Výdatní pomocníci?
Ako sa zdá, okrem novinárov môžu zachrániť Slovensko už len herci. Oproti politikom majú úžasnú výhodu v tom, že vedia hrať, apelovať z tribún dobre posadeným hlasom, aj keď v divadle ich zavše nie je počuť. Ľubomír Feldek kedysi napísal v závere svojej básne, že „beda tomu národu, v ktorom mysliteľov nahradili herci“. Pravda, slovo herci sa dá vysvetliť buď prvoplánovo alebo aj ako inotaj. Herec Mikuláš Huba druhú možnú interpretáciu neoznačujúcu jeho povolanie nepochopil, a tak proti básni protestoval. Z hľadiska dnešných skúseností by sa dalo povedať, že sa možno ani nemýlil.
Ilustračné foto: Pixabay.com
Všeobecne platí, že umelci (hoci skôr tvoriví než interpretační) by mali vyznávať istý svetonázor a vyslovovať sa aj k veciam verejným. Na sklonu minulého režimu sa to hercom zapáčilo. Veď rodiacu sa politickú opozíciu vtedy poznala len hŕstka intelektuálov, kým „chudákov“ hercov vídali naše národy na obrazovke každý večer. Stať sa tribúnmi nedefinovaného „ľudu“ je v dnešnom, vraj mafiánskom, Slovensku zrejme ešte „ťažšie“ než v totalitných režimoch. Tam umelec zavše musel voliť medzi odchodom z verejného života alebo „slúžením moci“. Ale čože to bolo za slúženie, keď Benjamino Gigli spieval árie na námestiach v ére Mussoliniho alebo keď Alexander Šolochov „zbásnil“ príbeh prostého vojaka v Osude človeka. Ani slovenskí herci, keď natáčali televízne inscenácie podľa Dűrrenmata, Dostojevského alebo Balzaca s režimom nijako nekolaborovali. Kolaborantom nebol ani Ján Werich, vo filme Cisárov pekár a pekárov cisár, v ktorého pesničkách sa oslavovali ľudové vrstvy, manuálna práca a naznačovala sa svetlá budúcnosť. (Pritom musíme pripustiť, že pre niekdajších manuálne pracujúcich a nezamestnaných bola ozaj svetlou). Herci ako interpretační umelci majú dobrú výhovorku. Oni hrali len to, čo určila dramaturgia a čo napísali dramatici. Možno sa podaktorí hanbia, že hrali na javisku komunistov, ale sotva za to, že účinkovali v hrách Vampilova či Radičkova, hoci v dnešnou svete plnom nenávisti a túžby po revanši by aj to mohlo platiť. Trocha komplikovanejšie je to s tzv. antichartou, ktorú podpísali takmer všetci významní umelci a herci Československa. Niektorým to dnes vôbec nekazí „kádrový profil“, iným skôr áno, podľa toho, či dnes držia líniu a krok liberálneho kapitalizmu, alebo nie. Nijako tým antichartistov nechcem haniť, lebo každý z nich nebol len umelcom, ale bol aj otcom rodiny, ktorú by jeho odmietnutie mohlo poškodiť. Vadí mi skôr ten dnešný nerovnaký meter. Pod kritiku a pozastavenie prvej verzie Suchoňovej Krútňavy sa podpísali Spitzer, Mináč a ďalší, z ktorých dnes prvému bola „udelená milosť“, kým na baťkovi Mináčovi ľpie biľag komunistu. A istý spisovateľ považuje za „kolaboranta“ aj Eugena Suchoňa.
Naši protestujúci herci sú naozaj v nezávideniahodnej situácii. Kým umelcom, ktorým na jeseň 1944 hrozilo, že ak nepodporia vyhlásenie proti SNP, skončia v rukách gestapa, tí, čo by o tri desaťročia neskôr odmietli podpísať antichartu, by si určite nejaký čas nezahrali v televízii či filme, dnešní statoční herci za svoje výkony na námestiach zrejme riskujú, že budú odvlečení na Sibír alebo verejne mečom popravovaní skorumpovanou štátnou mocou. Pre záchranu slobody svojich spoluobčanov a vlastnej osobnej integrity by azda urobili najlepšie, keby sa začali ozbrojovať a premenili naše mestá na Texas, Oklahomu a iné americké štáty. Tam sa nikomu nemôže nič stať, pokiaľ sa nedostane do prestrelky medzi ruskými agentmi pripravujúcimi sa ovplyvniť budúce americké prezidentské voľby a hrdinskou americkou políciou odchovanou na hesle z čias dobývania amerického západu –„dobrý protivník je mŕtvy protivník“.
V Československu v reálnom socializme povolanie herca bolo skvelou zárobkovou šancou, čo po roku 1989 podaktorí aj využili a začali (väčšinou neúspešne) podnikať, pokiaľ nemali vyššie, t.j. politické ambície. Ale ani tam sa dlhodobejšie neosvedčili. Neplatí totiž tvrdenie z Leoncavallovej opery, že život a divadlo sú to isté. Efektne rečniť vedia, ale dokážu tiež „dovidieť“ (termín použitý Lacom Novomestským vo Vile Tereze)? Podaktorým je však za politikou zrejme smutno, a tak sa zapájajú do vraj občianskych, ale v skutočnosti politických aktivít na námestiach či v médiách. U nás zatiaľ iba rečnia, v Čechách už dehonestujú štátne symboly. Alebo sa možno naivne pokúšajú nahrádzať chýbajúcich mysliteľov, akými boli Martin Šimečka st., alebo prof. Miroslav Kusý, ktorým išlo o spoločenské zmeny, no nie o navrátenie rodinných majetkov či o sebaprezentáciu a zviditeľnenie. Dnes hercov nikto nenúti, aby hrali Lenina, aby podpisovali rezolúcie na podporu vlády. Prirodzene, vadí im korupcia, ktorá sa rozbujnela po roku 1989 v divokom kapitalizme. Stačí, ak si spomenieme na významných skorumpovaných západných politikov (v Rakúsku, Nemecku, vo Francúzsku, v Izraeli), čo však neboli Gorbačovove, Jelcinove či Putinove bábky, ale produkty systému zbožňujúceho peniaze. Burcovanie ľudí na základe nejakých zatiaľ nepotvrdených informácií s istým zámerom zverejňovaných denníkom, pre ktorý ak nezaprší, je to vina Moskvy, je výsostne nedemokratické, lebo obchádza zásadu prezumpcie neviny. Preto milí herci, hrajte divadlo, ale radšej na divadelných doskách.
