Reklama
Reklama

Vybrané poznámky... k reálnemu socializmu

Počet zobrazení: 5696

Základnou jednotkou subjektivity je „prežité“,
(nie je možné objektívne posúdiť to, čo autora emotívne angažuje....)
Juraj Janošovský, august 2013

01.bmp_.jpgUž je historickou realitou pád „reálneho socializmu“. Prečo, okrem antikomunistických invektív a tendenčných hodnotení veteránmi tzv. protikomunistického odboja, je to obchádzaná téma? Možno je za tým sebakritické zhodnotenie nedostatočného odstupu od udalostí. Ponajviac však vnímam  autorskú neistotu: nevieme/ bojíme sa chváliť i haniť. Je ešte stále neisté, ako to dopadne. Hektická doba obracia veci hore nohami. Zatracovaný socializmus sa zoči-voči degenerujúcemu vulgárnemu globálnemu fašizoidnému kapitalizmu - pomaly opäť stáva idealizovaným obrazom spravodlivej a rozumnej spoločnosti.

Ponajprv mi treba polemizovať s tézou akceptovanou bez argumentov: Reálny socializmus bol porazený v priamom strete s euroatlantickým kapitalizmom. Nebol. Napriek nižšie popísaným deformáciám pád reálneho socializmu bol organizovaný ako politický podvod (podvod – uvedenie do omylu s cieľom získať majetok alebo inak profitovať z iracionálneho konania podvedenej strany). Nešlo iba o nedodržanie dohôd z Malty a Reykjavíku (prifarbené naivitou sovietskeho vedenia a bezcharakternosťou druhej strany...). Dlhoročná neúspešná snaha Západu zničiť socializmus je známa a nie je možné pochybovať o jeho iniciatíve pri organizovaní celého podvodu. Misky váh prevážil však rozhodujúcim spôsobom záujem vysokej štátnej, straníckej a hospodárskej nomenklatúry Východu „reformovať“ socializmus. Vysoká nomenklatúra (najmä hospodárska) mala postavenie porovnateľné s postavením top manažmentu na Západe, ale ideologické limity socializmu (sociálna spravodlivosť, rovnosť a solidarita) im bránili  užívať si rovnaké konzumné pôžitky.

Podvod bol postavený na vnútení mylných predstáv a očakávaní. „Revolucionári“ (Jeľcin, Walesa, Havel a pod.) tvrdili, že im ide o „lepší“ socializmus, že zmeny určite nehrozia nezamestnanosťou, okliešťovaním práv pracujúcich, že nedôjde k výpredaju (a vývozu) hospodárskych aktív ( kapitálu), k reštitúciám (cirkevným, feudálnym a iným). Túto ilúziu (o „lepšom“ socializme) podporovala miestna stranícka nomenklatúra. Opäť ako manifestáciu vlastnej naivity (ale aj predstavy, že jej postavenie je neotrasiteľné a pôjde len o výmenu prestarnutých lídrov), no už so zreteľnou snahou užívať lukratívne štandardy západnej konzumnej kultúry (veľké a rýchle autá, luxusné sídla a dovolenky a pod.). Nepokryte dávala najavo svoju frustráciu zo systému, ktorý limitoval jej pôžitky.

Úspešnosť tézy o „lepšom socializme“ bola výsledkom systémových chýb, ktoré lídri komunistických strán nedokázali eliminovať (Objektívne ich politický intelekt zaostával za lídrami prvej generácie, Leninom, Luxemburgovou, Dimitrovom, Gottwaldom, Husákom: neboli „preverení“ politickou konfrontáciou, vyrastali a presadzovali sa v „bavlnke“ straníckeho aparátu...)

Vnútenie pravidiel „vojenského komunizmu“ (obrana revolúcie proti vnútornej opozícii a zahraničnej intervencií, vojenská intervencia,  druhá svetová vojna ako likvidácia boľševizmu a Churchilova/Trumanova  doktrína studenej vojny) deformovalo systém. V legitímnej snahe brániť revolúciu obmedzili protosocialistické režimy vnútornú demokraciu, vytvorili formálnu „vedúcu“ úlohu strany a podriadili hospodárstvo „súťaži“ s nepriateľom v bipolárne rozdelenom svete.

02.bmp_.jpgLen my, sami

Prirodzeným ospravedlnením neúspechu reálneho socializmu je vysvetlenie postavené na úspešnom tlaku Západu. Nesporne Západ dlhodobo realizoval agresívny projekt deštrukcie, koordinovane pôsobil ideologicky, mediálnou diverziou, vojenskou silou, hospodárskymi opatreniami i tajnými operáciami.

Platí však Leninovo upozornenie: Komunizmus nemôže poraziť nikto, iba komunisti sami.

Úsilie likvidovať alternatívne riešenie, ovládnuť bohatstvo socialistických krajín i pomstiť sa za jeho úspech v dekolonializácii sveta, bolo od vzniku sovietskeho/socialistického tábora živočíšne agresívne, vyvieralo zo samej podstaty imperialistického systému. Všetky pokusy stroskotávali však na sile socialistického tábora – nadšení jeho občanov pre historický pokus vytvoriť spravodlivú spoločnosť.

Vlastnými chybami – okliešťovaním občianskych práv, delením občanov podľa pôvodu, politického názoru a aj inými deformáciami (nepotizmom, korupciou, utilitarizmom) sa vytvorili podmienky pre nespravodlivé, subjektívne hodnotenie osobného prínosu, práce. Socializmus stratil preferenčnú politickú výhodu: systémový náskok oproti politickému systému Západu (ktorý „účelovo“, ale funkčne, revidoval vlastné deformácie a vytvoril  európske sociálne štáty – Západoeurópania získali mylný pocit „spravodlivej“ spoločnosti). Strata dominancie v politickej oblasti spôsobila, že Východ musel pristúpiť na hospodársku súťaž. Tú mal vopred prehranú: neokolonializmus, koncentrácia kapitálu a samotná hospodárska prevaha (päť šestín sveta, akumulovaný kapitál z piatich storočí totálnej kolonilizácie a i.) favorizovali Západ. Spojené disponibilné zdroje USA, Británie, Francúzska, Nemecka, ich spojencov a neokoloniálne ovládaného zvyšku sveta boli efektívne použité v stratégii deštrukcie socializmu, najmä na propagáciou konzumnej spoločnosti a na preteky v zbrojení.

V snahe uspieť socialistické štáty rezignovali na ambíciu budovať „novú“ spoločnosť a vytvorili kompromis - „reálny socializmus“. Posilnili úlohu „pracujúcej inteligencie“, snažili sa konkurovať Západu, „zvyšovať“ výkonnosť ekonomík. Miesto demokratizácie sa viedla diskusia o „prestavbách“ hospodárskeho mechanizmu. Tie v deformovanom hospodárskom prostredí narážali na politické (ideologické) limity (efektívny motivačný systém). Preferovanie hospodárskych priorít generovalo silnú „socialistickú nomenklatúru“ (quazitriedu): tvorila ju štátna byrokracia a hospodársky manažment, často personálne prepojený so špičkami straníckeho aparátu. Nomenklatúra (bez vlastných skúseností z kapitalistickej reality, ušetrená hrôz vojen) prevzala euroatlantickú optiku: vnímala „výhody“ kapitalizmu a „obmedzenia“ socializmu. Logicky sa tento záujem stretol v prestavbe: politickí lídri videli, že systém degradoval a súčasne nomenklatúra definovala svoj záujem revidovať ekonomický systém tak, aby jej postavenie v ňom bolo lukratívnejšie... Politický program prestavby (demokratizácia a verejná informovanosť) po prevratoch rýchlo konvertovali na privatizáciu, reštitúcie a následne prevzatie celého euroatlantického civilizačného modelu. Nomenklatúra Východu dokonca – v svätom nadšení – zašla až ku krajným vulgárno-liberálnym konceptom a reakčnému konzervativizmu (s katastrofálnymi hospodárskymi, sociálnymi a spoločenskými následkami).

Strategickou chybou prestarnutých politických lídrov bolo (okrem subjektivizmu a i.), že nepochopili civilizačné technologické inovácie (viď Biľakovo interwiev Sternu, v ktorom argumentuje „silu“ socializmu vyťaženým uhlím a vytavenou oceľou). Technologické inovácie, najmä informačné, považovali za latentné nebezpečenstvo a neúčinne sa bránili dôsledkom informačnej revolúcie. Zaspali dobu na svojich kopách uhlia... (Aj táto téza si zasluhuje podrobnejšiu analýzu. Pokúsim sa o ňu v tretej „záverečnej„  časti venovanej úvahám o budúcnosti...)

03.bmp_.jpgLimitovaná demokracia (demokratický centralizmus )

Socialistické revolúcie boli riešením hlbokých frustrácií zo svetových vojen. Imperializmus a všežravý kapitalizmus doviedli svet do dehumanizovanej civilizácie, v ktorej sa ľudský život stal bezcenným alebo redukovaným na trhovú hodnotu „materiálu“ (viď cenu mužíka alebo mukla v koncentračnom tábore, stanovenú cárskym alebo ríšskym výnosom). To veľmi uľahčilo revolúcie (stačilo vyfliaskať niekoľko kadetov alebo zakričať zopár hesiel proti keťasom na námestí) na nastolenie nových pomerov. Spoločnosť však bola zdecimovaná: intelektuáli spytovali vlastné svedomie, byrokracia sa cítila neistá a vystrašená, buržoázia – na hlavu porazená – na úteku a proletariát nevzdelaný, unavený a zbedačený. Len komunisti prešli kataklizmou so vztýčenou hlavou (a s mnohými obeťami). Ale už prvé skúsenosti pri obrane revolúcie im ukázali limitovaný potenciál demokratických sovietov/NV (pasivita, paralyzácia rôznorodými parciálnymi záujmami, rozdielne priority a i.) Riešením sa zdalo nahradiť demokraciu uplatnením vedúcej úlohy a demokratického centralizmu. Vznikol „vojenský komunizmus“. Strana ubránila revolúciu a systém sa osvedčil aj pri riešení zásobovania v povojnovom období. Fungoval v historicky unikátnej industrializácii, skultúrňovaní spoločnosti (alfabetizácia, rozvoj vzdelávania, vedy a kultúry) a i pri formovaní socialistického štátu. Efektívne fungoval aj v hospodárskom živote: grandiózne projekty dali novým socialistickým štátom bezkonkurenčnú dynamiku.

Bol to však nebezpečný koktail. Zložitosť stále nových projektov si vyžadovala profesionalizáciu: postupne politických vodcov, kvalifikovaných úspešnou revolúciou, nahradzovali „aparáty“ – profesionálni manažéri. Pri absencii samosprávnych mechanizmov politické kvality nahrádzali „odborné“ predpoklady: lojalita, konformita, utilitarizmus a pod. Značnú mieru zodpovednosti mali „unavení“ revolucionári: strácali sily a prehliadali riziká vývoja. Tieto tvrdenia (zjednodušujúce ) vytvárajú priestor pre polemiku. Prax pred porážkou koncom deväťdesiatych rokov však ukázala že táto tendencia bola prítomná. Absencia demokracie spôsobila, že lídrami sa stávali netalentovaní byrokrati, bez charizmy a dokonca babráci (pozri Jakešove „citáty“).

Netalentovaní byrokrati dokážu prejavovať iniciatívu najmä pri obrane vlastných pozícií. Dokázali organizovať pravidelné čistky, v ktorých poriadali hony na konkurenciu. Tú tvorili najmä prirodzení charizmatickí vodcovia. V strane a v spoločnosti bola stále prítomná obava zo širokej (straníckej alebo občianskej) verejnosti. Podozrievavosť neschopných vytvorila z kritikov nepriateľov a s popretím logiky (masy vyhrali revolúciu) z veľkej časti verejnosti spravili – ako ukázali novembrové ulice (1989) – potencionálne manipulovateľných oponentov režimu.

Aparátny systém je postavený na lojalite: lídri začali vytvárať personálne kliky, často bizarne previazané (nepoticky/rodáci, vydierateľní karieristi a pod.) Pochopiteľne, formálne ideologické kritéria fungovali, no v týchto procesoch slabli, až prestali „vyvažovať“ degenerujúcu prax. Nejde o absolútne  tvrdenia: všade boli aj ľudia s čistými rukami a poctivým charakterom: popisujem však dominantné tendencie. O reálnom personálnom stave strany svedčí aj poprevratové hromadné skladanie legitimácií, masový transfer štátnej a straníckej byrokracie do „nových“ strán a verejných inštitúcii. Ukázalo sa, že mnohí majú politický intelekt, odbornú kvalifikáciu, ale temer žiadne ideové pozície.

Absencia demokracie však najviac škodí organizácii: hazarduje s talentom a ostrakizuje ho. Ľudová demokracia má mnohé riziká a jej nedostatky môžu spôsobiť kolaps. V civilizácii masovej mediálnej manipulácie je prítomné nebezpečenstvo ovládnutia spoločnosti mediálnymi manipulátormi. Významnou súčasťou demokracie je informovanosť, vzdelanie, intelektuálna a emotívna schopnosť občianskej verejnosti správne hodnotiť informácie. Nedá sa opomenúť, že každý subjekt má individuálne a sociálne záujmy, ktoré politickú voľbu ovplyvňujú.

04.bmp_.jpgFormálna vedúca úloha strany

Vojenský komunizmus, ako ktorákoľvek vojenská doktrína si vyžaduje jednotné velenie (nie je nič pitoresknejšie, ako keď sa masakrujú vlastné jednotky, bez prispenia nepriateľa). V povojnovej situácii (a na základe skúseností z vojnového obdobia) strana transformovala svoje politické postavenie do exekutívy. Pribrala si k svojej politickej pôsobnosti aj zodpovednosť za systém exekutívnych – praktických opatrení a rozhodnutí. Dôsledkom boli závažné deformácie: stotožnením sa s exekutívou sublimovala politická kontrola procesov: sebakontrola je dobrá v diétnom stravovaní, ale nie v dynamickom a  zložitom sociálnom organizme. Navyše sa vytvoril ideologický paradox. Každý úspech bol dielom konkrétnej osoby, každý neúspech spôsobila „strana“. Socializácia strát/individualizácia ziskov politicky diskreditovala stranu a jej ideológiu.

Vedúca úloha strany v exekutívnom priemete spôsobila aj umŕtvenie politickej diskusie. Synergicky pôsobiaci systém nútil obmedziť diskusiu, razantne a rýchlo, bez ohľadu a rešpektu k parciálnym záujmom „zjednocoval názory“. Miesto bezpečnej a funkčnej diskusie o politických riešeniach boli absolutisticky (v lepšom prípade frakciami) presadzované – často subjektívne – exekutívne riešenia. Uzatváral sa kruh autoritatívneho vládnutia, z rozbehnutého vlaku sa nedalo vyskočiť. Vulgárna téza „kto stojí na chodníku, nemiluje republiku“ spôsobila čiernobiele bezalternatívne videnie. Zjednodušovanie politickej práce automaticky formalizovalo vedúcu úlohu strany. Účinným nástrojom „vedenia spoločnosti“ sa stala propaganda (a cenzúra polemických názorov). „Angažovaní“ mediátori vytvorili virtuálnu realitu „dobre fungujúceho“ reálneho socializmu. Uzavrel sa kruh, uzavrel sa systém a v politickej izolácii postupne degeneroval. Formálne všetko fungovalo, ale fikcia úspechov socializmu sa stále viac líšila od reality. Zjavné propagandistické prešľapy doháňali súdnych ľudí k slzám i smiechu. Došlo k odcudzeniu verejnosti, socializmus osirel... Tak, ako Západ čelil hospodárskym krízam, východ traumatizovali politické krízy: politické procesy a rehabilitácie, revízie neúspešných reformátorov (Chruščov, Dubček, Gorbačov)

Vedúca úloha strany z nej spravila kľúčový priestor pre osobný úspech: každá kariéra viedla cez ňu. Strana bola cieľom kariérnych ambícií. Stratila politický charakter. To ešte posilnilo subjektivitu rozhodovania a oslabilo jej reálnu politickú silu. Osobné ambície sa stali významným faktorom pôsobenia v strane a strany navonok. Stranícku verejnosť zmenili na štafáž súperenia záujmových skupín.

Strana sa stala personálnou agentúrou. Jej aparát prestal byť sekretariátom politickej strany a začal fungovať ako supervízor exekutívy a ekonomiky. Paralelne generoval ambíciu zabezpečiť si sociálne postavenie (platy, benefity a i.) rovnaké alebo lepšie ako štátny a ekonomický manažment. Snaha motivovať prerástla do vytvorenia systému benefitov, ktoré boli síce formálne verejné, ale o prístupe k nim rozhodovala strana. Mám na mysli štátne sanatória, osobitné predajne, devízové prísľuby a mnoho ďalších nástrojov „odmeňovania“.

V praxi vedúcej úlohy strany aparát riadil (určite personálne, ale často aj obsahovo), no neniesol priamu zodpovednosť za rozhodnutia. Nielenže to viedlo k avanturizmu, ale vynucovalo to aj bezpodmienečnú lojalitu štátnej byrokracie a manažmentu. Hospodársky život ovládli často fiktívne výsledky a fiktívne ciele. Ekonomický systém, ktorý desaťročia úspešne konkuroval (industrializácia, kozmonautika a i) bol subjektívne zdeformovaný a stratil vnútornú dynamiku.

05.bmp_.jpgNa záver...

... v záujme prehľadnosti (a celkového rozsahu) som opomenul mnoho faktorov, ktoré poznačili politickú silu komunistických strán, oslabili ich spoločenské postavenie, diskreditovali ich.

... napriek ostrej kritike, nebolo mojím cieľom špiniť do vlastného hniezda, ani denuncovať poctivú prácu a úsilie mnohých funkcionárov strany, manažérov, intelektuálov, ktorí poctivo žili a pracovali.

... nechcem ani znižovať prestíž socializmu.

Pred písaním som si prečítal známe „Poučenie o krízovom vývoji v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ“. V novej situácii som hľadal, či autori „počuli“ rásť trávu... Sklamalo ma... Cítil som len víťazné jasanie internacionálne akceptovanej frakcie a čítal nekrológy osobností porazenej frakcie. Hemží sa menami a odsudkami, ale košaté vety opomínajú príčiny udalostí, ich súvislosti... Možno odvážnejšia diskusia o príčinách úspechu a neúspechu „socializmu s ľudskou tvárou“ a nie len jednoduché vyliatie špinavej vody (s dieťaťom?) mohlo mať lepší profylaktický účinok. Dúfam, že sa práve netreba obávať následkov ostrej kritiky a polemiky, ak máme snahu učiť sa aj z vlastných pochybení...

Príklad Kuby, ktorá ustála pád Sovietskeho zväzu, Varšavskej zmluvy a RVHP 80 kilometrov od hraníc USA a to, že dnes je Južná Amerika inšpirovaná jej príkladom, navráva, že v každej situácii je aj príležitosť.

Čo najviac kritizujem, je práve nevyužitá príležitosť.

Iste by bolo možno nájsť mnoho rozumných argumentov, prečo sa komunistické strany správali práve tak, ako zaznamenala história. Dokonca si myslím, že nemali veľa reálnych možností na rozumnejšie politické pôsobenie. Logika udalostí i výnimočná intelektuálna dispozícia mnohých lídrov umožnila (aj keď nezabránila reštaurácii kapitalizmu) významnú civilizačnú inováciu: sedemdesiatročnú promóciu spravodlivejšej a humánnejšej spoločnosti.


Na snímkach: November 1989
Foto: Ivan Dubovský


Prvá časť - Juraj Janošovský: Vybrané poznámky... k aktuálnemu stavu globálneho fašizmu
 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
03. november 2013, 18:42

Juraj, mlčím a pozorne čítam... a som rád, že si to napísal a že sa snáď dostaneme u nás ďalej.

Obrázok používateľa Jirka
#2
Jiří Rais
03. november 2013, 18:46

Aj tento článok je výborný.

J. Rais

Obrázok používateľa Andrej Sablič
#3
Andrej Sablič
03. november 2013, 22:26
Súhlasím s autorom, že „ pád reálneho socializmu bol organizovaný ako politický podvod“ avšak autorove hodnotenie socializmu ako by z oka vypadlo „z teoretickej prípravy podvodu“. Abalkin, Medvedev a ďalší „teoretici“ pozbierali „pouličné, populistické názory“ z ktorých pripravili kokteil pre „perestrojku a glasnosť“ a teda Gorbačovovu praktickú likvidáciu socializmu.

O snahe vedecký zhodnotiť socializmus v článku rovnako ako u uvedených autorov niet ani stopy.

Obsah buržoáznej revolúcie (slobodu) priniesla ulica na základe „väčšinového názoru“, socializmus však už priniesla veda, na to už názor ulice nestačil a preto nemôže stačiť ani na hodnotenie socializmu. Každý ďalší revolučný krok musí byť produktom vedy ktorá dokáže objasniť základnú bunku zložitých sociálnych väzieb v spoločnosti v tej ktorej etape jeho vývoja.

Obrázok používateľa P.Guman
#4
Pavel Guman
04. november 2013, 22:11

        Kuba v mnohých veciach išla vlastnou cestou. Fidel, Raul a Che študovali prvky komunizmu, socializmu za pochodu, postupne ich aplikovali do spoločnosti aj s chybami, následnými opravami, ale verili vo svoj sen stále ďalej až dostali ho do dnešnej podoby

        Fidel: "Pán Bush žiadal Kubu, aby zmenila sociálny a politický systém, aby sme tu vybudovali kapitalizmus, demokraciu, demokraciu v nikaragujskom štýle alebo iných krajín..." 

Odpoveď Kuby, lepšie povedané jej ľudu: Kuba zapísala do ústavy, že socializmus je neodvolateľný. Zrodil sa návrh Národnému zhromaždeniu.  Fidel: "Trvalo to dva mesiace toto masové hnutie, uskutočnili sa manifestácie." "Podpísalo ho vyše 8 miliónov ľudí, skutočné podpisy..." "Podpisy!"

"Na mnohých miestach ľudia protestovali, pretože ten, kto nebol v okruhu svojho obvodu, sa nemohol podpísať." "Z toho vznikli hádky, množstvo ľudí žiadalo: "Ja sa chcem podpísať!"

To je podoba Kuby v akú sa podarilo ju vytvoriť jej ľuďom.

U nás teraz nikto nechce povedať, že máme kapitalizmus, že plníme hore uvedené prianie Busha.(samozrejme tí, čo "vládnu" a majú pod kontrolou média)            

 

Obrázok používateľa anton b.
#5
anton braxatoris
05. november 2013, 15:22

...pád reálneho socializmu bol organizovaný ako politický podvod...

vitam tento clanok aj ked sa musim priznat, ze som ho ocakaval uz skor. tento politicky podvod na radovych obcanoch a aj na clenoch strany ktori verili myslienke spravodlivejsej spolocnosti viedol k prudkemu padu kultury, ekonomiky, socialnych istot a k rozkradnutiu vsetkeho, co vytvorili predosle generacie. treba nabrat moralnu odvahu a distancovat sa od toho, co sa udialo okolo roku 1989 - lebo neskor to uz nebude vierohodne...

Obrázok používateľa Palo
#6
Pavel Novota
09. november 2013, 20:03

Áno, jednoznačne si myslím, že toto sú skutočné dôvody pádu "reálneho socializmu".

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama