Voľba Roberta Fica

Jedna z vecí, ktoré v uplynulých mesiacoch či dokonca celý uplynulý rok najviac zamestnávala politológov a politických analytikov, je už jasná – Robert Fico bude kandidovať na post prezidenta. Osobne som to predpokladal a toto jeho rozhodnutie považujem za logické.

Príčiny sú nasledovné: Získanie postu prezidenta zavŕši prirodzeným spôsobom jeho politickú kariéru na Slovensku. Fico je v politike už vyše dvadsať rokov (od roku 1992) a za ten čas prešiel celým spektrom funkcií. Dlhý čas pôsobil ako opozičný politik, založil vlastnú stranu, stal sa lídrom opozície, je  úspešným dvojnásobným premiérom a bol schopný vyhrať voľby s historicky najvyšším ziskom, dokonca tak, že nepotrebuje koaličného partnera. To sa po roku 1990 nikomu inému nepodarilo. V slovenskej politike dosiahol Robert Fico takmer všetko, a preto post prezidenta by mal byť akýmsi logickým vyvrcholením jeho politickej kariéry. Z toho potom vyplýva, že práve dnes, keď je na zenite svojho politického vplyvu, je tá najsprávnejšia chvíľa, aby sa o tento post uchádzal. Ak by tak teraz neurobil, druhá šanca by prišla až o päť rokov a je veľmi neisté, v akej pozícii v tom čase bude. Svet sa dnes zmieta v ťažkej a systémovej kríze, jej riešenia sú v nedohľadne a vládnuť bez straty menšej či väčšej časti popularity asi ani nebude možné.

Tieto okolnosti jasne naznačujú, že Fico nemá na čo čakať. Nechce urobiť tú istú chybu, akú urobil Mečiar, ktorý sa o post prezidenta uchádzal v čase svojho politického zostupu. Mečiar možno mal šancu stať sa v roku 1998 prezidentom (ak by vtedajšia voľba bola priama, a nie v parlamente). Nevyužil ju a druhú šancu už následne nedostal. Navyše, ak by Smer dnes postavil iného kandidáta ako Fica a ten by bol úspešný, Ficovo čakanie na post prezidenta by sa predlžilo nie na päť, ale na dlhých desať rokov. A to sa mu rozhodne neoplatí  riskovať. Strana Smer je dnes na zenite alebo tesne za zenitom svojho vplyvu. Je veľmi nepravdepodobné, že by svoj volebný zisk z roku 2012 zopakovala či dokonca prekonala. Naopak, rozbitá opozícia sa usiluje použiť v minulosti už úspešne vyskúšanú taktiku – všetci proti jednému. Na rozdiel od čias Mečiara to už  na dnešnom Slovensku. Na druhej strane Smer dnes nemá prirodzeného koaličného partnera, a preto ak nezíska sám väčšinu, pravicový zlepenec urobí všetko preto, aby Smer odstavil od moci. V tomto zmysle je kľúčový návrat SNS do parlamentu. Nie preto, že by bola prirodzeným koaličným partnerom Smeru, ale preto, že spoločný zisk Smeru a SNS pravdepodobne prečísli pravicový zlepenec a prinúti pravicové strany rokovať o spoločnom vládnutí so Smerom. Pozícia Smeru po ďalších voľbách by teda mohla byť podstatne lepšia ako v roku 2006. Prípadná koaličná spolupráca so stranou, ktorú vedie Danko, je podstatne akceptovateľnejšia ako v časoch, keď stál na jej čele Slota. Napriek tomu Fico po roku 2016 by vôbec nemusel mať istú účasť na vládnutí. Je veľmi pravdepodobné, že ak by aj vládol, takmer iste to nebude dnešné komfortné vládnutie, pri ktorom nemusí zohľadňovať záujmy koaličného či koaličných partnerov.

Kandidatúra Fica na prezidenta má aj svoje ľudské či osobné aspekty. Post premiéra, aj keď je to mocensky jednoznačne najvýznamnejší post, nesie zo sebou nesmiernu hektiku, absolútnu stratu súkromia, množstvo povinností. Cenou za tento post je strata normálneho života. Na tomto poste vydržal vyše šesť rokov, vie veľmi dobre, čo „to obnáša“ a iste pochopil, že nie je až tak o čo stáť. Napríklad, nechutné nočné odvolávania sa stali nepríjemným parlamentným folklórom a je to asi jediné predstavenie, na ktoré sa naša inak totálne impotentná opozícia zmôže. Od týchto excesov bude ako prezident uchránený.

Aby sme však nerobili účet bez hostinského. Napriek tomu, že všetky okolnosti sú dnes skôr na strane Roberta Fica ako na strane jeho vyzývateľov, isté nie je nič. Ako ukázali voľby župana v Banskej Bystrici, ani pol percenta, ktoré chýbalo Maňkovi v prvom kole k absolútnemu víťazstvu, ho nakoniec neuchránilo pred potupnou prehrou. Preto iste Fico nebude brať kampaň na ľahkú váhu. Istý má len postup do druhého kola, a potom nastane obrovská mobilizácia celej pravice a všetkých médií, ktoré jej dlhodobo drukujú, proti „jedinému spoločnému nepriateľovi“.

Prezidentské voľby teda opäť nebudú v priamom zmysle voľbami, v ktorých pôjde len o post prezidenta, ale zároveň budú „referendom“, zrkadliacim aktuálne rozloženie síl na slovenskej politickej šachovnici. Takže napriek všetkému to ešte môže byť hra s otvoreným koncom.

Komentár vyšiel aj v LT 1 – 2/2014