Reklama
Reklama

Zatajovaný koncentrák vo Veľkej Británii (2)

Počet zobrazení: 2032

Aj 75 rokov po skončení druhej svetovej vojny sa britské úrady usilujú tajiť existenciu koncentračného tábora na území Spojeného kráľovstva. Prípad začala už koncom mája 1945 vyšetrovať britská tajná služba. Jej závery však boli silne zmanipulované, a v takomto mimoriadnom prípade nie je vylúčené, že sa to udialo s vedomím, alebo dokonca na príkaz premiéra Winstona Churchilla. Oficiálne malo prísť o život 336 väzňov, ale mladá britská historička zistila, že ich bolo rádovo viac.

Braňo Ondruš: Zatajovaný koncentrák vo Veľkej Británii (1)


Pripomeňme si, že koncentrák zriadený a riadený divíziou SS Totenkopf sa nachádzal na ostrove Alderney. Ten spolu s ostrovmi Jersey, Guernsey patrí britskej korune, hoci sa nachádzajú len 13 kilometrov od francúzskeho pobrežia. Po nemeckej invázii sa Alderney ako najsevernejší z nich stal súčasťou mohutného nemeckého opevnenia na severe Francúzska. Na ostrove preto tisíce nemeckých väzňov najmä zo Sovietskeho zväzu vykonávali otrockú prácu pri budovaní opevnení.

1024px-bunker_in_alderney.jpg
Jeden zo zachovaných bunkrov na ostrove.
Foto: Wikipedia.org

Spojenecká invázia 6. júna 1944 normandské ostrovy obišla. Alderney bol príliš dobre opevnený a ostrovy nemali žiadny strategický význam. Nemci však vedeli, že sa blíži neodvratný koniec. Heinrich Himmler – ríšsky vodca SS – osobne napísali list veliteľovi Syltu Maximilánovi Listovi: „Zakazujem Vám vzdať sa. (...) V prípade odporu alebo úteku väzňov Vám prikazujem previnilcov postrieľať. Ak nepokoje napriek tomu neustanú, zastreľte všetkých bez milosti.“ Gordon Pridget opísal situáciu v tábore takto: „V tábore bol tunel smrti. Jeden koniec mal slepý a v jeho ústi bol guľomet. Ak by došlo k výsadku Spojencov, vyhlásili by poplach a keď by ste neboli do dvoch minút v tuneli, zastrelili by vás. Ostatných mali postrieľať v tuneli. Nemci nechceli, aby prežil čo i len jediný svedok existencie koncentračného tábora.“
 

Veľmi zvláštne (ne)vyšetrovanie
 

K invázii však nedošlo a normandské ostrovy sa vrátili pod britskú korunu až 8 dní po Hitlerovej smrti, keď generál Alfred Jodl podpísal bezpodmienečnú kapituláciu Nemecka. Na ostrovy vláda Jej Veličenstva okamžite poslala vyšetrovací tím tajnej služby. Ten mapoval všetko, čo na Alderney zostalo a vypočúval všetkých preživších. Na severovýchode ostrova, na opustenom mieste zvanom Longis Common našli pohrebisko a na ňom 336 hrobov. Nemci ho podľa vlastných výpovedí nazývali ruský cintorín. Prečo, netreba vysvetľovať.

Nevysvetliteľné však bolo, že vyšetrovatelia označili tých vyše 300 mŕtvych za jediné obete z táborov na ostrove. A vyšetrovanie rýchlo ukončili. Napriek tomu, že viacerí svedkovia (vrátane zajatých vojakov SS) hovorili aj o minimálne jednom masovom hrobe, niektorí dokonca presne označili miesto, kde sa nachádza. Esesáci v Neuengamme sa síce pred prichádzajúcim frontom pokúsili zničiť všetku dokumentáciu, odvážna skupinka väzňov však niektoré zachránila. Caroline Sturdyová Collsová napríklad našla záznam o Vladimírovi Zajacovi, ktorého podľa neho zastrelili na úteku, ale hrob na Alderney nemá. A takých záznamov našla viac. Je teda isté, že telá týchto sovietskych obetí nacistických zverstiev musia byť pochované aj inde, než na Longis Common.

Pomocou technológie Lidar, dochovaných svedectiev a fotografie britského špionážneho lietadla sa mladej britskej archeologičke podarilo nespochybniteľne nájsť ďalšie miesta, kde nacistickí hrdlorezi zakopali ďalšie stovky zabitých väzňov, prevažne alebo takmer výlučne sovietskych bojovníkov proti okupácii. Dokázateľne lokalizovala jeden, pravdepodobnejšie dva masové hroby a celé desiatky, ale možno až stovky individuálnych hrobov. Podľa laserových záberov individuálne hroby rozširujú už známy „ruský“ cintorín o vyše polovicu plochy. Iné ležia vo väčšej vzdialenosti a ich umiestnenie sa presne zhoduje s miestami, ktoré svedkovia označili britským vyšetrovateľom už v roku 1945.
 

Utajovanie kvôli ruským obetiam?
 

Podľa Caroline Sturdyovej Collsovej bol „ruský“ cintorín na Longis Common iba čosi ako zastierací manéver nemeckých okupantov, zriadili ho len naoko už od začiatku s jasným zámerom: aby ani ľudia žijúci na normandských ostrovoch, ani prípadní svedkovia z radov väzňov a ani budúci vyšetrovatelia nikdy nezistili skutočnú pravdu o počte tých, ktorých otrocká práca na opevňovaní ostrova či zverský prístup esesáckych dozorcov pripravili o život. A zdá sa, že nebyť odhodlania tvrdohlavej vedkyne odhaľujúcej už roky pravdu o nacistických koncentrákoch, tento manéver by Nemcom vyšiel.

Dnes už teda vieme, že v koncentráku Sylt a pracovných táboroch Borkum, Nordeney, Hegoland nezahynulo 336, ale vyše tisíc väzňov a možno ich bolo ešte viac. Napriek odhaleniam hrobov sa bez vykopávok a exhumácií o ich počte viac nedozvieme. A po vyše 75 rokoch, by už pravdepodobne ani to nestačilo. Počet tiel v masových hroboch by už presne určiť dozaista možné nebolo. S istotou vieme, že ostrov Alderney sa radí k asi 40 tisícom koncentračných táborov, v ktorých počas druhej svetovej vojny umierali nevinné obete strašného neľudského vystrájania. Mnohé boli rovnako malé, ale žiadny z nich by nemal ostať neodhalený a žiadna z jeho obetí zabudnutá.

Preto v roku 75. výročia oslobodenia Európy od nacistickej poroby zostáva nevysvetlenou záhadou, prečo sa britské úrady usilujú aj dnes brániť, aby sme spoznali celú pravdu o obetiach na ostrove Alderney. O obetiach, ktoré na britskej pôde trpeli rovnako, ako v ktoromkoľvek inom koncentračnom tábore, hoci Sylt nenesie označenie vyhladzovací. O obetiach, ktoré po roku existencie tábora začali tvoriť takmer výlučne sovietski, najmä ruskí ľudia.

Česť ich pamiatke!

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama