do roku 1898.

Maršalom ZSSR sa mal stať aj I. Černjachovskij. Jeho menovanie bolo pripravené na 23. februára 1945. Bol by najmladším vojakom s touto hodnosťou, ale 18. februára zahynul.

Po Veľkej vlasteneckej vojne  boli z veliteľov frontov menovaní za maršalov ZSSR ešte V. Sokolovskij (3. júna 1946), I. Bagramjan a A. Jerjomenko (11. marca 1955) a F. Golikov (6. mája 1961).

(Pokračovanie)

František Škvrnda st., prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama