Reklama
Reklama

Živá mŕtva história

Počet zobrazení: 1485

Horúci august 1991 vo vile Foros na Kryme. Dovolenkuje tam Michail Sergejevič Gorbačov s manželkou Raisou a vnučkou. Odstrihnutý od sveta, pod patrolou vojakov.

V sovietskej televízii vysielajú dookola Čajkovského Labutie jazero a pred kamerami sa potia už na pohľad opití členovia Štátneho výboru pre výnimočný stav (GKČP) – ôsmi muži, ktorí sa rozhodli „zakročiť proti rozvratu Sojuzu“. Pripisujú ho Gorbačovovi a jeho perestrojke.

Po tlačovke prilietajú emisári na Krym, žiadajú, aby ich počin Gorbačov posvätil. Nepochodili. Do moskovských ulíc vyšli tanky a pred tamojší Biely dom sa na jeden z nich škriabe s megafónom v ruke – obklopený ochrankou a sprevádzaný kamerami – nový hrdina: Boris Jeľcin. Od tej chvíle padá Gorbačovova hviezda.

Vplyvný Dick Cheney spolu s ministrami Donaldom Rumsfeldom a Robertom Gatesom presvedčili amerického prezidenta, že treba podporovať Jeľcina – čítame po rokoch v autobiografickej Gorbačovovej knihe. Jeľcin na rozdiel od neho mal plán rozpadu Sovietskeho zväzu so zavedením voľného trhu v Rusku, čo zodpovedalo národným záujmom USA.

Gorbačovova línia bola zmäkčiť štátny socializmu, to sa nehodilo. Preto v Bielovežskom pralese v temnej decembrovej noci podpisujú prezidenti Ukrajiny, Bieloruska a Ruska dokument, ktorým rozpúšťajú ZSSR. Ako prvému to Jeľcin oznamuje Georgeovi Bushovi st.: „Pán prezident, Sovietsky zväz už nejestvuje.“

Z dokumentov vyplýva, že všetci boli podnapití. Z večera do rána sa z priateľov, spolužiakov a susedov stávajú cudzinci vo vlastnej krajine – píše nobelistka Svetlana Alexijevičová v slávnom románe Doba second hand. Nenávidia sa. Zabíjajú sa. Zversky. Nerusi Rusov. Boris Jeľcin potlačil sprisahanie „gékáčepé“, minister vnútra Boris Pugo sa mal zastreliť a maršal Sergej Achromejev obesiť vo svojej pracovni v Kremli – na motúze od bonboniéry. Vojak!

Ostatní aktéri nikdy neboli potrestaní. Ich vina sa zmazala spolu s vinou tých, čo o dva roky rozstrieľali ruský parlament. To sa viedla pozičná vojna medzi konzervatívnymi poslancami z čias sovietskej éry a Jeľcinovými radikálmi. Podľa Gorbačova (a jeho autobiografickej knihy Môj život) sa prezident Ruska zaistil súhlasom a podporou viacerých vedúcich lídrov západných štátov, ktorí mu túto streľbu veľmi rýchlo prepáčili alebo si ju jednoducho nevšimli.

Dodnes nie je jasné, koľko ľudí v tých dňoch zahynulo. Mŕtvoly urýchlene a nevedno kam na vlečkách vyvážali a pochovávali. Jeľcin sa bál, že za všetko, čo sa stalo, sa bude musieť zodpovedať, preto navrhol nezačať vyšetrovanie tejto tragickej udalosti a pristúpil na amnestiu „gekačepistov“, ktorých súdili na Najvyššom súde.

Rusi Gorbačova poslali do minulosti, vinia ho za rozpad šestiny sveta – toľko územia zaberal Sovietsky zväz. Skutočný strojca rozpadu Jeľcin má na Novodevičom cintoríne v Moskve pomník – rozvinutú ruskú zástavu z mozaiky drahých kamienkov.

Každý deň máme na stole novú kapitolu súčasnej volebnej kampane. Spravodlivosť plače. A história nás naučí, že takmer vždy je všetko inak.

(Text vyšiel na Pravda.sk 24. 10. 2019)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama