Z Febiofestu: Divo a Diva

Počet zobrazení: 3399

febiofestnew.jpg

Tak nazývajú v Taliansku hviezdy filmu, divadla a opery. Z celého bohatého programu Febiofestu som si vybral práve dva filmy o historických osobnostiach, ktoré by si označenie božský/božská (či už ironicky, ako v prvom prípade, alebo vážne) zaslúžili. Išlo o film Paola Sorrentina, dnes presláveného vďaka modernej parafráze Felliniho Sladkého života a Roma vo filme Veľká nádhera. Režisér svoj starší film z roku 2008  venoval kontroverznej osobnosti talianskeho politického života Giuliovi Andreottimu. Druhým filmom bol slovenský dokument mladej Zuzany Liovej venovaný Magde Husákovej-Lokvencovej, ktorá síce nebola hereckou hviezdou, ale zažiarila v našich dramatických umeniach ako prvá ženská režisérka.

andreotti.jpgSorretinov film o Andreottim ocenia najmä tí, čo aspoň kedy-tedy sledovali taliansku politickú scénu. Mne sa to v 60. a 70. rokoch darilo vďaka ľavicovému týždenníku Vie nuove, ktorý sa dal kúpiť (rovnako ako komunistický denník Unitá) v predajni Orbisu na Leningradskej (dnes opäť Laurinskej) ulici. Nezasväteného diváka môžu mená ako Cossiga, Fanfani (šesťnásobný ministerský predseda), Moro (päťnásobný), Spadolini (neslávne známy účastník Dubčekovho pohrebu) či obetí Mafie, akými boli generál Della Chiesa alebo sudca Falcone, osloviť menej, no aféru Andreottiho na prelome tisícročí zaznamenali aj naše médiá. Za spoluprácu s Mafiou (ktorej obeťou bolo údajne vyše dvesto ľudí vrátane jeho straníckeho kolegu Alda Mora, ktorého ortodoxní kresťanskí demokrati považovali za príliš ľavicového) bol kresťansko-demokratický politik najprv odsúdený na 24 rokov, no apelačný súd ho napokon vo veku 84 rokov oslobodil z dôvodu premlčania viny (od smrti Andreottiho uplynie čoskoro rok). Sorrentino nastavil kruté zrkadlo talianskemu politickému životu a politikovi, ktorý sa v intrigách, korupčných aférach a zločinoch vedel šikovne obracať, čím si vyslúžil popri pomenovaní „Božský“ aj druhú prezývku Belzebub. Zároveň však podčiarkol aj hlbokú tragiku osamelosti človeka, ktorý nepoznal priateľa, nedokázal prejaviť cit a len slepo šiel za vidinou moci. Po formálnej stránke niektoré postupy, ktoré potom režisér priviedol k dokonalosti vo Veľkej nádhere, nájdeme už aj v tomto filme ako prudké strihy, stupňovanie napätia hudbou, miešanie realizmu s nadrealizmom (symbolická scéna výbuchu bomby v parlamente), hoci vzhľadom na tému film pôsobí výrazovo asketickejšie. Jedinečný výkon opäť podáva Toni Servillo v titulnej úlohe, pričom na pôsobivosti mu dodáva aj geniálne zhotovená maska sama osebe vypovedajúca o postave. Isteže v Európe existovali a existujú príkladnejšie demokracie než bola tá talianska, no tento film opäť poukázal na to, že aj demokracia môže byť iba prázdne slovíčko a sloboda je výhodou predovšetkým pre mocných tohto sveta a nie pre bežného občana.

plagat_g._h-l.jpgDokument Zuzany Liovej o našej prvej ženskej režisérke treba chápať ako prvú časť cyklu venovanú výnimočným ženám. Umeleckú osobnosť Magdy Husákovej-Lokvencovej nemožno postihnúť bez zachytenia dobového kontextu spoločnosti, v ktorej tvorila, a pertraktovania jej osobného života. Po monodráme Slávky Daubnerovej je toto už druhý pokus priblížiť nám túto nesmierne talentovanú, životom ťažko skúšanú a za svojím cieľom idúcu ženu. Film vychádzal z množstva dostupné fotografického, filmového i mimoriadne vzácneho písomného materiálu (súkromného i verejného charakteru), ktorý režisérka dopĺňala prehovormi ľudí, ktorí s ňou žili v radostiach i strastiach (jej syn Vladimír), poznali ju a ktorých životy ovplyvnila (scénografka Stanislava Vaníčková, Ladislav Chudík) alebo ju ex post hodnotili (Milka Vášáryová, no predovšetkým fundované preslovy teatrológa Ladislavu Lajchu). Celkove film v snahe o komplexnosť trocha málo konkrétne vypovedal o výsledkoch jej pozoruhodnej divadelnej práce (nespomenuli sa jej prelomové televízne inscenácie Pirandella, Bolta či Gončarova, či aspoň výpočet jej najlepších divadelných réžií), čo nezachránila ani opakovaná filmová ukážka z Majakovského Kúpeľa, ktorej pravú podstatu mohli pochopiť len jej pamätníci, kým mladším generáciám tento historický kontext chýba. Žena, ktorá mala to nešťastie, že ju často mnohí hodnotili vo väzbe na jej manžela – významného politika, na to trocha dopláca aj dodnes. Tu režisérka azda vyšla aj v ústrety „nedivadelnému divákovi“, pre ktorého sú atraktívnejšie zábery z procesu s buržoáznymi nacionalistami než detailnejší rozbor jej nezabudnuteľného umeleckého prínosu pre slovenské divadelníctvo.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984