Reklama
Reklama

„Zbavili sme sa zvieracej kazajky“

Rozhovor s Miloslavom Ransdorfom, október 1996
Počet zobrazení: 4788
Pri tomto rozhovore sme boli s Mílom Ransdorfom (15. 2. 1953  22. 1. 2016) dve. Tá druhá je lekárka, nie novinárka. Boli sme však všetci traja kolegovia v bývalom Federálnom zhromaždení ČSFR. Do Prahy som vtedy prišla robiť rozhovory s ďalšími bývalými kolegami z FZ ČSFR, Petrom Uhlom (OF), Miroslavom Grebeníčkom (KSČM), Jiřím Svobodom (KSČM), Pavlom Dostálom (OF), no a s Miloslavom Ransdorfom (KSČM). Danka Drešerová ma sprevádzala – spriatelili sme sa vtedy, v tom búrlivom čase: boli sme v klube poslancov KSČS v rokoch 1990 - 1992 iba dve ženy a časy boli fakt prevratné. To priateľstvo (a ešte so Stáňou Zajícovou, ktorá je dnes riaditeľkou v Práve) trvá.

Danka bola na Mílu napálená a aj mu to hneď v jeho knihami a novinami zavalenej izbičke na ulici Politických väzňov povedala: „Prosím ťa, načo sú mi tvoje múdra, ja prišívam denne odrezané prsty, vymývam oči, do ktorých padla špona, tí ľudia chcú mať prácu, ale politika ich už vôbec nezaujíma...“

A Míla sa usmieval tým svojím krivým úsmevom. Ale jeho odpovede neboli v ničom krivé. Tu je dôkaz.
 

g.r_mila_ransdorf.jpg































Miloslav Ransdorf patrí určite medzi najvzdelanejších ľudí, akých mi bolo dopriate na tomto svete stretnúť. Číta odbornú literatúru prakticky vo všetkých európskych jazykoch, ovláda latinčinu, čiastočne aj hebrejčinu. Pracoval v známom Komárkovom Prognostickom ústave spolu s Milošom Zemanom, Vladimírom Dlouhým, Václavom Klausom. Po revolúcii sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, dnes je poslan­com českej Snemovne a podpredsedom Komunistickej strany Čiech a Moravy. Patrí k tvrdým odporcom zmeny názvu komunistickej strany.

Povedzte mi, ako môže byť taký vzdelaný, rozhľadený človek takým tuhým idealistom či až utopistom, a prečo chcete zostať komunistom?
– Som presvedčený, že ak má táto civilizácia prežiť, tak treba dať šancu solidárnej akcii, novému konceptu spoločenskej racionality a smerovať k samosprávnej spoločnos­ti. Ak by sme u Marxa hľadali nejaké vymedzenie pojmu komunizmus, tak to bude samosprávna spoločnosť.

Samosprávna spoločnosť – to znamená predsa otvorená spoločnosť?
– Áno, spoločnosť, ktorá by bola zbavená akejkoľvek podoby manipulácie.

Teda zbavená aj všetkých -izmov, áno?
–  Ja si myslím, že by to nebolo ani v rozpore s názorom neklasického Karla, pretože náš fúzatý zakladateľ sa vyjadril, že by bol šťastný okamžik v dejinách ľudstva, keby ľud­stvo mohlo byť zbavené politiky.

No práve. Ale ako to uskutočniť? Sociológ Fedor Gál mi v rozhovore pove­dal veľmi zaujímavý postreh: všetky veľké kultúry, veľké relígie a veľké ide­ológie vyznávajú veľmi podobné hodnoty: pokoru, lásku, toleranciu – ale iba v rámci tej svojej viery, svojho modelu sveta.
–  To je problém všeobecného vzťahu idey a inštitúcie. Riziká prichádzajú vždy vtedy, keď idea nadobúda inštitucionalizovanú podobu. Dnes sme však skutočne na rázcestí. Pred svetom sú dve možnosti: buď svetová kultúra, to jest nejakým spôsobom unifiko­vaná, s určitým štandardizovaným poňatím hodnôt, alebo svet kultúr, to jest svet pluralitný, založený na tolerancii, vzájomnom uznaní. To, čo je základom občianskej spoloč­nosti, by sa premietlo i do vzťahu medzi jednotlivými kultúrnymi okruhmi. Inak hrozí zrážka civilizácií – spomínate si na diskutovaný článok z Foreign Affairs –, že tie najhor­šie, najtvrdšie konflikty budú práve medzi rozdielnymi kultúrnymi okruhmi, civilizač­nými sférami. Dnes by bolo žiaduce, aby sa smerovalo k civilizácii ľudských práv, ale problém je v tom, že v rámci tých rozličných civilizačných okruhov problém ľudských práv vyzerá inak. My ich staviame celkom logicky na európskej tradícii, kde základom je poňatie autonómnej a zodpovednej individuality, to však nemusia rešpektovať civili­zácie, ktoré vychádzajú z iného kultúrneho zázemia, či už ide o budhizmus, konfucianizmus, islam. Táto doba bude klásť veľké nároky na politiku, na politické strany. V kra­jinách Západu vidíme snahu o akúsi sebareprodukciu politickej triedy. Vyjadril to napríklad ešte pred krachom talianskej politickej elity Craxi, keď povedal: my nemáme žiadne ideály, my manažujeme iba záujmy. Ale takéto vnímanie politiky musí logicky skončiť v slepej uličke.

Aké sú teda vaše ideály ako politika, ktorý ľpie na istých vonkajších for­málnych znakoch?
–  Nehovoril by som o ideáloch v tradičnom zmysle. Treba hľadať základy politickej, filozofickej a ekonomickej koncepcie priamo v štruktúrach každodennosti.

To ma z vašich úst prekvapuje - takže pragmatizmus?
–   Nie, nie, nie. Súhlasím s názorom známeho francúzskeho marxistu, že na štruktú­rach každodennosti je treba stavať a hľadať presah každodennosti. Marx mal pravdu, keď tvrdil, že kedykoľvek sa idea odtrhla od záujmu, utrpela hanbu. To sa stalo našim predchodcom, ale mám dojem, že veľmi rýchlo touto cestou ide aj dnešná vládna koalí­cia v Českej republike.

Dobre, vychádzajme teda z toho, že treba rešpektovať záujem a ten zosú­ladiť s ideou. Aký je záujem človeka? Aký je dnes, aký bol včera či pred tisíc rokmi? Veď človek sa nezmenil, i keď Marx chcel svet nielen vysvetľovať, ale ho aj meniť (a teda človeka v ňom). Je to smutné, ale nepodarilo sa...
–   To je práve veľký omyl. Mohol by som spomenúť profesora Semionova, ktorý sa venuje veľmi zaujímavému vednému odboru – traseológii – ukazuje, že vývoj techniky a ľudského vzťahu k prírode neustále reprodukuje podobné princípy. Ale napriek tomu výrazne sa mení mentalita ľudí, vzťah človeka k iným ľudom, k prírode, k spoločenským Štruktúram, morálka, sústava hodnôt.

Možno nie sme v rozpore, ale chcela by som zdôrazniť to, čo vieme z his­tórie a literatúry: človek sa vo svojej ľudskej podstate nemení, a ak by idea mala kopírovať jeho záujmy, boli by to veľmi prízemné záujmy. Čo sa mení, to je kultúra, to čosi „navyše“, čo robí z človeka duchovného tvora. A keď hovoríme o politike ­– ten duchovný, kultúrny rozmer môže zohľadňovať kto­rákoľvek politická strana, nie?
–  Kultúra v najširšom slova zmysle je veľmi dôležitá a až kríza v tomto storočí pre­svedčila rad ľudí, a to nielen filozofov, sociológov, ekonómov, ale aj politikov, že iba na ekonomických a politických štruktúrach peňazí a moci nemožno integrovať spoločnosť. Že teda integrujúci význam kultúry, ktorá vôbec nie je zvyškovým fenoménom, je stále väčší. Ale – čo je veľmi dôležité, to je to, že dochádza k premene človeka. Spomínali ste literatúru. Pozrite sa na vývoj románu od antickej formy po dnešok, ukáže vám obrov­skú premenu mentality, ale aj spracovania. Literárne žánre mali svoj zenit, potom upa­dali...

To je všetko pravda, ale nevypovedá to o tom, že by sa bol človek nejako zásadne zmenil.
–  Ale áno. Iný kódex morálky mali rytieri trinásteho storočia, iný dvoran na alžbetínskom dvore, iný puritánsky kupec a iný bankár v New Yorku dnes.

Kódex morálky je predsa súčasť kultúry...
– Hoci nesúhlasím so všetkým, čo hovorí zakladateľ transformatívnej gramatiky Noam Chomsky, ale jedna vec je pravdivá: že antropogenéza je vo veľkej miere spojená s fenoménom jazyka a že špecifickosť človeka je v tom. že všetko jeho konanie prechá­dza médiom myslenia, vedomia a že práve táto oblasť sa do značnej miery podieľala na tom. že sa človek stal človekom.

Opusťme Chomského a skúsme si odpovedať na otázku: Čo sa stalo v Česko-Slovensku, v Európe, vo svete na konci osemdesiatych rokov? Akého človeka vidíme pred siedmimi rokmi a akého dnes, čo sa zmenilo?
–  To by bolo na niekoľko knižiek. Podľa môjho názoru obsahom tých zmien v kraji­nách bývalého sovietskeho bloku je to, že nositelia expozičného práva voči národnému majetku zmenili toto dispozičné právo v reálne vlastnícke právo.

Zaujímavá odpoveď, i keď trochu cynická. No aký význam mali zmeny vo svete, ktorý je nielen veľmi prepojený, ale aj veľmi zraniteľný?
–  Dá sa povedať, že to zväčšilo rezervný potenciál hlavných ekonomických centier, oddialilo to krízové fenomény v týchto najsilnejších ekonomických centrách. Od bipolarity sa svet posunul k multipolarite, je menej istý, menej bezpečný, ale tiež je otvore­nejší a mnohé veci, ktoré bola snaha ukryť, utlmiť, sa po čase objavia s väčšou intenzi­tou.

Domnievate sa, že komunistická strana, ktorej ste podpredsedom, môže nejakým spôsobom prispieť k väčšej stabilite – nehovorme hneď sveta, ale povedzme českej spoločnosti? Keď vás tak sledujem, niekedy mám pocit, že sa dobre bavíte a že svoj intelekt tak trochu predvádzate ako herec na otvo­renej scéne.
– Na to, aby som bol hercom, nemám ten správny imidž.

Asi mi nechcete rozumieť, poviem to inak: nemyslíte si, že podnetné, zau­jímavé myšlienky, ktoré by mohli poslúžiť na skvalitnenie života tu a dnes, by sa nemali dopredu zaodievať do rúcha, ktoré spoločnosť z akýchkoľvek dôvodov nechce prijať? Pozícia českých komunistov – a keďže mám to šťas­tie poznať vás a vážim si vás –  mi, prepáčte, pripadá masochistická...
– Každá nosná myšlienka začínala najskôr v menšinovej pozícii. Všimnite si, že pán český premiér razí kult nosného prúdu. To je proti logike vývoja, dokonca aj proti logi­ke vedy. Každá nosná myšlienka bola spočiatku menšinovou, nie naopak. V sedemnás­tom storočí kartezianizmus bola vysmievaná menšina a naopak novoscholastika, to bol ten hlavný prúd. V ekonomike Keynes – to bola výrazná menšina proti prevažujúcemu prúdu, ktorý reprezentovali ľudia ako Alfréd Marshall. Neoklasická škola ovládala uni­verzity. V politike každý prúd, ktorý sa neskôr presadil, začínal v menšinovej pozícii, a to, či sa presadil, záviselo od sily myšlienok, od organizačných schopností, od schop­nosti získať podporu. Napríklad Benjamín Disraeli, zakladateľ konzervativizmu, ak sa to dá tak nazvať, začínal vo svojej vlastnej strane v marginálnej pozícii.

To, čo hovoríte, vo mne utvrdzuje „podozrenie”, že máte intelektuálny plezír z toho, ako si vás podávajú politickí protivníci, zďaleka nie takí pri­pravení na kvalifikovanú diskusiu. Lenže, obávam sa, že strana, ktorú repre­zentujete, je zložená nielen z intelektuálov, a že chtiac-nechtiac držíte v zajatí svojich predstáv ľudí, ktorí vám dávajú hlasy v nádeji, že im navrá­tite ich svet. Čím zároveň prekážate modernej ľavici výraznejšie zasiahnuť do tvorby súčasného sveta.
–  Nie, nie, nie. Naša strana má najsilnejšie postavenie práve v miestach, na miestnej úrovni. Vývoj v makroekonomickej rovine je jedna vec a život v regiónoch iná. To, ako sa žije na miestnej úrovni, trebárs novinár v centrálnom denníku ani nepozná, nepozná to ani zahraničný korešpondent, ktorý zavíta do Českej republiky. Ja som napríklad čítal články v Le Monde od Erica Izraeloviča, ktorý písal o českom zázraku, ale ťažko by som tento český zázrak vysvetľoval textilným robotníčkam z Moravolenu, ktoré prichá­dzajú o prácu, alebo ľudom z rudných baní na severnej Morave, a tak by som mohol pokračovať. Reálnu situáciu treba poznať zdola, v miestach, kde žijú ľudia svojimi každodennými problémami a nemyslím si, že ten koncept politiky, ktorý ja zastávam, by bol nejakým maľovaním vzdušných zámkov.

A v čom je odlišný váš koncept politiky od konceptu českej sociálnej demokracie alebo Strany demokratickej ľavice?
– V týchto stranách ja vidím prílišné zahľadenie sa do techniky moci. A to, čo vedie okamžite k mocenským pozíciám, nemusí byť práve to najsprávnejšie, najperspektív­nejšie riešenie z dlhodobého pohľadu. Po druhé, tieto strany nemajú jasnú programovú víziu.

Vy ju máte? Aká je vaša programová vízia?
–  Ľavica potrebuje novú paradigmu (vzor). V skratke, ktorá môže byť diskutabilná, by som to povedal, že ide o posun od paradigmy vedomia k paradigme komunikácie. Všimnite si, že Socialistická internacionála v podstate reprodukuje staré schémy, že nemá svoju koncepciu spoločnosti, za ktorou by šla. Napríklad PDS Talianska mala zjazd, Massimo d'Alema vo svojom hlavnom prejave hovorí: Chceme liberálnu revolú­ciu! Oni chcú väčšiu privatizáciu v masmédiách, školstve, zdravotníctve, ako chcú pravicové strany! V podstate sú to strany, ktoré prešli na neoliberálne pozície. A ak vôbec hovoria o socializme, tak je to socializmus, ktorý je iba korekciou daného stavu, ale nie je aktívnou dejinotvornou silou. Je tam kríza integrity.

Enrico Berlinguer ešte pred svojou smrťou povedal, že nikdy nebola potreba zmeny taká naliehavá ako dnes, a že nikdy nebola viac zahmlená ako dnes otázka subjektu týchto zmien. Ide o to, vytvoriť priestor pre solidárnu akciu v spoločnosti, ktorá je v rastúcej miere fragmentovaná. A i dnešní vládcovia v západných spoločnostiach túto fragmentáciu zámerne prehlbujú, aby udržali svoju moc. Problémom ľavice je, ako dospieť k solidárnej akcii, ľavica bez solidárnej akcie nie je možná.

Už ste konštatovali, že po páde Berlínskeho múru (teda po rozpade Sovietskeho zväzu a jeho vazalov) je svet otvorenejší, ale aj nestabilnejší. Z vášho pohľadu je to svet lepší alebo horší?
–  Je iný, nemá zmysel pýtať sa, či je lepší alebo horší.

Z pohľadu občana to má zásadný význam.
–   Je iný, človek, ale aj spoločnosť majú iný manévrovací priestor. V júli roku 1994 som bol u Gorbačova, v jeho Fonde a tam sa ma pýtali, čo si myslím o páde KSSZ (rad ľudí tam hovoril, aká to bola strašná rana pre demokraciu v Rusku, a tak ďalej). Ja som odpovedal, áno, je veľa negatívnych vecí s tým spojených, ale ako český komunista chcem povedať jednu vec: komunistické hnutie bolo týmto pádom zbavené zvieracej kazajky, bolo oslobodené a premenilo sa na úplne slobodné laboratórium nových ideí, prístupov, metód a je úplne preč čas hegemonizmu. Dnes sa nemôžeme vyhovárať, že za nás rozhoduje niekto iný, my sami sme zodpovední za to, čo z tejto našej situácie urobíme. A to, myslím si, je veľmi dobrá vec, komunistické hnutie prekonalo svoj naj­nižší bod a aj posledné roky ukazujú, že má veľmi dobré šance do budúcnosti.

(Október 1996)
(Nové slovo bez rešpektu, 13. januára 1997)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     

Komentáre

Obrázok používateľa Palo
#1
Pavel Novota
23. január 2016, 10:22

Áno, aj tento rozhovor je ukázkou demokratických postojov Miloslava Ransdorfa a jeho politického postoja. A aj napriek istým názorovým rozdielom s kolegami v komunistickej strane nezdupkal z nej, ako mnohí iní. 

Rád som čítal jeho články. Česť jeho pamiatke.

Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama