Zlý sen voliča

Najnovší kybernetický útok schytala Austrália. Predseda vlády Scott Morrison síce vyhlásil, že nemôže na nikoho ukázať prstom, ale nezabudol šprihnúť, že odborníci za zákernosťou tušia Čínu, Rusko alebo Irán. Európska únia by mohla k podozrivým pridať americké tajné služby, keby sa ich vniknutie do bielizníka EÚ vtedy nevysvetlilo ako spanilá počítačová a mobilová misia väčšieho brata! Preto nevzbĺkol transatlantický konflikt ani sa nevolalo po sankciách voči Amerike a aj najodviazanejšie médiá pochopili, že zaiskrenie medzi spojencami sa nerozdúchava. Kritické myslenie a zásada: PADNI, KOMU PADNI! sa vzťahuje iba na nepriateľa.

Zatiaľ, čo všemocná IT nahnala protinožcom hrôzu z možného ovplyvňovania priebehu i výsledkov blížiacich sa volieb, mňa ako potenciálneho viacnásobného voliča v priebehu roka o sladký spánok nepripravila. Len som si s potešením opätovne uvedomil nezáujem vykričaných svetových hekerov o nejaké Slovensko, ale najmä absenciu slovenskej IT firmy, ktorá by v domácom prostredí dokázala zaručiť a teda aj prelomiť počítačovú bezpečnosť. No ktovie, či by ma tejto voličskej istoty nezbavila prvá správa, že počítačových mágov máme aj doma. A až takých, že nevedia, čo s prachmi, a tak si vydržujú politickú stranu, slušnú zväzácku organizáciu a denník. Keby to potvrdili ďalšie médiá, stranám by pribudol súper, ktorý vydoluje informáciu aj z najjemnejšej pavučinky a po patričnom spracovaní ju pohotovo distribuuje, a mňa by sa zmocnil otáznik, ku komu sa môj hlas – napríklad už v prezidentských voľbách –  zatúla alebo cestou stratí. Po jednom kliknutí. Kdesi.

Je to síce iba zlý sen, ale možno práve on naznačuje, kto alebo čo obrátilo hore nohami predvolebné preferencie strán i jednotlivcov pred komunálnymi a župnými voľbami. Možno práve on dnes Igorovi Matovičovi vnukol, že tak, ako s Richardom Sulíkom nestavili na správneho koňa v boji o kreslo bratislavského primátora, najšťastnejšiu ruku nemali ani pri výbere svojho prezidentského favorita, a mali by pritlmiť svoju podporu. A možno práve on by pomohol generálnemu prokurátorovi zbaviť sa trápenia, ako unikajú (do istého denníka) najdôvernejšie informácie z vyšetrovaní aj spod kódov ťažších ako betónový sarkofág na černobyľskej atómke. Vlastne... Ktorú profesiu sme ešte nedeklasovali a neobetovali súboju o moc? O ekonómoch už aj vrabce čvirikajú, že pripomínajú právnikov: keď sa dvaja stretnú pri parlamentnom kecpulte, vzniknú tri grafy ružového hospodárskeho vývoja a tri bububu, ak nebude po ich. Bankový úradník nazrie do účtov politického protivníka a vykričí konkrétne sumy, a stane sa hrdina. Právnik povie o šéfovi resocializačného domova, že jeho funkcia je v rozpore s jeho diagnózou, ale stavovské lekárske organizácie sa právnika neopýtajú, ktorý hajzeľ v bielom plášti mu poskytol zdravotnú kartu. A poslanci nevyrazia na prieskum. Aby deti nezablúdili v množstve informácií, ktoré sa valia z najmodernejších komunikačných produktov, rodičia by ich mali poučiť, aký je rozdiel medzi faktom a názorom. Ale na ktorom médiu im toto delenie majú demonštrovať, to autori výzvy rodičom nepovedali. Isteže, ak politikou bez straty majestátu neprešla ani jedna profesia, tak prečo to vyžadovať od žurnalistiky? Navyše, keď vojnu mafiánov o Slovensko z deväťdesiatych rokov nedávno vystriedala vojna oligarchov, ktorí fedrujú a cvičia vlastné mediálne komandá. (Ako voľakedy robotnícka trieda ľudové milície ako svoju oceľovú päsť.) A ako inak, v maskáčoch nezávislosti. Kto z oligarchov si neuchmatol rádijko alebo plátok, jeho smola, vypadáva prvý...

V týchto dňoch čítame a počúvame náreky o poľnohospodárskej a lesníckej mafii, ale ani slovko o názorovej mafii, ktorá stojí na pódiách i pod nimi. Smrť novinára a jeho snúbenice ma zasiahla ako každého rodiča, ale aby som bol slušným človekom, musím sa zúčastňovať na jarmoku pri hroboch dvoch mladých ľudí a stavať sa do šoru pri straníckych šiatroch a prezidentskom stánku?

Nie je to už na voliča priveľa?