Reklama
Reklama

Začalo sa to pri Sadovej a Hradci Králové a skončilo v Lamači a na Kamzíku

Počet zobrazení: 4828

Zo strany médií prešlo takmer nepozorovane jedno významné okrúhle výročie – 150 rokov od prusko-rakúskej vojny v roku 1866. Porážka Rakúska v tejto vojne viedla v nasledujúcom roku 1867 k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, ktoré malo pre monarchiu veľmi vážne dôsledky a pre slovenský národ znamenalo zintenzívnenie násilného pomaďarčovania. Podľa mnohých historikov vnútorná prestavba monarchie v dualistickom duchu bola počiatkom oslabovania centrálnej moci ríše a naštartovala – spolu s neschopnosťou priznať národnostiam v Uhorsku viac práv – procesy vnútorného rozkladu Rakúsko-Uhorska. Tento rozklad a porážka v prvej svetovej vojne v konečnom dôsledku znamenala zánik Habsburskej monarchie, výrazné zmenšenie územia Uhorska a vznik národných štátov v strednej a juhovýchodnej Európe.

bitka_pri_hradci_kralove.jpg








Georg Bleibtreu: Bitka pri Hradci Králové.
(Voľné dielo)


Začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia sa vzťahy medzi Pruskom a Rakúskom prudko vyostrili. Rakúsko bolo už predtým porazené v bitkách s Talianmi pri Magente a Solferine (v  júni 1859), čo viedlo k strate Lombardska a pádu Bachovho absolutizmu. Talianom stálo však Rakúsko naďalej v ceste k zjednoteniu, lebo Benátsko a Tridentsko boli naďalej súčasťami monarchie. Rakúsko prekážalo aj Prusku, ktoré od príchodu Otta von Bismarcka (1815 –1898) do úradu predsedu pruskej vlády v septembri 1862, vykročilo na cestu zjednotenia Nemecka „krvou a železom“. Ani spoločná výprava Rakúska a Pruska proti Dánsku v roku 1864, ich rýchle víťazstvo a zisk vojvodstiev Šlezvicka a Holštajnska vzťahy medzi oboma štátmi nezlepšila. Naopak, stalo sa to dôvodom pre rakúsko-pruskú vojnu v roku 1866. Prusko totiž požadovalo, aby Šlezvicko a Holštajnsko prijali zvrchovanosť Pruska, pruský colný systém a súhlasili s územnými ústupkami, čo bolo pre Rakúsko neprijateľné. Monarchia sa  začala pripravovať na vojnu s Pruskom. Situácia pre Rakúsko nebola priaznivá, pretože mu hrozila vojna na dvoch frontoch –  na južnom s Talianskom a na severnom s Pruskom. Rakúsko muselo svoju armádu rozdeliť na dve skupiny – Južnej armáde velil arcivojvoda Albrecht a Severnej armáde poľný zbrojmajster rytier Lajos/Ludwig von Benedek (1804 – 1881). Vymenovanie Benedeka za veliteľa Severnej armády bolo vážnou chybou cisára Františka Jozefa I. pretože Benedek poznal len talianske bojisko, kde roky bojoval po boku slávneho maršala Václava grófa Radeckého z Radče a, naopak, v geografii severného bojiska sa vôbec nevyznal. To malo fatálne dôsledky, pretože vôbec nedokázal využiť prirodzené výhody, ktoré mu hornatý terén severných Čiech poskytoval. Benedek trikrát odmietol vymenovanie za veliteľa Severnej armády, lebo ako vyhlásil, „v Taliansku pozná každý strom, ale v Čechách nevie, ani kade tečie Labe...“. Napokon sa však musel rozhodnutiu cisára podriadiť.

Rakúsko postupne zhromaždilo v oblasti pevnosti Olomouc a okolí 250 000 mužov, pričom v Čechách, kde mal byť zachytený nápor Prusov, bolo iba 36 000 vojakov. Pruská armáda bola na vojnu pripravená podstatne lepšie ako rakúska. Berlín mal 420 000 vojakov a 220 000 mužov v domobrane, pritom pravidelne cvičil aj zálohy. Pruskí vojaci mali aj lepšie pušky, ktoré sa nabíjali zozadu a mohli strieľať rýchlejšie ako rakúske zastarané predovky. Rakúšania mali lepšie delostrelectvo, ale napokon ani to nezavážilo. Prusom velil schopný stratég, náčelník generálneho štábu, generál Helmuth von Moltke starší (1800 – 1891).

lamac_1.jpglamac_2.jpg

















 



Pomník a tabuľa na pamiatku bitky 22. júla 1866 pri Lamači; pomník aj tabuľa sú v Lamači.

Vojna mala veľmi rýchly spád – po niekoľkých týždňoch bolo po všetkom a Rakúsko utrpelo katastrofálnu porážku. Vojnové operácie sa začali 16. júna 1866 útokom Prusov na rakúskeho spojenca Sasko a ďalej na české pohraničie. Rakúšania vôbec nebránili priesmyky a Benedek len oneskorene začal presúvať svoju armádu z Moravy do severovýchodných Čiech. Prusi obsadili Liberec a v niekoľkých menších bitkách pri Sychrove, Českej Skalici a Jičíne porazili rakúske jednotky. Praha sa začala evakuovať 2. júla a už nasledujúci deň 3. júla došlo k rozhodujúcej bitke pri Sadovej a Hradci Králové. Od protinapoleonskej bitky pri Lipsku v roku 1813 sa na tomto mieste zrazili najväčšie armády – na oboch stranách to bolo spolu okolo 430 000 vojakov. Bola to – čo do počtu vojakov – najväčšia bitka až do konca 19. storočia. Napriek tomu, že rakúske jednotky bojovali statočne, po celodennej bitke ich Prusi porazili a Rakúšania v zmätku museli ustupovať na juhovýchod. Rakúska armáda stratila 42 800 mužov, Prusi len 9 400. Pruské jednotky obsadili následne bez boja 8. júla Prahu, ale vojnové operácie sa tým ešte neskončili. Prusi tlačili pred sebou ustupujúcu rakúsku armádu a 13. júla obsadili Brno a Znojmo. V Mikulove sa pripravovala pruská generalita na útok na Viedeň... Až v tejto kritickej situácii siahol cisár František Jozef I. k reorganizácii armády, ale bolo už neskoro. Zrušil rozdelenie vojsk na dve armády a na čelo ozbrojených síl vymenoval arcivojvodu Albrechta, ktorý medzitým dosiahol čiastočné úspechy na talianskom fronte v bitke pri Custozze 24. júna 1866.

Pruské jednotky prenikli až na západné Slovensko, kde k posledným zrážkam došlo v Dúbravke, Lamači a v oblasti Kamzíka 22. júla 1866. Cieľom Prusov, ktorým tu velil generál  Eduard von Franseczky, bolo obsadiť Prešporok/Bratislavu. Bojové akcie sa však skončili, pretože obe strany dosiahli dohodu o prímerí. Medzitým už od 23. júla prebiehali rokovania o prímerí v Mikulove, kam dorazil aj pruský kráľ Viliam I. Podľa predbežnej zmluvy Rakúsko stratilo Benátsko, ale pruská armáda mala z územia monarchie po uzavretí definitívneho mieru odísť. Cisár František Jozef I. sa musel vzdať predsedníctva v Nemeckom spolku a súhlasiť s novou organizáciou Nemecka – už bez rakúskej účasti a vzdať sa akýchkoľvek nárokov na Šlezvicko a Holštajnsko. Hoci sa bojovalo len na území Saska, Čiech, Moravy a čiastočne aj Uhorska (západné Slovensko), mala monarchia Prusku zaplatiť aj vojnové reparácie vo výške 20 miliónov toliarov. Definitívnu prusko-rakúsku mierovú zmluvu podpísali 23. augusta 1866 v Prahe. Rokovania s Talianskom sa pretiahli až do 3. októbra 1866. Na základe mierovej zmluvy Taliansko získalo Benátsko a ako náhradu zaň zaplatilo Rakúsku 35 miliónov zlatých. Tým bolo oslobodenie talianskych území spod rakúskej nadvlády v podstate (až na Tridentsko) dokončené.

koliba.jpg
Pamiatku padlých v bitke pri Lamači 22. júla 1866 na pripomína tento pomník na Kamzíku v Bratislave.

Porážka pri Hradci Králové mala pre Rakúsko tie najvážnejšie vnútropolitické dôsledky. V roku 1867 došlo k reorganizácii ríše a vzniku dualistickej monarchie – Rakúsko-Uhorska. Mnohí historici sa domnievajú, že v tom mala veľký podiel aj cisárovná Alžbeta, ktorá sa netajila svojimi sympatiami k Maďarom a svojho manžela prehovárala k ústretovému postoju voči Uhorsku. Cisár 20. decembra 1866 vyslal do Pešti ministra zahraničných vecí a ríšskeho kancelára grófa Friedricha Ferdinanda von Beusta, aby tam rokoval o možnostiach politickej dohody s Maďarmi. Už v marci 1867 prijal zákon o vyrovnaní uhorský snem a 20. mája ho schválila aj rakúska ríšska rada. Celý proces zavŕšila korunovácia Františka Jozefa I. za uhorského kráľa 8. júna 1867. Súčasne za kráľovnú Uhorska korunovali aj Alžbetu. Od 14. novembra niesol štát názov Rakúsko-uhorská ríša. Samostatnosť oboch častí bola taká veľká, že Uhorsko bolo fakticky samostatným štátom. Obe časti monarchie spájala len osoba panovníka a spoločné ministerstvá zahraničných vecí, vojny a financií. Monarchia tvorila jednotný colný priestor s jednotnou menou. Obe časti ríše mali vlastné parlamenty, vlastné ústavy a vlastný právny poriadok.

Rakúsko-uhorským vyrovnaním boli hlboko dotknutí a sklamaní českí politici. Česi v roku 1866 statočne bojovali za záujmy monarchie v Taliansku aj v Čechách a očakávali od cisára akúsi formu odmeny. Odmietli ponuku na spoluprácu s pruskými okupačnými úradmi a s nepochopením prijali to, že nie verní Česi, ale „zradní Maďari“ boli odmenení. Bola to istá forma povestnej „habsburskej vďačnosti“, ktorú v minulosti trpko okúsilo už aj Rusko. Ale napokon sa to Habsburgovcom vypomstilo. Chybná, pomýlená politika cisára napokon významne prispela k zániku Podunajskej monarchie v roku 1918, ale toho sa už staručký mocnár nedožil. Je však zaujímavé, že Lajos Kossuth toto vyrovnanie odsudzoval a nesúhlasil s ním. Ako vizionár predpovedal, že vyrovnanie bude mať pre Uhorsko osudný význam, lebo prostredníctvom neho Uhorsko spojilo svoj osud s Habsburskou ríšou a spolu s ňou aj padne.

Zvýšenie právomocí Uhorska malo smutné následky v podobe zosilneného maďarizačného tlaku  pre nemaďarské národnosti v Zalitavsku – hlavne pre Slovákov. Ale to je už iná kapitola.

Foto: Autor

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama