Reklama
Reklama

Z iskry sa plameň rozhorí

Povstanie dekabristov v roku 1825
Počet zobrazení: 1969

Veršom v titulku reagoval ruský básnik Alexander Odojevskij na udalosti v Petrohrade v decembri 1825, keď cárske vojská kruto potlačili vzburu mladých revolučne naladených dôstojníkov. V čase beznádeje a apatie po neúspešnom povstaní sa snažil vliať do spoločnosti aspoň štipku optimizmu a nádeje, že cárske samoderžavie nie je večné a Rusko sa dočká demokratických reforiem. Čo sa to vlastne stalo v Petrohrade pred 195 rokmi?

Mladí príslušníci vysokej šľachty so zbraňou v ruke povstali proti nastupujúcemu cárovi Mikulášovi I. a vošli do dejín podľa ruského názvu mesiaca dekabr, v ktorom sa pokúsili o prevrat a nastolenie demokratického systému v Rusku – ako dekabristi. Ich povstanie bolo vyvrcholením snáh boja pokrokovej šľachty proti ruskému absolutizmu.

kollman_dekabristi.jpg
Karl Kollman, 1830: Povstanie dekabristov na Senátnom námestí v Petrohrade.

Vystúpenie dekabristov znamenalo v revolučnom vývine Ruska novú kvalitu. Dovtedajšie masové roľnícke rebélie vedené Stenkom Razinom a Jemelianom Pugačovom nemali v pláne zmeniť politický systém krajiny, chceli len nahradiť zlého cára dobrým. Tieto vzbury, hoci otriasli základmi feudálno-nevoľníckeho štátu, mali živelný, neorganizovaný charakter. Najradikálnejšie sily dekabristov, ktorí 26. decembra 1825 podľa gregoriánskeho kalendára (podľa vtedy platného ruského kalendára 14. decembra – ďalšie dátumy uvádzam podľa gregoriánskeho kalendára a v zátvorke dátum podľa juliánskeho kalendára, ktorý platil v Rusku do roku 1918) v Petrohrade prejavili odpor proti cárovi Mikulášovi I., žiadali zmenu politického systému a nastolenie republiky.

Významným stimulom formovania revolučného hnutia v Rusku boli vojny s Napoleonom. Vlastenecká vojna v roku 1812 ukázala veľkosť ruského ľudu, ktorý sa v mene lásky k vlasti nezastavil pred žiadnymi obeťami.

O období v Rusku po víťazstve nad Napoleonom napísal významný dekabrista, spisovateľ Alexander Bestužev tieto slová:

Začiatok panovania cára Alexandra sa vyznačoval najskvelejšími nádejami pre blaho Ruska. Ale nádeje zvädli skôr, než boli splnené, a potom do Ruska vtrhol Napoleon. Vtedy ruský ľud prvý raz pocítil svoju silu, vtedy sa prebudil vo všetkých srdciach pocit nezávislosti, najprv politickej, neskôr i národnej. To bol začiatok slobodného myslenia v Rusku. Po skončení vojny bojovníci, ktorí sa vracali zo zahraničných ťažení, prví reptali. ,My sme prelievali krv,‘ hovorili, ,a opäť nás nútia drieť na panskom. Zbavili sme vlasť tyrana, ale páni nás opäť tyranizujú.‘ Všetci od – generálov až po vojakov – len rozprávali, ako je dobre v druhých krajinách. Pri porovnaní s pomermi v Rusku, prirodzene, vznikla otázka, prečo to u nás tiež tak nie je. Ale ľudia, ktorí videli neprávosti, alebo si priali lepšie pomery, boli prinútení kvôli všadeprítomným udavačom hovoriť svoje názory tajne, a tak vznikali tajné spolky. Utlačovanie zaslúžilých dôstojníkov vyvolávalo nespokojnosť. Výhody, ktoré mali nemecké rodiny pred ruskými, urážali národnú hrdosť. Vtedy vojaci začali hovoriť: ,Či sme oslobodili Európu preto, aby sme spútali reťazami seba? Či dostalo Francúzsko ústavu preto, aby sme nesmeli o nej hovoriť? Či sme vydobyli prvenstvo medzi  národmi, aby nás doma ponižovali?‘ Vojaci reptali na únavu z manévrov, z prác v kasárňach a zo stráží, dôstojníci na nepatrný plat a neprimeranú prísnosť, námorníci na ťažkú prácu, námorní dôstojníci na nečinnosť. Nadaní ľudia sa sťažovali, že sa im bráni v služobnom postupe a požaduje sa od nich len mlčanlivá pokora; učitelia sa sťažovali na to, že im nedovoľujú učiť, mládež zase na preťaženosť v učení. Skrátka, všade bolo vidieť nespokojné tváre, ľudia sa pomaly báli vyjsť na ulicu, všade sa hovorilo len pošepky, ale všetko bolo v kvase. Jedine vláda bezstarostne driemala nad sopkou, len úrady si žili blažene, lebo len pre ne bolo Rusko zemou zasľúbenou.“

film_dekabristi.jpg
Záber z filmu Dekabristi, Lenfilm 1926.

Pokrokovo zmýšľajúci predstavitelia šľachty, ktorí sa vrátili zo zahraničných bojov, túžili po zmene pomerov. Zakladali tajné spolky, z ktorých najväčší vplyv dosiahli Južný spolok a Severný spolok, ktoré vznikli po reorganizácii Zväzu blahobytu roku 1821.

Južný spolok a Severný spolok považovali ich zakladatelia za súčasť jednotnej revolučnej organizácie so spoločnými úlohami a jednotným plánom revolučného vystúpenia. Vedúci orgán Direktórium bol zložený z predstaviteľov oboch spolkov – Južný zastupovali Pavel Ivanovič Pesteľ a Alexej Petrovič Jušnevskij a Severný Nikita Michajlovič Muraviov. Organizácia si vytýčila za hlavný cieľ svojej činnosti vojenský prevrat, ktorý by nastolil v Rusku republikánske zriadenie.

Centrum Južného spolku bolo na Ukrajine v meste Tulčin, kde boli vojská 2. armády, a stredisko Severného spolku sa vytvorilo v hlavnom meste Ruskej ríše v Petrohrade.

Významným opatrením, ako dosiahnuť cieľ, bola ústava budúceho Ruska. Návrh ústavy v Južnom spolku vypracoval Pavel Pesteľ, v Severnom Nikita Muraviov.

Pesteľov návrh, známy tiež ako Ruská pravda, vyhlasoval odstránenie samoderžavia, zrušenie šľachtických privilégií, nevoľníctva a nastolenie republikánskej vlády. Zároveň ustanovoval rovnoprávnosť medzi stavmi a požadoval všetky politické práva pre mužov nad dvadsať rokov.

Vedúca osobnosť Severného spolku Nikita Muraviov zase vypracoval koncepciu konštitučnej monarchie. Navrhoval, aby cárova moc bola obmedzená zákonodarným orgánom, do ktorého budú zvolení zástupcovia ľudu. Muraviovov návrh zachovával i značné šľachtické privilégiá.

Na rozdiel od Pesteľovej Ruskej pravdy, ktorú Južný spolok schválil, ústavu Nikitu Muraviova Severný spolok nikdy definitívne neprijal. Koncepciu ústavy ostro kritizovali najmä noví členovia spolku na čele s básnikom Kondratijom Fiodorovičom Rylejevom a trvali na aktívnej príprave povstania. Radikálnemu krídlu sa podarilo presadiť, aby zlučovací zjazd spolkov, ktorý sa mal konať v roku 1826, prijal spoločný revolučný program. Ale udalosti predbehli ich zámery.

1. decembra 1825 (19. novembra podľa juliánskeho kalendára) zomrel cár Alexander I. Keďže zomrel bezdetný, podľa zákona mal nástupnícke právo jeho brat Konštantín. Lenže Konštantín sa ešte za Alexandrovho života vzdal trónu v prospech svojho mladšieho brata Mikuláša. O tom však vedel len úzky kruh dvoranov.

Konštantín bol v čase smrti svojho otca vo Varšave miestodržiteľom Poľského kráľovstva a Mikuláš od neho očakával, že sa formálne vzdá trónu. Sám sa bál vyhlásiť za cára, a tak vojská zložili prísahu Konštantínovi.

mikulas_i_by_george_dawe_1828.jpgGeorge Dawe, 1928: Mikuláš I.

Medzi Petrohradom a Varšavou nastala čulá korešpondencia. Mikuláš žiadal brata, aby sa oficiálne vzdal trónu. Konštantín so svojou abdikáciou váhal, a tak sa Mikuláš rozhodol konať a stanovil prísahu vojakov a senátu na 26. decembra 1825 (14. decembra). V tento deň sa rozhodli aj členovia Severného spolku začať povstanie. Podľa plánu mali v deň prísahy povstalecké pluky odmietnuť prisahať vernosť Mikulášovi pod zámienkou, že už prisahali Konštantínovi. Dôstojníci by priviedli pluky na Senátne námestie a ich zástupcovia by odovzdali text manifestu senátu, aby ho vyhlásil. V Manifeste ruského ľudu žiadali odstrániť absolutistickú vládu, zrušenie nevoľníctva, slobodu slova, vierovyznania, likvidáciu stavovského zriadenia, rovnosť všetkých ľudí pred zákonom. Podľa plánu mali ďalšie jednotky obsadiť Zimný palác, zatknúť cára s rodinou a dobyť Petropavlovskú pevnosť. Povstalci si zvolili diktátora, ktorým bol knieža Sergej Petrovič Trubeckoj, a náčelníka štábu knieža Jevgenija Petroviča Obolenského.

Mnohých historikov zaráža nepripravenosť dekabristov na ozbrojený boj. Pri svojich plánoch vychádzali z predpokladu, že vojská, ktoré proti nim pošle cár, nebudú bojovať proti vlastným. Dekabristi sa spoliehali, že prevrat urobia legálnou cestou, že prinútia senát, aby dobrovoľne vyhlásil manifest. Na otázky, čo sa bude diať po obsadení Senátneho námestia, Trubeckoj hmlisto odpovedal: „Okolnosti ukážu.“

Keď sa cár dozvedel o pripravovaných plánoch povstalcov, zariadil, aby mu štátna rada a senát zložili prísahu už zavčas rána, a tak dekabristom znemožnil dosiahnuť najbližší cieľ – zabrániť prísahe senátu a prinútiť ho vyhlásiť manifest.

Ďalším vážnym narušením plánu bolo odmietnutie kapitána Alexandra Ivanoviča Jakuboviča viesť gardovú námornú posádku proti Zimnému palácu a zatknúť cára s rodinou. Ráno povedal Rylejevovi, že má obavy, že pri útoku na Zimný palác sa môže preliať cárska krv.

Svoj oddiel odmietol viesť aj Michail Puščin, keď sa dozvedel, že Izmailovský pluk, s ktorým mal obsadiť Petropavlovskú pevnosť, zavčas rána prisahal vernosť cárovi.

Najväčší úder povstaniu pripravil jeho vodca knieža Trubeckoj. Keď videl, že sily povstalcov nie sú také početné, ako sa predpokladalo, neprišiel na Senátne námestie a zradil povstanie. Dekabristi tak zostali bez hlavného veliteľa. Podľa plánu sa mali povstalecké vojská zhromažďovať na námestí od skorého rána. Lenže až o jedenástej hodine prišla časť Moskovského pluku v počte 800 mužov pod vedením Alexandra Bestuževa. Veliteľ mesta generál-gubernátor gróf Michail Miloradovič, známy bojovník proti Napoleonovi, sa pokúsil priviesť proti povstalcom jazdecký pluk. Keď sa mu to nepodarilo, sám sa vydal na Senátne námestie, aby prehovoril so vzbúrencami. Spoliehal sa, že ako hrdina má veľkú autoritu medzi vojakmi. Za to zaplatil životom. Najprv na neho vystrelil Piotr Grigorievič Kachovskij a neskôr aj niekoľkí vojaci Moskovského pluku. Gróf padol smrteľne ranený na dlažbu námestia.

Proti vzbúrenému Moskovskému pluku vyslal cár Mikuláš I. vláde verné jednotky petrohradskej posádky, ktoré začali obkľučovať Senátne námestie. Vládne vojsko si pri zrážkach s povstalcami počínalo pasívne, úmyselne strieľalo ponad vojakov a neskôr dokonca prepustilo aj ďalšie vzbúrené jednotky, ktoré tiahli na námestie. Okolo tretej hodiny, keď sa zhromažďovanie povstaleckého vojska skončilo, dekabristi mali k dispozícii viac ako 3 000 vojakov.

Ešte stále bol čas začať rozhodujúcu akciu. Medzi povstalcami po zrade Trubeckého však nebolo nikoho, kto by vydal rozkaz na útok na Zimný palác a na cárov štáb. Pritom sa povstalci mohli oprieť aj o obyčajných ľudí, ktorí im dávali najavo sympatie. Až okolo štvrtej hodiny sa odhodlali povstaleckí dôstojníci zvoliť nového diktátora. Podľa všetkých zvyklostí sa ním stal náčelník štábu knieža Obolenskij. Ten sa pokúsil zvolať vojenskú radu, aby sa dohodli na ďalšom postupe, ale v zmätku, ktorý zavládol, sa mu to nepodarilo. Začalo sa stmievať a málokto už veril v úspech povstania. Dekabristi svoju príležitosť premeškali, pretože v tom čase už Mikulášov štáb dokončil obkľúčenie povstalcov. 9 000 pešiakov, 3 000 jazdcov a jednotky delostrelectva hermeticky uzavreli Senátne námestie. Okrem toho na rozkaz v zálohe čakalo ešte vyše 10 000 mužov. Krátko po štvrtej hodine vydal cár rozkaz delostrelcom na paľbu.

Tieto tragické chvíle povstania opísal neskôr vo svojich pamätiach priamy svedok Alexander Bestužev.

Boli sme obkľúčení zo všetkých strán. Nečinnosť otupila myseľ, nálada poklesla, lebo kto sa raz na tomto bojisku zastavil, bol už takmer porazený. Okrem toho od prenikavého vetra tuhla krv v žilách vojakov a dôstojníkov, ktorí stáli tak dlho na voľnom priestranstve. Stmievalo sa. Náhle sme uvideli, že pluky, ktoré stáli proti nám, sa rozostúpili na dve strany a medzi nimi stála batéria delostrelectva s otvorenými hlavňami diel, matne osvietená sivým svitom súmraku. Prvé delo zahrmelo, kartáč sa rozsypal, jedny guľky udreli na dlažbu, zdvihli stĺpy snehu a prachu, druhé vytrhli niekoľko vojakov z radu, tretie preleteli so svišťaním nad hlavami a našli si obete v ľuďoch, ktorí sa tiesnili medzi piliermi budovy Senátu a na strechách susedných budov. Rozbité okná zarinčali pri páde na zem, ale ľudia, ktorí spadli hneď za nimi, zostali ležať ticho a nehybne. Po prvom výstrele kleslo asi sedem ľudí. Nezapočul som ani jeden vzdych, nespozoroval som ani jeden kŕčovitý pohyb – tak kruto besnela kartáčová streľba v tomto priestore. Po druhom kartáčovom výstrele padali ďalší mŕtvi a ranení. Vojaci začali ustupovať pozdĺž Krukovovho kanála, po Galerijnej ulici a po Anglickom nábreží. Na snehu námestia zostalo mnoho tiel – mŕtvi vojaci i ľudia z davu. Ranené a zabité boli i ženy.“

Po troch kartáčových salvách zostalo na dlažbe námestia ležať stovky mŕtvych a ranených. Povstalci hľadali záchranu v uličkách. Mnohí utekali cez zamrznutú Nevu. Tam sa ich pokúsil Michail Bestužev zoradiť a dobyť Petropavlovskú pevnosť. Ďalšia delostrelecká salva však oddiel rozprášila, veľa vojakov sa utopilo v ľadových vodách rieky. Cárovi verní vojaci prenasledovali účastníkov povstania, potom ich zhromažďovali pri pomníku Petra Veľkého a napokon ich v putách odviedli do Petropavlovskej pevnosti.

Po nevydarenom povstaní v Petrohrade sa vzbúril 10. januára 1826 (29. decembra 1825) v meste Vasiľkov Černigovský pluk. Povstanie viedli členovia Južného spolku Sergej Muraviov-Apostol a Michail Bestužev-Rjumin. Vodcu spolku Pesteľa zatkla cárska polícia v Tuľčine ešte 25. decembra 1825 (13. decembra), deň pred udalosťami v Petrohrade.

decembristsexecutionmonument.jpgPamätník na mieste popravy piatich dekabristov. Foto: Wilson44691

15. januára 1826 (3. januára) došlo k rozhodujúcej zrážke medzi vládnymi vojskami, ktoré viedol generál Fiodor Gejsmar, a povstaleckým Černigovským plukom. Delostrelecké salvy rozprášili povstalcov a hlavní vodcovia padli do zajatia.

Cár Mikuláš I. kruto zúčtoval s organizátormi povstania. Vyšetrujúca komisia vypočúvala 579 osôb, z ktorých 289 postavila pred súd, ktorý piatich: Pesteľa, Rylejeva, Michaila Bestuževa-Rjumina, Sergeja Muraviova-Apostola a Piotra Kachovského odsúdil na trest smrti obesením, pri čom pôvodný trest znel smrť rozštvrtením. Týrali ich do posledných chvíľ života – s tromi odsúdencami sa roztrhol povraz, napriek tomu poprava sa vykonala ešte raz. Na doživotné nútené práce boli odsúdení Trubeckoj, Obolenskij, Michail Bestužev, Nikolaj Bestužev, Alexej Jušnevskij, Alexander Jakubovič, Michail Puščin a ďalší. Na dvadsať rokov nútených prác a doživotné vyhnanstvo súd poslal Alexandra Bestuževa a Nikitu Muraviova.

Vystúpenie dekabristov proti cárskemu režimu sa stretlo v Rusku s veľkou odozvou. Spolu s dekabristami si nutnosť boja proti absolutistickej vláde uvedomili mnohí pokrokoví ľudia. Sympatie, ktoré pociťoval ruský ľud k povstalcom, vyjadril vo svojich veršoch i básnik Alexander Sergejevič Puškin. Jeho báseň Na Sibír, ktorú poslal svojim priateľom vo vyhnanstve, sa tajne rozširovala v odpisoch a mala nesmierne burcujúci ohlas. Mnohí dnešní päťdesiatnici a starší sa ju učili na hodinách ruštiny naspamäť.

V sibírskych baniach, v hlbine
s hrdosťou vytrvajte, bratia,
váš trpký počin nezhynie
a zajtrajšky vás nezatratia.

Nádej, tá sestra v nešťastiach,
v podzemí temnom, v ťažkom znoji
vás rozradostní, upokojí,
a príde čas, keď zdupká strach:

priateľstvo, láska nájdu vás
aj cez závory, hmlu a oceľ
ako k vám väzňom už dnes do cieľ
preniká slobodný môj hlas.

Okovy, čo vás putnajú,
so žalármi padnú nečakane
a voľnosť privíta vás v bráne
a bratia meč vám podajú.

(Preložil Ivan Kupec)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama