Zákony o komunizme od českých a slovenských herostratov (1)
ÚVOD
Minulosť láka, priťahuje (ale i odradzuje) v každej dobe, v každom režime a systéme. Hovorí a píše o nej pomerne významný počet dejepiscov, živiacich sa dejepisom, ale aj „ljubiteľov“ dejín, insitných historikov, dokonca aj zákonodarcov. Je to celkom jasné: kto ovláda minulosť, ovláda aj súčasnosť! Formuje postoje, určuje konanie a najmä vedomie a myslenie tých, ktorým sa vládne. Za štyri desaťročia starého režimu (už tri desaťročia nejestvujúceho) to boli ideológovia, propagandisti a agitátori, platení ako aparátčici v komunistickej strane. Príslušné oddelenie štátostrany, ideologický tajomník, písali pojednania, traktáty, state o významných udalostiach, výročiach, ktoré sa prijímali sa vo forme uznesení, rezolúcií s relevanciou záväznosti pre členov KSČ a sekundárne so záverom ovplyvňovať širšiu verejnosť. Napríklad opus Tridsať rokov ČSR – T. G. Masaryk a komunisti (Kopecký, V., 1950) prišiel s antilegendou o vzniku ČSR a jej troch zakladateľoch, Monografia Súdna perzekúcia robotníckeho hnutia na Slovensku podľa zákona na ochranu republiky (Bianchi, L., 1955) opísala a zhodnotila triednu potlačovateľskú funkciu buržoáznej – demokratickej ČSR, s väzeniami a streľbou do robotníkov pri demonštráciách na uliciach; ďalej je tu nezabudnuteľné, ale už vlastne zabudnuté Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ (december 1970) a napokon prejav prezidenta ČSSR G. Husáka k 70. výročiu ČSR (1988), v ktorom urobil najväčší krok od absolutizácie triednej pravdy presadzovanej ako univerzálnej, k historickej objektívnej pravde. Pojednania k tomu výročiu mali korešpondujúci obsah i formu ako historiografické diela.
Inú kvalitu mali a majú diela pomenované ako pápežské buly, apoštolské listy a encykliky, ktoré reflektovali príslušné historické udalosti, resp. procesy. Napríklad encyklika o bezbožníckom komunizme (1937), potom O kňazskom celibáte (1967) či O správnom spôsobe regulovania pôrodnosti (1968) alebo Centesimus annus (1991) o kapitalizme a robotníckom hnutí. Majú hodnotu spirituálnu, sú odvodené od zjavenej pravdy, relevanciu nadpozemskú, vzťahujúcu sa na každého katolíka – a spojené sú s vierou dosiahnuť večnú spásu, večný život.
Ilustrácia: Pixy.org
Ako je to však s historiografickými dielami a dejepiseckou morálnou či moralitnou produkciou viacerých opusov, ktorých kreátormi sú zákonodarné zbory, legislatívci vrátane Európskeho parlamentu, a dokonca aj jeho členských štátov, napríklad aj Slovenskej republiky. Nemajú podobu literárneho pojednania, nie sú ani straníckymi uzneseniami jednej či všetkých koaličných strán, ani nie sú výsledkom historického bádania. Skôr sa podobajú na zjavenú pravdu, vnuknutú jej autorom nie z neba, ale médiom zo záhrobia, ktoré sa ozvalo na seanse v ich parlamentnom, straníckom klube. Najpravdepodobnejšie toto ich konanie má znaky počinu Herostrata z antických dejín, ktorý páchal zlo, aby sa preslávil, získal preferencie. Poslanci sa chcú presláviť hoci aj zlým činom, zlomyseľným výkladom histórie, interpretáciou štyridsiatich rokov socializmu na Slovensku typu „mala fide“ (so zlým úmyslom), aj s ich aprioristickou, ich totálnou kriminalizáciou. Svoju herostratovskú činnosť chcú zvečniť, zachovať pre budúce generácie jej zaznamenaním v texte zákona, ktorý má prijať slovenský parlament, na ktorú ho chcú zneužiť. Starobabylónsky panovník Chammurapi sa na večné veky preslávil svojím kódexom („oko za oko, zub za zub“) vytesaným do kamennej viac ako dvojmetrovej stély. Nasledoval ho židovský vodca Mojžiš, ktorý priniesol z hory Sión dve kamenné dosky s Desatorom, ktoré mu tam ohnivým prstom vpísal samotný Hospodin. Zdá sa, resp. je zrejmé – že aj toto zákonodarné dielo z dielne („werkstatu“) skupiny liberálnych poslancov v NR SR – má byť takouto kamennou stélou, resp. tabulou, po herostratovskej legislatívnej sláve túžiacich poslancov.
Máme už niekoľko legislatívnych produktov, prefabrikátov až brakov usilujúcich sa vytesať stélu s apriórnym antikomunistickým paušálnym odsudkom. Ak zarátame už zaniknutý štát, ktorý sa pri svojom zániku volal ČSFR, máme spolu s ním a zákonmi prijatými v jeho nástupníckych štátoch – tri tabule takýchto zákonov, ktoré tvoria antikomunistickú stélu obdobnú tej z Chammurapiho Babylónu, a to:
- Zákon o dobe neslobody (č. 480/1991 Zb.), prijatý Federálnym zhromaždením ČSFR 13. novembra 1991;
- Zákon Českej republiky o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti nemu (č. 198/1993 Sb.); prijatý Parlamentom ČR 9. júla 1993;
- Zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému, prijatý v Národnej rade SR dňa 27. marca 1996.
A budeme mať čoskoro aj štvrtý zákon tohto historického typu a úrovne. Koncom augusta 2020 totiž predložila skupina poslancov návrh zákona, ktorým sa má novelizovať zákon č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického systému. Zmeniť a doplniť sa má slovenský antikomunistický zákon, ktorý má inovovať tento nekamenársky, digitálny a printový výtvor poslancov herostratovského rozmeru. Pokúsime sa v tomto príspevku o charakterizovanie vývoja tejto „justičnej legislatívy“, súdnictva zákonodarcov.
1.
Prvým zákonom, pre kvalitu ktorého sa lepšie hodí pomenovanie nie zákon, ale príležitostný produkt zákonodarcov bývalého ČSFR postsocialistického, protikomunistického obdobia, bol zákon „o dobe neslobody“. Má iba dva paragrafy. V tom si zaslúži pochvalu. Podľa prvého paragrafu z nich „v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva aj svoje vlastné zákony“. V tom je meritum tohto predpisu. Vetou oznamovacou vyriekli poslanci, ktorí zaň hlasovali, svoje nie hodnotenie, nie iba súd, ale „rozsudok nad dejinami“ Československa, ortieľ nad nimi. Vyhlásili toto obdobie za „dobu neslobody“, a to spôsobom, ktorým sa zákonom vynáša rozsudok, ba dokonca tento súdny verdikt uzákonili. Nie je zreteľné, či boli zákonodarcami či sudcami. Pritom práve v tom období viedli plamenné parlamentné debaty o trojdelení štátnej moci, o deľbe moci medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou, o nezávislosti súdnictva. A zákonodarný orgán vydal svoj produkt, skôr „emociálny výron“, podľa zmyslu a rezultátu ktorého si okrem zákonodarnej moci osvojil aj súdnu moc, uzurpoval si dve štátne moci, a to bez rešpektovania ich oddelenosti, samostatnosti a bez rovnováhy, bŕzd a protiváh medzi nimi. Federálne zhromaždenie prijatím takéhoto návrhu vo forme zákona konalo protiprávne a porušilo platné ústavné zákony. To, čo vyčítalo komunistickému režimu, že porušoval svoje vlastné zákony, urobilo Federálne zhromaždenie – bez mihnutia oka, okamžite po uchopení moci, po svojom kreovaní. Zo zákonodarného orgánu sa zneužitím jeho legislatívnej moci na vyslovenie celoplošného rozsudku (ortieľu) nad minulosťou – stala INKVIZÍCIA.
Inkvizícia preto, že táto mala a vykonávala právomoc vyšetrujúceho orgánu (inkvirant), ale aj obžalobcu, a súčasne aj sudcu. A inkvizítor tvoril aj pravidlá, normy, podľa ktorých postupovali inkvizičné súdy (spomeňme slovutného pápežovho inkvizítora B. Guiho a jeho príručku o stíhaní heretikov, ale nielen ich, ale aj územia, na ktorom žili, ako aj všetkých obyvateľov severného Talianska a Francúzska 14. storočia. Ide o inkvizičnú kauzu známu z románu Umberta Ecca – Meno ruže a jeho filmovému prepisu). Inkvizícia disponovala rozsiahlymi právomoci orgánov vyšetrovania, prokuratúry a súdov). Bola to do neba volajúca svojvôľa a priamo zvoľa. O dve storočia neskôr prišlo slávne dielo inkvizítorov „Kladivo na čarodejnice“, na základe ktorého upálili tisíce nevinných žien (v 16. a 17. storočí). Na konci dvadsiateho storočia sa za takúto „horlivosť vo viere“ ospravedlnil dokonca aj rímsky pápež a rád dominikánov, známy ako „pánovi psi“ (domine canes), sa dištancoval od takýchto zločinov niekdajších členov tohto rádu.
A spomenutá produkcia Federálneho zhromaždenia, potom Národnej rady SR, ako aj najnovšej predloženej novely je analogická, veľmi príbuzná s týmto dielom inkvizítorov, s Kladivom na čarodejnice (Malleus Maleficarum 1487). Po uplynutí viac ako päťsto rokov (v r. 1991 a n.) sa tieto zákonodarné orgány inkarnovali (prevtelili) do podoby týchto neslávne známych inkvizičných orgánov a vytvorili si pre svoje stíhanie politických démonov aj svoj nástroj, svoje Kladivo.
Spolu s tým, že si československý parlament prisvojil protiústavne súdne právomoci, využil a zneužil pre vynesenie svojho ortieľu nad históriou socializmu aj ústavnú formu – zákona, do ktorej zahalil (akoby legalizoval) svoju svojvôľu. Zákon parlamentu je a má v tomto prípade atribúty rozsudku súdu, a to nezákonného rozsudku, a zákona, ktorý nie je v súlade ústavou. Federálne zhromaždenie nesúdilo svojím uznesením, ktoré nazvalo zákonom – individuálne určitú osobu. Iba osoba môže spáchať trestný čin (zločin, prečin), a to zavineným konaním. Politický režim, spoločenské zriadenie štyridsaťročného obdobia vývoja nie je subjektom trestného práva, nemôže spáchať zločin, nemôže mu byť uložený trest. Režim môže byť nastolený, menený alebo môže padnúť aj implóziou (nie explóziou), ako sa to stalo koncom roku 1989.
2.
Zákon bývalej ČSFR o dobe neslobody z roku 1991 nezostal jediným, osamoteným protikomunistickým predpisom v jeho následníckych štátoch. Samozrejme, že zákonodarca Českej republiky uplatnil svoju „vedúcu úlohu“, pozíciu avantgardy v tejto oblasti z hľadiska časového, vecného aj obsahového. Hneď v prvom roku svojho jestvovania český zákonodarný orgán, vtedy s názvom Parlament Českej republiky (nebola ešte ustanovená druhá komora s názvom Senát), prijal zákon „o protiprávnosti komunistického režimu a odporu proti nemu“ s účinnosťou od 1. augusta 1993. Nebol to už trojparagrafový zákon, ako zákon o dobe neslobody, ale právny predpis s rozsiahlou preambulou (úvodom s dramaticky pohnutým textom), ďalej s deviatimi obsiahlymi paragrafmi, delenými na odseky, aj s pripojenou niekoľkostránkovou dôvodovou správou.
Úlohou parlamentu a ním prijatého zákona, podľa jeho úvodu bolo vysporiadanie sa s komunistickým režimom a nastolenie spravodlivosti voči jeho obetiam a vinníkom. Nasledovalo konštatovanie že Komunistická strana Československa, jej vedenie aj členovia sú zodpovední za spôsob vlády v krajine v rokoch 1948 až 1989. Vyhlásili ju za zodpovednú za „justičné zločiny a teror voči nositeľom odlišných názorov“. Prisúdili jej priestorovú zodpovednosť nielen v českých rozmeroch, ale v meradlách a rozmeroch európskych, pretože KSČ „programovo ničila tradičné hodnoty európskej civilizácie“. A potom v literárnom výpočte spúští, devastácií, holorubov, ktorú zmonitorovali legislatívci v ďalších troch vetách textu (graficky sú usporiadané do troch odsekov), nasledoval ďalší výpočet zlých skutkov a konaní už komunistov. Všetko toto sa nachádza v paragrafe prvom a to v odsekoch označených podľa písmen abecedy od litery a) až pod písmeno f) vrátane, to jest v celkove šiestich odsekoch, zarážkach. Tieto ustanovenia tvoria vlastne body obžaloby (ku ktorým asi dospel vyšetrovaním inkvirant Parlament ČR), pričom sú v nich uvedené konania všeobecnej povahy, a to od upierania občanom akejkoľvek možnosti slobodne vyjadriť politickú vôľu, cez porušovania ľudských práv, ďalej základných zásad demokratického štátu, potom nielen demokratického, ale aj právneho štátu. Po týchto bodoch obžaloby vyjadrených vo filozofických a politologických kategóriách, nasleduje žaloba za nedodržanie medzinárodných zmlúv ako aj svojich vlastných zákonov s tým, že fakticky, reálne, nie právne, režim postavil vôľu aj záujmy komunistickej strany nad zákon. Až po týchto bodoch obžaloby nasleduje odsek s konkrétnejšími konaniami, a to, že režim popravoval, žalároval, väznil v táboroch nútených prác. Po slovách, že popravoval, žalároval, bolo potrebné ešte raz napísať, že režim páchal zločiny a udržoval svoj režim za pomoci okupačných vojsk so spresňujúcim dodatkom, že to boli vojská cudzej mocnosti. Zrejme sa zákonodarcovia domnievali, že je možná, nevylučuje sa ani samookupácia.
Po tomto súpise zlých konaní, skutkov a činov, ktoré zistil vyšetrením a spísal do zoznamu zákonodarca ako vyšetrovateľ a žalobca, sa parlament prevtelil za súdny orgán a vyniesol v ďalšom paragrafe rozsudok: a) režim založený na komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a o osudoch občanov od 25. februára do 17. novembra bol – zločinný, nelegitímny a zavrhnutiahodný. A výroková časť rozsudku pokračovala v ďalšom odseku. Od rozsudku nad komunistickým režimom sa postúpilo k ďalšiemu rozsudku, a to nad komunistickou stranou, s ortieľom, že KSČ bola organizáciou zločinnou a zavrhnutiahodnou (poznamenajme, že zákonodarca – sudca ju už neodsúdil ako nelegitímnu. Znamenalo by to, že ju uznal za legitímnu, t. j., že vyjadrovala vôľu väčšiny občanov, konala v prospech ich záujmov!). Ale týmto druhým výrokom sa rozsudok nekončil, nasledovala tretia časť rozsudku, a to s ortieľom, podľa ktorého boli odsúdené „ďalšie organizácie založené na jej ideológií“. Z kontextu vyplýva, že aj na tieto organizácie sa vzťahuje ortieľ – že boli organizáciami zločinnými a zavrhnutiahodnými“. Rovnako ako KSČ, ale podľa výkladu tohto textu a negotiam, boli to organizácie legitímne.
Už na základe letmého pohľadu do minulosti je zrejmé, že ďalšími organizáciami založenými na jej ideológii boli: odbory (ROH), ďalej mládežnícka organizácia (SZM), organizácia žien, záujmové organizácie a ďalšie združenia a spolky. Zoznam týchto organizácií vedie k zhrnutiu, že v zločineckých a zavrhnutiahodných organizáciách boli všetci obyvatelia (každý zamestnanec bol odborár), teda všetko dospelé obyvateľstvo, všetci občania Českej republiky bolo – v zločineckých organizáciách, ako ich členovia.
Zákonodarca Českej republiky tak spätne, pri pohľade na svoju minulosť svojej krajiny, národa a ľudu, kvalifikoval svojich občanov ako členov zločineckých organizácií! Prinajmenšom ako spolupáchateľov (návodca, organizátor) či účastníkov týchto zločinov vo forme schvaľovateľov, či nadržiavateľov týchto údajných kriminálnych deliktov. Vyhlásiť a uznať prakticky všetkých obyvateľov Českej republiky za členov, spolupáchateľov, spoluúčastníkov zločineckých a zavrhnutiahodných organizácií je aj z určitého pohľadu moralistu, absurdného dramatika à la Václav Havel odvážny čin či skutok (dodajme, že Havel to nikdy nepovedal), z iného pohľadu je to na hranici normálnosti, príčetnosti. Z právneho hľadiska je to nezmysel, absurdnosť. Ide o hrubé porušenie dobrého mena osoby, jeho cti. Každá takáto osoba môže dať podnet na trestné stíhanie pre trestný čin krivého obvinenia, porušenia dobrého mena, hrubého osočovania.
Za zločinca môže byť uznaná iba individuálna osoba (nie štát, politická strana či organizácia, združenie, právnická osoba), a táto môže byť obvinená a odsúdená na základe spáchania trestného činu svojím zavineným konaním. Odsúdiť ju môže iba zákonný a nezávislý súd. A parlament tieto práva, základné ľudské práva a slobody hrubo pošliapal.
Tieto „historické a zásadové“ ustanovenia o zločinných a odsúdeniahodných organizáciách boli nielen prepiate, extrémistické, ale aj protiprávne. Nasledovali ešte ustanovenia v zákone, ktoré vzdali úctu obetiach komunistického režimu, a vyslovili sa o zákonnej prekážke plynutia času, premlčania voči občanom, ktorým bolo ukrivdené. Vyhlásila sa ďalej legitimita, spravodlivosť a úctyhodnosť odporu proti režimu.
3.
Zákon o protiprávnosti komunistického režimu a o odpore proti nemu prijal český parlament dňa 9. júla 1993. O necelé dva mesiace, 15. septembra 1993 predložila skupina 41 poslancov tohto Parlamentu návrh, aby Ústavný súd (ÚS) zrušil tento zákon, a to pre jeho rozpor s Ústavou Českej republiky, Listinou základných práv a slobôd a s niektorými medzinárodnými zmluvami. O ďalšie tri mesiace 21. decembra 1993 plénum ÚS ČR rozhodlo o tomto návrhu prijatím tzv. nálezu (t. j. rozhodnutia). V priebehu polroka sa táto meritórna záležitosť vyriešila aj na platforme Ústavného súdu ČR. Slúži to pre vyslovenie pochvaly takejto pružnosti a rýchlosti rozhodnutia.
Skupina 41 poslancov podala návrh (podnet) na zrušenie tohto zákona vzhľadom na jeho protiústavnosť, rozpor s ústavou aj ďalšími právnymi normami. Netradičnosť, bezprecedentnosť riešenia minulosti, rozsudkom nad ňou vo forme zákona, kumulácia zákonodarnej a súdnej moci, vynesenie rozsudkov a ortieľov o zločinnosti komunistického režimu, odsúdenia komunistickej strany ako zločinnej organizácie a obdobne o zločinnosti spoločenských organizácií zákonom bez zistenia a vyšetrenia skutkov považovaných za spoločensky nebezpečné, bez definovania skutkových podstát zločinov, ktoré by režim, komunistická strana, spoločenské organizácie a jej členovia napĺňali – to všetko hovorilo v prospech navrhovateľov, za zrušenie tohto zákona pre jeho protiústavnosť. Ústavný súd, jeho členovia, asistenti členov, externí aj interní konzultanti, domáci aj zahraniční, ako právnici, majú vlastnosti a správajú sa nielen príležitostne aj ako fiškáli. Nie priamo ako podvodníci, ktorí osobu, resp. osoby uvedú do omylu a potom tento omyl využijú tak, aby im to prinieslo prospech. Ale viac ako ekvilibristi. Ak by dal súd za pravdu navrhovateľom, uznal by ich dôvody ako úplne pravdivé, zrušil by tento napadnutý zákon, dostali by sa ústavní sudcovia do kolízie s parlamentom štátu, ktorý by sa tým kvalifikoval ako zákonodarný orgán konajúci protiústavne, zneužívajúci svoje právomoci. Komunistický režim by v tomto prípade zrušenia zákona pre jeho protiústavnosť mal atribúty zákonného a spravodlivého režimu. Obdobne tak aj komunistická strana. Vyplývalo by to z pravidla, že platí opak toho, za čo ho chceli odsúdiť. Ak nedokázali, že režim je zločinný, tak platí že je zákonný, že jestvoval v súlade s právom. To bol prvý kameň úrazu, nebezpečenstvo pre ústavný súd. Súčasne tento nemohol ani prehliadnuť, nezohľadniť veľké pochybenia a protiprávnosti v danom zákone. A tak situáciu riešil, nielen kompromisne, ale aj fiškálsky.
Vo svojom rozhodnutí (náleze) dospel ústavný súd k záveru, že zákon nemožno či netreba rušiť, pretože tento výtvor zákonodarcu obsahovo, z hľadiska dikcie jeho ustanovení, zamerania a účelu – nie je vlastne ani skutočným zákonom. Ústavný súd túto nepríjemnosť zamietol pod koberec tým, že vyhlásil, že je iba vyjadrením politickej vôle programovej povahy, vôle zistenej za určitej konštelácie síl v Parlamente. Daný zákon, predpis s týmto názvom iba vyjadruje názory poslancov, ich veľkej časti, ktorá zaň hlasovala. A poslanci majú tiež právo na svoje názory a na vyjadrenie svojich postojov, a to dokonca (čuduj sa svete!) aj vo forme uznesenia parlamentu, ktoré nazvú zákonom. Parlament svoje názory k danej záležitosti v medziach svojej kompetencie môže v inom prípade, v inom čase a v inom zložení, upravovať novým spôsobom a inak, ale nie v rozpore so zásadou slobodnej výmeny názorov na pôde Parlamente. Nezaväzujú ani parlament. Taká bola ekvilibristika ústavného súdu Českej republiky. To po prvé. Po druhé, nie všetky ustanovenia zákona, podľa súdu, majú údajne rovnaké formálne znaky, či znesú nároky a spĺňajú požiadavky na zákon, resp. majú rozličnú relevanciu, v tomto prípade právnu relevanciu. A po tejto teoretickej ústavnej akrobacii a žonglérstve sa vykľulo šidlo z vreca. Ústavný súd rozhodol svojím nálezom takto:
Ako napísal, „a limite“ (na prvom mieste) musel rozhodnúť, do akej miery sú tieto ustanovenie kogentnej povahy alebo dispozitívnej povahy, a to z hľadiska ich právnej relevancie (kogentné – nemožno sa od nich odchýliť, dispozitívne – možno konať aj inak), a to vo vzťahu k štátu, k občanom a osobám. A po ďalšie niektoré ustanovenia zákona vyjadrujú a majú nie právny a najmä nie trestnoprávny charakter, ale majú, resp. zakotvili len morálno-politický stupeň zodpovednosti, možno len spoluzodpovednosti, či prípadne mali byť len podnetom na zamyslenie pre osobu či skupinu osôb o svojej minulosti, o svojom živote. Rovnako metódou výkladu od „horšieho k lepšiemu“, prišiel Ústavný súd ČR k záverom, že slová o „spoluzodpovednosti“, resp. formulácia o zodpovednosti členov KSČ, členov spoločenských organizácií neznamenajú, že je tu zakotvená zásada „kolektívnej zodpovednosti“ pre týchto členov KSČ a členov spoločenských organizácií. Ďalej, že je predovšetkým vylúčené chápanie a uplatňovanie týchto formulácií v podobe, že ide o „spoluzodpovednosť trestnoprávnu“. Ústavný súd dal za pravdu navrhovateľom, že tento zákon-nezákon nemohol sformulovať a ani nesformuloval žiadne nové skutkové podstaty trestných činov, žiadny zákon o zločinoch komunizmu či zločinoch komunistov. Dôraz ústavný súd položil na hodnotenie – že prvá časť zákona (preambula a ďalej §§ 1 – 4) má „výlučne morálnopolitickú a nie juristickú povahu“. A všetky tieto svoje úvahy, hodnotenia, čiastkové a celkové, podčiarkol ústavný súd takto: „To znamená, že ani hodnotenie historického obdobia bývalého Československa nevylučuje iné názory a závery ako tie, ktoré vyslovil v texte zákona Parlament ČR. Z hľadiska vedeckej a publicistickej činnosti nepredstavujú hodnotenia obsiahnuté v zákone o komunistickom režime a odpore proti nemu NÁZOR ZÁVÄZNÝ. A nie sú záväzným názorom ani v prípade, že takéto vety sú obsiahnuté v právnom predpise označenom ako zákon“. Pripustilo sa však, že právnou formou zákona ako aktu parlamentu môže tento zdôrazniť spoločenský význam a dosah svojho vyhlásenia. Ako príklad sa uvádza prvorepublikový zákon s textom „T. G. Masaryk sa zaslúžil o štát“. Hodnotiace ustanovenia zákona-nezákona nie sú záväzné (hoci zákon je všeobecne záväzná právna norma) ani pre publicistov, pre žurnalistov, ani pre učiteľov vedúcich hodinu dejepisu o tomto období, ani pre ďalšie osoby. Inými slovami český zákonodarca v tomto prípade zneužil svoje ústavné právomoci a Ústavný súd by ho mal volať na zodpovednosť ústavného a zákonného typu. Zákonodarca zneužil svoje možnosti všeobecnej pôsobnosti a dosahu svojho zákona-nezákona, aby svoje momentálne názory, stanoviská na znevažovanie, hanobenie historického obdobia, jeho aktérov, svoje ohováračské hodnotenia, diskreditujúce a difamujúce obdobie i ľudí, ktorí v ňom žili, vniesol do vedomia ľudí. Z obsahu zákona urobil nástroj negatívnej propagandy, polarizácie a antagonizmu v spoločnosti.
Za všeobecne právne záväzné, za kogentné ustanovenie v tomto zákone označil ústavný súd paragraf o zákonnej prekážke plynutia premlčacej doby pre trestné činy, ktoré sa z politických dôvodov nestíhali dobe vlády minulého režimu. V ďalších častiach sa ústavný súd potom rozpísal o teoretickej právnej otázke, či bol predchádzajúci režim legitímny alebo nebol legitímny. Požiadavku navrhovateľov žaloby, aby ústavný súd vyhlásil za neústavný výrok obsiahnutý v tomto zákone, že „politický režim v rokoch 1948 až 1989 bol nelegitímny“, súd ani neodmietol, ani nevyvrátil. Možno povedať, že uznal jeho legitimitu. Ústavný súd ČR sa potom venoval niektorým všeobecným otázkam koncepcie českého práva. Určite mal dodať, že české právo sa netvorí a nevyvíja vydávaním takýchto zákonov-nezákonov, zneužitých na vynesenie rozsudkov o histórii, právnych predpisov nejuristickej, ale politicky morálnej povahy vyjadrujúcich názory momentálnej a danej skupiny poslancov. Ak je to tak, znamenalo by to potvrdenie pravdivosti známej sentencie klasikov marxizmu, že v kapitalistickej a v buržoáznej spoločnosti je právo iba vôľou vládnucej triedy (politickej elity, časť ktorej sa dostala do parlamentu), vôle (názorov, postojov) povýšenej na zákon. Tomu sa už súd nevenoval. Stačilo, že podržal českého zákonodarcu v jeho výletoch do minulosti, v intelektuálno-emocionálnych výbojoch a zakamufloval protiústavnosť zákonov ktorý tento prijal.
(Koniec I. časti)
