Reklama
Reklama

Za Jurajom Kubánkom

Majster tanečných obrazov
Počet zobrazení: 1973

juraj_kuban_ka_rok_2008_snimka_tasr.jpgJURAJ KUBÁNKA

* 31. 10. 1928 Turie pri Žiline
† 19. 7. 2021 Bratislava

Foto: TASR

Niekto vidí svet vo farbách – a stane sa z neho výborný maliar, niekto ho dokáže vtesnať do slov – a stane sa z neho výborný spisovateľ, a niekto ho vníma v tanečných kreáciách – a stane sa z neho výborný choreograf. Napríklad taký jedinečný a nezameniteľný, ako bol Juraj Kubánka, ktorého priatelia a spolupracovníci volali Ďuso. Bol majstrom slovenského folklóru, ktorý celý život oddane miloval, ktorý tvoril, ale ktorý vytvoril aj jeho samého. Folklór nebol len časťou jeho života, hoci najvýznamnejšou, bol jeho samotnou podstatou, spoločným menovateľom všetkých vecí.

Fascinujúci na tvorbe Juraja Kubánku je spôsob, akým pracoval s pôvodným materiálom, ako sa ním inšpiroval a ako ho menil na scénickú podobu. Jeho diela boli dokonale tradičné i dokonale originálne súčasne. Tradičné, pretože vždy rešpektoval a ctil výrazové prostriedky konkrétneho regiónu Slovenska, a originálne, pretože vždy vytváral niečo, čo v pôvodnom prostredí vlastne neexistovalo. Folklór nebol „predstavením“ určeným pre publikum, do tejto roviny ho však on povyšoval. A robil to tak presvedčivo, že mu uverili diváci na celom svete. Mal vzácnu schopnosť nájsť esenciu pôvodného folklórneho prejavu, zachovať ju a spracovať v novej umeleckej podobe. Výsledok očaroval laikov i odborníkov a čo je zvlášť cenné, v jeho tvorbe sa nachádzali a prijímali ju aj pôvodní nositelia folklórnych tradícií. Juraj Kubánka ich poznal desiatky a mal ich rád, naozaj ich mal rád a lásku k nim nosil v sebe celý život.

V dlhšom rozhovore som sa s Ďusom Kubánkom stretla naposledy v roku 2019, keď som bola zvedavá na jeho spomienky na začiatky Folklórneho festivalu Východná (prvá polovica 50. rokov). Nesklamal ma. Mal skvelú pamäť, okamžite sa rozhovoril o konkrétnych ľuďoch a situáciách. Pri spomienkach pookrial, usmieval sa a veru kde-tu preberal nohami aj posediačky – veď hovoril o tanečníkoch, tak musel ukázať, ako vedeli tancovať! Od stretnutia s niektorými z nich prešlo viacero desaťročí – ale on si napríklad pamätal, že Adam Gajdoš z Východnej bol jedným z najlepších amatérskych tanečníkov na Slovensku... skutočne neuveriteľná pamäť. V minulom roku sme Ďusa Kubánku navštívili spolu s Jánom Petrenkom, bývalým tanečníkom, sólistom SĽUK-u. Doniesli sme mu neveľkú publikáciu práve o zrode Folklórneho festivalu Východná, aj s jeho spomienkami. Ale nevedeli sme, že je to posledný raz... Čas koronakrízy nás nasmeroval do záhrady, bol slnečný podvečer a hoci Ďuso už potreboval pomoc bariel, kráčal sám, ešte stále vystretý a pevný. Celoživotný každodenný pohyb sa na ňom podpísal v dobrom. Na to, napokon, spomínajú viacerí – keď nacvičoval nové tance, síce o nich aj rozprával, ale nie najmä; predovšetkým ich predvádzal a predtancúval to, čo očakával od tanečného súboru.

Juraj Kubánka bol spoluzakladateľom dvoch najznámejších slovenských folklórnych súborov, Lúčnice a Slovenského ľudového umeleckého kolektívu (SĽUK). Myslím, že takýto husársky kúsok v krásnom období nadšeného rozmachu folklórneho hnutia na Slovensku sa mu podaril ako jedinému. Lúčnica vznikla v roku 1948, SĽUK o rok neskôr, v roku 5. výročia Slovenského národného povstania. Krátko na to sa vďaka dvom „obyčajným“ Východňanom – Jánovi Petrenkovi st. a Martinovi Debnárovi-Šišiakovi – zrodil prvý folklórny festival (rok 1953, Východná), vzor pre všetky ostané festivaly na Slovensku. Členovia Lúčnice i SĽUK-u boli hviezdy, obecenstvo bolo ich vystúpeniami doslova elektrizované, mali obrovský ohlas. Možno v tom bolo ešte stále aj ohromné povojnové nadšenie, neuveriteľná sila budovať nový svet, pozdvihnúť Slovensko, prispieť k jeho rozmachu a rastu. A k mierovej kráse všedného dňa. V každom prípade to bol čas, keď sa Juraj Kubánka už utvrdil v tom, že hoci zanechal štúdium medicíny, to, čo si zvolil, totiž folklór, mu bude plnohodnotným naplnením života. Nikdy to neoľutoval.

Keď som pred niekoľkými rokmi pracovala v mestskej časti Bratislava-Rusovce, navrhovala som, aby ulice a verejné priestranstvá v časti, pripravovanej na novú výstavbu, niesli pomenovania po významných SĽUK-ároch. Bolo ich nemálo, ľudí, ktorí Slovenský ľudový umelecký kolektív založili, pracovali v ňom a zrástli s ním. Bolo mi vtedy ľúto, že po Jurajovi Kubánkovi ako žijúcom tvorcovi nemôže byť pomenovaná nijaká rusovská ulica. Dnes mi je ľúto oveľa väčšmi: to, že sa tak už môže udiať, je slabá náplasť na jeho odchod.

Juraj Kubánka je autorom desiatok tancov a mnohé z nich nie sú len zlatým fondom SĽUK-u, ale aj zlatým fondom celej našej kultúry. Čarovní Maľovaní zbojníci, Kuruci, Podpolianska mlaď, Stínka, bohynky a úval, Vlachiko... divák ich môže vidieť znovu a znovu a nikdy sa pri nich nenudí. Každou škáročkou z nich prýšti radosť zo života, krása, láska k rodnej zemi a k tradíciám, hlboká a úprimná hrdosť na ne. To je pravý odkaz Juraja Kubánku, ktorý dokázal vtesnať svet a život do tanca, ale nikdy ho v ňom nespútal, vždy mu dovolil plynúť a naplno vyniknúť. Preto je jeho umenie tak nákazlivo živé, a preto, pevne verím, zostane medzi nami trvalo prítomné.

Milý Ďuso, bol si majstrom svojho fachu. Nech ti je zem slovenská, ktorú si tak veľmi miloval, ľahká.

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama