Reklama
Reklama

Z basy do vlády (a späť?)

Počet zobrazení: 1595

Bol piatok 23. novembra 1989, v bratislavskom Justičnom paláci sa konal politický proces. Pravda v ten deň publikovala správu ČSTK, hlavného hrdinu procesu Jána Čarnogurského charakterizovala ako nepriateľa komunizmu, klérofašistu.

V sobotu večer sa otvorili dvere cely, spod obžaloby oslobodený vyšiel zadným vchodom Justičného paláca, doma zistil, že manželka je v Prahe, deti ho informovali, čo sa deje v Bratislave. Na nedeľu bol zvolaný míting, od detí sa tiež dozvedel, kde sídli VPN. Tak tam hneď išiel a v nedeľu už vystúpil na Námestí SNP pred desaťtisícovým davom. Spojil sa so svojimi najbližšími priateľmi v Prahe, Václavom Bendom a Václavom Malým, od nich sa dozvedel, že v utorok sa pripravuje rokovanie s federálnou vládou o prevzatí moci.

Keďže na Slovensku to bol on, kto sa politicky najviac angažoval, chcel byť pri tom. O týždeň bol podpredsedom federálnej vlády, pri menovaní sa prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi poďakoval za oslobodenie z basy. „Ja som ťa nedal zavrieť,“ ohradil sa prezident.

Keď Husák zomrel, bol Čarnogurský predsedom slovenskej vlády a spolu s Františkom Mikloškom, vtedy predsedom parlamentu, sa prišli do krematória rozlúčiť so svojím úhlavným politickým nepriateľom. Pretože bol už mŕtvy. Nepriateľom bol pre nich do chvíle, kým mal moc. Potom sa stal človekom, ktorý sa zapísal do histórie. Podobne sa správali obaja muži k Vladimírovi Mečiarovi. Kým bol silným lídrom na vrchole moci, búšili do neho z každej pozície. Čarnogurského bonmot „pindy mečiarovské“ sa dostal do ľudovej slovesnosti.

Niet na Slovensku intelektuála, ktorý by pevnejšie a neochvejnejšie stál na tradícii a hodnotách konzervativizmu. A ktorý by vzbudzoval také vyhranené emócie: ľavicoví liberáli sa až otriasajú hnusom už len pri vyslovení jeho mena, tobôž nad jeho názormi, a – to je pozoruhodnejšie – na meno mu nevedia prísť ani v pravom spektre. Akoby mu ani vlastná mať (či dieťa, ktoré založil, teda KDH) nerozumela.

Bol pravdepodobne najtvrdším oponentom režimu reálneho socializmu. V memoárovej knihe hovorí, že on, ani jeho rodina „nemali z toho, že ho vyhodili z advokácie a robí robotníka, nijaké frustrácie". „Samozrejme, že plat bol nižší ako advokátsky príjem. Ale už mi nič nebránilo a mohol som otvorene, cez telefón, posielať príspevky do Hlasu Ameriky…“

To je celkom iný prístup, než aký sa traduje v našej novodobej žurnalistike, kde všetci „trpeli“. Najmä potomkovia komunistov z rokov päťdesiatych, keď už neboli privilegovaní, ale „vyhnaní“ – medzi robotníkov… Z pozície robotníckej triedy do režimu búšil ešte otvorenejšie. Tajná služba ho sledovala, ale ani zastaviť, ani zničiť ho nedokázala. Pred poslednými prezidentskými voľbami v pluralitnej demokracii, za ktorú bojoval, ho Sme a .týždeň označili za bezpečnostné riziko – za názory na Rusko. Vo voľbách získal 0,6 percenta hlasov a skončil na deviatom mieste.

„Ľudia nemajú možnosť voliť si dobu, doba túto voľbu robí za nich.“

(Text vyšiel v Pravde 23. 11. 2018)

Priemer: 5 (1 hlas)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama