Reklama
Reklama

Za čo sa bojuje na Ukrajine?

Pokus o vecný výklad
Počet zobrazení: 3412

Podstatnou časťou vojnového konfliktu na Ukrajine sú ciele, ktoré strany konfliktu sledujú. Sú to práve ciele bojujúcich strán, ktoré nám umožňujú podstate konfliktu porozumieť. K uvedenej téme sú mainstreamom alebo aj politikmi šírené rozmanité názory. Ciele Ruska sú najčastejšie odvodzované zo „zločineckej“ osoby Putina alebo zo snahy obnoviť Ruské impérium až po názory, že za konfliktom stoja nezodpovední Putinovi poradcovia. Pokiaľ ide o ciele Ukrajiny, tak tie sa obyčajne vidia predovšetkým v obrane suverenity Ukrajiny, ale nechýbajú ani propagandistické názory zdôrazňujúce, že na Ukrajine sa bojuje za našu slobodu, demokraciu alebo dokonca sa tam bojuje za celý západný, prirodzene, demokratický svet.

Ak sa však na daný konflikt pozrieme z vecného hľadiska, to znamená, že sa budeme držať objektívnych faktov a nie rôznych ideologických, psychologických či metafyzických predstáv, tak ciele vojnového konfliktu sa ukážu v inej podobe, než v akej ich maľujú médiá a politici.

ukrajinska_zastava_vojak.jpg
Ilustrácia: Pixabay.com

Začneme cieľmi vojenskej špeciálnej operácie Ruskej federácie proti Ukrajine. Aby nás mainstream ako aj veľká časť politikov a verejnosti neobviňovali z toho, že krok Ruskej federácie obhajujeme, pretože sme ho neoznačili za akt agresie, tak pokojne môžeme premenovať špeciálnu vojenskú operáciu proti Ukrajine za akt ruskej agresie.

Vzdelaným občanom iste nemusím vysvetľovať, že tak ako reálne neexistuje človek ako taký, tak reálne neexistuje ani akt vojenskej agresie ako taký. Akt vojenskej agresie ako taký môže jestvovať len v našom vedomí ako abstraktný pojem. V reálnom svete má však každá vojenská agresia svoj vecný obsah, ktorý danú agresiu determinuje, dodáva jej konkrétnu formu. Napríklad vojenská agresia USA a „spolku ochotných“ voči Iraku bola determinovaná vymysleným cieľom likvidovať chemické zbrane S. Husajna. Vojenská agresia proti Líbyi bola determinovaná likvidáciou M. Kaddáfího, agresia voči Sýrii bola determinovaná snahou o likvidáciou režimu B. Asada a tak by sme mohli pokračovať ďalej.

Čo je vecným obsahom ruskej agresie voči Ukrajine? Objektívne fakty jasne hovoria o tom, že hlavným obsahom či cieľom ruskej agresie je likvidácia vojenskej sily Ukrajiny, aby sa táto nemohla stať súčasťou vojenského bloku NATO, pre ktoré bolo Rusko najväčšou bezpečnostnou hrozbu, t. j. bolo považované za nepriateľa NATO. Ruská agresia sa tak vo svojom obsahu javí ako agresívna vojenská reakcia predovšetkým na agresívnu politiku USA a NATO, ktoré nejavili žiadny záujem rokovať s Ruskom o jeho oprávnených bezpečnostných opatreniach. Naopak vo svojej odpovedi na ruský návrh z decembra 2021 opätovne potvrdili odhodlanie presadzovať politiku tzv. otvorených dverí NATO, teda politiku zvyšovania vojenskej hrozby voči Rusku.

Ale ruská agresia voči Ukrajine je aj reakciou na osem rokov trvajúcu agresívnu politiku Kyjeva voči ukrajinským občanom Doneckej a Luhanskej republiky, ktorých jediným previnením bolo to, že odmietli uznať štátny prevrat v roku 2014. Ukrajina namiesto plnenia minských dohôd osem rokov vojensky terorizovala občanov Donecka a Luhanska, pričom uvedený akt dlhotrvajúcej agresie proti vlastným občanom ostával v „demokratickom“ svete temer nepovšimnutý.

Všeobecne možno povedať, že Rusko v danom konflikte bojuje predovšetkým o svoje oprávnené bezpečnostné štátne záujmy, ktoré USA, jeho spojenci ako aj Ukrajina trvalo prehliadali. Bojuje aj za záujmy občanov republík Donecka a Luhanska, ktoré Rusko po neúspešných minských rokovaniach nakoniec uznalo za samostatné republiky. Fakt, že cieľom ruskej agresie voči Ukrajine je aj denacifikácia, súvisí najmä s tým, že Rusko ako nástupnícky štát ZSSR má na rozdiel od štátov EÚ stále v živej pamäti obete spôsobené nacistickým Nemeckom a oživovanie nacizmu v EÚ a najmä na Ukrajine považuje za hrozbu pre svoju bezpečnosť.

Ruská vojenská operácia má nesporne aj všeobecnejší význam, ktorý nie je limitovaný Ukrajinou. V konaní Ruska možno vidieť odpor proti politike USA ako svetového „policajta“ ako aj proti špecifickej úlohe NATO v Európe, ktorej súčasťou je aj veľká časť Ruska. V médiách sa málo diskutuje fakt, že NATO a spolu s ním aj USA fakticky prevzali rozhodujúcu úlohu v bezpečnostnej politike Európy a tým premenili štáty združené v OBSE na obyčajný diskusný klub. Štáty, ktoré boli mimo organizáciu NATO, fakticky stratili vplyv na formovanie bezpečnostnej politiky v Európe. Tieto všeobecnejšie či strategické aspekty ruskej agresie proti Ukrajine tu ale nie sú predmetom nášho skúmania.

O čo bojuje v danom konflikte Ukrajina? Propagandistické reči o tom, že na Ukrajine sa bojuje aj za našu slobodu a demokraciu sú len ideologický trik ako zakryť skutočné ciele a záujmy, za ktoré dnes bojuje ukrajinská armáda. Ak by sa na Ukrajine bojovalo za našu slobodu a demokraciu, tak potom by mali protagonisti daného názoru vysvetliť, prečo to, čo chce podľa nich Putin dosiahnuť vojensky na Ukrajine, dosahujú naši liberáli aj bez Putina „demokratickou“ cestou v parlamente. Postupne nás zbavujú našich slobôd, t. j. robia to, čo pripisujú ruskej vojenskej agresii. Na uvedenom základe sa potom zdá, že politika Putina a našich demokratov v podstate sledujú ten istý cieľ a odlišujú sa len v prostriedkoch realizácie daného cieľa.

Ako vyzerá z hľadiska vecnej analýzy názor, ktorý patrí k mimoriadne obľúbenému argumentu celej armády demokratov a ktorý zdôrazňuje, že Ukrajina bojuje za svoju suverenitu? Suverenita, rovnako ako vojenská agresia sa vo svojej konkrétnej forme existencie odlišuje od abstraktného pojmu suverenity svojím špecifickým obsahom a formou. V prípade Ukrajiny je potrebné sa vrátiť do roku 2014, aby sme pochopili súčasnú podobu jej suverenity. Prostredníctvom štátneho prevratu bol zmenený ako obsah, tak aj forma suverenity Ukrajiny.

Nech už bol konkrétny obsah suverenity Ukrajiny pred Majdanom akýkoľvek, tak po Majdane sa jej obsah podstatne zmenil. Zmenil sa predovšetkým v tom, že Ukrajina svoju suverenitu, teda svoje právo rozhodovať samostatne o otázkach štátnosti dala do služieb záujmom USA a EÚ. Inak povedané, Ukrajina sa rozhodla svoju politiku podriadiť podmienkam smerujúcim k členstvu v EÚ ako aj v NATO, podmienkam, ktoré jej boli nadiktované vonkajšími mocnosťami.

Tak ako sa zmenil obsah suverenity Ukrajiny, tak sa zmenila aj jej forma. Do Majdanu bola politika Ukrajiny regulovaná ústavou, t. j. ústava bola formou suverénnej politiky štátu. Jej suverénna politika bola nie len legálna, teda bola v súlade s ústavou, ale aj legitímna, t. j. bola v súlade s vôľou väčšiny občanov. Suverenita Ukrajiny do roku 2014 síce trpela rozporom v kultúrno-politickej orientácii jej východnej a západnej časti obyvateľstva, ale tento rozpor bol udržiavaný v rovnováhe.

Po Majdane sa suverénna politika poprevratovej politickej garnitúry zmenila na nelegálnu, lebo nevznikla na základe ústavy, ale sa sformovala na základe odmietnutia ústavy. Nová forma suverenity nebola ani legitímna, lebo veľká časť spoločnosti ju odmietla. Preto musela byť nová suverenita Ukrajiny, ktorá sa podriaďovala záujmom USA a EÚ presadzovaná do vnútra spoločnosti mocensky. Takáto politika viedla jednak k oddeleniu Krymu od Ukrajiny ako aj k vytvoreniu Doneckej a Luhanskej republiky, t. j. viedla k rozpadu územnej celistvosti Ukrajiny.

Ak sa dnes hovorí, že Ukrajina bojuje o svoju suverenitu, tak je potrebné si uvedomiť, že jadrom tejto suverenity nie je všeobecný či spoločný záujem Ukrajincov, tento bol likvidovaný Majdanom a následnou politikou Kyjeva. Jadrom suverenity, za ktorú dnes bojuje ukrajinská armáda spolu s nacionálno-nacistickými dobrovoľnými zoskupeniami, akými sú „slávny“ Azov, Ajdar či Donbas, je obhajoba tých záujmov, ktoré nastolila nelegálna poprevratová politická moc. Zelenský, napriek tomu že sa k moci dostal prostredníctvom volieb, svojím konaním presadzoval suverenitu, ktorá je len pokračovaním štátneho prevratu, suverenitu podriadenosti záujmom USA a EÚ a súčasne suverenitu, ktorá je nepriateľsky zameraná proti Rusku. Ukrajinci dnes nebojujú za suverenitu ako takú, ale za suverenitu podriadenosti záujmom cudzích mocností, suverenitu reprezentovanú vládou Zelenského, ktorá ich do vojnového konfliktu s Ruskom priviedla.

Otázka vojenskej obrany suverenity štátu sa začína vyzdvihovať aj v našich podmienkach. Súčasné vládnuce politické sily na čele s Čaputovou nás upozorňujú, že Rusko sa nemusí zastaviť na hraniciach Ukrajiny a my môžeme byť ďalšou obeťou jeho „imperiálnej“ politiky. Kto nie je v zajatí „informácií“ dnešného mainstreamu, chápe, že ak budeme pomáhať Ukrajine nie len humanitárne, ale aj vojensky, tak nie je možné vylúčiť, že nás táto politika Čaputovej a spol. nakoniec privedie k vojenskej konfrontácii s Ruskom.

Ak by k tomu prišlo, tak je jasné, že nie NATO nastúpi do vojny proti Rusku, ale do vojny by museli narukovať naši synovia a otcovia, aby položili svoje životy, ale za čo? Za suverenitu Slovenska? Nie, museli by položiť svoje životy za konfrontačnú politiku našich predstaviteľov voči Rusku, formovanú a provokovanú politikou USA a NATO.

Len tak mimochodom som si prečítal vyjadrenie dcéry Čaputovej v novinách, že ona sa najviac bojí toho, že v prípade konfliktu by jej mama zotrvala v Prezidentskom paláci, tak ako to dnes manifestuje Zelenský na Ukrajine. Pre jej obavy o život mamy mám, samozrejme, pochopenie, ale ak by tomu tak bolo, tak ja sa viac obávam o stovky a tisícky životov Slovákov, ktorí by za jej odhodlanie zotrvať v „paláci“ a viesť vojnu v mene cudzích mocností museli zaplatiť.

Médiá a politici sa nás snažia presvedčiť, že žijeme v nejakom slobodnom a demokratickom svete. Kto rozumie dnešnej skutočnosti, tak vie, že my žijeme v prvom rade vo svete kapitalizmu, vo svete neustáleho boja súkromných záujmov medzi sebou ako aj vo svete nadvlády súkromných záujmov nad záujmami spoločnosti. Patrí k podstate politiky kapitalistických štátov, že pokiaľ nemôžu uplatniť svoje reálne alebo aj imaginárne štátne záujmy politikou diplomacie, tak nakoniec pristúpia k vojenskej forme presadenia svojich záujmov. Bolo tomu tak v prípade Juhoslávie, Iraku, Líbye, atď. a je tomu tak aj v prípade konfliktu na Ukrajine. Rusko ako kapitalistická mocnosť pristúpilo k vojenskému vynúteniu si svojich záujmov, ktoré jej doteraz vládnuce mocnosti v Európe, USA a NATO arogantne odmietali uznať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama