Reklama
Reklama

Zahraničný investor, alebo sedliacky rozum...

Sklárske výrobné a predajné družstvo, s. r. o., v Málinci
Počet zobrazení: 4588
1_julinkova_fotka.jpgHodnotiaci prístup vo výskume nášho kultúrno-spoločenského vývinu je neraz určovaný snahami začínať po každom historickom zlome jednostrannou negáciou minulého a totálnou inováciou. Pritom sa neberie do úvahy, že po závažných spoločensko-politických zmenách ostáva dedičstvo vytvorené predchádzajúcimi generáciami, čiže pôsobí tu zložitá a vnútorne protirečivá kultúrna tradícia. V tomto zmysle je potrebné tvorivo chápať tradíciu ako poznanie hodnôt minulosti s využitím jej energie v kultúrnej situácii súčasného človeka. Nadväzovať na minulosť ako podnetný impulz pre tvorbu nového má svoje opodstatnenie, lebo zo stretnutí s kultúrou minulosti vznikajú prenikavé pohľady do súčasnosti a budúcnosti. Potrebné je prekonať nadraďovanie prítomnosti nad minulosť i budúcnosť. Takýmto pôsobením dochádza k strate kultúrneho kontaktu s danou kultúrnou históriou, k odcudzeniu sa vlastným tradíciám. Dôležitý je teda spätný pohľad nielen kvôli orientácii, ale najmä smerovaniu pre poznávanie ciest k súčasnosti a formuláciu cieľov do budúcnosti. Pritom si treba uvedomiť, že je nevyhnutný kritický vzťah k výtvorom ľudskej činnosti z minulosti ako predpoklad vytvárania nových reforiem.

O nevyhnutnosti prítomnosti na základe predchádzajúcej minulosti sa svojho času podnetne aj pre súčasnosť vyjadril básnik Mikuláš Kováč konštatovaním, že „naša ľudská prítomnosť vyrastá a opiera sa o výsledky túžob a práce predošlých generácií a naša dnešná práca predznamenáva zase budúcnosť, dáva jej svoje znamienka, predurčuje jej kvalitu. Sme ohnivkami v nekonečnej reťazi ľudských rúk, ktoré si podávajú vedierko plné krvi, ideí, úmyslov, snáh, predsavzatí, radostí a sklamaní. Je to nekonečná a všetci veríme, že aj nepretrhnuteľná človečenská štafeta...“ (rukopis, archív ŠVK-LHM BB)

 

2_sklarske_druzstvo.jpgBezprostredne po ostatnej spoločensko-politickej zmene na rozhraní 80. a 90. rokov 20. storočia vo viacerých oblastiach spoločenského, hospodárskeho, kultúrneho... života prevládalo zatracovanie takmer všetkého, čo vytvorili predchádzajúce generácie. Výrazne sa to prejavilo v ekonomike pri zmenách vlastníctva hospodárskych podnikov. Namiesto reálneho prehodnotenia všetkého podnetného a tvorivého prevládla honba zmocniť sa z večera do rána privatizačnými maniermi všetkých hospodárskych hodnôt vytvorených dovtedy. K tomu sa postupne v politickom riadení štátu presadzoval predaj kľúčových strategických podnikov do rúk zahraničných investorov a zároveň vytváranie priestoru na pôsobenie aj stredných a menších investorov zo zahraničia, čiže na postupné ovládnutie slovenskej ekonomiky. Zabúdalo sa pritom, že v uvedenom čase malo Slovensko už dostatok kvalifikovaných vysokoškolsky vzdelaných ľudí vo všetkých oblastiach priemyslu, ale aj poľnohospodárstva, ktorí mohli v nových podmienkach tvorivo stavať v mnohých odvetviach na dobre vybudovaných základoch. Namiesto toho sa im zobrala „pôda spod nôh“ s neustálym zdôrazňovaním nech idú radšej na „vandrovku“ do sveta.

Niektoré podniky s dlhoročnou tradíciou sa dostali do rúk osôb absolútne nepoznajúcich danú výrobnú problematiku a namiesto rozvoja sa títo „znalci postarali“ po dôkladnom vytunelovaní o ich zánik. Takýto osud na začiatku 21. storočia postihol aj sklársku výboru so 150 ročnou históriou v novohradskom Málinci. A to aj napriek tomu, že v uvedenom čase tu pôsobilo množstvo stredoškolsky a vysokoškolsky odborne fundovaných sklárskych odborníkov (veď sklárske remeslo sa tu v mnohých rodinách dedilo z otca na syna) s bohatými praktickými skúsenosťami. Samozrejme vyhasnutie sklárskych pecí s bohatou tradíciou treba vnímať aj v širšom dobovom kontexte.

A práve na príklade tohto sklárskeho závodu chcem poukázať na v úvode naznačenú skutočnosť, že sme zabudli na odkaz predkov, zabudli sme odkiaľ sme vyšli, zabudli sme na prácu rúk a umu našich otcov a starých otcov. Veď v histórii sklárska výroba v Málinci už padla na kolená, ale oproti situácii po roku 1989 vtedajší robotníci nezostali ľahostajní. Naopak, zozbierali všetky svoje schopnosti a najmä skúsenosti získané pomyselnou „človečenskou štafetou“ od svojich predkov a rozhodli sa využiť družstevnú formu podnikania.

V čase hospodárskej krízy na začiatku 30. rokov 20. storočia málinskí podnikatelia sa rozhodli opustiť svoje sklárne a presťahovali sa do Maďarska a Rumunska, kde v sklárskom podnikaní pokračovali. Svoje podnikateľské problémy si teda vyriešili odchodom z vtedajšej Československej republiky, pričom ich nezaujímali osudy sklárskych robotníkov, ktorí zostali bez možnosti obživy. Tí zostali odkázaní na podporu v nezamestnanosti bez nádeje na prácu a vlastný zárobok. O ťažkom položení nezamestnaných robotníkov podal svedectvo sklár Jozef Šverla v pokusnom poetickom vyjadrení nasledovne: „Volakedy bolo tak na svete šírom, / že páni dali hladať sklárov verbírom, / keď však prišiel agent sklárov verbovať, / druhý pán dal žandárov na neho poštvat. / V širom svete sklár bol vtedy velmi vzácný, / „foršuse“ mu páni dávali na tácni, / v každej sklárne mohol prácu hneď nastúpiť, / len čo trochu vedel píšťal v ruke krátit. / Šikovného sklára si páni velmi ctili, / keď bol nespokojný, hneď i plat mu podvýšili, / „pán sklenársky majster“ tak ho všade volali, / čo chcel, to mu dali, aby si ho udržali. / Dnes je tomu ináč, v celom širom svete, nezamestnaných sklárov všade dost najdete, / sklární moc vyhaslo, je v nich pusto a chlad, / a nezamestnaní sklári, ti trpia hlad. / Už nie sú tak vzácni, ako boli prv, nikdo v nich nehladá ušlachtilú krv, / ich mnoho je u továrne, kde prácu hladajú, / mnoho pri cestách i v horách, kde drevo rubajú. / Kde sú ti páni, čo sklárov ešte potrebujú, / kde sú ich verbíri, čo do roboty verbujú? / Oj, preč sú tie časy, dnes pracujú stroje, / skrz nich zaháľajú ruky tvoje i moje. / Tie stroje páni za naše mozole nakúpili, / a tak sa nám na našu starobu obslúžili.“ (doslovný prepis, uverejnený v zborníku zo VII. zjazdu Zväzu sklárskych robotníkov v Prahe 1938)

Po dvoch rokoch živorenia a straty nádeje na znovuotvorenie prevádzky aspoň v jednej sklárni, rozhodli sa málinskí sklári založiť sklárske robotnícke družstvo. Podľa vypracovaného plánu sa malo vytvoriť družstvo, ktoré si prenajme skláreň po podnikateľovi Kuchynkovi a s prácou sa malo začať 1. januára 1933. Prípravný výbor poslal vypracovaný plán úradom na schválenie. Odborníci síce uznali reálnosť predložených výpočtov, ale len na tri mesiace prevádzky. Podľa ich názoru životaschopný podnik potreboval vstupný kapitál skoro dva milióny vtedajších korún československých. Prvý pokus o zmenu tak stroskotal.

3_sklaren02-1.jpgNiektorí sklári sa nedali odradiť a proti vôli úradov a bez posudkov odborníkov, bez akýchkoľvek finančných prostriedkov a bez účasti podnikateľov sa rozhodli založiť sklárske družstvo. V prenajatom stupníku (mlyn na drvenie kremeňa), ktorý nepracoval, si podľa vlastných predstáv a skúseností vybudovali začiatkom leta 1933 malú taviacu pec. Na Notársky úrad v Málinci oznámili nasledovné: „Následkom zastavenia prevádzky v málinskej sklárni nás ostalo 150 robotníkov bez zamestnania. Celé dva roky sme žili z podpory podľa Gentského systému. Nakoľko naše položenie začína byť katastrofálne, uzniesli sme sa štyria spoločníci, že si vystavíme menšiu pec na tavenie skla, pri ktorej by sme boli my a ešte ďalších asi šesť robotníkov zamestnaných. Túto pec sme si vystavili a dňom 7. júna bežného roka ju mienime, predbežne na skúšobnú dobu štrnásť dní pustiť do prevádzky, ktorú okolnosť súčasne oznamujeme. V prípade, že by sa nám to osvedčilo, živnosť túto hneď po uplynutí dvoch týždňov by sme oznámili. Výrobky behom tejto skúšobnej doby sa vôbec odpredávať nebudú.“ Po tomto oznámení sa nikoho už nič nepýtali a s výrobou jedenásti sklári začali. Keďže nemali financie na zakúpenie surovín, na prvé tavby použili suroviny pozbierané okolo sklárne a sklenené črepy. Po viacerých pokusoch úspešne utavili číru sklovinu a začali vyrábať fľaše, mliečniky, poháre na uhorky, kalamáre, cukorničky. Na dvore stupníka výrobky ženy balili do slamy a vo vreciach a košoch ich rozvážali na bicykloch po okolitých dedinách a mestách. Po rozšírení výroby pribrali za člena družstva miestneho povozníka. Prvú oficiálnu objednávku toto „malé družstvo“ dostalo od Štátnej školy v Málinci na 60 kalamárov. Postupne sortiment výrobkov rozšírili o cylindre na lampy, džbány, vázy, medecínky, kalíšky a začali taviť aj farebnú sklovinu. Peniaze získané za odpredané výrobky používali hlavne na nákup surovín a paliva. Mzdy vyplácali len z toho, čo zostalo, pričom počas existencie tohto „malého družstva“ nemali žiadny úver. Zaujímavosťou tiež bolo, že táto malá skláreň bola oproti vtedajším sklárňam primitívna, no z technologického hľadiska zaujímavá využitím spôsobu sklárskej výroby zo 17. a 18. storočia na Slovensku.

Tento pokus niektorých sklárov podnietil aj ďalších nezamestnaných k iniciatíve obnoviť výrobu v Kuchynkovskej sklárni. Na jar 1934 si založili družstvo s názvom „Sklárske výrobné a predajné družstvo, s. r. o., v Málinci“. Zvolení traja členovia správy družstva vykonávali funkcie čestne bez nároku na finančnú odmenu, pritom si plnili svoje pracovné povinnosti ako robotníci. Bol zvolený aj dozorný výbor na každomesačnú kontrolu účtovných dokladov. Pred spustením prevádzky museli podstúpiť mnoho ťažkostí. Základný problém bol v nedostatku peňazí (uvedomovali si, že potrebujú vstupný kapitál takmer dva milióny korún), preto požiadali o štátnu podporu. Samozrejme ju nedostali. Na základný kapitál sa preto rozhodli poskladať vo forme podielov (jeden podiel mal hodnotu 100 Kč). Najlepší majstri skladali po 10 podielov, ostatní postupne menej podľa funkcie a odbornosti a podľa možností. Mnohí na zaplatenie podielu si požičali a podiely skladali aj ďalší miestni občania. Hodnota podielov na začiatku činila 17 000 korún a použili ich na nákup základných sklárskych surovín. Robotníci svojpomocne a bez nároku na mzdu si opravili budovy sklárne (veď tri roky bola opustená) a prvého októbra 1934 začala veľká družstevná skláreň pracovať. V ďalšom roku sa k veľkému družstvu pridali aj robotníci z malej sklárne a postupne pribúdali noví sklári a pomocní pracujúci. Podmienkou vstupu do družstva bolo zloženie členských podielov. Sortiment výrobkov rozširovali podľa dopytu zákazníkov. Neustále zlepšujúce sa výsledky vo výrobe a odbyte sa prejavili na zveľadení celkového kapitálu, keď z pôvodných sedemnásťtisíc družstvo v roku 1939 už disponovalo piatimi miliónmi korún.

Úspešné podnikanie málinských sklárov nebolo po vôli sklárskemu kartelu DUTA (súkromná predajná organizácia pre duté sklo, ktorej prináležalo 23 veľkých sklárskych firiem). DUTA podnikala kroky pre vstup družstva do kartelu. V opačnom prípade bola rozhodnutá družstvo zničiť. Najskôr funkcionárov a členov družstva zastrašovali a potom sa usilovali vedenie družstva skorumpovať (za zastavenie výroby ponúkli predstavenstvu 300 000 Kč). Po neúspešných pokusoch (robotníci ich dokonca viackrát zo závodu vyhnali) sa rozhodli málinské sklárske družstvo zničiť ekonomicky, čo sa opäť nepodarilo.

Po šiestich rokoch trvania si družstvo zakúpilo bývalú skláreň na tabuľové sklo v Novej Bani a zároveň aj pozemky, kde plánovali rozšírenie tejto sklárne. Prioritou bol aj sociálny program, napr. bolo postavených 12 bytov.

4_budova_byvalej_sklarne.jpgPo skončení druhej svetovej vojny družstvá v Málinci i v Novej Bani úspešne prosperovali. Postupne sa rozvíjal obchod, hlavne na Balkán. Prebiehala obnova zastaraných výrobných fondov. Bola uskutočnená oprava a modernizácia veľkoskladov v Bratislave, otvorený nový obchod v Lučenci. Obnovovali a rozširovali sa objekty sklárne v Novej Bani. Materský závod Málinec plánovali obnoviť a zrekonštruovať z takmer 20 miliónových úspor. V takýchto podnikateľských plánoch zastihli sklárske družstvá februárové udalosti roku 1948.

Stručný prierez históriou sklárskeho družstva v Málinci (1933 – 1948) predstavuje jednoznačný signál aj pre súčasnosť, že družstevné podnikanie má svoje opodstatnenie. Vtedajší robotníci (chlapi, ktorí mali skončenú „len“ ľudovú školu ešte z čias Rakúsko-Uhorska) preukázali, že boli schopní vyriešiť problém nezamestnanosti a vytvoriť si aktívny podnikateľský plán aj bez účasti podnikateľov. Okrem vyriešenia všetkých technických a právnych problémov, ktoré sa družstvu stavali do cesty, robotníci dali svojmu podnikaniu taký sociálnoekonomický spôsob riadenia, že aj v najhorších krízových rokoch vedeli družstvo udržať, a to aj napriek neprajnosti úradov a silnej konkurencii sklárskych monopolov. Za niekoľko rokov svojej činnosti v absolútne nepriaznivých podmienkach (bez mobilov, faxov, notbúkov, akýchkoľvek eurofondov, drahých limuzín, rôznych školení a pod.) zveľadili počiatočný takmer nulový majetok na prosperujúcu firmu v oblasti sklárskeho priemyslu. Najdôležitejšie bolo, že si týmto tvorivým počinom zabezpečili prácu a obživu pre svoje rodiny. A to všetko bez toho, aby čo len pomysleli, že ich má zachraňovať nejaký zahraničný investor. Aj bez poznatkov z marketingu, manažmentu a iných v súčasnosti preferujúcich tendencií (nie vždy efektívne využitých) dokázali vyrábať efektívne, to znamená viac, lepšie, lacnejšie a kvalitnejšie ako sklárne vedené a riadené pánmi podnikateľmi a svojimi výsledkami v tvrdom konkurenčnom boji boli úspešní. Jednoducho preukázali, že nie sú len „pracovnou silou“, ale ako plnoprávni vlastníci na svojom pracovisku vedia ho aj kvalifikovane, aktívne a efektívne riadiť. To všetko dosiahli pravdepodobne aj preto, lebo na rozdiel od niekedy „vedecky“ sa tváriaceho „zbytočného mudrovania“ (ako sa vyjadrili staručký sklársky báčik) nepozerali za humná, nesedeli so založenými rukami čakajúc na zahraničného spasiteľa. Nerobili „veľkú vedu“ pri riešení uvedeného problému. Na rozdiel od súčasných v mnohom zbytočne finančne premrhaných „projektov“ pre riešenie problémov nezamestnanosti. Orientovali sa skôr na vytvorenie prakticky zameraného ekonomického projektu využitím svojich schopností a skúseností, čiže vysúkali si rukávy a zobrali „do hrsti zdravý sedliacky rozum“ v úzkej súčinnosti so „sklárskym srdcom“.


Úspešné družstevné podnikanie málinských sklárov som chcel príspevkom pripomenúť aj preto, lebo jeho existencia je odkazom od našich predkov, aby sme pri riešeniach na prekonávanie krízy sa nespoliehali len na súčasné, niekedy múdro sa tváriace, najmä politicky motivované pseudoriešenia, ale kontinuitne rozvíjali všetky ekonomicky tvorivé počiny aj z minulosti. Napríklad aj oživením družstevnej formy hospodárenia, v ktorej napokon Slováci patria k priekopníkom.

Zdá sa, že si to začínajú uvedomovať aj v Európskom parlamente, odkiaľ vysielajú správy o posilnení tejto formy podnikania, pretože „... v období krize se speciálně družstva ukázala být odolnější než jiné formy, což vyplývá z družstevního modelu řízení, demokratické kontroly a v zakotvení v místním hospodářství.“ (Ilona Švihlíková o správe europarlamentu: ako môžu družstvá prispieť k prekonaniu krízy, www.noveslovo.sk, 17. február 2014).

Foto: Archív autora
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#1
Peter Zajac-Vanka
03. apríl 2014, 11:42

Družstvá môžu fungovať i dnes, chýba organizátor

Ďakujem, pán Lomenčík,

za podnetný a burcujúci príspevok poukazujúci nezlomnosť našich otcov a dedov v minulosti – a dúfam, inšpirujúci súčasníkov nielen v Málinci.

Aj dnes a v tejto chvíli sa dá na základe platného obchodného zákonníka Zák. č. 513/1991 Zb.založiť výrobné i obchodné družstvo, pretože je definované ako:

„spoločenstvo neuzavretého počtu osôb založené za účelom podnikania alebo zabezpečovania hospodárskych, sociálnych alebo iných potrieb svojich členov. Družstvo musí mať najmenej päť členov, to neplatí, ak sú jeho členmi aspoň dve právnické osoby. Špeciálnym druhom družstva je malé družstvo, do 50 členov.“

Prečo však táto vlastnícka forma na Slovensku zanikla? Pretože na základe zákona č.42/1992 Zb. a zavedením osobitného druhu obchodovateľných papierov (podielové listiny) boli nútene všetky družstá typu JRD zo zákona transformovať sa na podielové družstvá, teda s možnosťou „scudzenia“ (predaja, kúpy a dedenia) členského podielu, čím sa vytvorila tá neradostná situácia, že sa družstvá premenili na kapitálové podniky a ich majetok je obchodovateľný. Aj keď to nikto neprikazoval, to isté prebehlo v celom výrobnom, komunálnom či obchodnom družstevníctve a i keď dnes ešte takto družstvá ako právna forma fungujú, sú to výrazne majetkovo kapitálové vlastníctva (teda kapitalistické v zmysle spôsobu vlastnenia) s jedným alebo skupinou väčšinových majiteľov, kde zamestnanci buď ani nie sú alebo sú okrajovými vlastníkmi s minimálnym právom (podobne ako drobní akcionári a.s  či „dikovia“ z čias kupónovej privatizácie).

Pátram dosť dlho a bezúspešne po aspoň jedinom fungujúcom družstve pracujúcom na princípe zamestnaneckej samosprávy tak ako pekne bola popísaná z našej slovenskej histórie, ale márne. Preto som sa potešil, že Málinec ožil. Ak máte typ, napíšte alebo priamo ma kontaktujte.

Počas rokov 2010-2012 sme pracovali na pôde Inštitútu A-S-A na projekte Modelovanie ekonomického systému ekonomickej demokracie, odporúčam Vám k tomu literatúru od amerického profesora Davida Schweickarta „Po kapitalizme-ekonomická demokracia“ ( už sme mu pripomenuli našu históriu družstevníctva, on sa opieral o baskický Mondragon a dnes existujú niektoré zamestnanecké firmy priamo v USA), odporúčam svoju stať v zborníku „Svet v bode obratu“ od P.Dinuša – L.Hohoša, kde sú i modelové príklady vytvorenia podnikov na báze zamestnaneckej samosprávy a celkových ekonomických i politických súvislostí s tým spojených,

v dielku „Ekonomická demokracia dnes – od teórie k praxi“ (P.Dinuš – K.Šabíková) v stati „Vymedzenie základného legislatívneho rámca...“ nájdete dokonca od Imricha Juhára doslova paragrafické právne objasnenie, čo by bolo potrebné zmeniť, aby sa mohlo znovu na Slovensku rozšíriť družstevníctvo v tej podobe odkazu našich predkov, teda na princípe zamestnaneckej samosprávy.  A nejde iba o poľnohospodárske družstvá, ide aj o výrobu, obchod, spotrebné spoločenstvá...  

V Slove bolo veľa článkov a polemík okolo ekonomickej demokracii z rokov 2010-2011, avšak dnes nie sú k dispozícii, takže ak si vygúglite moju webstránku, tam ich nájdete, takisto veľa o tom nájdete na webstránke politickej iniciatívy strana-lavica.sk.

Budem rád, ak ma prizvete na návštevu takej organizácie, ktorá pracuje na princípe zamestnaneckej samosprávy, alebo chce a plánuje takto rozvíjať svoju podnikateľskú a pracovnú činnosť.

Obrázok používateľa Peter Zajac-Vanka
#2
Peter Zajac-Vanka
03. apríl 2014, 11:45

....a posledná otázka: Prečo nie družstvo, ale spoločnosť s ručením obmedzeným? Bol problém?

 

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama