Výzva, ktorá smeruje k tomu, aby sa vojna ešte viac rozhorela

ParlamentníListy.cz včera (15. 3. 2015)  zverejnili informáciu o výzve asi 130 českých a slovenských osobností, ktoré sa obrátili na zahraničných predstaviteľov vybraných európskych štátov, inštitúcii EÚ a prezidenta USA s požiadavkou o väčšiu podporu Ukrajine (http://www.support-ukraine.org/letter-cz/). So záujmom som si výzvu prečítal a musím konštatovať, že list je vo viacerých smeroch „pozoruhodným“ politickým dokumentom, ktorý si určite zaslúži našu pozornosť.

Základnou osnovou listu nie sú skutočné fakty a udalosti prebiehajúce na Ukrajine, ale známy a podľa nárekov propagandistov aj neúspešný model, ktorý udalosti na Ukrajine interpretuje ako revolučný boj Ukrajincov za slobodu a demokraciu a Rusko je tu postavené do pozície agresora a odporcu tohto hnutia Ukrajincov.

Hneď v prvých dvoch vetách výzvy sa namiesto faktov objavujú niektoré základné body propagandistického modelu. Signatári konštatujú, že je tomu už rok, čo občania Ukrajiny „povstali a zvrhli skorumpovaný režim“. Vôbec ich netrápi, že verejným faktom konštatovaným aj zahraničnými médiami je práve to, že odstránenie Janukovyča neviedlo aj k odstráneniu skorumpovaného režimu, lebo ten funguje veselo ďalej. Ukrajinská vláda sa ani rok po Majdane ešte nedostala od prijatia zákonov proti korupcii k ich aktívnej realizácii. Podobne sa autori výzvy nezaťažujú faktom, že občania na Majdane neboli všetkými občanmi Ukrajiny. Nie je pravda, že všetci občania Ukrajiny podporovali demonštrantov na Majdane. Je známe, aj keď našimi médiami neuvádzané, že neďaleko od Majdanu, v Mariinskom parku sa formovalo hnutie obhajcov politiky Janukovyča alebo hnutie antimajdanu už v pohnutých februárových dňoch 2014. V druhej vete sa konštatuje, že viac ako sto občanov zahynulo pod „zástavami Ukrajiny a Európskej únie“ na ceste za slobodou. Z „neznámych“ dôvodov zo zoznamu zástav vypadla signatárom tá, ktorá reprezentovala polovojenské oddiely na Majdane, t. j. zástavy neonacistického Pravého sektora. Autori rovnako pozabudli na to, že svoje obete má nielen Majdan, ale aj antimajdam. K ním patria nielen obete Korsunského pogromu, ale aj 50 upálených v Odese, ktorí vystupovali proti vojenskému prevratu v Kyjeve, ako aj mnoho iných obetí útokov aktivistov Pravého sektora.

Významnou črtou listu nie je len to, že v obviňovaní Ruska idú signatári až tak ďaleko, že Rusko označujú explicitne ako agresora, ktorý sa snaží „zastaviť šírenie slobody a ľudských práv prostredníctvom tankov, diel a raketometov“ na Ukrajine. Dokonca neváhajú tvrdiť nepravdu, že Rusko rozpútalo krvavú vojnu na Donbase, hoci fakty ukazujú, že to bol zastupujúci prezident Turčynov, ktorý nariadil tzv. antiteroristickú vojenskú operáciu proti Donbasu a Luhansku (13. 4. 2014), a tak namiesto politického riešenia rozporov medzi Donbasom, Luhanskom a vojenskou nelegálnou vládou v Kyjeve nastúpilo vojenské riešenie s jeho tisíckami nevinných obetí.

Jadrom vyhlásenia signatárov je však ich výzva, ktorú formulujú ako protikladnú k neúčinným mierovým snahám o riešenie konfliktu, keď tvrdia: „Už dávno nastal čas na poskytnutie účinnej a rozsiahlej vojenskej a ekonomickej pomoci napadnutej Ukrajine.“ Je skutočne pozoruhodné, s akým dôrazom signatári požadujú rozsiahlu vojenskú pomoc pre Ukrajinu, pričom mierové riešenie konfliktu je podľa nich len formou „predlžovania a pokračovania agresie“. Snaha EÚ o mierové riešenie konfliktu je tu postavená na úroveň Mníchovskej zrady Francúzska a Veľkej Británie voči Československu, to znamená, že hlavný nástroj riešenia vidia v účinnej vojenskej pomoci Ukrajine. Signatári listu formálne volajú po pomoci Ukrajine, ale fakticky volajú po vojne proti Rusku, čím sa dostávajú do jedného šíku s pravicovými americkými republikánmi a súčasne sa obracajú proti snahe európskych politikov oslobodiť sa od jednostrannej závislosti na americkej politike. V dnešných časoch je skutočne pozoruhodné, že autori výzvy vo svojom obsahu neohovoria nič o nutnosti mierového riešenia konfliktu na Ukrajine, ale práve naopak, požadujú „rozsiahlu vojenskú pomoc“, t. j. požadujú pokračovanie vojny, požadujú ďalšie nevinné obete. Domnievam sa, že v tomto je výzva signatárov skutočne výnimočná.

List sa končí vyhlásením, že občania Ukrajiny majú neodcudziteľné právo na život, slobodu, šťastie a demokraticky zvolenú politickú budúcnosť. „Nikto nemá právo im v tomto úsilí brániť,“ tvrdia signatári. S týmto tvrdením sa možno plne stotožniť, len nie je jasné, prečo sa toto právo upiera časti občanov Ukrajiny, obyvateľom Donbasu a Luhanska? Prečo sa toto právo uznáva len tým, čo sa chcú pripojiť k EÚ, a nie aj tým, ktorí sa s ňou spojiť nechcú? V tomto smere je aj politika EÚ vnútorne rozporná. Slovne uznáva právo Ukrajincov zvoliť  si svoju cestu, ale reálne toto právo Ukrajincom berie, lebo podporuje len tých, ktorí sa chcú pripojiť k EÚ.

„V Európe je vojna“ tvrdia signatári. Ich výzva však nesmeruje k tomu, aby sa vojna skončila, ale skôr k tomu, aby sa ešte viac rozhorela.