Reklama
Reklama

Východisko z krízy: sloboda namiesto zamestnanosti?

Ku Klubu Nového slova o nepodmienenom základnom príjme
Počet zobrazení: 5336

Vo štvrtok 30. mája 2013 sa uskutoční v Klube Nového slova diskusia so Zuzanou Kusou a Danielom Gerberym na tému Dozrel čas na základný európsky príjem pre všetkých? Túto tému sme zvolili -  a mienime ju ďalej živiť – na podnet iniciatívy európskych občanov za nepodmienený základný príjem. V tejto súvislosti dávame do pozornosti čitateľov niektoré články, ktoré nájdete v rubrike Súvisiace.

Dnes prinášame príspevok Ladislava Hohoša, ktorý vyšiel v knihe Všeobecný základný příjem. Právo na lenost nebo na přežití? (autori Philippe Van Parijs, Marek Hrubec, Martin Brabec a kol., Filosofia 2007).

Východisko z krízy: sloboda namiesto zamestnanosti?

zakladny_prijem.jpgDoterajšia diskusia sa nemohla celkom vyhnúť argumentom ideologickým, ktoré nepovažujem za potrebné rozvádzať: totiž medzi „drancovaním“ (F.Bastiat) na jednej strane  a „vykorisťovaním“ (K. Marx) na strane druhej akoby už bolo všetko relevantné povedané a ďalší ideologický diskurz sa môže javiť ako redundantný. Otázka zavedenia univerzálneho základného príjmu je však otázkou nanajvýš aktuálnou, otázkou, ktorá vyplýva z procesov sociálnej transformácie v rámci postkapitalistickej spoločnosti; ide o procesy, označované ako  globalizácia.  Známy nemecký sociológ U. Beck  dokonca navrhol výšku občianskeho príjmu – 700 eur, čo zdôvodnil nasledovne: „Kedysi bolo utópiou vyslobodenie ľudstva spod jarma práce. Stalo sa. Konečne sa v Európe musíme začať pýtať : «Ako viesť zmysluplný život, aj keď si nenájdem pracovné miesto?»  Je sloboda a demokracia možná aj mimo plnej zamestnanosti? Ako sa z človeka stane sebavedomý občan – bez zaplatenej práce?“[1] Zaručený občiansky príjem má umožniť namiesto zamestnanosti slobodu.

Van Parijs ohľadom univerzálneho základného príjmu argumentuje hľadiskom spravodlivosti a rawlsiánsky tvrdí, že „naše instituce by měly být uspořádány takovým způsobem, aby co nejlépe zajišťovaly reálnou svobodu pro všechny“[2]. Na mieste je jeho odkaz na J. Rawlsa: dôležitá nie je sloboda sama osebe, ale ide o „hodnotu slobody“; pritom Rawls  nikdy neprekročil rámec neutrálneho štátu, čo mu nebránilo uvažovať o idei bratstva[3] resp. o jednote morálnych osobností[4] v jeho finalite dobre usporiadanej spoločnosti. Stúpenec komunitarizmu  Charles Taylor ide ešte ďalej,  pomenúva pozíciu stúpencov idey negatívnej slobody mentalitou „Maginotovej línie“, pretože  táto z Hobbesovej mechanisticko-materialistickej metafyziky odvodená mentalita zaručuje porážku. V rámci negatívnej slobody nezáleží na tom, či danú možnosť využijeme, zatiaľ čo pozitívna verzia slobody sa vzťahuje najmä na kontrolu nad vlastným životom. Pojem slobody sa spája so skúsenosťou a nie iba s možnosťou slobody; pritom sama negatívna sloboda nestačí, lebo sú aj iné hodnoty a až úsilie o ne dáva životu zmysel; na to, aby človek bol naozaj slobodný, nestačí ochrana prostredníctvom negatívnej slobody, t. j. možnosť konať na základe vôle a zaručených práv, ale ide o to, či subjekt túto možnosť reálne uplatňuje, napríklad prostredníctvom politickej participácie.[5]

Koncepcia univerzálneho základného príjmu by mohla poskytnúť určité alternatívne istoty namiesto istôt, ktoré sa v súčasnosti pri demontáži sociálneho štátu strácajú resp. nie sú z hľadiska perspektívny trvale udržateľné napriek tomu, že ich absencia ohrozuje elementárnu ľudskú dôstojnosť. Ďalšie rozpracovanie tejto koncepcie vrátane úvah o postupných krokoch v prípade jej hypotetického zavádzania sa bude musieť vyrovnať s rizikom, že úsilie o dosiahnutie vyššieho stupňa slobody sa – hegeliánsky povedané – môže za určitých podmienok zvrátiť vo svoj protiklad (problém etatizácie, byrokratizácie a pod.), takže negatívna kritika má svoje opodstatnenie, pokiaľ nerezignuje na univerzálny nárok na ľudskú dôstojnosť.

Pri uvažovaní o univerzálnom základnom príjme namiesto sofistikovaných filozofických úvah ponúkam jednoduchú schému striedania civilizácií, pričom každá úroveň civilizácie modifikuje spoločenské vzťahy spôsobom sebe vlastným. Agrárna alebo tradičná spoločnosť  bola založená na sociálnych rolách, ktoré sa prakticky dedili z generácie na generáciu. Priemyselná civilizácia dosiahla zásadný kvalitatívny skok v produktivite práce,  ktorý si vynútil sociálnu mobilitu. Od hierarchicky usporiadaných vzťahov osobnej závislosti prešla k vzťahom vecnej závislosti, namiesto zdedenej povinnosti nastupuje (čiastočne z formálneho hľadiska slobodne uzavretá) zmluva, namiesto aristokrata obchodník. V súčasnosti však časť populácie vo vyspelých krajinách a väčšina populácie tzv. tretieho sveta patria nie do „rezervnej armády práce“ (Marx), ale sú jednoducho nadbytoční až zbytoční, bez perspektívy zamestnania v systéme, ktorý nezmyselne prostredníctvom ekonomického i politického nátlaku predpokladá plnú zamestnanosť. Zásadný problém postkapitalistickej globalizovanej spoločnosti  spočíva v tom, ako zabezpečiť právo na minimálnu ľudskú dôstojnosť a teda prežitie zmysluplného života ostrakizovaným, ktorí sa rozhodne nie iba vlastnou vinou ocitli mimo rámca autarkiou presadzovanej všeobecnej pracovnej povinnosti alebo sa jednoducho nemali vôbec narodiť. Uplatnenie hľadiska možnej budúcnosti by malo viesť k posunu v myslení (metanoia) v zmysle opustenia tradičných schém. Viem si predstaviť nové osvietenstvo, ktoré namiesto zmluvy založenej na formálnej rovnosti v rámci pracovnej povinnosti by prostredníctvom reformy normatívneho systému práva mohlo usilovať o uplatnenie nároku každej morálnej osoby na podielnictvo na univerzálnom práve na ľudskú dôstojnosť (vychádzajúc z Rawlsovho argumentu, že ľudská dôstojnosť patrí medzi základné primárne statky). Ekonomickým (a právnym) výrazom tohto práva, umožňujúcim výrazné skvalitnenie individuálnych životných plánov v zmysle striedania prevažne kreatívnych aktivít by mohlo byť priznanie nároku na univerzálny základný príjem, a to nie iba v rovine sociálnej utópie, ale na základe zmenených parametrov sociálnej reality.

Poznámky


[1] U. Beck vidí aj za revoltou francúzskych mladistvých prisťahovalcov fenomén hospodárskej globalizácie: „Starí bohatí chudobných potrebovali, aby mohli zbohatnúť. Noví, globalizovaní bohatí už chudobných nepotrebujú... Lebo pojmy «chudoba» a «nezamestnanosť», ako im rozumieme my, pochádzajú z mocenskej hry národnoštátne organizovanej triednej spoločnosti. Tá predpokladala čosi, čo pre skupiny obyvateľstva rastúce po celom svete platí čoraz menej – že chudoba je dôsledkom vykorisťovania, a teda je užitočná. Chudoba jedných zakladala bohatstvo iných. Táto historická premisa sa začína kývať. Na odvrátenej strane globalizácie sa čoraz viac ľudí dostáva do situácie bezvýchodiskovej beznádeje, ktorej kľúčovým znakom je – a  to je mrazivé – že týchto ľudí nikto nepotrebuje ... ekonomika môže rásť aj bez toho, aby do nej prispievali. Vlády môžu byť zvolené aj bez ich hlasov.  «Nadbytočnú» mládež tvoria občania na papieri, ktorí v skutočnosti občanmi nie sú, sú teda obžalobou všetkých ostatných. Vymykajú sa predstavivosti robotníckeho hnutia.“
Beck, U., Nijaké zaklínadlá či našepkávači nám nepomôžu. Fórum, SME 11.11.2006.
[2] Van Parijs, P., Základní příjem pro všechny. Filosofický časopis, 53, 2005, č.3, s. 450
[3]  Rawls, J., Teorie spravedlnosti. Praha 1995, s. 72-73
[4]L.c. s. 327
[5]Taylor, Ch.,  Omyl negativní svobody. Filosofický časopis, 43, 1995, č.3.

 

P O Z V Á N K A

na diskusiu

so Zuzanou Kusou a Danielom Gerberym

na tému

Dozrel čas na základný európsky príjem pre všetkých?

Podujatie sa uskutoční 30. mája 2013 (štvrtok)

o 16.30 na Gunduličovej ul. 12 v Bratislave

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#2
Pavel Novota
30. máj 2013, 19:09

Myslím, že som to konečne pochopil. V príspevku k článku p. Blahu som tento projekt označil za blbosť, za čo sa ospravedlňujem. Veď ak by som k dôchodku dostal tých 700 €  ako navrhuje p. Beck, tak by mi to na bežné vyžitie vyšlo. Možno by sa dalo aj niečo ušetriť. A keďže mám za to, že pocit slobody sa odvíja od existenčného zabezpečenia, tak sloboda miesto zamestnanosti môže byť. Dúfam však, že choroby, aspoň než niečo našetrím sa mi vyhnú, lebo potom už neviem či by mi to tak vyšlo. Zatiaľ beriem lieky len na vysoký tlak a len tri druhy, skrátka dá sa to zniesť.

To je však moja situácia a nechcem byť sebecký.  Čo s tými čo im značnú časť dôchodkového príjmu pohltia výdavky na lieky. Ale aj mladiství, tisíce čo ešte ani neokúsili pracovať. Ono podtitulok hovorí o práve na lenivosť. Nie sú problémy aj s dobre situovanou mládežou, ktorá životne zabezpečená, z lenivosti, nudy holduje drogám a pácha kriminálne delikty ?  Tých je zatiaľ, ako sa hovorí, 1%. Tých viac ako 100 000 mladých ľudí bez práce nebude hľadať zábavu ? Ale ani tí starší nezamestnaní určite nebudú imúnni.

Zaujímaví su však aj tí čo pracujú. Ako sa zachovajú keď k zárobku okolo 350 € dostanú ešte 700 € ? Využijú to k zlepšeniu svojej životnej úrovne, alebo využijú právo na lenivosť. Očakávam zaujímavý vývoj na trhu s pracovnou silou.

V každom prípad sa teším, že si polepším.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama