Reklama
Reklama

Volanie po zmene a králikárne pre mladých

Počet zobrazení: 1363

Dnešnej spoločnosti nejde o návraty k  Novembru 89, ani k tomu, čo mu predchádzalo. Ľudia už toho majú dosť. Ide im o súčasnosť a najmä o budúcnosť. Za začiatok novej cesty však možno považovať rok 1989, kedy občania porazili socializmus. Vznikol kapitalistický systém, o ktorom v počiatkoch nik nehovoril, ale stalo sa. Občan bol, ako neraz v dejinách, podvedený. Áno, ľudia porazili socializmus, neporazili však v sebe svoju zlobu a nenávisť ku všetkému, čo sa im práve nehodí. Lídri prevratu svojím egoizmom znevážili všeľudské hodnoty a nahradili ich konzumným spôsobom života. Hovorili o zrovnoprávnení všetkých foriem vlastníctva, teda štátneho, družstevného a súkromného. Samozrejme, zostalo len pri tom poslednom. Vyhlasovali žiadna nezamestnanosť, žiadny nárast cien a heslo, že zakrátko dobehneme Rakúsko. Realitu netreba komentovať, každý ju vidí okolo seba.
 

Noví samozvanci volajú po zmene
 

Tridsať rokov kapitalistického vývoja spoločnosti a dosiahnutý stav potrebuje už dnes zmenu. Je tragikomické, ak sa jej dovolávajú samozvaní lídri opozičných strán na oslavách novembra, kde svorne volali po boji za zmenu. To ozaj chcú vnútiť občanom permanentnú revolúciu a chaos? Chcú opakovať politický prevrat dovtedy, dokedy nebudú uspokojené ich osobné, sebecké záujmy? Máme tu už tridsať rokov, podľa nich, demokratickú spoločnosť s demokratickými voľbami. Oni však sú permanentne nespokojní s ich výsledkami. Platilo to, keď opakovane vyhral Mečiar, potom bol za Dzurindu, ktorý im šiel po ruke, chvíľku pokoj zbraní. Teraz po troch vládach Fica, ktoré vzišli z demokratických volieb, sú nespokojní opäť. Máme tu demokraciu, či nie, alebo je dobrá demokracia len tá a vtedy, keď vyhrá istá skupina ľudí a ich záujmy. Oni splodili tento kapitalistický systém. Splodili aj oligarchov, kočnerovcov, Gorilu i Threemu. Nič lepšie neurobili ani v oblasti školstva, zdravotníctva či súdnictva. Chcú teda zmenu toho, čo oni sami stvorili!

Tridsať rokov budovali svetlé zajtrajšky, nové Švajčiarsko a spravodlivú spoločnosť. To má byť táto naša súčasnosť, ktorú chcú ďalším prevratom zmeniť. Prehajdákali tri štvrtiny z doby, kedy tu bol socializmus, ak rátame aj povojnové obdobie. Čo sme za tie desaťročia dosiahli, v čom sme pokročili, okrem oklieštenej slobody a demokracie?

Teraz chcú zase zmenu, ale akú, veď tú súčasnú spoločnosť si vyštrngali ich zvelebovaní predchodcovia, ktorí dosiahli všetko to, čo chceli. Či nie? Chcú ešte väčšie ožobračovanie ľudí, ešte menší sociálny štát, chcú aby morálka, školstvo, zdravotníctvo padlo na úplné dno?

Lídri „nežnej revolúcie“ pri jej 30. výročí opakovane hovorili o nenaplnení ideálov Novembra 89. Možno s nimi, aspoň v tomto prípade, len súhlasiť. Slobodu a demokraciu tu skutočne máme, žiaľ, aj tú len pre vyvolených, či presnejšie majetných. Tí a len tí môžu slobodne cestovať, študovať v zahraničí, slobodne podnikať a demokraticky sa podieľať na moci. Za nenaplnenie novembrových ideálov však nemôžu občania, ale práve tí, čo sú i dnes nespokojní.

Treba pripomenúť, že mali pritom takmer ideálnu východiskovú pozíciu. Socializmus im tu zanechal, na rozdiel od väčšiny východoeurópskych krajín,  na tú dobu relatívne vyspelé školstvo, zdravotníctvo, sociálny systém, poľnohospodárstvo i rozvinutý priemysel. Stačilo to všetko len zdokonaliť, obohatiť o trhové hospodárstvo a moderné formy riadenia. Oni to však neurobili. Zdevastovali všetko, čo sa dalo.
 

Demografický vývoj a bytová otázka
 

Staré i nové opozičné strany, viacerí umelci, krikľúni tribún a slniečkari nenechali na socializme ani nitku suchú. Tvrdia, že „úplne všetko bolo zlé“. Sociológovia i prieskumy hovoria však niečo iné. Potvrdzujú, že minimálne sociálne istoty, zamestnanosť, bezpečnosť občanov a morálka v spoločnosti boli neporovnateľne lepšie, ako v súčasnosti. Realitu možno dokumentovať napríklad na demografickom vývoji a s tým úzko súvisiacim riešením bytovej otázky v minulosti a dnes.

Na ilustráciu stavu spoločnosti možno uviesť niektoré fakty. Za socializmu, konkrétne v roku 1979, sa narodilo 100 240 detí. Po takmer štyridsiatich rokoch, v roku 2018, to bolo menej ako 57 800 detí. Nedosahujeme teda ani dve tretiny z bývalej pôrodnosti. Čudujeme sa?

V socializme tu bol vysoký stupeň starostlivosti o mladých ľudí a ich rodiny. Bol tu takmer úplný dostatok jaslí a škôlok, plná zamestnanosť a prakticky vyriešená bytová otázka. V skladbe bytového fondu výrazne prevažovali štátne, podnikové, rozumej cenovo veľmi prijateľné nájomné a družstevné byty. Dnes je Slovensko, podľa  správy NKÚ SR, úplne na chvoste európskej únie v podiele nájomných bytov na celkovom bytovom fonde. V EÚ sa podľa správy kontrolného úradu podiel nájomných, t j. dostupných bytov pre mladých ľudí, pohybuje od 19 do 62 percent. V pre nás najbližšom Rakúsku je to až 42 percent, no u nás je len úbohých šesť percent nájomných bytov.

Pred rokokom 1989 sa stavalo u nás ročne 42 000 nových bytov. V súčasnosti sa stavia len desatina z toho, aj to takmer výlučne do súkromného vlastníctva. Na kúpu bytu sa voľakedy pracovalo jeden rok, dnes musí mladý človek pracovať na vlastný byt okolo desať rokov. Nedostatok nájomných bytov pritom nielenže výrazne sťažuje mladým ľuďom zakladanie rodín, obmedzuje mobilitu pracovnej sily, ale najmä zadlžuje mladých cez hypotéky na desiatky rokov.

Zaujímavý je i vývoj v zhodnocovaní bytov. Nájomných bytov sa po roku 1989 štát zbavil a bezodplatne ich previedol na mestá a obce. Tie, namiesto ich zveľaďovania, chceli rýchlo zarobiť, tak ich predali nájomcom za smiešne ceny, priemerne 24 až 34 tisíc vtedajších korún (terajších 800 až 1100 eur). Občania tak síce došli k majetkom, ale nájomné byty prakticky zanikli. Na základe môjho pôsobenia v realitnej spoločnosti môžem potvrdiť, že tie isté byty sa už po niekoľkých mesiacoch začali predávať za 180 až 220 tisíc korún. Pred desiatimi rokmi, v roku 2009, sa predajná cena menšieho trojizbového bytu vyšplhala na 66 tisíc eur, čo pre ilustráciu bolo takmer dva milióny korún. V súčasnosti sa byty rovnakého typu, tie pôvodné, po menších úpravách, predávajú v bratislavskej Petržalke a v satelitných obciach i mestách Bratislavy priemerne za cenu 120 000 eur, čo je v prepočte tri milióny šesťstotisíc bývalých korún. Výsledkom je zhodnotenie pôvodnej nákupnej ceny viac ako stonásobné! Tým došlo i k výraznému obohateniu občanov, skôr však realitných biznismenov, na týchto „socialistických“ bytoch. To sú tie, podľa známeho výroku Václava Havla, králikárne.

Všetko to nie je propaganda, ale potvrdzujú to nezávislé štatistiky. Tie však súčasných liberálnych, pravicových lídrov a mainstreamové média, nezaujímajú. O to radšej prekrúcajú históriu i našu súčasnosť a ohlupujú národ heslami o potrebe zmeny. Bolo by to všetko pekné, ak by tú zmenu nechceli len pre seba, ale pre celú spoločnosť. To nám však, žiaľ, nehrozí!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama