Žiarivá a čerstvá chuť obrazov

Na Slovensko prichádza jar. Tak ako v roku 1945. Vtedy o tomto čase prichádzala jar kalendárna, ale aj symbolická. Po tuhej zime fašistickej poroby. Nositeľmi jari boli predovšetkým sovietske vojská. Severom Slovenska popod Tatry a cez Fatry prinášali krvavé obete aj československé bojové jednotky. Spolu s nimi bojovali a umierali rumunskí vojaci. V tomto roku odvtedy uplynulo 70 rokov. Málokto si uvedomuje, že tých sedemdesiat rokov pre našu krajinu a pre nás jej obyvateľov znamenalo sedem desaťročí mieru. Skutočné človečenské šťastie! Ani v Európe to nebolo všeobecným pravidlom. Možnosť takého dlhého života v mieri, života bez tieňa pochodu na smrť, umierania, bez strachu o blízkych, bez povinnosti v lepšom prípade stať sa proti svojej vôli hrdinom (často po smrti). Koniec koncov existuje v dnešnej dobe ospravedlnenie pre akúkoľvek smrť v mene národa, vlasti, našej spoločnosti, dokonca v mene lepšieho života? Nie je správnejšie rokovať, sem-tam podpísať nie najlepšie dohody, ale predovšetkým hľadať „nesmrteľné“ (doslova) východiská? A najmä spolupracovať, spolupracovať a spolupracovať!

Výstava je otvorená, Pavol Zelman je prvý zľava.

Veľvyslanectvo Ruskej federácie v SR prostredníctvom Ruského centra vedy a kultúry v Bratislave v spolupráci s agentúrou Nolis otvorilo v utorok 17. marca 2015 výstavu výtvarných prác slovenského umelca Pavla Zelmana „Druhá svetová vojna Rusko a Slovensko v obrazoch“. Jubilejný sedemdesiaty rok oslobodzovania sme si v týchto priestoroch pripomenuli už na jeseň minulého roku. Vtedy boli práce Pavla Zelmana venované výročiu SNP a bojom na Dukle. Ako zaznelo v úvodnom slove vernisáže: pripomíname si aj konkrétne oslobodenie Banskej Bystrice 26. marca a Bratislavy 4. apríla. Bolo to dôstojné pripomenutie. Ako opakovane tvrdím, nie som umenovedcom, som skôr konzumentom krásy sprostredkovanej priamo prírodou alebo svojským pohľadom umelca. Pohľad Pavla Zelmana ma potešil. S určitým nadhľadom to popíšem ako pri víne, v ktorom sa nevyznám. Chuť obrazov bola žiarivá a čerstvá, dochuť bolo cítiť úpornou snahou po šťastí aj v tých najhorších chvíľach života. Azda vám jeho diela lepšie priblíži niekoľko fotografií z vernisáže. A najlepšie urobíte ak výstavu navštívite. Potrvá do 30. marca 2015.

Ivan Ožvát v klavírnom sprievode Jaroslava Hrušku, vpravo.

Ešte jedna poznámka. Niektorí „odborníci“ na dejepis a zemepis majú problémy s definovaním pojmov sovietsky, ruský, ukrajinský, a nielen s nimi. Najmä dnes! Jedným z víťazov druhej svetovej vojny a nosným osloboditeľom Slovenska bol Sovietsky zväz. V radoch sovietskej armády bojovali príslušníci azda všetkých jeho národov. Samozrejme, najviac Rusi, mohutne boli zastúpení Ukrajinci, primerane Bielorusi, Kazachovia, Gruzínci a ďalší. Preto ma mierne roztrpčí, ak nevhodne a zjednodušujeme hovoríme: Rusi nás oslobodili, Rusi nás okupovali. „Hriešny“ i správny bol v tom čase len a iba Sovietsky zväz. Spomeňte si, ako nás často hnevalo, že počas existencie Česko-Slovenska podľa mnohých cudzincov tu žili od Šumavy k Tatrám len Česi...  Dnes ZSSR neexistuje, ale jeho právnym nástupcom je Ruská federácia. Aj preto názov prezentovanej výstavy zdôrazňoval Rusko a Slovensko. Dve krajiny, ktoré si pripomínajú smutné i radostné chvíle spred siedmich desaťročí. S úctou na ne spomínajú. Nezabúdajú však ani na širšie, predovšetkým sovietske  spoločenstvo známych i bezmenných hrdinov každodenných oslobodzovacích bojov. Na otvorení výstavy sa v podaní Ivana Ožváta zo SND v klavírnom sprievode Jaroslava Hrušku niesla aj pieseň „Studentočka“:

Studentočka, zarja vastočnaja,
studentočka, ja poľubil tebja.
[:Na beregu reki, kde sideli my s taboj dvajom
i dychaja aromat nočnoj, ľuboval sja ja s taboj.:]

Pažar vajny nas razlučil s taboj,
za rodinu šli my v žerstokyj boj.
[:Za mirnyj trud otcov i za ščasťe našich materej,
i za tichyj ukrajinskyj dom i za lipku pod Dniprom.:]

Posledný verš považujem za vhodnú odpoveď všetkým vlastníkom jedinej pravdy, samozvaným historikom. A či hysterikom?





Foto: Autor