Reklama
Reklama

Zbohom,
Jaro Lajda

Počet zobrazení: 2918

Z vysokej školy si nepamätám nikoho takého oddaného politike a socializmu, ako bol Jaro Lajda. Kupoval si denne Pravdu, nosil ju v diplomatickom kufríku a čítal aj také kydáky, ako boli úvodníky. Neraz som si ho za to doberala a on mi neraz za to vynadal: si povinná to sledovať, študuješ novinárstvo! Brala som to z pleca na plece a Jara to hrozne poburovalo. A tie hádky, či musí byť študent/ka žurnalistiky angažovný/á! Podľa mňa mohol, ak sa mu chcelo, no mne sa nechcelo a bodka. Nebola som ani v szm, a v podstate to nikomu, azda až na toho Jara, nevadilo. Počas vysokej školy sme pracovali v Rádiocentre, vysokoškolskom rozhlase, aj tam ma stále poštuchoval. Pravdaže, aj ja jeho, občas nás museli až rozsudzovať. Jaro mal ale aj oveľa vážnejšiu prácu, chodieval do redakcie Pravda, zaujímal sa o zahraničie a dávali mu tam robiť večerné služby. V redakcii žiarili vtedy ozajstné zahraničnopolitické hviezdy: Július Lörinc, Dušan Kerný, Milan Rusko, Juraj Bydžovský, Jaro si trúfal nastúpiť k nim. Skončili sme školu, a odrazu sa všetko zrútilo: vysvitlo, že má kádrovú škvrnu, Jarovho otca vyhodili po šesťdesiatom ôsmom zo strany. A tak do Pravdy nemohol. To bol pre neho, naozaj presvedčeného komunistu (hoci v strane vtedy nebol, veď by ho neprijali), strašný úder. Nezaslúžený, nespravodlivý a, myslím si, že ho nikdy neprebolel. Začal potom pracovať v Roľníckych novinách, po čase sa nejako pomery oteplili a vzali ho do Nového slova za hlavného sekretára (to sa dnes nazýva hlavný editor). Bol pracovitý, spoľahlivý a napriek tej rane, čo mu súdruhovia navalili za otca, stále neochvejne presvedčený o socializme. November, ale najmä prevrat, ktorý prišiel po tých nadšených námestiach, preto prežíval veľmi ťažko a veľmi bolestne. V Novom slove pracoval až do jeho konca – paradoxne na výročie SNP v roku 1998 ho noví majitelia zastavili. Ivan Špáni mi pripomenul, že pracoval aj v Práci: „... pamätám si, že mi bol kolegom, vlastne mi bol nadriadeným, takže to bolo po roku1989, ak sa nemýlim za šéfovania Eda Fašunga. Jaro vymýšľal zaujímavé témy s fotografiami. Pamätám si, že ma poslal robiť čosi o akomsi zbohatlíkovi, no skôr ako som zbieral materiál, už bol rozčúlený zbohatlík v redakcii, so sťažnosťou, že mu fotograf zvečnil jeho vilu. Česť Jarovej pamiatke.“ Jaro sa na krátky čas stal asistentom poslanca Pavla Kanisa, a potom sa už nadobro rozlúčil s politikou aj s novinárstvom. Nebol šťastný a bolo to na ňom poznať. S nikým sa o svojom žiali a trápeniach nerozprával, vlastne sa nestretával už s nikým z bývalých kolegov a priateľov, akoby sa nad ním zavrela voda. A dnes som dostala správu, že už natrvalo. Jaro Lajda zomrel. Nech mu je zem na jeho rodných kopaniciach, kde bude zajtra pochovaný, ľahká, lebo kým po nej chodil, ľahké to nemal.

Posledná rozlúčka bude zajtra (4. 1.) o 15:00 v Prašníku.

Zvláštna fotka z roku 1992: V hornom rade zľava Emil Polák, Jaro Lajda , vedľa neho Marián Leško, Marián Babic, dolu Betka Šimonovičová, Nika Lenická, Helenka Dvořáková a Nina Hradiská. Jaro sa odobral k Mariánovi Babicovi, aj ten už život neuniesol.

ns_1992.jpg
 

Priemer: 5 (1 hlas)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama