Za zrkadlom

Prozaik, literárny vedec a pedagóg v jednej osobe Stanislav Rakús (1940) vydal novú prozaickú knižku. Tentoraz obsahuje tri prózy nerovnakej dĺžky a autor si zvolil titul celej publikácie podľa najobsiahlejšej z nich – Fáza uvoľnenia (Koloman Kertész Bagala, 2013, ilustroval Milan Paštéka). Podobne ako v predchádzajúcich knihách – románových i poviedkovo-novelistických – dáva S. Rakús možnosť najmä vyspelejšiemu čitateľovi nazrieť za oponu, či za zrkadlo, teda do priestoru, kde sa rodí  literárny text. Prostredie, ktoré si zvolil, je známe z predchádzajúcich kníh – je to škola, či už stredná alebo vysoká. V čase sa v porovnaní s knihami Temporálne poznámky, Excentrická univerzita a Telegramy posunul ešte hlbšie, do šesťdesiatych rokov, kedy učil na stredných školách na východnom Slovensku. Tentoraz však sa atmosféra tých čias tak výrazne nepripomína ako v spomenutých tituloch.

Hlavným protagonistom najobsiahlejšej prózy je učiteľ slovenčiny Filakovič, ktorý popri peripetiách neľahkého pedagogického chlebíčka prežíva aj starosti – zjednodušené povedané – začínajúceho prozaika. V učiteľovaní mu problém robí celková atmosféra učňovskej školy, nedôstojné ubytovanie v samotnej školskej budove, neveľmi povzbudzujúci prístup zo strany riaditeľa a väčšiny kolegov a kolegýň a v samotnom procese výučby problém výchovný – väčšina kolegov považuje za normálne a v podstate nutné používať voči učňom fyzické tresty, čo je nášmu hrdinovi úplne proti srsti. Túto skutočnosť však považujú všetci za jedinú možnosť, ako si udržať medzi žiactvom patričnú disciplínu. Druhým problémom, s ktorým si nevedel poradiť po príchode na ďalšie pôsobisko – na večernej škole pre pracujúcich; bola neznalosť slovenského pravopisu u takto študujúcich, ktorých čakali maturitné písomné práce. Pri poctivom opravovaní by v podstate žiadny zo študentov neprešiel touto časťou maturitnej skúšky... Radí mu kolega-slovenčinár Sirník, aby ich písomné práce opravoval dvadsiatimi modrými perami, inak by sa problém obrátil proti samotnému vyučujúcemu. Protagonista príbehu nadviaže spoluprácu s divadlom, uverejní úspešnú poviedku a po účasti na vedeckom seminári o literárnej komunikácii, na ktorý ho pozval vysokoškolský pedagóg Peter Norkop a na ktorom vystúpil v rozprave so zaujímavým príspevkom o opakovacích mechanizmoch v prozaickom texte, dostane sa učiť na vysokú školu. Zdalo by sa, že sa jeho životná cesta začala uberať kýženým smerom, konečne sa začal zaoberať preňho dôležitejšou a najmä kreatívnejšou činnosťou a zlepšilo sa i jeho zázemie vhodným ubytovaním na vysokoškolskom internáte. Tejto závažnej zmene však predchádzali predsa len nie práve najpríjemnejšie skúsenosti a zážitky.

Predstavuje i ďalšie typy pedagogických kolegov, aj veľmi nevšedné, dnešnými slovami by sa dali charakterizovať ako „neprofesionáli“, ktorí sa medzi učiteľmi akoby ocitli omylom. Takýmto je „priamočiary ľudový človek“ Imrich Puchlý. Ten sa zapísal do Filakovičovej pozornosti nielen tým, že mu pridelil prezývku Cenky drot, ale najmä epizódou, kedy sa u jedného z učňov objednal nenapodobiteľným spôsobom na návštevu k jeho rodičom: – Stop! Poc tu! Neška prídeme k vam. Naj mac zareže kačku. Ja sebe donešem prazny petnasclitrovy demižon a tuto Cenky drot tri prazne flašečky na vino. Odchod! (str.21). Hodno dodať, že návšteva prebehla podľa stanoveného scenára s vyjadrením spokojnosti zo strany rodičov, pretože práve Puchlému rozumeli, považovali ho všeobecne za „svojho“ človeka nielen preto, že hovoril ich nárečím. A tento postoj na Filakovičovo prekvapenie potvrdili aj jeho žiaci, keď v anonymnej úlohe na tému v školách dodnes hojne užívanú „Môj najobľúbenejší učiteľ“ deväťdesiat percent žiakov tak označilo práve Puchlého. Tento učiteľ si obľúbil aj hlavného hrdinu novely, hoci za tým boli, ako sa Filakovič neskôr dozvedel, zištné dôvody – Puchlý mal v úmysle dať dokopy svojho kolegu so svojou prieberčivou neterou, peknou starou dievkou, čo však Filakovič neakceptoval. Aj tak vyznieva práve portrét práve tohto „učiteľa“ medzi ostatným kolegami prvej Filakovičovej pedagogickej štácie ako najzaujímavejší.

Na novom pracovisku sa až fanaticky zahĺbil do teórie interpretácie literárnych textov, čo mu prinášalo hlboké vnútorné uspokojenie, no po pohovore s vedúcim katedry, ktorý mu vyčítal, že študenti takmer nič nevedia z verzológie a iných základných otázok teórie literatúry, sa cítil neobyčajne zaskočený, dokonca až tak, že svoje pôsobenie na vysokej škole ukončí, požiada o uvoľnenie a bude v Levoči ako nočný strážnik písať teoretické literárne texty. Hoci mu toto rozhodnutie prinieslo pocit úľavy, vyznieva paradoxne a do istej miery i groteskne, pretože miesto vysokoškolského pedagóga, znalca literárnej vedy, sa opiera o pevnejšie základy, čo v autorovom prípade platí viacnásobne.

V druhej próze Seminárna práca sa vžíva do postavy študenta filozofickej fakulty, ktorý má napísať desaťstranový prozaický text na ľubovoľnú tému – to zadanie dostal od svojho pedagóga Filakoviča (!). Študent nemá schopnosti tohto druhu, preto úlohu považuje za veľký problém. Predsa len pustí do písania, využívajúc bratove humorne vyrozprávaný príbeh o jeho známom, ktorý musí na školení prespať na jednej izbe spolu s obávaným a neobľúbeným vedúcim, a tiež svoje vlastné skúsenosti z cestovania do školy a pozorovania neobvyklých spolucestujúcich. Študentov príbeh sa končí podobne ako v predchádzajúcej próze – úvahou o odchode z vysokej školy, pretože úlohu napísať onen text napriek úsiliu považuje zo svojej strany za nesplnenú. V tomto texte S. Rakús jednak približuje problém vzniku prozaického textu, čo už využil vo viacerých svojich prózach, no vyplýva z neho aj iná otázka – aká je dôležitosť kreativity, literárneho nadania u budúcich učiteľov literatúry? Ktorý učiteľ je dôležitejší – ktorý získa žiakov pre poznávanie a čítanie literatúry, alebo ktorý ich prinúti učiť sa o literatúre, o spisovateľoch? Tento problém sa javí ako konštantný, nadčasový...

V tretej próze Nôž osvedčil svoj vytríbený cit pre detail, pre jeho miesto či funkciu v epickom texte. Na príbehu protagonistu Joža, ktorému takto hovoria všetci a on to považuje za drsné, a jeho ceste za vianočným stromčekom osvedčuje vysokú mieru empatie, vcítenia do človeka, trápiaceho sa nad sebou, nad tým, ako ho svet prijíma, resp. neprijíma. Len pár hodín jeho cesty za vianočným stromčekom k jednej známej mu prináša viac problémov ako za týždeň či mesiac. Akoby si S. Rakús spomenul na trápenia Gogoľovho „malého človeka“ Akakija Akakieviča Bašmačkina z poviedky Plášť, hoci náš hrdina nekončí tak tragicky, len: „Domov som sa vrátil bez stromčeka, bez peňazí i bez noža. A to ma desí.“ (str. 93).

Stanislav Rakús nám v najnovšej prozaickej knižke umožnil nazrieť za oponu, za zrkadlo nielen náročnej a nedocenenej práce pedagóga, ale aj tvorcu literárneho textu spôsobom veľmi originálnym a zrozumiteľným. Potvrdil tak status výnimočného prozaika a vykladača literatúry v jednej osobe, čo nie je úkaz vôbec obvyklý.