Reklama
Reklama

Živá ikona

I. Nová renesancia Venované Mare Klimanovej
Počet zobrazení: 3087

z._samelova_2.jpgPredstavte si čosi ako zárodočný svet. Farby, tvary, pohyby, premeny sa dejú v nepatrnom priestore, v ktorom sa prelievajú náznaky citov a fragmenty príbehov. Má tajomnú hĺbku a neustále z neho vyvierajú možné budúcnosti a obrazy jeho minulých životov. Je to zvláštny útvar. Čosi ako Chagallov obraz.  A nie sú to len živé deje, ale aj ich reflexie, odrazy svetla aj úvahy, vzorce a písma, záblesky živých listov aj ľudia medzi domami a huslista na streche. Fantázie, sny aj mŕtve doktríny, šepoty a výkriky, vety zachytené od okoloidúcich.


Mohli by sme pokračovať donekonečna, lebo zárodočný svet je bezodný. Má však svoju špecifickú poetiku, ktorá je ozvenou jeho budúcich podôb. Nás vzrušuje jeho virtualita, nekonečne malá realita, podobná snu. V nej sa rodila gotika, ale aj technická civilizácia. Ich predohry v tomto malom svete mali charakter prenikavých zábleskov: osudové zatmenie na Golgote stvorilo stredoveký svet. Nymfy bežiace vlhkým papradím signalizovali jeho hlbokú premenu. Virtualita, ktorú dnes zažívame, nám dáva dosť jasnú predstavu o mnohoznačnosti zárodočných teliesok budúcich svetov.

Prekvapilo ma, keď takýto „zárodočný svet“, čosi ako „živú ikonu”, vo mne otvorili obrazy amatérskych maliarov a detí, ktoré som videl posledný polrok. Spolu s Markétou Ježíkovou, ktorá sa touto oblasťou zaoberá v Národnom osvetovom centre,  sme absolvovali viaceré vernisáže a súťažné prehliadky diel z celého Slovenska.

Ich spoločným znakom bola zraniteľnosť, práve ňou sa výrazne líšili od malieb profesionálnych výtvarníkov. Rodili sa akoby z ničoho, bez opory slohu alebo školy, len z fragmentárnych postrehov, z útržkov umenia, ale najmä z vlastného nepomenovaného citu, ktorý ich nechával samých medzi ľuďmi, hľadajúcich, potkýnajúcich sa, každý krok viedol do neznáma. Práve toto neustále chvenie medzi možnosťou, túžbou a uskutočnením ma očarilo.        

Slovensko je nehotový útvar, ktorý sa len tvári, že už vie..., že prevzal mnohé úspešné stratégie, ale v skutočnosti ešte nereflektoval ani sám seba, nerozmotal to klbko protirečivých motívov, ktoré blúdia jeho podvedomím. Je to hádam najnehotovejší svet v Európe.

A odrazu sa ocitnete medzi obrazmi amatérskych výtvarníkov. Úprimné vyjadrenie skutočných citov, výkriky radosti, aj návaly smútku, autentické hľadanie nového výrazu. A práve pod týmto dojmom sa mi vrátila obsedantná predstava zárodočného sveta, ktorú kedysi vo mne podnietil ruský židovský filozof Vladimír Solomonovič Bibler.

Zrazu som presvedčený, že práve v našom nehotovom obskurnom diletantskom svete sa dá odštartovať vlna novej renesancie. Ak si aspoň na chvíľku odmyslíme naše „celebrity“ a vytiahneme do prvého plánu skutočné osobnosti, väčšinou sú to už dnes veľmi skromní a zabudnutí ľudia, zistíme, že Slovensko je podnetná zóna. Vyskytujú sa tu také jedinečné zjavy, väčšinou rastúce bez akejkoľvek podpory, s takými jedinečnými životnými programami, že sa nám projekt štartu novej renesancie doslova vnucuje.  Ak sa preladí pozornosť zo zúriacej scény divokých celebrít na tichý svet tvorivých ľudí, zistíme, že sme sa ocitli na virtuálnom Slovensku, ktoré má odrazu svoju vlastnú aristokraciu. Tým, že verejný priestor stratil čo i len náznak duchovného centra krajiny a zmenil sa na perifériu, život sa preskupil a skutočne podstatné deje a objavy prebiehajú v skrytej tichej zóne utajených osobností. Sú to ľudia, ktorí si sami museli vytvoriť svoj vlastný sloh, svoju vlastnú filozofiu aj poetiku. Do tejto skrytej zóny sa premiestnilo všetko životaschopné, čo sa za desaťročia sformovalo na našom území...           

Práve, keď som písal tieto riadky, zazvonil mobil. Zomrela moja bývalá učiteľka Mária Klimanová. Čakali sme to, jej bezpočetní žiaci, napriek tomu sa mi zastavil dych. Keď odíde veľká duša, svet na chvíľu ustrnie. Posledné roky zadržiavala smrť skutočne titánskou vôľou, akoby nám chcela byť na očiach, aby sme nezradili. Tie posledné riadky sú práve o nej. Udržiavala v nás to živé chvenie, ktoré hádam jediné na tomto svete svedčí o čomsi vyššom, čo prekračuje naše životy. Mara, ďakujeme ti. Slovo „mara“ zostane pre nás tajným heslom, ktorým sa otvárajú trináste komnaty duše.      

... Teraz aj s vedomím smrti mojej učiteľky, sa snažím upriamiť pozornosť na tento neviditeľný svet.  Prečo tvrdím, že je zárodočný? Lebo je mnohoznačnejší ako všetko, čo sa predvádza na svetovej scéne. Nehovorím, že len na Slovensku sa sformovala takáto bunka budúcnosti, určite by sme ju našli v mnohých „prechodových zónach“, kde sa radikálne menila moc. Práve v tomto mezaníne moci sa odrazu objavili spojenia, ktoré boli predtým nemysliteľné. Vedľa seba aspoň v istom období koexistujú formy, ktoré boli v rozdelenom svete veľmi vzdialené. A nespájajú sa na verejnom priestranstve, ale v duši jedinečných osobností.

Tento najsubtilnejší svet dokáže spojiť nespojiteľné, vedecký pojem s klebetou a s umeleckým obrazom. A práve táto škicovitosť, ktorá sa často spomína v súvislosti s postmodernou, chrakterizuje poetiku novej renesancie. Je inverzná k tej Leonardovej, ktorá sa vynárala z mýtu a smerovala k vede a technike. Prebehla technická aj vedecká revolúcia, napokon aj tá sociálna sprevádzaná brutalitou a dnes sa vynára jej zrkadlový obraz. Do technickej civilizácie opäť prenikajú  mýty a objavujú sa  v nej fenomény „nového stredoveku“. Znovu sa vracia „duša“ a v jej mikrosvete sa dejú prazvláštne „pančuškové transformácie“, obracanie svetov naruby.  Z rôznorodých fragmentov sa kompilujú nové živé bytosti, obrazy, úvahy, hudobné skladby... ale aj akordy nového spôsobu života. V spodnej vrstve globalizácie, v jej podloží, kde sa zrážajú zlomky rôznych kultúr a cítení, sa dejú „neslušné syntézy“. Zvonku vidíme len supermarket, banku,funkcionalistické sklené budovy, ale v podzemí ľudských duší je oveľa bizarnejšia scenéria. Predvídal ju už dadaizmus aj surrealizmus, artbrut aj expresionizmus, insitné umenie aj umenie prírodných národov. Čím je povrch globalizovaného sveta monotónnejší, tým je jeho podsvetie farebnejšie a krikľavejšie. Vysoké aristokratické cítenie sa vyskytuje v bezprostrednej blízkosti s ľudovou psychikou, vulgárne a vznešené sa strieda v tej istej životnej skladbe.

Moja generácia zažila nástup novej renesancie už v šesťdesiatych rokoch a dodnes si pamätá jej plodivú silu, ktorá bola vtedy umelo prerušená na východe aj na západe. V jej zenite vznikla situácia, že v celom rade odborov sa objavovali originálne riešenia, ktoré rádovo prekračovali horizont päťdesiatych rokov s ich animozitami. Zapamätali sme si, že slobodná duchaplná klíma tvorby šesťdesiatych rokov smerovala k novej kompozícii spoločnosti, v ktorej zohrávalo umenie centrálnu úlohu tvorivého laboratória. 

Ak porovnáme dva vynikajúce filmy Miloša Formana, Černého Petra zo 63-ho s Amadeom z 84-ho roku, veľmi zreteľne pochopíme rozdiel. Černý Petr je spontánny, originálny, využíva poetiku čierno-bieleho dokumentu s komikou životných náhod a cítiť v ňom veľmi intenzívne nepopísateľnú klímu 60-tych rokov, zatiaľ čo veľkovýpravný Amadeus je strhujúcim portrétom hravého génia, ale už nemá tú iskru českej novej vlny.

Pokiaľ Leonardova renesancia sa vynárala z mytológie stredoveku a stvorila technickú civilizáciu  s vedeckým pojmom uprostred, táto nová renesancia sa rodí v umelom svete technických konštrukcií a jej stredom , jej zárodkom je mnohoznačná figúra, ktorá vzniká rezonanciou mnohých svetov. Živá metafora.

A to je kvalita,  ktorou naša krajina oplýva skutočne hojne. Senzory citlivých ľudí okamžite zaznamenajú, keď zaznie jej čistý tón. Zuzana Sámelová, Každý má svoj kríž. Hlavná cena na 50. ročníku celoštátnej súťaže neprofesionálnej výtvarnej tvorby – Výtvarného spektra 2013 v Trenčíne.

z._samelova_2.jpgŽIVÁ IKONA

Zárodočný svet. Farby, tvary, pohyby, premeny sa dejú v nepatrnom priestore, v ktorom sa prelievajú náznaky citov a fragmenty príbehov. Má tajomnú hĺbku a neustále z neho vyvierajú možné budúcnosti a obrazy jeho minulých životov. Je to zvláštny útvar. (Mara, akoby bola tvojou žiačkou.)

Ak má zárodočný svet charakter živej metafory, metafory ako živej bytosti, potom aj svet, ktorý z neho vyrastie, je radikálne iný ako novoveké svety. Le  Corbusier a jeho „dom-stroj“ splodil mŕtve sídliská. Živá metafora je milosrdnejšia k prírode a dokáže symfonicky spájať umelecké, prírodné aj technické skladby. Živá metafora je sakrálny jav, preto, na rozdiel od technických stavieb, má veľkú citovú hĺbku a pôsobí na človeka inšpiratívne.

V obraze Zuzany Sámelovej  v zlato-oranžovej hmlovine žiari biely kríž, akoby tam bol vyrytý švihom ostrej čepele. Hmlovina je na okrajoch rozstrapkaná a vznáša sa nad bezodným vesmírnym emailom.

V pravom hornom rohu je pokojnejšie žlto-ružové žiarenie, pripomínajúce svitanie nad morom, ale červeno-oranžový chuchvalec v strede obrazu má tvar poraneného srdca. Pomaly sa presúva na pravú stranu do bordových vôd bolesti. Je to vlastne turnerovský požiar vysoko nad morom.

Dole z tmavomodrých vĺn sa do pol pása vynára akási mužská postava a hrozí mohutnou päsťou. Komu? Bohu? Ale už vľavo dole pod ňou sa rýchle približuje osemveslica. Ide mu na pomoc? Sama len-len uniká pred horiacou hladinou mora. Celý obraz pulzuje, vlní sa, až fyzicky cítime, ako sa v ňom prevaľujú čierne, fialové a belasé vlny.

Je to metafora, živá ikona, virtuálna bytosť, prežívajúca náš svet, môj svet vo chvíli jeho bolestnej premeny. Horiaci kríž pripomína filmové zábery Ku-klux-klanu, žiadne pevné kontúry, biely plameň okolo kríža a kdesi v priestore znejú výkriky týraných tvorov...

 Kotúč rotuje v smere hodinových ručičiek, ružový horizont sa nakláňa a do rozbúreného mora steká z neho biela a žltá rozžeravená láva. A predsa, vo chvíli Apokalypsy zasvietil nad skloneným horizontom blankyt. Nádej, spomienka, detská dôvera do poslednej sekundy života ?

Metafora má mnoho paralelných príbehov, môže sa rozpovedať na viackrát a stále je to uveriteľné, lebo život je nekonečnoznačný a má priepastné hĺbky, ktoré tušíme, ale nedovidíme do nich.

V trhlinách súčasného sveta sa objavujú zvláštne úkazy, zóny, ktoré nemajú novovekú profánnu topológiu, ale akoby rástli zo semien živej metafory. Šíria okolo seba sakrálne svetlo a oduševňujú ľudí. Aron Gurevič objavil túto dualitu v topológii stredovekého sveta, kde okrem profánneho priestoru existovali sakrálne zóny s iným charakterom priestoru aj času. A práve takáto podvojnosť sa opäť vynára vo svete technickej civilizácie. Lenže namiesto chrámov ožíva sakrálne chvenie v dušiach globalizovaných občanov a, paradoxne, sa zverejňuje na najneočakávanejších miestach. V dedinke indických nomádov, v ich nádherných látkach, na prašných cestách Afriky, kde si malý chlapec stružliká sošku, alebo na súťaži amatérskych výtvarníkov v Trenčíne. Tento pestrofarebný svet duše je virtuálnym pralesom, kam sa dnes utiekajú milióny ľudí pred solitónovou vlnou „pokroku“.

Monotónnosť súčasného sveta, urbanistický a architektonický stereotyp, zaplavujúci planétu absurdnými mrakodrapmi, duševná prázdnota a totálna psychická vyčerpanosť dnešných korporátnych pracovísk, surrealistický a kafkovský svet tmavosivých oblekov, a to všetko pod karnevalovým svetom reklamy bez poézie karnevalu. Novovek abstrahoval od duše a jeho súčasná extatická agónia vytláča dušu z našej planéty. A robí to skoro reflexívne, s hlbokou averziou .V týchto dňoch vychádza celkom najavo, aká nenávisť  k duši sa skrývala v hĺbke novovekého „cítenia bez citu“.

Preto tak zdôrazňujem, že „zárodočným akordom budúceho sveta sa môže stať ŽIVÁ METAFORA. A zrod tohoto sveta môže priniesť

NOVÁ RENESANCIA.

Štart k tomuto radikálne novému stavu sveta prebieha práve v jeho zabudnutých zákutiach, ktorým sa celebrity, figúry sklonku novoveku, vyhýbajú... ako čert krížu. Rozpoznať živú ľudskú bytosť je dnes veľmi ľahké. V jej prejavoch ani v jej cítení nenájdete formalizmy, mŕtve formy bez duše, bezduché gestá a grimasy.

Pokus o vzkriesenie novej renesancie sa za posledné dve storočia už niekoľkokrát zopakoval. A vždy bol zastavený „ničotou“, ak mám parafrazovať „Nekonečný príbeh“. Ruská psychologická próza v 19.-tom storočí to bola erupcia objavov o ľudskej duši, ktoré inšpirovali Freuda aj Einsteina. Znovu si čítam knihu Nikolaja Alexandroviča Berďajeva „Duch a realita“, ktorej zrod tiež súvisí s akordom novej renesancie. Tentoraz ho prináša ruská náboženská filozofia a dáva jej duchovné a kresťanské črty. Ak si to spojíme s tým, čo sa dialo v tom čase v Paríži, v Európe aj v Mexiku, dostávame celkom plastický obraz podoby novej renesancie z prelomu 19. a 20. storočia.     

Lenže „mechanické vajce“, ktoré tiká v hlbinách novovekého spoločenského stroja, je veľmi agresívne a neznesie konkurenta. Už niekoľkokrát dokázalo zmariť jej nástup vojnou, revolúciou alebo prevratom. A práve Berďajevova kniha upozorňuje na centrálny pojem novej renesancie:  DUCH, to neviditeľné živé svetlo, ktoré z vnútra rozsvecuje celé živé Univerzum a v človeku prebúdza vyššiu duchovnosť. Keby existovalo čosi ako duchovná termovízia, zrazu by sme zbadali, že neviditeľné tiché zákutia a nepovšimnutí ľudia svietia veľkým svetlom, zatiaľ čo miesta najväčšieho reklamného huriavku sa topia v tme.

A práve ten pocit tichého očarenia som posledný polrok často zažíval na výstavách amatérskych výtvarníkov a detských kresieb. Akoby som sa ocitol v nejakom novom chráme. Na stenách ožívali stavy novej renesancie. V obrazoch amatérov precitali  hviezdne chvíle zrodu moderny. Vincent van Gogh sa pozrel na nočnú oblohu a uvidel tam žiariť kotúče duchovných galaxií, Vasilij Kandinskij práve objavoval nový ikonopis, Juan Miró maľoval hieroglyfy kozmickej lásky, všetci v stavoch svätého diletanta. Aj pred obrazom Zuzany Sámelovej som mal dojem, že som sa ocitol v kaplnke, ktorá prosto vypovedá o našom údele. A ten je priepastný.

V novej renesancii spolu s duchom ožíva aj cit pre skutočný ľudský údel. Akoby sa zrazu začali v duši vynárať obrazy El Greca. Rodí sa nahý človek v noci Univerza. Odkiaľ prichádzame? Kto sme? Kam ideme? Tieto tri časté, staré otázky vpísal Gauguin do pravého horného ... (kopírujem z internetu)... rohu obrazu. Tesne pred smrťou položil kardinálnu otázku, ktorá obracia novovek naruby k akejsi „inverznej renesancii". Po Puškinovi, Tolstojovi, Dostojevskom, Solovjovovi... Rusi zaplatili za pokus vzkriesiť dušu a nastoliť novú renesanciu genocídou svojej aristokracie a inteligencie... a Česi a Slováci si po šesťdesiatomôsmom odskákali Pražskú jar. A my, obyvatelia deväťdesiatych rokov a desiatych a dvadsiatych rokov ... sa nečinne prizeráme, ako sa šíri ničota a vyprázdňujú sa duše. V  supermarketoch sa bezcieľne preháňajú mladé krásne dievčatá, zúfalo napodobňujúce repliky z bezduchých reklám.

Preto považujem zjavenie našich „svätých diletantov“ za veľmi významný impulz nielen pre profesionálnu scénu, ale najmä pre mladú generáciu, ktorá sa nadšene hrnie k priepasti.

Preto som aj nastolil problém zárodočného predmetu budúceho sveta, aby som naznačil, že zmena sveta nie je taká absurdná, ako sa nám zdá. Môže začať nepatrným činom, ktorý namiesto „stroja“ posunie do centra pozornosti „živú ikonu“. Tá sa zrodí všade tam, kde namiesto komercie prevládne spontánny prejav inšpirovanej ľudskej duše.

V Bratislave, 21. 8. 2013  

Obraz Zuzana Sámelová: Každý má svoj kríž. Foto: Mgr. Miroslav Zaťko

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama