Vykoľajený život

Počet zobrazení: 2663

Už rok žijeme život, aký sme predtým nepoznali a na aký sme sotva boli pripravení. Ťažko by niekto mohol povedať, že je to lepší život než ten predtým, a to i napriek tomu, že aj z tejto situácie môže niekto ťažiť. Táto zmena života určite nezasiahla všetkých rovnako, niektorých viac, iných menej — niektorých dokonca o život alebo o živobytie pripravila —, no predsa je tu čosi, čo sa muselo dotknúť všetkých. Sú to aspoň tieto dve veci: negatívna zmena medziľudských kontaktov a ešte negatívnejšia zmena mentality. Skôr než sa na ne pozrieme bližšie, pozrime sa na príčiny týchto zmien.

Prvá a pôvodná príčina pochádza z prírody, z nášho životného prostredia, o ktorom si už mnohí mysleli, že ho máme zvládnuté a že nás v ňom nič nezaskočí (spupná ľudská pýcha je niečo iné než zdravé sebavedomie…). Táto príčina prišla z biologického mikrosveta, s ktorým na základe biovied a biotechnológií manipulujeme už dosť dlho (ba už sme v tom pokročili ďalej do úrovne nano-sveta). Svet vírusov ako mikro-organizmov zrejme nemáme pod kontrolou, ak nás dokázal globálne ohroziť tak, že sme kvôli tomu zmenili náš bežný spôsob života, naše spôsoby komunikácie, pohybu, práce i oddychu atď. Tento mikrosvet nemáme pod kontrolou aj napriek tomu, že vedci o ňom vedia veľa, no ukazuje sa, že stále nie dosť na to, aby sme mohli aj za prítomnosti či šírenia vírusu ďalej normálne žiť ako predtým.

Ešte raz: ani sami vedci-biológovia zrejme nevedia o víruse SARS-CoV-2 všetko, čo potrebujeme vedieť, aby sme sa pred ním ochránili. Tento súd môžeme urobiť na základe toho, ako sa postoje a výsledky práce mikrobiológov, epidemiológov a ďalších od začiatku krízy prezentovali a prezentujú. Nikto z nich totiž neprišiel s týmto: „Ľudia, nerobte paniku, vírus je to a to, má také a také vlastnosti, správa sa tak a tak a spôsobuje také a také riziko ochorenia“ Ale najmä nikto neprišiel s tým, že treba proti tomu robiť to a to. Pardon, mnohí prišli so všeličím, čo odrážalo ich stupeň poznania o víruse, čo je vo vede takisto normálne. Ani vedci sa nemusia hneď vo svojom poznaní zhodnúť a ani od nich nemôžeme čakať, že prídu s jednou jedinou pravdou, ktorá je nielen „objektívna“, ale dokonca „absolútna“, teda „nadľudská“ pravda platná pre všetkých vždy a všade. Aj vedci sú len ľudia a robia svoju prácu ako ľudia, ani oni sa nemôžu „vyzliecť z ľudskej kože“ a „hrať sa na Bohov“. Takže neviňme vedcov, ak nepoznajú celú pravdu o víruse a ani za to, že nemali ihneď poruke liek naň.

Samozrejme, vedcov by sme mohli viniť v tom prípade, ak toto poznanie a riešenie mali, no z nejakých dôvodov ho neposkytli. Bolo by teda iným prípadom, ak by to boli chceli poskytnúť, no niekto iný im v tom zabránil. Vedci spravidla nekomunikujú s verejnosťou priamo (hoci by mohli), ale väčšinou cez mocenské aparáty štátov, kam treba zaradiť aj médiá.

Aby sme však biovedcom nekrivdili, uveďme, že ako svoje spoločné posolstvo od začiatku komunikovali jediné: vírus sa šíri hlavne z človeka na človeka priamym kontaktom, takže tomu treba zabrániť obmedzením alebo v krajnom prípade úplným zabránením týchto kontaktov. Táto „mantra“ sa stala hlavným bojovým prostriedkom vo „vojne“ s vírusom, čo si ihneď osvojili všetci politici i médiá na celom svete (o zásadných výnimkách neviem). Podľa toho treba „ošetriť“ ľudské kontakty a „bude dobre“ — „vojnu vyhráme“. Na ošetrenie ľudských kontaktov hygienici hneď zaviedli „ochranné prostriedky“, ako sú rúška na dýchacie cesty, rukavice, dezinfekčne prostriedky na ruky, ochranné masky, prípadne obleky pre špeciálne prípady a pod. Kalamita sa tým však nijako nezastavila, pokračovala ďalej, najmä keď sa v ostatnom čase začali šíriť správy o nových mutáciách vírusu. Hlavným prostriedkom „boja“ — podľa záverov biovedcov — sa stalo všemožné obmedzovanie a zakazovanie priamych medziľudských kontaktov, zvlášť tých „nechránených“.

Táto stratégia blokovania priamych medziľudských kontaktov ako rozhodujúca zbraň v „korona-vojne“ pokračuje. Jej hlavnou súčasťou sú tzv. lockdowny, t. j. uzatváranie krajín alebo ich častí v podobe zrušenia akýchkoľvek priamych medziľudských kontaktov, na ktorých je založené fungovanie rôznych oblastí života od priemyslu cez obchod, školstvo a ďalšie inštitúcie s výnimkou tzv. kritickej infraštruktúry, bez ktorej by sa život úplne zastavil.

Na tomto mieste nemôžem vynechať naše „domáce špeciality“. Prvou bolo smutne známe plošné testovanie a jeho následné modifikácie, ktoré pokračujú dodnes. O čo v nich išlo a ide v „logike nešírenia vírusu“ (ak aj ponecháme bokom spoľahlivosť testov)? Testovanie sa zaviedlo ako ďalší nástroj na riadenie priamych medziľudských kontaktov, ich obmedzovanie a zakazovanie, resp. povoľovanie. Tento nástroj však už nezaviedli biovedci ani hygienici, ale štátna moc za pomoci legislatívy a podporných aj silových zložiek. Ako konečný efekt sa predpokladala taká regulácia priamych medziľudských kontaktov — onej základnej príčiny šírenia vírusu —, ktorá to zastaví a dokonca ukončí. Ako a prečo? Nuž jednoducho preto, že po 1., tí, čo sa nepodrobia testovaniu z akéhokoľvek dôvodu, dostanú zákaz vychádzania z domu. Po 2., tí, u ktorých bude testom zistená prítomnosť vírusu, dostanú takisto príkaz izolácie (karantény), aj keď len časovo limitovaný. Takže po 3., povolenie k priamym medziľudským kontaktom dostanú len tí, u ktorých test nepreukáže prítomnosť vírusu.

Táto kalkulácia obsahovala vzhľadom na uvedený cieľ — redukciu kontaktov ako príčiny pandémie — ešte tento predpoklad: keďže tu máme „pandémiu“, tak počet prípadov v 3. skupine (negatívni) bude zrejme najmenší, a títo nemôžu pandémiu šíriť! Pandémiu predsa šíria tí, ktorí sa nedali masovo testovať a možno sú aj pozitívni, a najmä tí, ktorých sme odhalili ako pozitívnych. Týchto všetkých zavrieme štátnym príkazom do izolácie a takto im zakážeme pandémiu šíriť! A ak by im náhodou napadlo štátny príkaz neuposlúchnuť, uvalíme na nich ostré sankcie. Summa summarum — „atómovú vojnu“ vyhráme!

Všetci poznáme výsledný krach tejto „logiky“. „Pandémia“ zostala v rovnakej miere aj po plošnom testovaní, lebo skupina č. 3 (negatívni) nebola spomedzi testovaných najmenšia, ale najväčšia! A skupina č. 2 (pozitívni) predstavovala len malé percento, takže ich izolácia fakticky nič neznamenala. To pre nositeľov tejto „logiky“ znamenalo, že vírus ďalej musia šíriť už len tí z 1. skupiny (netestovaní) svojou nedisciplinovanosťou. Na nich musíme vymyslieť niečo ďalšie!

Vymysleli: núdzový stav a covid-automat. Obidva nástroje sledujú stále jeden a ten istý cieľ — zabrániť šíreniu vírusu zákazom priamych medziľudských kontaktov v neurčitej, no dostatočne masovej miere. Tieto zákazy musia však postihnúť nielen kontakty vo verejnej, ale aj v súkromnej sfére medzi najbližšími členmi rodín, pretože „nikdy nikto nemôže vedieť, kto je a kto nie je nositeľom zákerného vírusu“. Núdzový stav v štáte teda nie je nič iné ako nástroj na zakázanie priamych medziľudskych kontaktov, a to aj bez ohľadu na to, kto je a kto nie je nositeľom=šíriteľom vírusu. Alebo naopak: predpokladá sa, že tých nositeľov=šíriteľov je tu toľko, že ak by sme im kontakty nezakázali, „čísla“ v nemocniciach a úmrtiach by boli nielen také katastrofické, ako sú teraz, ale priam astronomické! Fakticky však nevieme, koľkí z 5,5 milióna Slovákov sú nositeľmi=šíriteľmi vírusu. Vieme len, že od novembra 2020 je to každý deň cca 15 – 20 % z testovanej vzorky, ktorá fluktuuje, a že vo všetkých nemocniciach na Slovensku je na Covid-19 hospitalizovaných denne cca 3 000 pacientov (a to aj napriek tomu, že istý neznámy a nepresný počet sa denne vylieči, resp. je už „neaktívny“). K tomu ešte vieme to najvážnejšie, že úmrtia sa pohybujú denne medzi cca 50 – 100.

Tzv. Covid-automat je ďalšia hra dataistov s číslami, ktorá má navyše psychologicky efekt „zastrašovania a odstrašovania“ pohybu medzi okresmi, čo je znovu podporené silovými zložkami. Mnohí občania si asi až teraz uvedomili, v akom okrese vlastne žijú: v červenom, bordovom či dokonca čiernom. Dovtedy vnímali svoj okres prevažne len na svojich auto-značkách. Okresy sú však administratívne, nie fyzické jednotky a ich využitie ako štruktúry na riadenie štátu je možné, no v tomto prípade zasa nevhodné a nešťastné. Kde sú nejaké informácie alebo dôkazy o tom, že vírus sa šíri, keď ľudia cestujú z okresu do okresu? Kde sú informácie o tom, ako a prečo sa vírus šíri v rámci jedného okresu? A prečo v jednom okrese viac či menej než v druhom? Lebo tam a tam sa viac či menej testuje a tam a tam sú zasa občania viac či menej disciplinovaní? Nie, také informácie nie sú známe a je otázka, či by niečomu poslúžili. Takže stále tu máme do činenia s tou istou „logikou“ a „stratégiou“ zakazovania šírenia vírusu cestou masového zakazovania priamych medziľudských kontaktov bez konkrétneho poznania ich nositeľov, a to až po úroveň života rodín v súkromnej sfére.

Kto vyhodnotil ako fungujú lockdowny a núdzové stavy? Vie to vôbec niekto vyhodnotiť? A takisto testovania a covid-automaty? A kto urobil analýzu príčin úmrtí na Covid-19 vrátane opatrení, ktoré sa robili či mali robiť na záchranu životov týchto ľudí?

Samozrejme, biovedci dali svoje odporúčania na správanie ľudí podľa správania vírusu, ale tu sa ich kompetencia končí. Ak si niekto myslel, že toto je jediná vedecká kompetencia, ktorú potrebujeme na riešenie problému, tak sa veľmi mýlil a mýli. A tu máme druhú príčinu nášho súčasného vykoľajeného spôsobu života — politické rozhodnutia aktérov, ktorí majú ex offo túto krízu riešiť. No tu už nemôžu radiť biovedci, ktorých predmetom skúmania nie je ľudské správanie ako spoločenské správanie. Na to potrebujeme spoločenských a humanitných vedcov ako soľ. A takisto expertov na politické a spoločenské riadenie, ktorými by mali byť aj praktickí politici aspoň do istej miery, danej ich vzdelaním a skúsenosťou — dvoma faktormi, ktorých deficitom sa naša súčasná vláda môže priam „honosiť“.

Spoločenské a politické rozhodnutia, ktoré sa doteraz urobili a ktorých hlavným spoločným menovateľom je regulácia priamych medziľudských kontaktov v zmysle ich redukcie až nivelizácie, sú zodpovedné za súčasný stav i negatívnu náladu v spoločnosti. Výsledkom je viditeľná ujma nielen vo verejnej, ale aj v súkromnej sfére, pretože ľudia nemôžu celkom dobre žiť bez priamych a bezprostredných osobných kontaktov. Tie plne nenahradí žiadna elektronická komunikácia „online“, hoci sa cez túto komunikáciu dá zabezpečiť fungovanie viacerých produktívnych sfér a služieb. Problém spočíva v tom, že regulácia kontaktov práve v tých oblastiach (tzv. nevýrobných), ktoré priamo stoja na stretávaní ľudí, ako aj kontaktov v osobnej a súkromnej sfére, je zásahom do samého jadra ľudského života a života spoločnosti. Preto si treba klásť znepokojujúcu otázku: kde sú dôvody a dôkazy, že takáto regulácia napr. v podobe lockdownov, núdzových stavov a covid-automatov bola a je spoločensky nevyhnutná? Aké motívy a oprávnenia má štátna moc na takéto zásahy? Akým právom reglementuje život a správanie tých, ktorí preukázateľne nie sú chorí a ani nositelia=širitelia vírusu? Ak by niekto teraz odpovedal, že to je vec sociálnej solidarity zdravých s chorými a všetkých navzájom voči sebe v krízovej situácii, tak by sme mohli súhlasiť — avšak s tým, že sociálna solidarita sa nevynucuje príkazmi, ale získava sa úplne inými metódami. Tie sú známe iba kompetentnej a inteligentnej vláde.

Za súčasný stav vykoľajenia nášho života teda „zodpovedá“ na jednej strane prírodný faktor, na druhej spoločenský faktor a ťažko povedať, ktorý z nich viac či menej. Možno je to „fifty-fifty“. Dôsledky toho sa prejavujú nielen v rovine biologického zdravia, ale aj v rovine spoločenského a mentálneho zdravia. Práve to mentálne zdravie sa dostáva do popredia úmerne dĺžke krízy. Už sa zrejme sformovalo čosi ako „Covid-mentalita“, vyznačujúca sa panikou, ustráchanosťou, duševnou ubitosťou, obavami, pesimizmom, depresiou, pocitmi bezvýchodiskovosti, ale aj prehnanou poslušnosťou voči autoritám, konformizmom, pasivitou a pod. To všetko je hlavne útok na zdravé sebavedomie i zdravý rozum. Ľudia napríklad nosia rúška v exteriéri (alebo aj v interiéri, kde sú úplne sami) nie preto, že by vedeli, ako sa správa vírus, ale preto, že to prikázala vláda — a sotva zistíme, či to robia zo strachu pred sankciou alebo preto, že „vláda má vždy pravdu“. Toto platí na strane občanov. A na strane aktérov štátnej moci je to „Covid-mentalita“ v podobe zmesi arogantnej manipulatívnosti, sebastrednosti a falošného mesiášstva: „veď my sme tu na to, aby sme to pre vás a za vás vyriešili, vy sa len podriaďujte a poslúchajte naše príkazy — len my vieme, čo je pre vás dobré“. Všimnime si, že v tejto korona-situácii vlády regulujú ani nie tak svoje podriadené štátne orgány a inštitúcie, ale za výdatnej pomoci médií (čo je tiež dôležité si všimnúť) vstupujú priamo do našich domovov, do našich súkromných životov a regulujú priamo každého jednotlivého občana. To je znak typický pre totalitnú moc, ktorá ignoruje hranice medzi verejným a súkromným.

Biovedci už medzitým prišli so svojou medicínskou „záchranou“ — očkovaním. Jeho aplikácia — ako môžeme vidieť — je však takisto spoločenským, ba politickým procesom, pretože aj medicínska (a očkovacia) prax je spoločenský proces využitia takého nástroja, akým je vakcína.

Ľudia chcú žiť — a žiť znamená mať možnosť tvoriť svoj život podľa seba. Už rok sú naše možnosti tvoriť svoj život — ba aj prácu — značne obmedzené. Drvivá väčšina ľudí určite chápe, že s prírodným faktorom môžeme robiť len to, že sa mu prispôsobíme, a to najlepšie tak, že nájdeme spôsob na „mierovú koexistenciu“ s ním, ak už nemôžeme nájsť spôsob na jeho elimináciu. „Mierová koexistencia“ znamená, že nájdeme prostriedky na to, aby nám neškodil a už vôbec nie zabíjal. To je odborná úloha predovšetkým pre biovedcov a ich spolupracovníkov, akými sú najmä lekári. No aj výsledky ich práce na prospech ľudí sa môžu uplatniť len v ľudskom spoločenstve. A to je tá druhá úloha pre nás všetkých, i keď predovšetkým pre tých, čo ľudské spoločenstvo riadia — politici v exekutíve i legislatíve, manažéri centrálnych inštitúcií, štátni úradníci a pod., ale aj mediálni pracovníci. Od toho, ako títo všetci chápu súčasnú situáciu a ako sa k nej stavajú, závisí verejný i súkromný život občanov. Mnohí občania však majú problém pochopiť a prijať spoločenské obmedzenia, ktoré na ich život uvaľuje vláda. No dialóg, v ktorom by sa to permanentne komunikovalo a vyjasňovalo, neexistuje.

Existujú vlastne dva prístupy k problému pandémie: 1. jednorozmerný, zjednodušujúci, reduktívny prístup, podľa ktorého má platiť, „teraz tu máme Covid, takže všetko ostatné musí ísť bokom”, všetko ostatné je nepodstatné a musí počkať, kým sa Covid neskončí, lebo vírus doslova diktuje, čo máme robiť a inú možnosť nemáme. A 2. multidimenzionálny a diferencovaný prístup, ktorý neobetuje všetko diktátu Covidu a ktorý vie, že ľudský život je oveľa komplexnejší, bohatší, že obsahuje množstvo ďalších hodnotných aspektov, ktoré treba takisto chrániť a zachovávať.

Prírodná nevyhnutnosť nie je spoločenská nevyhnutnosť. Definícia problému z biomedicínskeho hľadiska ako „šírenie vírusu“ nie je totožná s definíciou problému z ľudského a spoločenského hľadiska ako „zachovanie a rozvoj života“ — prvá je len časťou druhej. Prírodnú nevyhnutnosť ľudstvo vždy riešilo svojou inteligenciou vrátane spoločenskej inteligencie, inak by tu už dávno nebolo. „Filozofia“, podľa ktorej „teraz tu máme pandémiu, preto život musí ísť bokom“, je veľmi pochybná, nedôstojná pre 21. storočie a zavádzajúca na scestie. Je to doslova stupídna, ohlupujúca „filozofia“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984