Z temnôt ku hviezdam

Bolo to pred koncom školského roka, na strome broneli prvé čerešne. Môj bratranec vyliezol na samý vrch, kde už mali celkom zrelé líčka, krehký konár praskol, on aj s hrsťou prvých plodov rachol na zem. Pozbierali ho, navonok vyzeral bez ujmy, ale vnútri mal vraj „potarhane šicko“. Chirurg pán primár Režucha pozašíval toto „šicko“ a čakalo sa, čo bude.

Mama nás so sestrou v nedeľu počas návštevných hodín vyslala za ním do nemocnice so škatuľou piškót, taká belasá krabica so žltučkými sladkosťami, stáli asi korunu osemdesiat. Cestou nás to fest „šarpalo“ ochutnať, ale bez ujmy sme dorazili k dotrhanému. Veľké obločné tabule v novej nemocnici na okraji mesta nemilosrdne odhalili smrteľnú bledosť, pri posteli sedela bratrancova mama Mariška tante. Poslala nás preč, aj s piškótami. Oj, ale sme sa my dve „nalpy“ potešili! Piškóty boli naše!

Len naša mama sa strašne urazila – boli sme pre príbuzných vždy trošku iní, veľa detí, žilo sa z jednej otcovej nemocenskej. Tante a báčikovia neboli celkom navrchu spoločenského rebríčka, ale obávali sa byť naspodku. Ako my. Aj po pohreboch nás tak trošku odstrkovali. Všetkých pozývali na kary, len nás obišli. Niežeby sme nemali v špajze galetku šmaľcu a vyúdené klobásy od zabíjačky, neboli sme odkázaní na párky pri stole smútiacich, nie hlad, ale ten pocit nezavineného poníženia, ten pálil. Mama si odtrhla od úst, vlastným deťom nedopriala, kúpila tote drahé piškóty, aby nebola horšia ako ostatní príbuzní, a tu ho máš, jej piškótami sa pohrdlo.

Príbeh má pointu: bratranec mal namále, hrozil mu v škole reparát, ale skrz ten pád z čerešne neprepadol. Maminu hrdosť som pochopila až omnoho neskôr, o tie piškóty nešlo. Vrátim sa na začiatok – naša gelnická nemocnica bola svetová! Nielenže pán primár Režucha vedel pozašívať dokonca aj pečeň, ale v tých priestranných bielych čistých pôrodných sálach sa rodili deti čierne i biele z celej doliny, bez rozdielu. Chirurgovia fígľovali s každým nemocným rovnako, stavali ich na nohy, aj na duchu.

Vyrástli sme pod heslami, pred začiatkom školského roka kreslil spolužiak Paľo Leško na veľký bal papiera na červenej dlážke triedy písmená, my dievčatá, sme ich vystrihovali, pripináčikmi ich upevňovali na lišty a potom zavesili na zadnú stenu triedy. Per aspera ad astra. Z temnôt ku hviezdam.

Naša pamäť je rovnaká, ale nie každý si pamätá rovnako. V novom románe Milana Kunderu Nevedomosť som si prečítala: „… ani pamäť nie je pochopiteľná bez matematického prístupu. Základným údajom je číselný vzťah medzi časom prežitého života a časom života uskladneného v pamäti.“ Všetci prežívame rovnaký život, ale všetci si ho inak pamätáme. „Nikdy neprestaneme kritizovať tých, čo prekrúcajú minulosť, prepisujú ju, falšujú, zveličujú dôležitosť nejakej udalosti, inú zase zamlčujú. Tieto kritiky sú oprávnené (nemôžu nebyť), ale nemajú veľký význam, ak im nepredchádza elementárnejšia kritika: kritika ľudskej pamäti ako takej…“ To je to, čo skúša našu trpezlivosť.

(Text vyšiel na Pravda.sk 22. februára 2022)