Voľby v Británii - mnohé nedorozumenia

Príčinou porážky labouristov (Strany práce)  nebol zlý volebný program, ako sa vo všeobecnosti tvrdí, ale dobre zvolená taktika konzervatívcov vo finále volebnej kampane, na ktorú nedokázali umne labouristi reagovať, a nedostatočná charizma vodcu Eda Millibanda.

Millibandovci a ich cesta na vrchol

Ed Milliband vystriedal na čele strany svojho brata Davida v roku 2010, keď ho tesne (1 %) porazil vo voľbách. David bol ministrom zahraničných vecí  v rokoch  2007 – 2010,  neskôr odišiel do „poradensko-rajovo-finančného“ sektora, je členom Rockefellerovej Trilaterálnej komisie a prezidentom International Rescue Committee založenej Einsteinom (1933) v New Yorku. Ed bol v Brownovej vláde najprv ministrom Úradu vlády a neskôr ministrom pre energie a klimatickú zmenu. Predtým pôsobil ako poradca ministra financií Gordona  Browna. Obaja bratia priniesli návrat k ľavici v roku 2010 po ére New Labour Blaira a Browna. Eda podporoval aj Kinnock i „red“ Ken Livingston. Millibandovci pochádzajú z imigrantskej židovskej rodiny z Poľska.  Na tento aspekt narážali konzervatívci, resp. jedna ich kandidátka, ktorej strana ihneď pozastavila členstvo. [Čo by sa dialo, keby sa stalo u labouristov? Pravdepodobne sa v súkromí  tento fakt medzi voličmi pretriasal.  Ich otec (Varšava) bol zapálený marxista a matka (rod. Kozáková, z Čenstochovej) bola známa ochrankyňa ľudských práv. Ed bol ten tiež viac ľavicový ako starší brat. Lenže aj jemu sa vyčítalo, že bol členom krídla Browna.

Obaja bratia spolu v r. 2010 spoluzakladali Movement for Change (Hnutie pre zmenu). Hnutie zamerané na prilákanie ľudí zdola na riešenie komunitných problémov, na riešenie chudoby a pod. Mali prilákať opäť obyčajných ľudí do politiky, pretože tí – hlavne ľavicoví –, stratili po ére New Labour vieru v politiku. Movement for Change bolo neskôr inkorporovaného Millibandovej Labour party resp. pôsobilo iba na komunitnej úrovni.  Viaceré jeho iniciatívy boli včlenené do programu labouristov – zákaz nulovo-hodinových pracovných zmlúv, primeraná mzda pre život, zvyšovanie minimálnej mzdy.

Ľavicoví labouristi a ich program
 

Cena elektriny

Labouristi mali skutočne lavicové idey, hodnoty a opatrenia v programe. Plánovali zmraziť  účty za energie až do roku 2017. Chceli napr. úplne prekopať trh s elektrickou energiou.  Zbožňovaný voľný trh viedol neustálemu k rastu cien. Na trhu vládla veľká šestka energetických podnikov.  Cena elektriny rástla dvakrát rýchlejšie ako inflácia, na čo doplácali stovkami eur ročne občania i podnikatelia. Samozrejme, keď išli ceny ropy, plynu alebo elektriny dole, na účtoch pre domácnosti sa to neprejavilo. Labouristi chceli zmraziť ceny elektrickej energie, Úrad pre reguláciu sieťových odvetví zrušiť a vytvoriť nový úrad,  ktorý by mohol v prípade, že zistí poškodzovanie spotrebiteľa,  zbaviť firmy licencií.

Dane pre bohatých a mzdy

Labour Party mala v úmysle zaviesť milionársku  daň  z nehnuteľnosti v hodnote nad 2 miliardy libier. To malo hlavne zachrániť a transformovať Národný zdravotný systém, ktorý  je v Británii hradený z daní.

Plánovali riešiť daňovú nespravodlivosť zvyšovaním daní pre ľudí s príjmom nad 150 tisíc libier (najvyššia daňová sadzba) a s vyšším daňovým odpisom pre nižšie a stredne zarábajúce vrstvy

Labouristi chceli zrušiť stovky rokov staré pravidlo, vďaka ktorému sa najväčší boháči môžu vyhnúť plateniu britských daní z príjmov v zahraničí. Opatrenie využívajú odhadom desiatky tisíc ľudí, špičkoví manažéri a ruskí oligarchovia. Úprava umožňuje ľuďom, ktorí v Británii žijú mnoho rokov, uviesť ako miesto  trvalého bydliska inú krajinu. Na rozdiel od ostatných sú potom povinní odvádzať daň zo zahraničných príjmov len vtedy, pokiaľ tieto príjmy pošlú do Británie. Raj pre ruských a arabských milionárov. Štát nemá potom na výdavky.

Labouristi navrhovali vytvoriť  Britskú investičnú banku na podporu malých a stredných podnikov a zároveň podporiť vytvorenia siete regionálnych bánk.

Na posilnenie sociálneho statusu ľudí strana chcela zvýšiť minimálnu mzdu zo 6,50 na 8 libier na hodinu a koncom roka 2019 ju opäť zvýšiť. A zakázať  už spomenuté vydieračské pracovné kontrakty na nula hodín. Každý, kto regulárne pracuje viac než 12 týždňov, mal mať nárok na štandardnú pracovnú zmluvu.

Byty a rodiny

Labou Party mala zámer postaviť ročne 200 tisíc bytov a zvýšiť príspevky na deti.

Taktiež chcela zabrániť enormnému rastu cien nájomného. Samozrejmosťou sa v Británii stalo uzatvárať krátkodobé zmluvy na rok alebo 6 mesiacov, ktoré sa predlžujú, ale už s vyššou cenou. Normou by mal byť trojročný prenájom s tým, že každý rok by mohlo dôjsť k revízii, kde by bol stanovený možný strop nárastu.

V programe mala „Fond budúcich domovov“, do ktorého sa malo vložiť na začiatok 5 mld. libier. Mal by umožniť regiónom stavať byty tam, kde  je ich najväčší nedostatok.  Podobný program už funguje v Škótsku. Tam Škótska národná strana rozbehla výstavbu bytov už v roku 2009.

Labouristi chceli pomôcť rodinám s malými deťmi: zvýšiť počet školských centier a družín (otvorených pre prvý stupeň žiakov do šiestej večer, aby sa rodičia sa nemuseli ponáhľať z práce), rozšíriť a finančne podporiť materské školy a rodičov starajúcich sa o deti

Práca pre mladých a učňovské školstvo

Labouristická vláda ponúkala vytvorenie pracovných miest pre mladých ľudí. Nezamestnanosť mladých chcela riešiť rozvojom technického vzdelávania a podporou zamestnávania mladých ľudí. Zaplatiť sa to malo bonusovou bankovou daňou a zrušením daňových uľav pre najbohatších. Päťdesiat percent mladých ľudí nechce ísť na vysokú školu, mysliac tým aj bakalárske štúdium (na Slovensku neuznávané). Firmy by mali dostať väčšie právomoci a kontrolu pri tvorbe technického vzdelávania. Každá veľká firma, ktorá získa veľkú zákazku od vlády, sa musí zaviazať na poskytovanie učňovského vzdelávania a  odbornú prípravu mladých ľudí na vysoko kvalifikované pracovné miesta. Medzera medzi požiadavkami zamestnávateľov na technické zručnosti a schopnosťami absolventov stále narastá podobne ako u nás. Tým, čo chýbajú základné zručnosti, bude ponúknuté školenie s cieľom zlepšiť ich šance na získanie zamestnania

Politická reforma

Labour Party plánovala  preniesť viac kompetencií na regionálnu úroveň. Jednou z reformných krokov mala by možnosť hlasovať vo voľbách aj 16- a 17-ročným občanom. 

Závažnou mala byť reforma House of  Lords na Senát národov a regiónov. To by znamenalo oveľa väčšie zapojenie ľudí zo všetkých kútov Británie do politiky, do presadzovania ich záujmov, ale aj starosti o ich  problémy.  Strana chcela tiež obmedziť dary jednotlivým politickým stranám.

Zdravotníctvo

Cameronova vláda  reorganizovala Národný zdravotný systém (NHS)  za 3 mld. libier. Prepustili asi  4 tisíc zamestnancov a potom ich opätovne prijali, niektorých za platy v šesťmiestnych číslach. V Británii sú tiež problémy so všeobecnými lekármi. Dlho sa čaká na návštevu. Čaká sa niekedy aj viac než 48 hodín. Labour Party chcela zabezpečiť prijatie u všeobecného lekára do 48 hodín. Lekári by mali pracovať aj odpoludnia alebo cez víkend.

Starostlivosť o pacientov stále klesá. Zväčšujú sa poradovníky  za jednotlivé operácie, nemocnice prepadajú do dlhov. Narastá počet služieb, ktoré sú spoplatnené. Podobne, ako na Slovensku konzervatívci presúvali mnohé služby do kategórie, kde ich možno spoplatniť. To viedlo a vedie k preferovaniu platiacich/súkromných pacientov nad verejnými. Proces postupuje tým smerom, aby pacienti boli vystavení voľbe: Buď  budeš čakať dlhšie, alebo si zaplatíš u súkromníka. V zdravotnom systéme sa nemá podľa Labour Party klásť dôraz na hospodársku súťaž, ale na spoluprácu. Hovorilo sa, že zdravotníctvo bude potrebovať 8 mld. libier.  Dodatočné financie by sa mali získať zo zavedenia milionárskej dane z nehnuteľnosti v hodnote nad 2 mil. libier.

Príčiny prehry
 

Millibandova Labour Party bola teda skutočne ľavicová, čo jej blairovci vyčítali. Dlhodobo si dobre viedla v prieskumoch verejnej mienky a náskok stratila až v posledných mesiacoch a týždňoch. Nakoniec neuhrala ani nerozhodný výsledok 34 ku 34 %.

Príčina sa pripisuje faktu, že Ed Milliband napriek vysokým preferenciám strany nebol príliš obľúbený – nie je fotogenický a nemá spomínanú charizmu. Samozrejme, proti nemu viedli kampaň oligarchovia, biznismeni, finančný sektor, médiá, ale on im statočne i úspešne odolával. Druhou príčinou bola dobrá taktika konzervatívcov v posledných týždňoch: Cameron sa odmietol zúčastniť televíznych debát, aby nebol terčom ostatných lídrov. Na prvej sa zúčastnil a s Millibandom prehral. Konzervatívci sa zamerali na nerozhodnuté okrsky, kde nakoniec vyhrali. V neposlednom rade sa im podarilo dokonale využiť mantru, dogmu všetkých pravičiarov – strašiť, vyvolávať strach z vlády labouristov, ľavičiarov podporovanou masívne v médiách. Jedným z takých bodov bola v úplnom finále obvinenie, že vymení obnovenie jadrových zbraní a rakiet Trident za koalíciu so Škótskou národnou stranou, ktorá bola proti jadrovým zbraniam. Milliband i strana to dementovali. Lenže strach z možnej vlády, ktorá obetuje bezpečnosť krajiny (pred stále nebezpečným Ruskom) už prúdil hlavami nerozhodnutých voličov.

Aj keby volebný systém bol pomerný, ľavica by nevyhrala. Pravica získala 49,4 % –  36,9 % pre konzervatívcov a 12,5 % pre proti imigrantom zameranú UKIP –, labouristi získali 30,5 %, liberáli  7,9 %, ľavicová škótska národná strana SNP  4,7 % a zelení 3,8 % a ostatní pod 1 %. Posledné prieskumy medzi konzervatívcami a labouristami  boli 34 ku 34 %.  Vo väčšinovom systéme 5-percentná SNP získala 56 zo 650 kresiel a 12-percentná nacionalistická UKIP len 1 kreslo. Ostatné malé strany ešte ďalších 15 kresiel: zelení jedno, severoírska národná (separatistická) strana Sinn Fein 4 a napr. nelabouristická írska ľavica 3 kreslá.

Labouristi dominovali v Londýne. Konzervatívci v juhovýchodnom Anglicku viac obývanom bohatými a obyvateľmi ťažiacimi z prívalu bohatých imigrantov. Bývalé priemyselno-robotnícke stredné Anglicko vyšlo nerozhodne – tam mali labouristi vyhrať, sever obsadili labouristi. V juhovýchodnom Anglicku nie je žiadne dôležité mesto, ale vysoká hustota obyvateľstva. Príčinami zhoršovania situácie podľa väčšinového názoru tam nie sú ruskí a arabskí oligarchovia, ktorí zvyšujú ceny bývania, ale východoeurópski imigranti, ktorí pracujú za bagateľ.

Čo bude ďalej s labouristami, nevedno. Vyhrajú blairovci, brownovci alebo millibandovci? Postaví sa na čelo žena?