Reklama
Reklama

Výročie Majdanu, Krym a Eurovízia

Počet zobrazení: 3986

V minulých dňoch sme si pripomenuli druhé výročie revolúcie, resp. protiústavného prevratu na Majdane, ktorý sa skončil občianskou vojnou a ekonomickým kolapsom Ukrajiny. Nebolo čo oslavovať a na rozdiel od minuloročných nafúknutých osláv bola nálada v Kyjeve podstatne pochmúrnejšia. Ukrajina sa nachádza v politickom, ekonomickom i spoločenskom marazme a vláda nie je schopná riešiť aktuálne problémy.

Čím je však bieda obyvateľstva na Ukrajine väčšia, o to väčšmi sa jej vláda usiluje o rozdúchanie protiruských nálad. Identifikácia ruského nepriateľa, ktorý je zodpovedný za všetky biedy súčasnej Ukrajiny, je podmienkou prežitia poprevratovej vlády. Pokiaľ existuje dojem, že Ukrajina stále čelí „ruskému agresorovi“, ukrajinské obyvateľstvo ako-tak znáša konanie poprevratovej moci. Posledným príkladom tejto protiruskej kampane na Ukrajine je škandál pri hudobnej súťaži Eurovízia. 

Eurovízia a rok 1944
 

Ako sa verejnosť mohla dozvedieť pri druhom výročí prevratu 22. februára 2016, na tohtoročnej hudobnej súťaži Eurovízia má Ukrajinu reprezentovať krymsko-tatárska speváčka Džamala (Susana Džamaladinová). Tá vo svojej piesni s názvom „1944“ opisuje smutné udalosti z obdobia stalinskej deportácie krymských Tatárov. Objavujú sa tam politické výroky, pieseň sa začína slovami: „Keď prídu cudzinci, vtrhnú do tvojho domu, zabijú všetkých a povedia, že nie sú vinní.“

Keď som prvýkrát počul názov piesne „1944“, napadlo mi, že ide jednoznačne o provokáciu. S rokom 1944 na Ukrajine sa predsa spájal najmä postup Červenej armády a excesy ustupujúcich nacistických jednotiek, vrátane SS Galizien či banderovcov, nie však stalinské deportácie krymských Tatárov. V roku 1944 Krym nebol ani len súčasťou Ukrajiny, naopak, bol súčasťou Ruska. Krymský polostrov Ukrajine odovzdal až N. Chruščov v roku 1954 pri tristom výročí rusko-ukrajinského zjednotenia a aj vtedy išlo v podstate len o určitú administratívnu zmenu v rámci ZSSR.

Žiaľ, skutočné témy z ukrajinských dejín roku 1944 sú dnes pre Kyjev tabu a to aj kvôli kľúčovej úlohe, ktorú pri protiústavnom prevrate na Majdane zohrali ukrajinskí fašisti, ako vodca fašistickej strany Sloboda O. Ťahnybok, ktorý bol jedným z troch lídrov Majdanu (spolu s A. Jaceňukom a V. Kličkom). O histórii má skreslené predstavy aj ďalší líder Majdanu a súčasný ukrajinský premiér A. Jaceňuk, ktorý v nemeckej verejnoprávnej televízii vyhlásil, že Sovietsky zväz napadol nacistické Nemecko. Pri takomto vnímaní histórie sa nemožno diviť, že hlavná téma, ktorá sa dnes na Ukrajine v súvislosti s rokom 1944 rieši, je otázka krymských Tatárov…

Deportácia krymských Tatárov bola nepochybne smutná udalosť, hoci ani mnohí krymskí Tatári neboli bez viny. Hnev vyvolala najmä ich aktívna kolaborácia pri nemeckých zločinoch na Kryme.

Niet pochýb, že práve v rámci Eurovízie by sa uvedená téma nemala inštrumentalizovať. Eurovízia je hudobná súťaž, o ktorej je všeobecne známe, že odmieta snahu o politizáciu, čo je správne. Súťaž by sa totiž mohla ľahko stať „bojiskom“ i pre iné krajiny, ktoré majú dodnes nevyriešené spory, napr. Cyprus a Turecko. Izrael s jeho anexiou východného Jeruzalema by pri Eurovízii mohli napadnúť mnohí európski moslimovia. Okrem toho, pri súčasnej migračnej kríze a náraste napätia v EÚ v prípade hlasovania verejnosti by sa mohli objaviť protinemecké alebo protimoslimské politické piesne, atď.

Nepochybujem, že pravidlo o zákaze politizácie pri Eurovízii politici v Kjeve dobre poznajú. Napriek tomu pieseň speváčky Džamaly používajú ako provokáciu a pripomienku nevyriešenej situácie na Ukrajine. Pieseň iste zaujme pozornosť verejnosti nie svojou umeleckou hodnotou, ale svojím politickým obsahom. Do samotnej súťaže síce asi pripustená nebude, ale i tento fakt môže Kyjev využiť a poukázať tak na novú ukrajinskú „obeť Kremľa“…

Krymskí Tatári a kosovskí Srbi
 

Za veľmi zaujímavú skutočnosť možno považovať aj opakovanú inštrumentalizáciu práv krymských Tatárov Kyjevom, ktorá sa začala veľmi zintenzívňovať až po ukrajinskej strate Krymu. Jedným z príkladov tohto prístupu bol postoj ukrajinských orgánov k Medžlisu, ktorý sám seba označuje ako krymsko-tatársky parlament. Ide však o mimovládnu organizáciu, ktorá žije z grantov arabských štátov či USA a ašpiruje na to, aby bola uznaná ako parlament krymských Tatárov. Kyjevská vládna moc celé desaťročia odmietala Medžlisu tento status priznať a uznala ho až v marci 2014, keď na Kryme stratila svoj vplyv. Na samotnom Kryme však mnoho tatárskych organizácií vníma Medžlis ako nástroj politického boja Kyjeva proti Moskve a odmieta, aby Medžlis hovoril v ich mene.

Napriek tomu Ukrajina vystupuje aj ako ochranca krymských Tatárov. Predstaviteľ Medžlisu M. Džemilev tvrdí, že až 20 000 ich po marci 2014 odišlo z Krymu na Ukrajinu. Skutočný počet Tatárov, ktorí odišli z Krymu, je zrejme ešte nižší, ale očividná väčšina z asi 250 000 Tatárov ostala žiť na Kryme, hoci v roku 2014 predstavitelia niektorých ukrajinských mimovládnych organizácií vyzvali krymských Tatárov, aby opustili Krym. Avšak tých, ktorí Krym opustili, čakalo na Ukrajine iba sklamanie a bieda. V susednej Chersonskej oblasti tatárskych migrantov z Krymu vôbec nemajú radi.

Paradoxom však je, že mnohí z týchto krymských Tatárov, až polovica, sa na ruský Krym začali vracať a žiadajú o ruské občianstvo. Dokonca aj viacerí z krymských Tatárov, ktorí žili v Chersonskej oblasti Ukrajiny, emigrovali opačným smerom, na Krym.

Situácia na Kryme býva často porovnávaná so situáciou v Kosove. Pokiaľ ide o status Kosova a Krymu, vyjadril som sa k nemu opakovane. Dnes chcem len porovnať celkovú situáciu kosovských Srbov a krymských Tatárov.

Skúsme si napr. predstaviť, že by sa Srbi, vyhnaní z Kosova, začali vracať a žiadať o kosovské občianstvo… Veď dokonca aj tých niekoľko Srbov, ktorým sa po roku 1999 podarilo vrátiť do svojich rodných domovov, hrdo odmieta prijať občianstvo Kosova. A predstava, že by nejaký Srbi z oblastí mimo Kosova migrovali do Albáncami ovládaného Kosova, je priam absurdná…

Obe etniká, krymskí Tatári i kosovskí Srbi považujú danú oblasť za kolísku vlastného národa a vzhliadajú k nej ako ku svojej vlasti. Lenže zatiaľ čo veľká väčšina krymských Tatárov zostala po roku 2014 bez problémov žiť na polostrove, kosovských Srbov čakal úplne iný osud. Po roku 1999 ich asi štvrť milióna vyhnali, a aj tí, ktorí zostali, žijú uzavretí v niekoľkých malých enklávach.

Nuž, na rozdiel od kosovských Srbov nežijú krymskí Tatári na Kryme v žiadnych enklávach, naopak, bez problémov sa pohybujú medzi väčšinovým ruským obyvateľstvom. Je zrejmé, že niektorí z nich nie sú spokojní so svojím postavením, na rozdiel od Srbov v Kosove však môžu normálne žiť a pracovať v mieste svojho bydliska. Keď si to človek porovná so situáciou v severnej časti Kosovskej Mitrovice, kde sa nachádza najväčšia srbská enkláva v Kosove, tak vidí neporovnateľné. Človek musí osobne navštíviť Mitrovicu, aby pochopil, s akými obavami prekračujú tamojší Srbi hranicu svojej enklávy.

Porošenko verzus Janukovyč
 

Rusofóbna hystéria v Kyjeve nebude zrejme trvať naveky a nastane čas, keď sa Ukrajinci začnú pýtať, kto nesie zodpovednosť za vývoj Ukrajiny po roku 2014. Napriek dezinformačnej vojne a cenzúre, ktorá dnes na Ukrajine vládne, už mnohí Ukrajinci pochopili, že politika, ktorú robil V. Janukovyč pred rokom 2014, bola celkom rozumná.

V. Janukovyč sa snažil o kompromis medzi západom a východom Ukrajiny a hľadal dorozumenie so svojimi západnými i východnými susedmi. Prejavilo sa to i v hospodárskych ukazovateľoch: za V. Janukovyča bol hospodársky vývoj Ukrajiny zrejme najlepší v celom postsovietskom období, a to napriek vysokým cenám plynu. Je pravda, že V. Janukovyč v roku 2010 vo voľbách vstupoval s programom zlepšenia vzťahov s Ruskom, za čo ho volil východ krajiny, neodmietal však ani spoluprácu so Západom, aby zase uspokojil západnú Ukrajinu.

Prezident V. Janukovyč podporoval dokonca i asociačnú dohodu s EÚ, avšak nemienil kvôli nej obetovať všetko. Spomeňme si, že V. Janukovyč prejavil i ochotu podpísať asociačnú dohodu na summite vo Vilniuse v novembri 2013. V Bruseli však chcel rokovať o kompenzáciách pre Ukrajinu za stratu ruského trhu. Lenže EÚ mu navrhla iba ilúziu kompenzácie. O akú smiešnu ponuku išlo, si najlepšie všimneme, keď si uvedomíme, koľko peňazí musela EÚ do Ukrajiny presunúť na jej záchranu po roku 2014.

Ani po odchode Janukovyča ekonomika riadená oligarchami nepriniesla želané zmeny: hospodárstvo upadá, korupcia rastie ako predtým a hoci Ukrajina neplatí svoje záväzky, ukrajinskí oligarchovia vyhadzujú mnohomiliónové sumy za predražených zahraničných futbalistov v Lige majstrov. Nadvláda oligarchov trvá a na čele štátu stojí P. Porošenko, sám oligarcha a veterán ukrajinskej politiky, ktorý bol v minulosti dokonca aj členom vlády „zlého“ V. Janukovyča. Významným signálom kolapsu Ukrajiny je aj to, že západní reformátori, ktorí sa stali občanmi Ukrajiny až v roku 2014, aby mohli byť dosadení do kyjevskej vlády, opúšťajú potápajúcu sa loď… 

Nerozumná politika EÚ na Ukrajine
 

Zatiaľ čo V. Janukovyč rozumne vyvažoval smerovanie Ukrajiny, veľmociam jeho politika nevyhovovala a snažili sa mu hádzať polená pod nohy. USA a Rusko sledovali na Ukrajine svoje egoistické záujmy a EÚ sa stala len „mladším partnerom“ USA. Práve pri ukrajinskej kríze sa preukázala strata samostatnosti a neschopnosť európskych politikov vymaniť sa z vplyvu USA. Na rozdiel od obdobia agresie v Iraku z roku 2003 v súčasnosti niet v EÚ takej sily, ktorá by sa dokázala americkej dominancii postaviť. EÚ preto stráca vplyv tak na Blízkom východe, ako aj v bývalom ZSSR.

Štáty EÚ v poslednom desaťročí však stratili nielen značnú časť vplyvu, ale prestali byť schopné i racionálnych kompromisov. Zvykli si na rokovania z pozície sily a svojich partnerov na Východe opakovane blamovali rôznymi sankciami. Sankcie boli pritom uvalené nielen na „nedemokratické“ Rusko a Bielorusko, ale dokonca i na Ukrajinu, keď neposlúchala, oficiálne kvôli prípadu J. Tymošenkovej.

Pritom politici EÚ mali niekoľko situácií, keď mohli ukrajinskú krízu zastaviť. Prvý zásadný moment bol, keď predstavitelia EÚ neboli ochotní rokovať o asociačnej dohode s Ukrajinou vo formáte EÚ – Ukrajina – Rusko. Tento formát by bol najvhodnejšou bázou pre rozhovory, pretože pri takto vyrokovanej asociačnej dohode by sa dali zladiť ekonomické a politické záujmy všetkých troch subjektov. Keďže Brusel reálne nepočítal a ani nepočíta s členstvom Ukrajiny v EÚ, mal rátať s tým, že ukrajinská ekonomika bude ešte dlho závislá na ruskej a že najviac Ukrajincov bude stále hľadať prácu v Rusku.

Druhým zásadným momentom bola neochota politikov z EÚ realizovať garancie mieru na Ukrajine. Keď sa vo februári 2014 zostroval konflikt v Kyjeve, začali sa rokovania medzi prezidentom V. Janukovyčom a lídrami Majdanu. Nakoniec sa podarilo uzavrieť dohodu o predčasných voľbách a garantovali ju ministri zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska. Keby vtedy títo politici na svojich garanciách trvali, nemuselo prísť ani k udalostiam na Kryme či v Donbase. Lenže práve A. Jaceňuk, ktorý jeden deň dohodu podpisoval a na druhý deň ju porušoval, si za odmenu vyslúžil kreslo premiéra. Aké postavene má EÚ na Ukrajine, najlepšie ilustruje i pohŕdavé vyjadrenie V. Nulandovej,  keď v odpočutom rozhovore rozdeľovala vládne funkcie na Ukrajine a EÚ ohodnotila slovami „Fuck the EU“. Napokon, premiérom Ukrajiny sa stal A. Jaceňuk, hoci ten svojím postojom blamoval garantov dohôd z 21. februára 2014 asi najviac.

Výzva pre Slovensko
 

Po toľkých neúspechoch by sa EÚ mala pokúsiť o návrat racionálnych mierových ideí do východnej politiky a to je práve možnosť i pre SR ako nastávajúcu predsednícku krajinu. Slovenský postoj vyjadrený slovami „ani Kosovo, ani Krym“ je dôveryhodný, je však potrebné, aby bolo dôveryhodné i konanie slovenskej vlády. Viem, že to nie je veľmi pravdepodobné, keďže SR je veľmi limitovaná svojim proamerickým ministerstvom zahraničných vecí.

Na druhej strane, keď si človek uvedomí, že do parlamentu sa po voľbách zrejme dostanú i strany, ktoré chcú podľa svojho programu rozbehnúť diskusiu o dodávkach zbraní pre Ukrajinu a uznať nezávislosť Kosova (napr. Most-Híd), je naozaj vhodné položiť si otázku: Aký bude postoj Slovenska za jeho predsedníctva v EÚ k situácii na Ukrajine?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
01. marec 2016, 19:09

Výborný článok, vyjadrujúci podstatu veci na základe preukázateľnej skutočnosti a z nej vyplývajúcich logických uzáverov.

Prekrúcanie dejinných faktov sa stáva asi módnou záležitosťou. Pochopil by som zamlčanie nejakých skutočností, ale také prekrúcanie histórie ako sa opakovane deje a nie len na Ukrajine, ale i v Poľsku, Česku, dokonca vo verejnoprávnej televízii a nakoniec i na Slovensku v Univerzitnej knižnici, ktorá dá sa povedať je tiež verejnoprávnou inštitúciou, volá po trestnej zodpovednosti.

Čo sa týka samotnej Ukrajiny, zdá sa že takýto stav niekomu vyhovuje a nie je ani potrebné menovať komu. Ukrajina, po Afganistane, Iraku, Lýbii je len ďalšou krajinou, kde po vojenskom zásahu, alebo aktívnej účasti na „revolúcii“ pretrváva, tak povediac, vojnový stav.

Evidentne nie je možné dať rovnítko medzi Kosovo a Krym. A to nie len z hľadiska súčasného postavenia jednotlivých etnických zložiek, ale aj vzhľadom na okolnosti a priebeh ako k súčasnému stavu oba územné celky prišli. Preto by som ani postoj Slovenskej vlády neoznačoval za dôveryhodný. Za dôveryhodného považujem toho kto je ochotný uznať fakty a vie aj zhodnotiť rozdieľnosti a koná suverénne, pokiaľ chceme Slovensko považovať za suverénny štát. To sa nekoná ani v posudzovaní v uznaní statusu v prípade Krymu a Kosova, ani z hľadiska uznania legitímnosti Ukrajinskej vlády. K dôveryhodnosti k vláde ma nevedú ani rozhodnutia, či vyhlásenia vlády a jej členov ako sú schválenie základne NATO na Slovensku pre operačnú skupinu, alebo vyhlásenie ministra zahraničných vecí o posilnení vojenskej prítomnosti NATO vo Východnej Európe.

Čo sa týka politického smerovania Slovenska, zvlášť v zahraničnej politike, nevidím prílišnú rozdielnosť, vzhľadom na to čo som uviedol, medzi Smerom a ďalšími politickými stranami. Voľby sú však aj obrazom voličov, ich politickej rozhľadenosti a politického myslenia. Osobne som zvedaví ako obstanú politické strany známych politických tvárí s premaľovanými firmami ako sú napríklad Skok, Tip a podobne. Či sa slovenský volič aspoň trocha poučil.  

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama