Reklama
Reklama

Zemřel legendární vietnamský generál Giáp

Počet zobrazení: 3491

Vietnamští představitelé dnes oznámili, že ve věku 102 let zemřel slavný generál Võ Nguyên Giáp. Tento stratég stál za úspěchy vietnamské armády v boji proti francouzským kolonizátorům a později měl velký podíl na úspěšném vedení války proti americkým interventům. Byl posledním ze slavných komunistických revolucionářů své země a používal promyšlenou partyzánskou taktiku k porážce silnějšího nepřítele. Giáp byl národním hrdinou č. 2, hned po bývalém prezidentovi Ho-Či-Minovi. Ve vojenství byl samoukem a nejvíce jej proslavilo vítězství nad Francouzi u Dien Bien Phu, které vedlo k nezávislosti Vietnamu a pádu kolonialismu v Indočíně, ale i za jejími hranicemi. Vládní zdroj uvedl, že Giáp dnes zemřel v nemocnici v Hanoji, kde byl hospitalizován od roku 2009.

Z archívu Slova: František Škvrnda k storočnici legendárneho stratéga partizánskej vojny

Armádny generál Vo Nguyen Giap, jedna z legendárnych postáv dvadsiateho storočia, sa 25. augusta 2011 dožil sto rokov. Bezprostredne sa podieľal na vytváraní bipolarity v medzinárodných vzťahoch a zanechal v nej výraznú stopu, aj keď to bolo mimo hlavného priestoru konfrontácie superveľmocí v euroatlantickom priestore - v juhovýchodnej Ázii.

Generál Vo Nguyen Giap nebol len vojenským veliteľom, ale patril aj k politickým vodcom národnooslobodzovacieho hnutia vietnamského ľudu po druhej svetovej vojne a úsilia o udržanie jeho nezávislosti vo vojnách s Francúzskom, USA a Čínou.

V prehľadoch vojvodcov, ktoré sa zostavujú podľa rôznych kritérií, sa Vo Nguyen Giap spravidla zaraďuje medzi 100 najväčších vojvodcov dvadsiateho storočia. Vo Vietname ho vnímajú ako druhú najvýznamnejšiu osobnosť moderných dejín krajiny po Ho Či Minovi, od ktorého je mladší o niečo viac ako o 20 rokov.

Prvá indočínska  - francúzska - vojna

Vietnam počas druhej svetovej vojny formálne zostal kolóniou vichystického Francúzska, ale jeho administratíva bola silne ovplyvňovaná Japoncami. Ku koncu vojny Japonci tlačili bábkového vládcu - cisára Bao Daia do vyhlásenia nezávislosti na Francúzsku. V marci 1945 sa Vietnam stal súčasťou japonskej „východoázijskej sféry spoločného rozkvetu“, kde zotrval len niekoľko mesiacov.

Pri odzbrojovaní cisárskej armády po skončení vojny sa vietnamské územie podľa dohôd Spojencov malo obsadzovať z dvoch smerov. Na severe nad 16. rovnobežkou čínskymi (čankajškovskými) vojskami a na juhu 20. indickou divíziou britských vojsk, ktorú však zakrátko vystriedali francúzske vojská. Príchodom Francúzov sa de facto obnovoval predchádzajúci kolonializmus.

O získanie moci na území Vietnamu sa usilovalo aj revolučné hnutie Vietminh, ktoré vzniklo v roku 1941 s cieľom oslobodiť krajinu od kolonializmu (japonského aj francúzskeho) a nastoliť ľavicovú vládu. Dňa 25. augusta 1945 sa cisár Bao Dai vzdal moci a 2. septembra Ho Či Min vyhlásil Vietnamskú demokratickú republiku.

Francúzi odmietli uznať nezávislosť Vietnamu a na konci roka 1946 vypukla koloniálna vojna proti nemu - prvá (francúzska) indočínska vojna (vo Vietname sa označuje za vojnu odporu), ktorá sa skončila v roku 1954. Veliteľmi francúzskych síl v tejto vojne boli generáli ostrieľaní v bojoch druhej svetovej vojny ako Jacques-Philippe Leclerc (posmrtne povýšený do hodnosti maršala Francúzska), Jean de Lattre de Tassigny (tiež posmrtne povýšený do hodnosti maršala Francúzska) alebo Raoul Salan, ktorý sa neskôr „preslávil“ predovšetkým ako zakladateľ OAS (Organizácie tajnej armády) a jeden z účastníkov puču generálov proti prezidentovi Charlesovi de Gaulleovi v roku 1961. Na čele vietnamských vojsk - Vietnamskej ľudovej armády, spočiatku slabej a nedostatočne vyzbrojenej bol od decembra 1944 Vo Nguyen Giap a túto pozíciu zastával až do roku 1980.

Rozdelenie Vietnamu, vznik Vietkongu

Život Voa od mladosti poznamenal boj proti koloniálnej nadvláde. Vo svojich 16 rokoch zorganizoval štrajk študentov lýcea v meste Hue, za čo ho vylúčili zo štúdia. V roku 1930 bol na niekoľko mesiacov uväznený. Po prepustení z väzenia študoval právo a po jeho skončení pôsobil ako učiteľ dejepisu. Mimoriadnu pozornosť venoval štúdiu vojenstva - diela čínskeho majstra Sun-c´ho, ale predovšetkým Napoleona, ktorého bol veľkým obdivovateľom.

Po začiatku druhej svetovej vojny a zakázaní Komunistickej strany Indočíny, ktorej bol členom, Vo odišiel do Číny. Po návrate do Vietnamu od roku 1941 viedol vytváranie národných ozbrojených síl. V prvej dočasnej vláde v roku 1945 bol ministrom vnútra a neskôr sa stal ministrom obrany. Svetoznámym sa Vo stal po víťazstve u Dien-bien-phu, kde sa bojovalo od 13. marca do 7. mája 1954, kedy Francúzi kapitulovali.

Závery povojnovej Ženevskej konferencie, ktorá sa skončila 21. júla 1954, sa nenaplnili a pokoj a mier sa vo Vietname dlho neudržal. Vietnam bol rozdelený na dve časti. Na sever od 17. rovnobežky bola Vietnamská demokratická republika (ktorú už v roku 1950 uznali ZSSR, ČĽR a ďalšie socialistické štáty) ovládaná komunistami. Na juhu vznikla Vietnamská republika, ktorá sa orientovala na Západ, najmä na USA, ktoré v prvej indočínskej vojne podporovali Francúzov.

Cieľom komunistov bolo udržať nezávislosť krajiny, zjednotiť a ovládnuť ju. Od roku 1960 začal pôsobiť Národný front oslobodenia južného Vietnamu, podporovaný Vietnamskou demokratickou republikou. Mediálne známy sa stal najmä ako Vietkong - „vietnamskí komunisti“. Toto pomenovanie vzniklo v juhovietnamských vládnucich kruhoch. Vo vietnamčine má pohŕdavý nádych, ale vžilo sa ako symbol, ktorý prekonal zlomyseľnosť svojich tvorcov.

Druhá indočínska – americká - vojna

Do južného Vietnamu začala prúdiť čoraz väčšia ekonomická a vojenská pomoc z USA. V roku 1963 sa v krajine nachádzalo už okolo 16 000 vojenských poradcov z USA, ktorí sa však do bojových operácií nezapájali.

V auguste 1964 došlo k tzv. tonkinskému incidentu, po ktorom USA začali bombardovať Vietnamskú demokratickú republiku. V roku 2005 sa na základe odtajnených dokumentov ukázalo, že v oboch prípadoch k žiadnemu útoku na vojenské lode USA nedošlo. Pri prvom začali paľbu vojenské lode USA a nie vietnamské, ako sa tvrdilo v roku 1964. Pri druhom sa v priestore nachádzali len vojnové lode USA a ak došlo k paľbe, bolo to len medzi nimi. Konšpiratívne teórie tvrdia, že celá akcia bola naaranžovaná a zneužitá, čo toto tvrdenie podprujú aj príkladom nenájdených zbraní hromadného ničenia v Iraku ...

Vojna USA proti Vietnamu sa skončila v roku 1975 (vo Vietname sa pomenováva ako americká vojna) a často sa označuje za druhú indočínsku vojnu. Išlo o jednu z najkrutejších i „najšpinavších“ vojen 20. storočia. USA na Vietnam zvrhli podľa niektorých odhadov štyrikrát viac bômb, ako bolo zhodených počas celej druhej svetovej vojny. Okrem toho bolo na Vietnam vypustených vyše 70 miliónov litrov herbicídov, najmä druhu Agent Orange (vyše 40 miliónov litrov). Tieto herbicídy zničili vegetáciu v rozsiahlych oblastiach a na desiatky rokov ich zamorili. V dôsledku ich pôsobenia sa ešte aj po rokoch rodili postihnuté deti.

Ďalším krutým dedičstvom tejto vojny sú „stratené“ míny a bomby, ktoré vybuchujú až dodnes. Od roku 1975 zabili viac ako 42 000 ľudí.

Zástupná vojna medzi superveľmocami

Vietnamská vojna predstavuje aj najväčšiu traumu zahraničnej a bezpečnostnej politiky USA v 20. storočí. Padlo v nej vyše 58 000 vojakov USA (vrátane nezvestných). Zahynulo vyše 1 milióna vietnamských vojakov a viac ako 2 milióny civilistov, pričom vojaci USA sa dopustili viacerých činov, ktoré možno kvalifikovať ako vojnové zločiny.

V USA sa po vietnamskej vojne začali budovať úplne profesionalizované ozbrojené sily. Jednou z príčin ich vytvorenia bolo, aby vo vojnách v budúcnosti už nebojovali vojaci povinnej služby. Dvom predchádzajúcim prezidentom USA - B. Clintonovi a najmä G. Bushovi jr. - sa niekedy vytýkalo, že sa vyhli vietnamskej vojne a teda nie sú skutočnými americkými „patriotmi“. Kandidát republikánov J. McCain v prezidentských voľbách v roku 2008 vo svojej kampani zas naopak využíval vietnamskú kartu. Ako pilot bol totiž zostrelený v októbri 1973 pri nálete na Hanoj a držaný v zajatí až do marca 1973. Šťastím pre neho údajne bolo, že Vietnamci zistili, že jeho otec i starý otec boli admirálmi.

Druhá indočínska (americko-vietnamská) vojna sa považuje aj za tzv. zástupnú vojnu medzi superveľmocami. Možno poukázať na to, že síce USA v nej bojovala priamo, teda toto hodnotenie nie je najsprávnejšie. Bezpochyby treba oceniť hrdinstvo Vietnamcov i vojvodcovské schopnosti Vo Nguyen Giapa, ale víťazstvo vo vojne by krajina nedosiahla bez ekonomickej a vojenskej podpory vtedajších socialistických štátov, ktorá bola poznačená aj sovietsko-čínskými spormi. Treba vidieť aj vplyv silného celosvetového mierového (pacifistického) hnutia v boji proti tejto vojne. Išlo však o jedinú vojnu v období bipolarity, v ktorej socialistický štát dosiahol vojenské aj politické víťazstvo (ubránil svoju zvrchovanosť).

Tretia indočínska – čínska - vojna

V roku 1976 došlo k zjednoteniu Vietnamu a vytvoreniu Vietnamskej socialistickej republiky.  Ani po zjednotení Vietnamu nenastali mierové časy. V decembri 1978 po predchádzajúcich provokáciách kambodžského polpotovského režimu, podporovaného aj vtedajším pekinským vedením, vietnamské vojská zaútočili na Kambodžu. Tento krok sa hodnotil aj ako snaha zjednoteného Vietnamu preukázať svoju silu ako regionálna mocnosť. Vo Nguyen Giap s týmto postupom nesúhlasil.

Na čele vietnamských vojsk stál Vo aj počas čínskej invázie, ku ktorej došlo vo februári 1979 aj v súvislosti so vstupom vietnamských vojsk do Kambodže. Vojna, ktorá sa niekedy označuje za tretiu indočínsku vojnu, mala krátke trvanie a už v marci sa skončila neúspechom útočníka, pričom zahynulo asi 20-tisíc Vietnamcov (a asi toľko aj Číňanov). Táto vojna sa zapísala do dejín aj tým, že bola prvou vojnou medzi socialistickými štátmi. Napätie na hraniciach pretrvávalo a k normalizácii vzťahov medzi Vietnamom a Čínou došlo až v roku 1991.

V súčasnosti má socialistický Vietnam okolo 90 miliónov obyvateľov. Napriek niektorým stále neprekonaným následkom vojen a sociálno-ekonomickým problémom predstavuje relatívne stabilný štát s potenciálom rozvoja, ktorý udržiava politické i ekonomické vzťahy s celým svetom. Z ekonomického hľadiska ide o jednu z krajín, kde je nenasýtený trh a z tohto pohľadu záujem o ekonomické kontakty s Vietnamom najmä v podmienkach globálnej krízy začiatku 21. storočia vzrastá.

Veliteľ vo vojnách s tromi veľmocami

Vo bol veliteľom Vietnamskej ľudovej armády vo vojnách s tromi veľmocami. Napriek tomu, že viacero bitiek prehral, ani v jednej z týchto vojen, aj keď každá bola iná, nebol porazený. V dejinách vojenstva sa nájde len málo podobných vojvodcov.

Ministrom obrany zostal Vo Nguyen Giap aj po zjednotení krajiny až do roku 1980, kedy bol menovaný za podpredsedu vlády pre vedu a techniku. V rokoch 1945 až 1982 bol Vo aj členom Politbyra Vietnamskej komunistickej strany (do roku 1976 sa nazývala Vietnamskou stranou pracujúcich). Jeho odvolanie z tejto funkcie bolo prekvapením vo Vietname i v zahraničí. Tento krok sa vysvetľoval nezhodami v názoroch Voa a novej vietnamskej vodcovskej garnitúry, ale údajne bola v tom aj žiarlivosť na jeho popularitu doma a v zahraničí. Potom sa takmer stratil z verejného života, ale funkciu podpredsedu vlády vykonával až do roku 1991.

Aj po odchode z vládnych funkcií Vo zostal spoločensky a politicky aktívny, prednášal a publikoval najmä práce historického charakteru. V roku 2006 vyšlo v Hanojisúborné vydanie jeho spomienok.

Vo je kritický voči súčasnej vietnamskej spoločnosti. V roku 2006 vyslovil nespokojnosť s rozsahom byrokracie a korupcie, ktorá ohrozuje moc komunistickej strany. V roku 2009 napísal otvorený list premiérovi o ekologických nebezpečenstvách fungovania podniku so zahraničnou účasťou na ťažbu a úpravu bauxitu v Strednej vysočine, zmluvu o vytvorení ktorého podpísala vláda. Išlo o prvý ekologický protest vo Vietname, ku ktorému sa pridalo aj viac ako 100 intelektuálov, vedcov, ale aj predstaviteľov komunistickej strany. Okrem toho v rôznych súvislostiach poukazuje na nebezpečenstvá spojené s tým, že vietnamská spoločnosť sa vzďaľuje od tradícií a odkazu minulosti.

Stratég partizánskej vojny

Po víťazstve pri Dien-bien-phu sa Vo začal považovať za jedného z najväčších stratégov partizánskej vojny v dvadsiatom storočí. V roku 1961 napísal knihu Ľudová vojna, ľudová armáda: vietnamská komunistická príručka povstania pre rozvojové štáty,v ktorej objasňuje zásady a spôsoby vedenia partizánskej vojny na základe svojich skúsenosti.

Zásady vedenia partizánskej vojny zhrnul do piatich atribútov: - vedenie vojny celým národom; - útočná taktika, k obrane sa má pristupovať len krátkodobo, v záujme získania výhodnejšej pozície; - presvedčenie o možnosti víťazstva nad početne i technicky silnejším nepriateľom; - realizmus pri plánovaní bojových operácií; - víťazstvo nad silnejším protivníkom sa má dosiahnuť v menších celkoch, pričom jeho základom musí byť prevaha v iniciatíve; - prekvapivosť pri vedení bojových operácií.

Tieto zásady v podmienkach súčasných vojen je už ťažko realizovať a to tak zo sociálnych ako i technických príčin. Prevahu v technických prostriedkoch (zbraniach), dnes už nemožno eliminovať „ľudským faktorom“, bojovou morálkou. Slabé vojsko (nepripravené, nedisciplinované, neochotné bojovať - aj profesionálne či žoldnierske) a pod. však môže oslabiť a eliminovať akúkoľvek technickú prevahu. 

Vojenské diela Vo Nguyen Giapa sa študovali a študujú aj na vojenských akadémiách, vrátane  USA a ďalších štátov NATO. Z vojenského hľadiska sa washingtonské ozbrojené sily poučili a už v ďalších vojnách nešli do operácií takého rozsahu a takým spôsobom ako vo Vietname.
Odkaz Vo Nguyen Giapa však spočíva predovšetkým v tom, že sila partizánov je v obrane svojej vlasti a v jej poznaní.

Nové, aj keď iné, Vietnamy?

V roku 1997 sa Vo stretol v Hanoji s jedným zo svojich bývalých úhlavných nepriateľov - bývalým ministrom obrany USA R. McNamarom, ktorému povedal, že USA prehrali vojnu preto, lebo vôbec nerozumeli Vietnamu. Po invázii USA do Iraku vystríhal Washington pred neúspechom aj v tejto vojne. Príprava vojakov intervenčných armád založená na západnom „humanrightizme“ (morálnej povinnosti zasiahnuť a pod.) napriek evidentnej technickej prevahe nedokáže nahradiť silu vlastenectva, ktoré sa v súčasnosti tiež môže meniť a prejavovať sa ináč ako pred desiatkami rokov.

A tak sa v Iraku i v Afganistane dostali vojská USA a ich spojencov do patovej situácie a ich doterajšie výsledky nemajú vôbec charakter politického víťazstva, lebo si musíme pripomenúť starú filozofickú tézu, že vojny sú len pokračovaním politiky. Najmä v sociálno-kritických kruhoch sa preto pri týchto vojnách poukazuje na nebezpečenstvo nového Vietnamu, ktorý však po viac ako 35 rokoch môže získať inú podobu, ako ju poznáme.

Otázky vyvoláva aj stav mierového hnutia vo svete. Proti vojne v Iraku sa v rokoch 2002 - 2003 zdvihla celosvetová vlna protestov, ktorá okrajovo zasiahla aj Slovensko a bola najväčšia od čias protestov proti vojne USA vo Vietname. Súčasná vojna proti Líbyi pohla svedomím svetovej verejnosti len marginálne. Protestujú proti nej iba malé skupinky ľudí, burcujú len poniektorí intelektuáli, politickí aktivisti, médiá a pod. Že by sa schyľovalo k povestnému tichu pred búrkou? Skôr to však bude smutný a výstražný výsledok manipulatívneho pôsobenia politiky a médií v posledných rokoch.

Vo nepočítal vo svojej stratégii partizánskej vojny ani s faktorom náboženského extrémizmu, ktorý vo viacerých vojnách po rozpade bipolarity vystúpil do popredia. Jeho skúsenosti z vedenia partizánskej vojny však využívali mudžahedíni vo vojne proti ZSSR v Afganistane. Dokazuje to, že vojny a násilné riešenie problémov politického či iného spoločenského charakteru vždy prinášajú len hrôzu, ničenie a utrpenie, z ktorých môže vyrásť nová nebezpečná nenávisť. Odpoveďou na násilie sa stáva iné násilie, možno ešte väčšie a krutejšie. Na začiatku 21. storočia by sa už konečne ľudstvo a predovšetkým tá jeho časť, ktorá sa označuje za „slobodný“, „liberálnodemokratický“ a pod. svet, mali naučiť riešiť problémy bez používania vojen a sociálneho násilia.

http://www.noveslovo.sk/node/53820

Autor je vysokoškolským pedagógom

Foto: Ricardo Stuckert (PR / ABR / Brazília)

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama