Zákon kyvadla (ley del péndulo) v Latinskej Amerike (2)

Počet zobrazení: 6029

Dokončenie
1. časť:
Zákon kyvadla (ley del péndulo) v Latinskej Amerike (1)
 

Striedavo oblačno
 

Politická mapa Latinskej Ameriky v dôsledku zmien v druhej dekáde nášho storočia začala meniť farebný tón. Brazília a Argentína sú veľké geografické celky, takže ústup ružovej v týchto krajinách je na nej evidentný. Pravicoví mienkotvorcovia v súvislosti s tým nie náhodou rozohrávajú teóriu domina alebo zákona kyvadla, ktoré by mali signalizovať koniec cyklu ľavicových vlád na kontinente. Ale ako hovorí ľudová múdrosť, žiadna kaša nie je taká horúca, ako sa zdá na prvý pohľad. Ako príklad možno uviesť minuloročné výsledky prezidentských volieb v Dominikánskej republike Po druhýkrát v nich vyhral stredoľavý Danilo Medina z Dominikánskej strany oslobodenia, ktorú založil ešte Juan Bosch.  Ľavicové trendy sa potvrdili aj v Nikarague, kde po tretíkrát za sebou a s vysokým náskokom zvíťazil dlhoročný politický matador a líder Sandinovského frontu národného oslobodenia (FSLN) Daniel Ortega. Kľúčový prezidentský duel sa po skončení funkčného obdobia významného reprezentanta latinskoamerickej ľavice R. Correu začiatkom tohto roka odohral aj v Ekvádore. V druhom kole tesne vyhral kandidát jeho strany Alianza PAIS a nástupca Correu v jej vedení Lenín Moreno. Profil tohto politika by si zaslúžil osobitný rozbor, na ktorý nie je dostatočný priestor. Ukazuje sa, že vývoj v tejto strane je zložitejší. Dochádza k postupnému odklonu od pôvodnej línie R. Correu – podľa niektorých kritikov Lenína Morena to naznačuje jeho nenápadný pokus o prevrat z vnútra strany, ktorý by mohol viesť k rozkolu v jej radoch a oslabeniu ľavicového charakteru ekvádorskej vlády. V širšom rámci Latinskej Ameriky by sa to dalo označiť aj za nový model transformácie autentickej ľavice na jej skôr formálnu podobu v štýle európskych sociálnodemokratických strán, ktorú v tomto variante reprezentujú Michelle Bacheletová v Chile, Alan García a čiastočne Ollanta Humala v Peru a ďalší. Čas ukáže, či sa tento vývoj potvrdí.

Defilé volieb malo v tomto roku svoje pokračovanie na úrovni sformovania Ústavodarného národného zhromaždenia a regionálneho vedenia 23 štátov, ktoré tvoria Venezuelu. Nastolenie agendy volieb do Ústavodarného národného zhromaždenia sa ukázalo užitočným taktickým ťahom prezidenta Madura v politickom zápase o charakter budúcich politických pohybov v krajine. Jednak tým presadil brizantnú tému, ktorá ovládla médiá i atmosféru spoločnosti a vonkoncom nebola pochuti opozícii. Tá sa odmietla vo voľbách zúčastniť, hoci jej Maduro ponúkol možnosť kompromisu a bol pripravený posunúť v prípade jej účasti na voľbách termín ich konania na neskoršie obdobie. Zmohla sa ako tak na obviňovanie prezidenta z diktatúry, kritiku a spochybňovanie cieľov volieb do najvyššieho orgánu krajiny s právom meniť ústavu a právny poriadok krajiny, pričom jeho rozhodnutia nemôžu byť zablokované žiadnou z piatich mocí v štáte, vrátane zákonodarnej, reprezentovanej parlamentom. Postoj opozície napriek veľkej podpore neoliberálneho zahraničia nepriniesol želané ovocie. Novozvolený orgán sa môže opierať o legitimitu vďaka  pomerne silnému voličskému zázemiu. Účasť na voľbách do Ústavodarného národného zhromaždenia bola totiž – v rozpore s očakávaniami opozície po predchádzajúcom mediálnom tlaku – prekvapivo pomerne vysoká. Napriek bojkotu zo strany opozície sa k voľbám dostavilo viac ľudí, ako bol počet voličov opozičnej koalície MUD pri jej víťazstve v roku 2015.
 

latam_mapa2_foro_sao_paulo_members_svg_wikipedia_2016-11-30.jpgÚstup ružovej, mapka november 2016
Zdroj: Wikipedia, Foro de São Paulo
























Ešte väčším úspechom sa môže pochváliť Madurova koalícia Gran Polo Patriótico (GPP) v regionálnych voľbách v októbri 2017. Pri solídnej volebnej účasti, presahujúcej 61 percent, získala venezuelská ľavica posty guvernérov v 18 štátoch krajiny, čo je výrazne viac oproti zvoleniu len piatich guvernérov na strane opozičnej koalície Mesa de la Unidad Democrática (MUD). Tu treba spomenúť jeden v podstate dosť zaujímavý moment, ktorý je spojený s oficiálnym uvedením guvernérov do funkcie na čelo jednotlivých štátov. Podmienkou bola ich prísaha pred Ústavodarným národným zhromaždením, ktorú do istej miery prekvapujúco až na jedného akceptovali aj všetci novozvolení kandidáti opozície. Ich prístup mal svoje rácio – zvážili, že je lepšie mať možnosť reálne uplatňovať svoju vládu v menšom počte štátov federácie ako s morálnym apelom takúto prísahu odmietnuť bez reálnej šance dostať sa k moci. Takto pochodil Juan Pablo Guanipa v štáte Zulia, ktorý odmietol zložiť prísahu, v dôsledku čoho sa nemohol ujať úradu a voľby v tomto regióne sa budú musieť opakovať koncom roka. Celkovo sa tým len potvrdzuje, že pravicové opozičné nebo vo Venezuele nie je až také blankytne modré, ako by si to možno niektorí želali a že je miestami striedavo dosť oblačné. Alebo inak povedané, ľavicové bolivarianske sily odolávajú náporu opozície i tlaku zahraničia a ešte stále si udržujú pomerne silné pozície v radoch svojich sympatizantov. Musia sa však vyrovnať s neľahkou úlohou – stabilizovať ekonomickú situáciu v krajine. A nepostačí pritom iba spoliehať sa na možné postupné zvýšenie cien ropy na svetových trhoch.
 

Teflónový efekt
 

Striedavo oblačno na politickej scéne to vyzerá naďalej v Argentíne. Ukazujú to aj výsledky volieb v závere októbra, kde došlo k obmene polovice poslancov v dolnej snemovni a jednej tretiny v senáte. Kirchneristický blok Frente para la Victoria si viac-menej zachoval pozíciu, akú mal v doterajšej Poslaneckej snemovni (79 poslancov) a polepšila si Macriho koalícia Cambiemos (109 mandátov), stále to však pravici nestačí, aby v snemovni, ktorá má 257 poslancov, dosiahla väčšinu. Patová situácia je aj v 72-člennom senáte, kde kirchneristi majú 28 a macristi 24 mandátov. Pravica, ktorá má tradične silnú oporu v argentínskych médiách, síce označuje výsledok volieb za svoje jednoznačné víťazstvo, bližšie k pravde je však tvrdenie, že posun doprava je skôr skromný. Úplne efektívne nebolo ani dlhodobo osvedčené obviňovanie politických súperov z korupcie. Aj tu sa ukazuje, akou dôležitou oporou pravice je, keď má veľký vplyv na tretí pilier moci – súdnictvo, v kombinácii so zázemím v médiách. Akiste nie náhodou práve v období volebnej kampane sa rozbehli široko medializované súdne konania voči desiatkam predstaviteľov úradov bývalej Kirchnerovej vlády. Čerešničkou na torte bolo zatknutie exministra pre plánovanie Julia de Vidu v  týždni bezprostredne pred voľbami. Aj keď sa mnohé z obvinení vo svojom výsledku časom ukážu neopodstatnené, svoj účel – ovplyvniť voľby – aspoň čiastočne splnili.

Pritom typickou črtou až paradoxom najvplyvnejších argentínskych médií je ich takmer ostentatívny nezáujem na širšej ploche rozoberať háklivé témy spojené s osobnosťou prezidenta krajiny, ktorý v odborných kruhoch dostal názov „teflónový efekt“. V podstate sa ním v Latinskej Amerike pomenúva fakt, keď na chránenej politickej osobe – obrazne povedané ako na dobrej teflónovej panvici – neprilipne nikdy žiadna škvrnka a nečistota. Pritom na M. Macriho by určite nebolo problémom kdečo negatívne nájsť. Už len napríklad to, že sa ocitol v Panama Paper´s – na zozname politikov vyhýbajúcich sa plateniu daní vo vlastnej krajine a dávajúcich prednosť zhodnocovaniu svojich ziskov v daňových rajoch. Alebo že ako prezident za krátke obdobie svojho úradovania poskytol bonus spoločnosti svojho brata Grupo Macri v podobe veľkorysého odpustenia dlhu voči argentínskej pošte a kryl jeho ďalšie prešľapy. Nič z toho médiá nerozmazávali. Zato vytvárali obraz politika, ktorého životnou filozofiou a radou pre bežného človeka je: usiluj sa, odriekaj si a pracuj na svojom individuálnom úspechu, tak ako to robili tvoji predchodcovia, ktorí prišli do krajiny ako chudobní imigranti. Nečakaj však okamžitú odmenu, tá príde neskôr. Niekto by to nazval populizmus, ktorý sa priživuje na tradícii a úprimnej hrdosti jednoduchých Argentínčanov, no Macriho ideológovia tým elegantne zdôvodnili, že ekonomika stagnuje (HDP 2,6 %) a inflácia (24,5 %) je približne na úrovni, ako keď sa dostali k moci v roku 2015, že pribúda nezamestnaných, zvyšuje sa rozpočtový deficit a zahraničné zadlženie i ceny energií. Čísla sú nudné, človek viac rozumie tvrdeniu, že všetci politici – osobitne kirchnerovci – kradnú. Aj takto by sa dalo v skratke charakterizovať posledné volebné dianie v Argentíne. Našinec by až dodal – to mi je nejaké povedomé. Predčasná radosť pravice však nie je namieste. O dva roky sa budú konať ďalšie prezidentské voľby, v ktorých už bude zrejme kandidovať aj Kirchnerová. Jej charizma spolu s tým, ak bude pokračovať nie práve utešená ekonomická situácia v krajine, môže spôsobiť, že sa oživia nádeje ľavice na posilnenie jej pozícií. 

Špecifickým variantom teflónového efektu je, keď sa v médiách dlhodobo udržiava pozitívny obraz o krajine, ktorá má nejednu chybu krásy, pokiaľ ide o dodržiavanie ľudských práv. Ponechajme bokom extrémne prípady, ako je Saudská Arábia, kde už možnosť dovoliť žene riadiť auto je veľkým napredovaním demokracie. Alebo povedzme aj takú Indiu, kde je kastová demokracia taká široká, že slobodne umožňuje zomrieť od vyčerpania na ulici. V Latinskej Amerike má údel takéhoto premianta Mexiko a jeho stredová, až stredopravá politická formácia Inštitucionálna revolučná strana PRI (Partido Revolucionario Institucional), ktorá vládne v krajine s menším prestávkami už pomaly celé storočie. Na jej pozitívnom demokratickom imidži nič nemení ani fakt, že sú mesiace v roku, keď násilnou smrťou v dôsledku akcií organizovaného zločinu, ktorý je plodom veľkých sociálnych rozdielov, príde o život aj do dvetisíc ľudí a že turistom sa neodporúča do niektorých časti krajiny a na niektoré miesta vôbec chodiť. Tieň na ňu nevrhá ani to, že väčšina prezidentských volebných súbojov v posledných desaťročiach bola spojená s podozreniami o falšovaní výsledkov a že Najvyšší súd spravidla dával za pravdu kandidátom PRI, prípadne pravicovej Strany národnej akcie (PAN). V porovnaní s tým sú takmer každé voľby vo Venezuele apriori označené za zmanipulované alebo priamo nelegálne, nehovoriac o tom, že vyše stovky mŕtvych vrátane príslušníkov polície a ľudí známych ako chávezovcov za niekoľko posledných rokov v dôsledku agresívnych akcií opozície, je ako inak „jednoznačným“ dôkazom Madurovej diktatúry.

Nedá sa však vylúčiť, že ku zmene situácie vo vzťahu k hodnoteniu Mexika môže dôjsť už po budúcich prezidentských voľbách. Črtá sa tam totiž nádej na víťazstvo ľavicového kandidáta prvý raz – dá sa povedať od čias mexickej revolúcie a prvých desaťročí po nej, keď PRI ešte bolo možno označovať za ľavicovú stranu. Kandidát, ktorý má takúto šancu vyhrať, je Andrés Manuel López Obrador. Už dvakrát predtým v prezidentskom dueli kandidoval za Stranu demokratickej revolúcie (Partido de la Revolución Démocratica, PRD) založenú Cuauhtémocom Cárdenasom, ktorý je synom prezidenta Lázara Cárdenasa, účastníka slávnej mexickej revolúcie. López Obrador v obidvoch prípadoch – tak v roku 2006 ako aj 2012 – prehral (v roku 2006 rozdielom približne pol percenta) a nepomohli mu ani podania na súd so žiadosťou o revíziu očividne manipulovaných výsledkov. Do tretice kandiduje na čele novozaloženej ľavicovej strany Hnutie národnej obrody (Movimiento de Regeneración Nacional, MORENA), ktorá vznikla ako výraz istých pnutí v mexickej ľavici spojených s odklonom PRD doprava a objavením sa informácie o mafiánskom únose a zavraždení 43 študentov v meste Iguala, ktorého starosta za túto stranu a podnikateľ v oblasti zlatníctva bol podozrivý so spolupráce s kriminálnymi živlami z miestneho podsvetia. Prieskumy potvrdzujú, že koalícia strany MORENA a výrazne ľavicovej Strany práce (Partido del Trabajo, PT) dáva Lópezovi Obradorovi pri súčasných preferenciách reálnu nádej na víťazstvo. V Mexiku podobne ako vo Venezuele platí totiž princíp, že víťazom sa stáva kandidát, ktorý uspel na prvom mieste hoci aj najtesnejším rozdielom. To všetko, pravdaže, bude platiť len za predpokladu, že volebné výsledky spoza opony niekto na poslednú chvíľu „správne“ neovplyvní, ako už viackrát doteraz. Aj o chlp dosiahnuté víťazstvo sa totiž počíta.

Významným signálom ľavo-pravých pohybov politického kyvadla v Latinskej Amerike budú prezidentské voľby na jeseň budúceho roka v Brazílii. V prieskum zatiaľ výrazne vedie kandidát Strany pracujúcich (Partido dos Trabalhadores, PT) a bývalý dvojnásobný prezident krajiny Luiz Inácio Lula da Silva, ktorý by mal mať šancu vyhrať nadpolovičnou väčšinou v druhom kole volieb. Je tu však jedno veľmi vážne ale... A opäť je v hre – ako už toľkokrát –  súdnictvo. Brazílsky súd prvej inštancie totiž odsúdil Lulu na deväť rokov väzenia za údajnú pasívnu korupciu. Zaujímavým faktom je, že sudcom, ktorý vyniesol rozsudok, bol Sérgio Moro, bývalý študent Harvardu, známy svojou angažovanosťou aj v kampani vedúcej k zosadeniu Dilmy Rousseffovej. Moro v roku 2007 absolvoval študijný program týkajúci sa prepierania peňazí organizovaný ministerstvom zahraničia USA. Skúsenosti z neho zrejme zužitkoval v tzv. kauze „lava jato“ (umývačka), ktorá je spojená so štátnou ropnou firmou Petrobras a je rozohraná voči viacerým brazílskym politikom. Aktuálne je v hre odvolacie konanie voči rozsudku a v prípade, že ho súd vyššej inštancie potvrdí, exprezident príde o možnosť kandidovať do volieb o pozíciu hlavy štátu v roku 2018. Ďalšie elegantné vyšachovanie populárneho a v podstate nepohodlného politika pre brazílsku pravicu. Vzniká otázka, či by sa v prípade takéhoto vývoja zachovali jeho volebné preferencie aj u iného kandidáta za jeho stranu, keby ho musel nahradiť. Istým rizikom pre ľavicu by mohol byť postoj prezentovaný Dilmou Rouseffovou, ktorá sa vyjadrila v zmysle, že voľby bez Lulu by boli nelegitímne. Prípadný scenár – odmietnutie zúčastniť sa na takýchto voľbách – by bol faktickým vyprataním dobrých pozícií, ktoré sa ľavici pred budúcoročnými voľbami črtajú v dôsledku zhoršujúcej sa ekonomickej a sociálnej situácie v krajine. Takýto postoj je však nepravdepodobný.
 

Záver
 

Teória domina alebo zákon kyvadla, ktoré by mali avizovať koniec cyklu ľavicových vlád na kontinente Latinskej Ameriky, sa podľa neoliberálnych analytikov opiera o viaceré nezanedbateľné signály. Ako ukázal prechádzajúci rozbor, najčastejšie sa spájajú s vývojom v Argentíne a v Brazílii, čiastočne v Paraguaji a v Hondurase, ale aj v Peru a Čile. Kľúčová krajina, kde by sa tento vývoj mal akcelerovať, je však, nepochybne, Venezuela. Na celom kontinente sa podeň významným spôsobom podpísala finančná a ekonomická kríza koncom prvej dekády tohto storočia a osobitne tlak mocenských finančných kruhov na znižovanie cien energií, plynu a osobitne ropy. Hoci jej hlavným cieľom bolo ekonomicky zraziť na kolená najmä Rusko, nemenej dôležitý bol efekt, ktorý stratégovia a plánovači zmien očakávali vo vzťahu k Venezuele. Krajina s najväčším zásobami ropy na svete, vďaka ktorým financovala veľkorysé sociálne programy, sa ocitla na hranici existenčnej udržateľnosti. Napriek pokračujúcemu tlaku odoláva.

Ako ukazuje aj posledný vývoj, zrejme to má širšie súvislosti spojené so zmenou od unipolárneho sveta k multipolárnemu, ktorého dôsledky sa začínajú prejavovať i v Latinskej Amerike. Osobitný rozbor by si v tomto smere zaslúžil vplyv spoločenstva BRICS, najmä Ruska a Číny na tomto kontinente. Za všetky aspoň jeden príklad. Moskva a Caracas sa dohodli na reštrukturalizácii venezuelského dlhu Rusku na obdobie 10 rokov vo výške 3,15 miliárd dolárov. To umožní vynaložiť finančné prostriedky na rozvoj venezuelského hospodárstva, zlepší jeho platobné schopnosti a zvýši šance splácať dlh veriteľom v čase, keď isté kruhy rozohrávajú riadený bankrot krajiny. Presvedčenie, že vládu Madura je možno financovať, vyjadrilo aj čínske ministerstvo financií. Svetu sa svojím spôsobom dáva na známosť, že nechať Madura napospas osudu sa ani Moskva, ani Peking nechystajú. A to je ešte v rezerve možnosť už spomenutého postupného zotavovania sa cien ropy v budúcich rokoch. Za týchto okolností sa nezdá schodná ani iniciatíva prezidenta D. Trumpa, ktorý dal pred časom dohromady svojich partnerov so susedných krajín Venezuely, aby s ním posúdili možnosti vojenskej spolupráce v regióne. Najmä kolumbijský prezident J. M. Santos dosť nezakryte vyjadril názor, že násilné prevraty za pomoci armády a ozbrojených geríl by v súčasnosti nenašli na kontinente pochopenie.

Mimochodom, situácia dnes v Kolumbii čiastočne pripomína vývoj v stredoamerickom Salvadore po skončení občianskej vojny, kde dostali ľavicoví povstalci možnosť participovať na politickom živote krajiny ako legálne štruktúry. V Salvadore sa im to v priebehu niekoľkých volebných cyklov podarilo tak úspešne, že aktuálne majú na čele štátu bývalého povstaleckého veliteľa. Podobný vývoj v budúcoročných prezidentských voľbách v Kolumbii nie je síce veľmi pravdepodobný, no už samo o sebe legálne politické pôsobenie niekdajšej gerily je úspechom ľavice. Jej etablovanie na najvyšších priečkach politickej moci možno už viac ako tri desaťročia sledovať v Nikarague, kde je po prestávke znovu niekoľkokrát za sebou na čele štátu prezident D. Ortega. Impozantné víťazstvo získala jeho strana Sandinovský front národného oslobodenia (FSLN) aj v posledných komunálnych voľbách v novembri tohto roka.

Kuba, Nikaragua a Venezuela – to nie je len trio krajín, ktoré spája niekedy až romantická rebélia ich vodcov F. Castra, D. Ortegu a H. Cháveza, to je aj trio štátov, ktoré majú dodnes významnú geostrategickú polohu vo vzťahu k územiu Spojených štátov amerických, o čom by vedeli povedať svoje najmä vojenskí odborníci. Nie náhodou sa rozohráva taký urputný zápas o dominanciu nad politickým a spoločenským vedomím ľudu týchto krajín i celého kontinentu, ktorý má navyše veľké ekonomické perspektívy. Preto sa dá zopakovať ešte raz – pokiaľ ide o Latinskú Ameriku: vývoj v tejto časti sveta sa neuberá v tom či onom smere náhodou, v rámci len akéhosi zákona kyvadla (ley del péndulo) a veľkých cyklov. Hoci ani náhodu tu i tam nemožno vylúčiť, ide jednoznačne o zápas protirečivých záujmov veľmocí, z ktorých jedna je ešte stále presvedčená o svojej prvoradosti, ale už jej dýchajú na krk mocní konkurenti multipolárneho sveta. Sú to pragmatickí súperi, ktorí sa síce neriadia len pravo-ľavou politickou optikou, ale aj tak – prinajmenšom s ohľadom na ich ekonomické a vojensko-strategické záujmy – hovoriť dnes o jednoznačnom oslabovaní ľavicových vlád v Latinskej Amerike je asi predčasné, aj keď sa čiastočne a na prechodné obdobie nedá celkom vylúčiť. 

Ing. Ján Puchovský, publicista, bývalý spravodajca ČST pre Latinskú Ameriku

JUDr. Ján Puchovský, PhD., právny historik, špecialista na Latinskú Ameriku a Španielsko

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984