Vráťme politikov do škôl

Niekoľko týždňov počúvame, že žiaci by sa mali vrátiť do škôl. Posivený svedok je čoraz presvedčenejší, že do lavíc by sa mali vrátiť politici. Pre ich absolútnu neschopnosť vnímať text s porozumením a v súvislostiach. Ako jeho prijímatelia, ale predovšetkým ako jeho predkladatelia verejnosti. V tomto zmysle si na jazyk príkladne šliapali ministerka spravodlivosti Anna Kolíková a riaditeľ Zboru väzenskej a justičnej stráže Milan Ivan. Na mimoriadnej nedeľnej tlačovke sme sa od ministerky dozvedeli, že bývalý policajný prezident Milan Lučanský „nešikovne spadol na kovovú posteľ a potom robil kliky“. (www.tvnoviny.sk, 13. 12. 2020) O to prekvapujúcejšie vyznelo vyjadrenie šéfa ZVJS, že „jeho zdravotný stav je stabilizovaný a neevidujeme ohrozenie životných funkcií“. (www.teraz.sk, 13. 12. 2020) Konštatovanie stabilizovaného stavu bolo adekvátne pri Borisovi Kollárovi po ťažkej autohavárii, hoci aj pacienta Lučenského prevážali z nemocnice do nemocnice. Zatiaľ čo predsedu parlamentu len po bratislavských uliciach, exprezidenta Policajného zboru z prešovskej nemocnice do Vojenskej nemocnice v Ružomberku... Ak ministerka spravodlivosti vyhlásila každú inú informáciu o Lučanskom za dezinformáciu, tak prečo vytvorila komisiu, ktorá má prešetriť incident v prešovskej väznici? Skutočne prešetriť? Nie potvrdiť ministerkinu verziu udalosti? Aký je v tom rozdiel? A prečo tú komisiu nevyslala hneď? Aby komisia náhodou nezistila, že vyšportovaný exprezident PZ na kovovú posteľ „nešikovne nespadol“, ale sa na ňu zrútil ako podťatý? Jestvujú totiž „špeciálne lieky, ktoré uvoľňujú nervový systém a rozväzujú jazyk. Obsahujú silné psychotropné látky.“ (presnyavmo.ru, 20. 10. 2019) A čo ak vyšetrovanec chcel následným cvičením prekonať malátnosť z „narkózy“?

Ani Richard Sulík nie je bohvieakým znalcom slov a vzťahov medzi nimi. Hrá sa na patróna slovenských podnikateľov, ale verejne ich deklasoval na nemakačenkov a darmožráčov, ktorí sa odťahujú od práce. Stačil mu na to volebný slogan Aby sa na Slovensku oplatilo pracovať, podnikať a žiť! Kto podniká, vari nepracuje? Isteže, načo toľko kriku nad slovami, ktoré zaznejú a zapadnú. Mnohé nepodarky a prešľapy z úst politikov sú naozaj na pousmiatie alebo na chvíľkové rozčúlenie, keď pomedzi riadky nazrieme za ich maskovacie vyjadrenia. Niektoré verbálne zlepence však mrazia posiveného svedka dodnes. Napríklad havlovské „humanitární bombardování“. Na jeho základe vláda Mikuláša Dzurindu povolila prelet amerických lietadiel s bombami na Belehrad. Bez požehnania Bezpečnostnej rady OSN. Zdá sa, že cit pre nosnosť a presnosť slova sme nestratili zo dňa na deň. Po Novembri 89 mnohí vyčítali bývalému režimu, že sviatok narodenia Syna Božieho premenoval na Sviatky pokoja a mieru. Zato dnes veriacim občanom už neprekáža ani vysvietený bilbord Čo je na Vianociach najkrajšie? Jedlo! Keď sme v auguste 68 schytali omračujúcu šupu medzi oči, už o niekoľko dní prestali tlačenice do bratislavskej hromadnej dopravy a ľudia sa začali stavať do radu. Zrejme nás zblížila aj dôstojná dubčekovská a svobodovská komunikácia s verejnosťou.

Dnes sme schopní vzájomne sa udávať za nenosenie rúška alebo sa okrikovať pre vyliezajúci nos. A to sa ešte iba začali preteky medzi premiérovými a prezidentkinými odborníkmi o hrozivejšie bububu na občanov...