Zbabrané životy alebo Dni po Veľkej noci

Počet zobrazení: 1640


Traduje sa z čias českých kráľov, že ak prišla do niektorého mesta vzácna návšteva, každý bezdomovec, žobrák alebo mrzák dostal peniaz pod podmienkou, že sa stiahne z ulice do nejakého brlohu, aby nebol nikomu na očiach. Vítať vzácnych hostí kvetmi alebo mávaním mohli iba slušne oblečení ľudia, ktorí svojím výzorom nikoho nepohoršovali. Aj chudáci sa však na takéto dôležité návštevy tešili, lebo za utŕžený peniaz si mohli prilepšiť.

Niečo podobné sa deje aj v niektorých civilizovaných krajinách v súčasnosti, tam, kde majú bezdomovci dokonca zákaz pohybovať sa na verejnosti. Aj na Slovensku máme už desaťtisíce úbožiakov bez strechy nad hlavou. Aj oni sa tešia na sviatky, akými bola napríklad Veľká noc a najmä na dni, ktoré prídu. Poznať to podľa toho, o koľko viac sa ich vtedy pohybuje okolo kontajnerov. Otrhaní a špinaví sa v nich prehŕňajú a hrabú, ako hladné medvede hľadajú nejaký pokrm alebo maškrtu do žalúdka. Vyhľadávajú  nádoby na smeti a hľadajú v nich maškrty, ktoré v lepších rodinách počas sviatkov nestihli skonzumovať. So svojím úlovkom v igelitke, ktorá je ich jediným majetkom, potom zmiznú niekde do ústrania. Nikto dnes už nespočíta, koľkí z nich sa ocitli v takejto situácii vlastným pričinením a koľkí sa stali obeťou všelijakých ponovembrových reforiem, exekúcií a pod. Proste, kapitalizmus je už taký.

matomajetky843.jpg
Kresba: Ľubomír Kotrha

Ťažko sa o  takýchto prípadoch počúva a číta, ešte horšie je vidieť to na vlastné oči. A najhoršie na tomto všetkom je, že podobných úbožiakov bez domova neubúda, ale pribúda. Aj dnes som videl prehrabúvať sa v jednom kontajneru malú, drobnú ženičku. Vylovila z neho veľkú hovädziu kosť, vraj pre mačku, zdôverila sa mi, keď som vysýpal odpadky.

Ale mačka takúto kosť neprehryzie, namietal som.

Mačka nie, ale mám ešte psa, ten jej ju rozhryzie, on je gentleman, nie ako ľudia, poučila ma a zmizla. Táto ženička má iste nejakú strechu nad hlavou, keď má psa aj mačku, pomyslel som si. Nie ako ľudia bez domova, ktorých vidno po sviatkoch častejšie ako inokedy otvárať kontajnery.

Neviem prečo, ale v pamäti sa mi vynorila iná drobná a chorá ženička z ďalekého Ruska, o ktorej napísal vynikajúcu novelu Alexander Solženicyn. Dal jej názov Matrionina chalupa. Tiež žila v chalúpke na spadnutie, s mačkou a kozou, keď nepočítame myši a šváby. Tieto dve ženičky však majú alebo mali aspoň akú-takú strechu nad hlavou, na rozdiel od tých, čo majú iba igelitky, spávajú pod kartónmi a prilepšujú si až po Veľkej noci. Koľko smutných príbehov by sa našlo medzi nimi...

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984