Vtedy na Východe – 8. časť

Počet zobrazení: 5617


vtedy_na_vychode.jpgVladimír Petrík o románe napísal: „Autorka vyšla z vlastnej skúsenosti: individuálnej, novinárskej, politickej, ale i prozaickej. A tá dáva príbehu vierohodnosť. Keďže ide o sujet zobrazujúci politický prevrat, dôležitou rovinou románového príbehu je rovina reflexívna. Autorka sa pocitovo snažila zachytiť celé spektrum názorov a presvedčení v tom chaose doby, ich pohyb organický i neorganický v škále viery či kalkulácie, spojenej s obracaním kabátov. Pritom si zachovala kritický odstup nielen od minulosti, ale aj od prítomnosti.“

Vtedy na Východe – 1. časť
Vtedy na Východe – 2. časť
Vtedy na Východe – 3. časť
Vtedy na Východe – 4. časť
Vtedy na Východe – 5. časť
Vtedy na Východe – 6. časť
Vtedy na Východe – 7. časť



Arthur Miller: „... chytajú dym a vrhajú sieť na oblak. Svet vie, že budúcnosť je v Havlovej cele, okolo nej je minulosť.“


Piatok, 24. novembra 1989

Blahoželáme Emíliám, zajtra bude Kataríny
Počasie: naďalej chladno, občasné sneženie, denné teploty mínus 1 až plus 3 stupne Celzia, juhovýchodný vietor. V priebehu nedele od západu zamračené a sneženie

Varíme s novomanželmi syrovú polievku
Presscentrum

V denníku Smena dnes informujú, že sa generálny tajomník komunistickej strany stretol s baníkmi, spolu sa vraj vyjadrili, že si neželajú hospodársky chaos.

Pred dennou poradou, plaňorkou poznamenal redaktor Ján Bystrý: „Väčší chaos, ako vyrábajú komunisti už štyridsať rokov si ani nemožno predstaviť.“

Redaktor má modré prenikavé oči. Lyrický tón. Špecializuje sa na poéziu a poetky. Vie byť britký a neúprosný ku kolegom. Najmä k tým, ktorí s ním nesúhlasia. Ale tých, čo by si dovolili s ním nesúhlasiť, je málo. Ján Bystrý vie v takých chvíľach udrieť. Najradšej pod pás, a to každého zabolí. Hovorí o sebe, že má veľký zmysel pre humor.

K sebe je aj úzkostlivo citlivý, skoro akoby skrýval nejaký komplex. Rád by bol  šéfredaktorom nejakých stredoeurópskych novín. Ale nie je v strane. Preto zostal bez funkcie. Niekoľkokrát sa vstupu do komunistickej strany dožadoval.  Dokonca zbieral starý papier a zapojil sa do Brigády socialistickej práce. Tak sa ponižoval, len aby ho medzi seba vzali. Ani to nepomohlo. Sarkastické, v podstate neškodné úškľabky, ktoré vpašovával do fejtónov, ho v očiach redakčnej verchušky diskvalifikovali. Niežeby tým niekomu uškodil, niežeby bol otvorene útočný. Iba tak podpichoval. No súdruh Palko bol na narážky citlivý a veľmi ostražitý. Preto je Bystrý stále iba radový redaktor. Hoci je najlepší. Sám to o sebe vie a sám to o sebe šíri. Už dvadsaťpäť rokov od skončenia vysokej školy.

Každý rok do redakcie nastupujú nováčikovia z Univerzity Komenského. Platí uznesenie, že v redakcii musí byť päťdesiat percent organizovaných. Každý rok nováčikovia, členovia strany, Bystrého preskočia. Dostávajú funkcie. Bez ohľadu na schopnosti.

Dáva im to vyžrať na poradách, kde sa hodnotia novinové žánre. Najmä tým mladým. Počínanie straníckych funkcionárov glosuje opatrne, v metaforách. Keby niečo, tak nič. Do priameho konfliktu s nimi nikdy nejde. Každoročne navštevuje Hviezdoslavov Kubín, kde stretáva talentované recitátorky, obávajúce sa jeho ostrého pera.

Vydobyl si autoritu svojím vzdelaním a rozhľadom, ale aj talentom na mariáš. Každý pondelok prichádza do redakcie na pravidelnú poradu. Po porade zostáva v zasadačke, vytiahne z vrecka balíček kariet, poklopká naň ukazovákom, ako kúzelník presype karty z ruky do ruky. Čaká na partiu. Obyčajne príde redakčný šofér Cuky a niekoľkí vášniví kartári zo športového oddelenia. Najčastejšie kučeravý Karol, o ktorom súdruh Palko tvrdí, že má veľkú perspektívu. Zatiaľ je predsedom odborov v redakcii a s Bystrým každý pondelok hráva preferans.

Pri hre v karty zotrvá Bystrý v redakcii do neskorých večerných hodín. Zvyčajne vyhráva, je fakt dobrý. V utorok potom rozošle poštou alebo osobne otázky známym osobnostiam. Otázkami podkušuje. Ale nie veľmi. Len tak, tempom mierneho pokroku v medziach zákona.

Od sedemnásteho novembra sa zrevolucionizoval. Najprv opatrne, no čoraz otvorenejšie.

„Včera večer som od radosti buchol šampanské,“ oznámil Bystrý štyri dni po udalostiach na Národnej triede v Prahe.

Jeho ostrý britký tón sa prejavuje už nie iba na chodbách a poradách. Stáva sa centrom. Založil redakčnú Verejnosť proti násiliu a zvolal redakciu, aby sa členovia vyjadrili k desiatim bodom, ktoré sformuloval koordinačný výbor Verejnosti proti násiliu.

Podpísal sa pod ne každý člen redakcie. Aj vrátnička Mariška, ba aj súdruh Palko. To Jána Bystrého nepotešilo. Neoddelil sa kúkoľ od pšenice.

„Podpisovanie desiatich bodov sa neosvedčilo,“ konštatoval Bystrý.

Zvolal poradu. Vykázal z nej členov strany.

„Prečo to robíš,“ ohradila sa Marta Schmiedtová.

„Celé roky som sa cítil ako pária,“ odpovedal jej. „Komunisti sa zavierali na tých svojich schôdzach, a my sme nevedeli, o čom hovoria. Teraz ich my nepustíme medzi seba, nech sa oni cítia ako páriovia.“

Predostrel nestranníkom svoj plán. Redakcia musí v tajnom hlasovaní vyjadriť vedeniu dôveru, kto dôveru nezíska, poletí. Vyjadrí sa demokraticky každý člen redakcie, vrátane hospodárky, vodičov, upratovačky a vrátničky Marišky.

Rozdali sa lístočky, vyzbierali, zrátali. Všetci členovia redakčného vedenia dôveru získali. Hlasy proti sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.

„Vyslovovanie nedôvery sa neosvedčilo,“ konštatoval Ján Bystrý.

Zmenil taktiku. Požiadal riaditeľa vydavateľstva o výmenu ľudí na vedúcich miestach. V liste stálo: Žiadam vymenovať za šéfredaktora redakcie Jána Bystrého.“ Podpísaný šéf redakčnej VPN denníka Ján Bystrý.

Opäť zvolali celú redakciu.

„Janko, teda pán šéf VPN,“ pýtal sa opatrne riaditeľ, „povedz mi, čo mám urobiť. Mám tých ľudí z funkcií odvolať?“

„Ty sa musíš rozhodnúť,“ odpovedal veľkomyseľne Ján Bystrý.

„Hospodárske výsledky majú dobré. Náklad novín stúpa, remitenda klesá,“ vyjednával riaditeľ. Chcel uhrať dobrý výsledok – vedel, ak dnes popustí on, zajtra vyhodia aj jeho. No revolučná vlna sa zadržať nedala.

„Takto sa diskutovať nedá. Ty ich budeš vždy brániť, lebo si jeden z nich. Ale nastala iná doba a musia prísť iní ľudia, to musíte pochopiť,“ vysvetlil mu Ján Bystrý.

Okamžite ho podporil redaktor Fero Makovica. Statočný a slušný človek. Chcel do strany, aby mohol byť vedúci oddelenia. Emigroval mu však brat. Do Talianska. Redaktor bol šikovný, preto sa šéfredaktor napriek bratovi pokúšal o tlačenku pre neho. Intervenoval až na úvé. Lenže brat sa dal v Taliansku vysvätiť za kňaza. Koniec nádejam. Toto úvé nestrávilo.

„Keby som bol v strane, mohol som byť šéfom oddelenia, a za desať rokov som mohol zarobiť trikrát viac, ako som zarobil,“ povedal. „To je vaša vina, že som nezarobil. To musíte pochopiť.“

Pochopili, ak sa už inak nedalo. Riaditeľ pristúpil na zmeny.

„Mňa tiež odvolajú, nebojte sa,“ utešoval vyhodených. Čoskoro sa dočkal.

Sivá hmota, pokrývajúca bublajúci močiar, sa rozostupovala a vytryskovali všetky skryté prúdy.

Noviny písali: „Včera už pred šestnástou hodinou sa na Námestí SNP v Bratislave začali zhromažďovať obyvatelia Bratislavy. Boli medzi nimi mladí, ale aj dospelí ľudia zo všetkých sociálnych skupín. O šestnástej hodine vystúpil na tribúnu Milan Kňažko a oznámil heslo: „Chceme prístup do televízie a do tlače.“ Vymenoval niektoré organizácie, ktoré sa pripojili k výzve študentov a vyjadrili súhlas s vyjadrením Verejnosti proti násiliu. Na tribúnu vystúpil Alexander Dubček. Prihlásil sa k VPN. Vyzval k zdržanlivosti, aby neprišlo ku konfrontáciám a násiliu. Trojhodinová manifestácia, na ktorej sa zúčastnilo asi päťdesiattisíc ľudí, bola pokojná, veľkú mieru na tom mali príslušníci Zboru národnej bezpečnosti, ktorí v okolí Námestia SNP riadili dopravu a starali sa o bezpečnosť ostatných účastníkov premávky.

Marta Schmiedtová sa na manifestácii zúčastnila spolu s ostatnými kolegami z redakcie. V hemžení snehových vločiek prvý raz v živote videla Alexandra Dubčeka. Na nose mal okuliare, prejav čítal z papierika. Svietili naňho reflektory a snímali ho kamery. Dubček hovoril trhane a rukami objímal celé námestie. Ľudia volali: „Dubček! Dubček!“

„Zmeny vo východnej Európe sú také rýchle, že netrpezlivo čakám, kedy ma pán Gorbačov oboznámi so svojimi predstavami, pokiaľ ide o budúcnosť Európy,“ citovalo Le Figaro slová amerického prezidenta Busha. V Smene sa o tom hovorilo na porade.

„Prvoradou úlohou bude, aby sa pripojili robotníci,“ poznamenal skúsený zahraničiar Mišo Vrana.

Nikto nepochyboval, že má pravdu.

V jeden neskorý večer, už po uzávierke, keď je v redakcii už iba služba, prišla si Marta po zabudnuté poznámky. Kým si zažala svetlo, čľapla do vody. Kdesi asi prasklo potrubie a voda postupne zaplavovala všetky miestnosti. Marta vzala zo svojho stola poznámky a hľadala niekoho, kto by vodu zastavil. Nebola to jej starosť, no obávala sa, že nevyjdú noviny, ak sa na kalamitu príde až ráno. Na výrobnom sekretariáte počula hlasy, išla za nimi.

„Bol som včera v Dimitrovke," nieslo sa k nej cez lepenkovú stenu, ktorá bola postavená iba do výšky skríň. Zarazene počúvala. „Kurva, to už je normálny prevrat, toto tu. Tam sa už siaha na podstatu,“ spoznala hlas súdruha Palka.

„Tu už ide o vedúcu úlohu strany, to už nie je hra na slepú babu, výmena kádrov, to je len taká zásterka,“ pridal názor zástupca šéfredaktora. Mal napriek vzrušeniu kultivovaný tichý prejav. Ale Marta rozumela dobre.

V takomto čase za normálnych okolností šéfovia nebývajú v redakcii. Noviny im vozí šofér rovno z tlačiarne. Niečo sa stalo. Z výrobného sekretariátu sa kúdolil dym, hoci na celom poschodí bolo zakázané fajčiť a za iných okolností by senzory okamžite zachytili pohromu a vyhlásil by sa poplach. Keď je potopa, asi ani senzory nefungujú, pomyslela si Marta Schmiedtová.

„Ty, vieš si predstaviť, že by nebola vedúca úloha strany? Vieš si predstaviť ten zmätok?“ hovoril súdruh Palko. „Tí zasrani vo fabrike, kde som vyrástol, nevedia, o čom hovoria. Že politický pluralizmus. Že k moci by sa mala dostať hocijaká strana, ktorú si ľud želá. Také názory ti tam, kurva, normálne nahlas padali.“

„A ty si im čo na to?“

„No že veď nech to upresnia. Čo, nemáme socialistický pluralizmus? Nemáme Národnú frontu? A on ti mi tam jeden, že pluralizmus buď je, alebo nie je. Tak ti mu hovorím: to znamená, že k moci by sa mohla dostať aj fašistická strana?“

„To si im dobre. A čo oni?“ vyzvedal zástupca šéfredaktora.

„Strašne sú vychcaní. Že vraj fašistická strana sa k moci nedostane, že to je jasné, lebo ju bude voliť ľud a ľud si fašistickú stranu nezvolí.“

„Vygumované mozgy. Úplne. Že ľud! Ľud je sprostý, ten si zvolí toho, kto ho ojebe,“ povedal zástupca šéfredaktora nežne. „Predsa musí fungovať nejaká elita, ktorá vie viac! Ľud! Idioti sprostí!"

Marta na chvíľu zabudla na tečúcu vodu. Takéto reči nahlas na školeniach nehovoria. A na koľké ju vysielajú, aby si zaslúžila byť vo výhľadovom pláne na kandidátku strany. Tam sa vyhlasuje, že ľud je nositeľom pokroku a podobne. Pozrime sa, tak ľud je vlastne sprostý. A múdry je len elitný výber ľudu. Ten s funkciami. Dobre vymyslené. Potom nech sa nečudujú, že súdruh Jakeš je sám ako kôl v plote, ako sa sťažoval na akomsi straníckom aktíve. Som zvedavá, čo by mi na toto povedal Nemlaha. Alebo žeby som mu to rovno napísala? Že takto zmýšľajú redakční funkcionári? A veď sa rovno spýtam ich, ako to myslia.

Marta zaklopala, a ani nečakala, kým ju pozvú, otvorila dvere výrobného sekretariátu. Na okuliarnatej tvári zástupcu šéfredaktora zbadala najprv prekvapenie, potom hnev. „Čo vy tu robíte? Ak nemáte službu, nemáte tu čo hľadať? Čo je to, holubník?“

„Prišla som si po poznámky,“ zakoktala Marta, lebo ju výbuch inak mierneho zástupcu šéfredaktora prekvapil. „A hľadám niekoho, kto zastaví vodu, lebo nás vytopí,“ dodala.

Zástupca šéfredaktora asi chvíľu premýšľal, či Marta nehovorí v metaforách. Kto sa už dnes v tých mladých vyzná. Bol skrytý básnik, angažovanou poéziou sa vlastne prepracoval na vysokú školu politickú. Poslali ho potom posilniť redakčný kolektív mládežníckeho denníka.

„Akú vodu?“

„Asi prasklo potrubie. Celé šieste poschodie pláva.“

„Kurva, rýchlo volaj inštalatérov, ešte to nám chýbalo,“ zvolal súdruh Palko.

„Ale vy ste tu mali zaujímavý rozhovor, počula som vás,“ povedala Marta.

„No,“ poznamenal neurčito zástupca šéfredaktora. Sňal si lenonovky a začal si ich čistiť. „A čo také?“

„No o tom pluralizme. O odstránení monopolu jednej strany. O to asi tým ľuďom na námestiach ide.“

„Ale, prosím vás! Tí hovno vedia,“ konštatoval zástupca šéfredaktora.

„To chcete byť kandidátka? S takými názormi?“ zahrozil súdruh Palko.

„Ale na Západe, napríklad aj v Taliansku, vládli aj komunisti. Lenže k moci sa dostali v demokratických voľbách.“

„Viete vy vôbec, ako to je v súčasnom politickom systéme na Západe? Viete vy, ako tam začínajú rozhodovať mimopolitické prvky? Napríklad moc peňazí? A viete, aké finančné injekcie dostala v Poľsku Solidarita?“ to už súdruh Palko našiel svoju reč.

„Ja si nemyslím, že naši ľudia sú sprostí. Že by si nevedeli vybrať, čo je pre nich lepšie,“ nedala sa Marta zastrašiť.

„Martuška, vy ničomu nerozumiete, nehnevajte sa. Tu predsa nejde o nejaký ľud, tu ide o moc, moja milá.“

Do miestnosti vošiel redaktor z vnútropolitického oddelenia. Bol to už starší človek, Marta sa čudovala, kde sa ten v redakcii berie v takúto neskorú hodinu. Všetko bolo hore nohami, dávno mal byť na pive v Klube novinárov.

„Chlapi, ja som bol včera na stretnutí Kučeráka z prognosťáku. Debatoval s robotníkmi. Vépéenka začala spanilé jazdy. Chodia do podnikov. A viete, čo tam padali za slová?“

Vyťahoval z aktovky nahrávací magnetofón a hľadal zástrčku, aby ho mohol zapnúť. Ozvalo sa šumenie.

„To je Kučerák. Prognostik,“ povedal redaktor. „Počúvajte.“

Hlas prognostika Kučeráka bolo v tom šume ťažko rozlíšiť, v pozadí hrmotali stroje. „Komunizmus nie je stav, ale hnutie, to povedal Marx. Čo je teda socializmus? To nikto nemôže povedať, no u nás sa stotožnil so spoločenským vlastníctvom výrobných prostriedkov, a to so štátnym. Štyridsať rokov ste pracovali pokojne, a zatiaľ čo niekto si vytvoril osobitné predajne, sanatóriá, vy musíte pracovať sedemkrát dlhšie ako robotník v NSR, aby ste si zarobili na farebný televízor. Ale za to vy robotníci nemôžete. Produktivitu práce nemožno zvýšiť množstvom pokojnej práce, ale len zmenou riadenia.“ Nato sa z mašinky ozval búrlivý potlesk.

„Povedal riadenia alebo zriadenia,“ pýtal sa súdruh Palko.

Pustili odsek znova, na nič neprišli.

„Toto je ten ich dialóg, kamaráti. Zmena zriadenia. Nie vyšetrovanie smrti nezabitého študenta,“ konštatoval súdruh Palko.

Marta si spomenie na svoj rozhovor s maliarom Nemlahom, pripomenie, že je odovzdaný, ale stále nevyšiel.

„To nie, teraz nie. Nemlaha provokuje, rozbíja stranu, teraz nie je čas na provokácie. Nemôžeme oslabovať pozície strany,“ povie šéf v lenonkách.

A potom, čo Bystrý založil v redakcii vépeen, šéf o rozhovore s Nemlahom rozhodol definitívne: „Nebudeme teraz propagovať názory starých komunistov. To by sme zbytočne provokovali vépéen.“

Na druhý deň poobede išla Marta na Námestie Slovenského národného povstania. Už po tretej sa začalo hmýriť množstvom ľudí. Prichádzali zo všetkých strán. Pred Baťom stretla kolegu zahraničiara Miša Vranu.

„Dôležité bude, či prídu robotníci,“ zopakoval svoju prognózu.

Súsošie partizánov ktosi ovenčil kyticou červených klincov a československou vlajkou. Na bronzovom samopale partizána sa skvel transparent: Nechceme policajný štát. Nižšie nápis Robotníci a roľníci sú s vami. Niet inej cesty ako ísť s ľudom. Spamätajte sa, vinníci. Pravda neuhynie a my s ňou. Chceme socializmus s ľudskou tvárou.

Na tribúnu vystúpil Milan Kňažko. Pomaly, zreteľne artikuloval, preťahoval dĺžne. Vysvetľoval, ako si VPN predstavuje generálny štrajk, ktorý je už vyhlásený na pondelok.

„Tam, kde nemožno zastaviť výrobu, môžete tiež štrajkovať. Predavačky budú štrajkovať tak, že sa budú na zákazníkov usmievať. Generálny štrajk je deň trikolóry. Príslušníci Verejnej bezpečnosti si v čase štrajku schovajú obušky. V žiadnom prípade nechceme, aby sa štrajk stal chaosom a plytvaním.“

Ľudia nadšene tlieskali, každú chvíľu vyťahovali zväzky kľúčov a štrngali. To bol skvelý nápad. Kľúče má vo vrecku každý, kľúče sú symbolom domova. Marte sa  páčil Kňažko v modrej prešívanej vetrovke do pása a jeho už trochu prichrípnutý hlas. Počula ho v ten prvý podvečer dvadsiateho novembra na bratislavskom Hviezdoslavovom námestí, keď sa vyštveral pod sochu básnika a odtiaľ sa prihováral neveľkej hŕstke ľudí. Na záver im povedal, že už musí ísť, lebo ho čakajú zdatní súperi, príslušníci eštébé, a že nevie, či sa so zhromaždenými ešte uvidí. Nato sa ozval piskot a výkriky: „Sme s vami, buďte s nami!“

No Kňažko bol tu a deň čo deň vystupoval. Čo tam po divadle, toto bol spektákl!

Bolo niečo pred piatou, na námestie sa znášal súmrak. Vo vysvietenom obchodnom dome Dunaj sa tlačili ľudia pri veľkých tabuliach okien na medziposchodiach. Nepredávalo sa, kto by to predavačkám zazlieval?

Marta sa dostala tesne pod tribúnu, počula, ako chlapík s bielym dlhým šálom na krku žiada kohosi, aby ho pustil na tribúnu. Vraj mu to sľúbili na koordinačnom výbore VPN. „To by mohol povedať každý,“ odbil ho iný chlapík. Dožadujúci sa si utieral sklá okuliarov do šálu. Do rozhovoru sa zamiešal vysoký tmavovlasý redaktor televízie. Pohrozil usporiadateľovi, že vec oznámi divákom. Že nechceli pustiť predsedu súvu. Predseda si opäť založil okuliare a čakal. Pred niekoľkými dňami v rozhovore pre Smenu a Mladé rozlety na otázku, či si myslí, že by ho aj dnes do čela SZM zvolili jednomyseľne, odpovedal: „Dúfam, že nie, obávam sa, že áno.“ Marte sa vtedy páčila jeho úprimnosť. Teraz sa nechcel dať odbiť. Usporiadateľ išiel vec konzultovať s Kňažkom. Vrátil sa a povedal: „Dobre. Máš dve minúty.“

Predseda vystúpil po bočných schodíkoch na tribúnu, napravil si mikrofón.  Biely dlhý šál svietil do šera.

„Ste tu vy, som tu ja, Juro Janošovský,“ začal tiež dôkladne, pomaly, ako to odkukal od Kňažka. Dav mĺkvo čakal. „Prihováram sa vám ako člen orgánu zväzu mládeže, ktorý zo svojej kompetencie upozorňoval na nedostatky života našej spoločnosti.“ Spod tribúny sa ozvali výkriky. Najprv jednotlivé, dav sa pridával.

„Neskoro, neskoro!“

Predseda sa díval do súmraku pred sebou a pokračoval: „Som komunista a chcem ním byť, ale myslím si...“

„No to je čurák,“ pokrútil hlavou Mišo Vrana, stojaci vedľa Marty na námestí. „No to je ale strašný čurák.“

Dolu sa spustil krik, húkanie a piskot. Predseda sa usiloval huriavk prekričať: „Za stranu a socializmus sa skrýva až príliš veľa dobre platených ľudí.“

To sa ľuďom páčilo, najmä tí vzadu prehlušili jednotlivcov pod tribúnou, tlieskalo celé námestie.

„Ďakujem všetkým členom SZM a i nečlenom, ktorí vedia, že vyjadriť názor je právo i povinnosť.“

Vedľa Marty vykrikoval chlapík, ktorý nechcel predsedu pustiť na tribúnu: Ser na to!

Predseda však stále pokračoval: „Chceme všetci žiť tu, na tejto zemi. Chceme, aby tu vládla poctivosť, práca a pravda. Podporujem vyšetrenie udalostí v Prahe, podporujem politické riešenie situácie. Podporujem to, aby zaznel každý názor, aby bol socializmus lepší, aby bol náš. Chlapci a dievčatá, vážené zhromaždenie, treba urýchliť prestavbu, strácame tempo a dych. Ale treba, aby zaznel každý názor.“

Pod tribúnou ktosi zakričal: „Fakty! Fakty!“

Zopár hlasov sa k nemu pridalo.

„Strana získala moc na uliciach a pracoviskách. Tam ju nesmie stratiť, ale musí o ňu súťažiť!“

Chlapík pri tribúne, ktorý ho nechcel pustiť rečniť, pískal, dav sa k nemu pridal. Nebolo rozumieť už ani slovo. Predseda odchádzal z tribúny, schádzal po schodíkoch a Marta videla, ako organizátorovi vzrušene čosi hovorí. Ten iba pokrčil plecami. 

(Pokračovanie)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984