Reklama
Reklama

Začala sa vo Francúzsku skutočná západná vzbura proti neoliberalizmu?

Protesty žltých viest slabnú, ale nekončia sa a rok 2019 sa môže stať prelomom nielen vo Francúzsku
Počet zobrazení: 2407

Spontánne vzniknuté protesty „žltých viest“ vo Francúzsku, ktoré sa dnes označujú už aj za hnutie, znovu a nástojčivo, ale iným spôsobom, ako sa to v posledných desaťročiach „nespochybniteľne“ interpretovalo (presnejšie, ako nám to manipulatívne podsúvali médiá hlavného prúdu, politici i veľká časť akademikov), vyvolali potrebu zamyslieť sa nad potrebou radikálnych zmien v súčasnej západnej spoločnosti. Aktivity vznikli spontánne, sú politickým fenoménom, ale neboli vyhranené. Vítajú ich najmä radikálna ľavica i pravica. Vydesení sú z nich najmä liberáli, ale čiastočne aj konzervatívci a, samozrejme, vládnuce elity. Podľa viacerých prieskumov zverejnených v decembri protesty podporuje väčšina opýtaných Francúzov (niektoré údaje hovoria až o 70 %). Popularita prezidenta E. Macrona, ktorý sa občas považuje za špecifickú spásu neoliberalizmu vo Francúzsku, bola od začiatku jeho pôsobenia nízka a postupne klesá na „negatívne“ rekordné hodnoty.
 

O možnostiach a súvislostiach skutočných politických revolúcií na začiatku 21. storočia
 

V médiách nechýbajú hodnotenia, ktoré aktivity žltých viest označujú za politickú revolúciu. V podmienkach, ktoré sa vytvorili v akademickej, mediálnej i politickej sfére od osemdesiatych rokov minulého storočia, je už priveľa rozličných interpretácií fenoménu politickej revolúcie a to nehovoríme o jeho hodnotení. Voľne možno tento stav charakterizovať menej známym slovenským porekadlom – bol jeden mních, mal veľa kníh a nič nevedel z nich.

yellow-vests_843.jpg
Foto: pixabay.com

V súčasnosti sa teda za politickú revolúciu môže sugestívne označiť viacero (veľa) udalostí a procesov, ktoré sa na seba formou síce podobajú, ale ide v nich o celkom iný obsah. Udalosti a procesy označované za politickú revolúciu sú v západnom mediálno-politickom hlavnom prúde dezinterpretované, ale aj zneužívané (koľko „všelijakých revolúcií“ v 21. storočí destabilizovalo štáty a ožobráčilo masy, ale prispeli k zbohatnutiu elít a ich lokajov).

Informácie možno na svet vplývajú, hoci na pozadí potreby množstva peňazí na ich sofistikované šírenie treba dodať, že mocným a bohatým už len sekundujú či pritakávajú. Je ich však toľko, že laika, bežného prijímateľa skôr dopletú, namiesto toho, aby mu objasnili, či vysvetlili, čo sa vlastne deje a čo by v existujúcich podmienkach mal robiť. Prvou ťažko zodpovedateľnou otázkou je preto aj vo vzťahu k žltým vestám – ide o revolúciu, povstanie, vzburu, nepokoje, či sú to len „nejaké“ protesty, ktoré brachiálna neoliberálna moc (teda politika právno-ekonomicko-informačného diktátu) postupom času zlikviduje?

Už si treba niečo pamätať, aby sme si spomenuli na to, ako podlo a špinavo na Slovensku zlikvidovali „dzurindovci“ štrajk železničiarov na začiatku februára 2003. Na súd museli prísť až tri podania, až sa našiel ten správny sudca, ktorý súhlasil s tým, že štrajk treba prerušiť, čo sa neskôr ukázalo ako neoprávnené (protiprávne?).

Za poldruha mesiaca, ktorý uplynul od začiatku masových protestov žltých viest sa nielen vo Francúzsku, ale aj v Európe (vo svete) objavilo nespočítateľné množstvo rôznych protirečivých materiálov o fenoméne. Slovenský hlavný prúd v médiách i medzi politikmi je v tomto prípade opatrný ale aj rozpačitý (možno aj vystrašený?).

Čo by sa totiž stalo, ak by aj u nás vzniklo podobné protestné hnutie sociálno-ekonomicky dlhodobo frustrovaných ľudí, ktorých je skutočne veľa. A za týmito protestmi by nestáli tak, ako to je zvykom, všelijakí zmanipulovaní študenti, novinári so psychológiou „štvrtej cenovej skupiny“, vypĺznutí pararevolucionári, kdejakí akademickí funkcionári z povolania, neprirodzené, ale o to viac manipulatívne podporované menšiny a pod., teda kruhy, ktoré vedia len šíriť bludy, zasievať nepokoj, byť nespokojné so všetkým a s každým, kto sa im z nejakého iracionálneho dôvodu znepáči. 
 

Búrlivý rok 1968 vo Francúzsku
 

Súčasné protesty vo Francúzsku sú najväčšie od roku 1968. V rokoch 1967 – 1968 boli protesty rôznych častí spoločností aj v USA (najmä proti vojne vo Vietname), v západnej (Taliansko, Nemecko) i v strednej a východnej Európe (Juhoslávia, Poľsko, Československo). Avšak len v západnej Európe mali výrazné sociálno-ekonomické zameranie proti panujúcim pomerom a vo Francúzsku takmer zmietli Ch. de Gaulla, zakladateľa Piatej republiky.

Zdá sa, že Francúzsko sa znovu môže otriasť vo svojich základoch. Súčasné protesty nie sú zatiaľ také intenzívne, ako boli vyše polstoročím, ale trvajú už dlhšie. Otázne je, či vydržia do jari a potom môžu, najmä ak sa rozšíria a zosilnia, vláde i celému štátu spôsobiť vážne starosti.

Napätie vo vzťahu s pravicovou konzervatívnou vládou a študentmi vypukli už na jeseň 1967. Udalosti roka 1968 – niekedy označované aj za „červený máj“ –, boli búrlivé nielen zo strany demonštrantov, ale spojené aj s ostrým represívnym postupom voči nim. Hoci išlo o relatívne krátky čas, možno v ňom vidieť tri obdobia.

V prvom, začiatkom mája, prepukli študentské nepokoje, na ktoré vláda reagovala veľmi tvrdo a došlo k násilnostiam. Rozhorčenie ľudí bolo viac ako proti vandalizmu pri protestoch proti neprimeranému násiliu zo strany štátu. V tejto atmosfére bol vyhlásený jednodenný generálny štrajk proti tvrdosti policajného zásahu. Vzápätí sa štátom prevalila vlna spontánnych štrajkov.

V druhom období iniciatívu prevzali odborári. Od polovice mája sa protesty rozšírili do tovární, úradov, verejných služieb a prerušovala sa v nich práca. Situácia v štáte prerástla do politickej krízy. Problémom v protestnom hnutí sa stali spory medzi štrajkujúcimi a ľavicovými politickými stranami. 27. mája štrajkujúci uzavreli dohodou s vládou (za vládu sa na rokovaniach zúčastňoval štátny tajomník pre sociálne veci J. Chirac, v rokoch 1995 – 2007 prezident Francúzska), ale časť z nich ju odmietla dodržiavať a štát sa stal takmer bezmocným.

V treťom období – niekoľko dní na konci mája – prepukla hlboká politická kríza. Odborármi zorganizované ľudové zhromaždenie 29. mája za účasti niekoľko stotisíc ľudí skandovalo rôzne protivládne heslá, medzi nimi aj „Adieu, de Gaulle!“ Ch. de Gaulle v ten deň odletel tajne do Baden-Badenu za generálom J. Massuom (pričom sa objavili aj fámy, že utiekol z Francúzska). Po uistení o podpore armády vyhlásil nové voľby na 23. júna. V rozhlasovom prejave vyzval k ukončeniu štrajkov a varoval, že ich pokračovanie by vraj posilnilo pozície komunistov, pričom pohrozil aj zavedením výnimočného stavu. Ďalší deň uskutočnili pochod konzervatívni odporcovia protestov, ktorých viedli gaullisti A. Malraux (minister kultúry v rokoch 1959 – 1969) a M. Debré (predseda vlády v rokoch 1959 – 1962, v deň pochodu ešte minister financií a o deň neskôr už minister zahraničných vecí), obaja účastníci hnutia odporu.

Protestné hnutie sa zlomilo a 18. júna sa štrajky úplne skončili.

Vo voľbách v špecifickom francúzskom volebnom systéme (je dvojkolový a len väčšinový) získali z celkového počtu 487 kresiel gaullisti 354 (o 111 viac ako v roku 1967), socialisti 57 (o 60 menej) a komunisti 34 (o 39 menej). Paradoxne, podľa „parlamentnej matematiky“ gaullisti svoju pozíciu po protestoch posilnili a získali skoro tri štvrtiny mandátov.
 

Francúzsko v 21. storočí došlo tiež k neoliberalizmu
 

Na konci apríla 1969 Ch. de Gaulle abdikoval a oneskorene sa tak splnilo jedno z prianí protestujúcich. Urobil tak po oznámení výsledkov referenda o presune niektorých kompetencií na kraje a o transformácii Senátu, ktoré boli odmietnuté, lebo svoje zotrvanie vo funkcii podmienil prijatím týchto zmien. Mal vtedy však už viac ako 78 rokov a v pozíciách prezidenta a predsedu vlády pôsobil od júna 1944 skoro 12 a pol roka.

V dlhodobom horizonte protesty viedli k politickým i ekonomickým zmenám, ktoré sa však aj vo Francúzsku (podobne ako inde na Západe) postupne „rozpustili“ v neoliberalizme. Z veľkej západnej trojky – USA, Veľká Británia a Francúzsko, bol Paríž na tom sociálno-ekonomicky spravidla síce najslabšie, ale bol aj najviac sociálnym štátom a možno povedať, že sa dal na cestu neoliberalizmu predsa len trochu neskôr. Francúzska politika a ekonomika, obzvlášť na medzinárodnom poli, sa výrazne až dramaticky zmenila najmä po tom, keď sa prezidentom stal N. Sarkozy a po ňom F. Hollande. Francúzsko sa dokonca v roku 2009 vrátilo do NATO a pridalo sa k prowashingtonskej línii v Líbyi i Sýrii sa zaradilo medzi štáty s agresívnou politikou. Okrem toho Francúzsko patrí k málo európskym členom NATO, ktoré vydávajú na obranu mýtické 2 % HDP.
 

Zmení E. Macron politiku Francúzska?
 

Francúzski socialisti (ale aj komunisti) majú, žiaľ, tiež svoj veľký podiel na úpadku ľavice v západnej Európe, resp. aj v EÚ. V tejto súvislosti možno doplniť, že aj intelektuálna a politická cesta E. Macrona k neoliberalizmu bola trochu kľukatá. Pôvodne študoval verejnú službu na Science Po – dokončil ju v roku 2001. Posledný rok školy si rozložil na dva roky, aby mohol doštudovať aj filozofiu na Université Paris Ouest Nanterre La Défense. Získal titul DEA (Diplôme d'études approfondies – v anglosaských štátoch porovnateľný s titulom Master of Advanced Studies voľne preložené magister vyššieho /pokročilého/ štúdia, na čo na Slovensku v našej čoraz menej prehľadnej „titulománii“ nemáme bežne používaný pojem). Poznamenáme, že titul sa vo Francúzsku udeľoval v rokoch 1964 – 2005. Štúdium ukončil prácami venovanými politickému mysleniu v dielach N. Machiavelliho a G. Hegla. Popritom pôsobil aj ako asistent pri redakčných úpravách práce protestantského filozofa P. Ricœura (1913 – 2005) La mémoire, l'histoire, l'oubli (Pamäť, dejiny, zabudnutie), ktorá vyšla v parížskom vydavateľstve Seuil v roku 2000.

Potom študoval na l’Ecole Nationale d’Administration v Štrasburgu (Vysoká škola administratívy – jedna z najprestížnejších francúzskych vzdelávacích inštitúcií), ktorú skončil v roku 2004 a nastúpil ako inšpektor na ministerstvo financií. V roku 2007 sa dostal v rámci German Marshall Fund na stáž do bankového domu Rothschildovcov v USA. Od roku 2008 pôsobil ako investičný bankár v Banque Rothschild & Cie, kde podľa rôznych zdrojov boli s jeho prácou veľmi spokojní.

Politická kariéra E. Macrona je oveľa pestrejšia i protrečivejšia. Začal ju vlastne ešte ako študent Science Po, keď bol asistentom starostu G. Sarreho (Hnutie občanov, odštiepené v roku 1993 od Socialistickej strany) v 11. parížskom obvode. V rokoch 2006 – 2009 bol členom Socialistickej strany (v roku 2007 nezískal podporu strany pre svoju kandidatúru za poslanca do Národného zhromaždenia v Pikardii). Potom vystupoval ako nestraník, ale od mája 2012 do júla 2014 zastával funkciu zástupcu generálneho tajomníka prezidenta F. Hollandea (socialista) a od augusta 2014 do augusta 2016 bol ministrom ekonomiky, priemyslu a digitalizácie vo vláde M. Vallsa (socialistu). Z funkcie ministra odstúpil, aby sa mohol venovať svojej kampani v prezidentských voľbách v roku 2017.

Vo voľbách v druhom kole zvíťazil a stal sa najmladším prezidentom v dejinách Francúzska. – okrem toho, že bola zostavená (pozliepaná) rýchlo, sa sofistikovane a populisticky prezentuje ako liberálno-stredová, postavená na nezávislých manažéroch (technokratoch, ekonómoch, odborníkoch...) a, samozrejme, ani pravicová ani ľavicová. Vo voľbách do Národného zhromaždenia dosiahol so stranou Vpred! (En Marche!) výrazný politický úspech v dvojkolových voľbách. Získal 308 z 577 kresiel a s koaličným partnerom Demokratické hnutie (Mouvement démocrate) s 42 poslancami má viac ako trojpätinovú väčšinu v parlamente.

Politický osud E. Macrona (21. decembra mal 41 rokov) na čele štátu sa po protestoch žltých viest stal veľmi otáznym. Zastihli ho len o niečo viac ako poldruha roka po nástupe do funkcie. Hoci nie je príčinou všetkých sociálno-ekonomických problémov Francúzska, nepriazeň verejnej mienky pre neho nič dobré neveští. Podpora neoliberálnych kruhov je síce významná, ale západné elity (či v transatlantickom priestore alebo aj v EÚ) čím ďalej tým viac upadajú do vzájomných sporov a bojov (vidina upadajúceho zisku je pre ekonomického neoliberála to najhoršie, čo ho môže postihnúť) a aj svojich nepriateľov vidia trochu ináč ako to bolo v minulosti, niekedy možno až donkichotským spôsobom.

Doplníme známe fakty z volieb v roku 2017, kde v prvom kole získal E. Macron 24,01 %, M. Le Penová (Národný front) 21,3 %, F. Fillon (Republikáni – pokračovatelia gaullizmu) 20,01 % a J.-L. (Nepokorené Francúzsko) 19,58 % hlasov pri účasti 77,77 % voličov. V súčasnej politike plnej paradoxov a neistoty však treba uvažovať o tom, koľkí z tých, ktorých hlasovali za neho v druhom kole (66,1 %), ho chceli skutočne zvoliť a či to nebolo len proti M. Le Penovej (33,9 %) pri účasti 74,56 % voličov. Ďalšou otázkou je, ako dlho vydrží s dychom (prezidentská) strana, ktorá ho vo voľbách podporovala. Práve typy politikov ako E. Macron a strán ako Vpred! (En Marche!), prispievajú k erózii politiky a ekonomiky, k relativizácii a rozplývaniu hodnôt a symbolov, hoci sa niekedy tieto strany označujú už aj za „útočiskové“. Aké a komu však môže súčasný sprofanovaný neoliberalizmus (so svojím už vôbec nezakrývaným diktátom) poskytnúť útočište?   

Ako zaujímavosť na ilustráciu uvedieme, že Piata republika má jedného politika, ktorý začínal vo funkcii predsedu vlády (1984 – 1986) ako najmladší v nej – vo veku necelých 37 rokov (ministrom sa stal už v 35 rokoch) – socialistu L. Fabiusa. V tom čase však došlo k aktu štátneho terorizmu proti lodi Rainbow Warriors v novozélandskom prístave Auckland. Jeho meno sa spájalo aj s aférou s transfúziou krvi nakazenou AIDS a hoci súd jeho vinu vyvrátil, vo verejnosti mu to poškodilo. Odvtedy zastával viaceré ministerské funkcie a bol aj predsedom Národného zhromaždenia (1988 /opäť najmladším v Piatej republike/ – 1992 a 1997 – 2000). V rokoch 1992 – 1993 bol aj predsedom Socialistickej strany. Od roku 2016 je predsedom Ústavnej rady (Conseil constitutionnel). Napriek tejto bohatej politickej kariére sa o najvyššiu funkciu v štáte nikdy neuchádzal.

Dovolíme si trochu nelichotivý záver. Veľké francúzske protestné hnutia mali čoraz viac nejasný a zamotanejší charakter. Riešenie politických problémov (ale aj inde vo svete) v posledných desaťročiach dáva za pravdu ľudovému slovenskému výroku – čím je možno navonok „demokratickejšia“ tým je väčším panským huncútstvom a o problémy bežného občana, pokiaľ z toho nemá osoh (príjem, zisk), sa nezaujíma. A v podmienkach neoliberálneho diktátu to platí dvoj-, možno aj trojnásobne.

Fatálna otázka je, či sa zmení niečo po protestoch žltých viest? Zjednodušene, bez ohľadu na ďalší vývoj, uvedieme, že E. Macron nie je typom politika a nie je ani na čele takého politického subjektu, ktorý by v súčasnosti čosi dokázal zlepšiť či na národnej alebo medzinárodnej úrovni.


Stručne o protestoch žltých viest
 

Protesty žltých viest vyvolalo predovšetkým pripravované zvýšenie cien na pohonné látky (palivá), ktoré sa nedotklo len vodičov, ale aj vykurovania. Neskôr sa k nim pridružila požiadavka na odstúpenie prezidenta E. Macrona. S pribúdajúcim časom sa škála požiadaviek rozšírila.

Za predohru k protestom sa v niektorých zdrojoch označuje spustenie on-line petície s požiadavkou znížiť ceny pohonných hmôt ešte v máji 2018, ktorá po pomalom rozbehu v októbri dosiahla už vyše 200 tisíc podpisov a na konci novembra ich počet stúpol na viac ako milión. V októbri sa na sociálnych sieťach objavila aj výzva na blokády na protest proti zvyšovaniu týchto cien.

Protesty kulminujú cez víkendy, spravidla v sobotu, ale uskutočňovali sa aj v iné dni. Na prvom veľkom protestnom dni 17. novembra sa zúčastnilo viac ako 300 000 osôb (údaje o počtoch zapojených sa v rôznych zdrojoch líšia, čo platí aj o nasledujúcich protestoch). Blokovali sa pritom nájazdy na diaľnice a kruhové objazdy na vyše 2 000 miestach.

Na druhom proteste 24. novembra bolo viac ako 100 000 osôb a uskutočnilo sa vyše 1 600 rôznych akcií. Najväčšie akcie boli v Paríži, kde prerástli aj do násilností.

Ďalšie protesty 1. decembra sa konali pod heslom „Act 3 - Macron Quits“ (Tretie dejstvo – Macron odstúpi). Počet demonštrujúcich sa odhadoval na vyše 130 000. Pokračovali násilnosti, ktoré boli najničivejšie v Paríži, kde bol poškodený aj Víťazný oblúk. Škody sa vyčíslili na 3 – 4 milióny eur.

Ďalší víkend (štvrté dejstvo – 8. decembra) počet protestujúcich v celom Francúzsku dosiahol okolo 125 tisíc.

Prezident E. Macron mal 10. decembra televízne vystúpenie. Po ohlásení viacerých ústupkov a sľubov na zmeny v sociálno-ekonomickej oblasti (ich náklady sa odhadujú na 10 miliárd eur), sa početnosť účastníkov protestov síce ďalej znížila (treba zobrať do úvahy však aj čas Vianoc), ale nedošlo k ich ukončeniu.

V piatom dejstve – 15. decembra sa na protestoch zúčastnilo 66 tisíc osôb.

Špecifickým momentom bola aj nespokojnosť policajtov s ich ohodnotením počas zásahov proti protestujúcim. Hrozilo to dokonca až vyhlásením štrajku. Objavili sa aj chýry, že časť policajtov môže prejsť na stranu protestujúcich. 20. decembra sa však ministerstvo vnútra a policajné odbory dohodli na zvýšení platov policajtov a niektorých ďalších úpravách.

Predvianočné protesty – šieste dejstvo – 22. decembra – mali necelých 34 tisíc účastníkov.

Na povianočnú akciu – siedme dejstvo 29. decembra – prišlo asi 12 tisíc protestujúcich. Akcie boli okrem Paríža aj v Lyone, Toulouse, Bordeaux, Métach, Amiens, Rouene a Marseille Zmenila sa však taktika protestujúcich a žlté vesty si dávali na seba tesne až pred začiatkom akcie, čo sťažovalo prípravu zásahu poriadkových síl.

Zaujímavé sú aj údaje o počte zranených. Podľa predstaviteľa ministerstva vnútra k 20. decembru to bolo 1 843 civilistov a 1 048 príslušníkov bezpečnostných zložiek. O sile zásahu proti protestujúcim svedčia aj počty zadržaných. Podľa mediálnych zdrojov, odvolávajúcich sa na informácie z policajných kruhov do 10. decembra bolo zadržaných vyše 4 500 štrajkujúcich.

Nebudeme rozoberať požiadavky žltých viest (pozri Žluté vesty: Oficiální charta – 25 podmínek pro východisko z krize, Slovo 13. decembra). Len poznamenáme, že v mnohých bodoch sa zdá, akoby sa hľadala inšpirácia vo volebnom programe nejakej autentickej ľavicovej strany.
 

Čo sa udeje so Žltými vestami v roku 2019
 

Viacerí predstavitelia žltých viest, ktoré dosiaľ nemajú tradičné riadiace (vedúce) štruktúry, ale ani pravidlá, ba dokonca ani peniaze, sa v posledných dňoch vyjadrili (napr. L Dewalleová, B. Cauchy), že v protestoch sa bude pokračovať aj v roku 2019. Najbližšie sa chystajú protesty na novoročnú noc. Bude zaujímavé sledovať, čo všetko sa zomelie najmä  v kontexte nepeknej tradície násilia a ničenia počas novoročnej noci. Na sociálnych sieťach vraj prisľúbilo svoju účasť už okolo 8 000 osôb a ďalších takmer 60 000 prejavilo o akciu záujem.

Neoliberálna moc sa viac bojí dlhotrvajúcich protestov, na ktorých sa aj vo „veľkom“ Francúzsku zúčastní hoc aj niečo len cez desaťtisíc účastníkov. Tu nie sú príliš účinné masy strážcov poriadku, ktorých sa na niektorých miestach občas podarí povolať aj viac, ako je protestujúcich. Do hry vstupuje mediálno-politická manipulácia (od ruského nebezpečenstva či zasahovania až po nálepkovanie rôznymi prejavmi extrémizmu). Ako uviedol jeden z protestujúcich, nie sú anarchistami túžiacim po krvi a narušení spoločnosti, ako sa to snažia niektoré kruhy o nás šíriť.

Médiá hlavného prúdu jednu charakteristickú črtu aktivít žltých viest pre istotu neuvádzajú. Ide o tlak na E. Macrona (štátnu moc) zľava, ale protestné hnutia v Európe v posledných rokoch mali výrazne pravicový charakter. Ide o ďalšiu indíciu v smere toho, že neoliberálna moc síce formálne kritizuje pravicový radikalizmus a extrémizmus, ale viac sa bojí a aj ostrejšie mediálno-politicky i praktickými krokmi vystupuje proti ľavicových hnutiam a protestom, ktoré ohrozujú aj dnes jeho právno-politickú i ekonomickú podstatu viac.

Zatiaľ to vyzerá tak, že protestné hnutie žltých viest vo Francúzsku slabne (hoci podľa niektorých médií sa protesty v žltých vestách objavujú aj v iných štátoch). Aktuálne i historicky majú francúzske masové protesty výrazný medzinárodný dopad. Terajšie protesty sú netradičné, ale vyjadrujú hlbokú, dlhotrvajúcu nespokojnosť obyvateľstva so životnými (sociálno-ekonomickými) podmienkami i politikou štátu. V podmienkach narastajúceho chaosu, neistôt a paradoxnosti, ktoré sú výsledkom neschopnosti vládnucich globálnych elít nielen na medzinárodnej, ale aj na národných či lokálnych úrovniach, riešiť skutočné problémy, sa môžeme dočkať rôznych udalostí a procesov aj prekvapujúceho charakteru.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

SÚVISIACE:
Branislav Fábry: Sú Žlté vesty závažnejšie než Majdan?
Pavol Suško:
Časť ľudí vo Francúzsku si uvedomuje nespravodlivosť existujúceho systému

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama