Znalec literárneho kontextu

Kultúrne plodivé pro­stredie záhorskej Skalice vygenerovalo okrem iných osobností aj spisovateľa Jo­zefa Špačka (1950). Popri učiteľskej práci stihol napísať niekoľko románov, noviel, školských učebníc, množstvo poviedok, literámovedných textov a slovníkových hesiel. Osobitnú pozornosť si zasluhu­je jeho ustavičná literámokritická aktivita na stránkach hlavných literárnych a kultúrnych časopisov (Romboid, Slovenské pohľady, Nové slovo, Literika, Knižná revue, Literárny týždenník). Špaček sa tu prejavil nielen ako empatický znalec slovenského literárneho kontextu, ale aj ako kritik, ktorý vidí priam do kuchyne pohybov vo svetovej literatúre. Svedčí o tom aj výber vyše štyridsiatich textov o slovenskej (a v glosátorských skratkách i svetovej) próze z jeho kritickej a recenzistickej činnosti v posledných dvoch desaťročiach pred miléniom až po horúcu súčasnosť pod názvom Nepovinné čítanie.

Nepovinné čítanie, Levoča, Modrý Peter, 2015, 144 strán

Názov knihy presne vystihuje, o čo autorovi ide. Autori a knihy, ktoré tu reflektuje, zväčša patria na stredných školách do povinného čítania. No na prvý pohľad je zjavné, že Spaček smeruje najmä k čítaniu, k vlastnému čí­taniu, ktorého zmyslom je prienik do anatómie die­la a pochopenie, ako to v umeleckých textoch fungu­je a ako to spolu ladí. Vidieť, že pre Špačka je číta­nie predovšetkým zodpovednou uvedomovacou prá­cou, ktorej súčasťou je i zachytávanie falošných tó­nov, zaškrípaní a skratov v živom ústrojenstve die­la. Nie je to jednoduchá práca, no skalického učite­ľa možno sotvakedy prichytiť pri zneužívaní svojich nespochybniteľných znalosti teórie literatúry (napr. ruská formálna škola). Nevystavuje na obdiv svoju literárnu vzdelanosť, netvári sa obrazoborecky či ša­lamúnsky a nečaká na potlesk ohúreného publika. Zvyčajne ide priamo na vec, vecne analyzuje a vec­né sú i jeho závery. Interpretuje triezvo, s nadhľa­dom a nesenzáciechtivo. Azda aj preto je jeho lite­rárny jazyk najčastejšie konkrétny, priamočiary a lo­gický. No nie je mu cudzie ani esejistické zakrivenie otvárajúce priestor na diskusiu, voľnejšiu interpretá­ciu, otázku, na ktorú sa neponáhľa odpovedať, lebo vie, že to nemusí byť práve on, kto raz na ňu možno odpovie. Špaček je iste dobre zorientovaný v modernizmoch, postmodemizmoch a supermodemizoch, no málokedy ho prichytíme pri silovej aplikácií poj­mov, termínov a zvratov, ktorými neraz do neprí­četnosti šibrinkujú niektorí kritici, len aby dokáza­li svoju nadradenosť a kompetentnosť. Nepotrebuje byť nadradený ani kompetentnejší ako autor, ktoré­ho číta, stačí, ak porozumie jeho úsiliu zachytiť tex­tom niečo, čo obaja cítia ako tému vhodnú na literár­ne spracovanie, ktorá je pre jedného cieľom písania a pre druhého cieľom čítania.

Špaček do svojho výberu zaradil reflexie o kni­hách a autoroch plus-mínus rovesníckych, viac-me­nej blízkych, spravidla znamenajúcich aj nesporný vklad do vývinového smerovania slovenskej pró­zy na rozhraní storočí. Do úvodu knihy pritom za­členil tri systémovejšie štúdie o širších kontextoch, ktorými sa zrejme zámerne dištancoval od všeobec­nej eufórie, ktorá prepukla po roku 1989 v očakáva­ní „šuplíkovej“ literatúry, čo sa nikdy nestala reali­tou, lebo jednoducho neexistovala. Spaček nimi na­vyše dokumentoval, že sa nedal pomýliť konjunktúrou „slobodnej tvorby“ a bezbrehým postmodernizmom a že ako kritikovi mu vždy pôjde o hodno­tu textu a jeho dosah na čitateľa. Lebo „túžby pova­žovať rok 1989 za rok ,Nula' sú veľmi hlúpe a nebez­pečné, a čim dlhšie bude pretrvávať v určitých po­litických kruhoch voluntarizmus tohto druhu, tým ťažšou príťažou bude pre nás vyrovnávanie s rokmi minulými“ (s. 34). Aj toto predznačenie s aplikáciou na literatúru sa stalo, ako je zjavné z ďalších textov, príznačnou vlastnosťou jeho kritického prístupu k li­terárnym textom.

Špačkovu toleranciu sprevádzanú schopnos­ťou presne postihnúť špecifiká jednotlivých autorov v zložitých sujetových peripetiách diel vari najlepšie vidieť v recenziách diel autorov slovenskej „mogučej kučky“: Peter Jaroš, Rudolf Sloboda, Vincent Šikula, Ján Johanides. Kým u Jaroša oceňuje predovšetkým schopnosť „pohybu na rozhraní sna a skutočnos­ti", jeho „pábiteľstvo“, umenie „hrať nielen na jed­nom nástroji" a pritom „obdivuhodne preludovať“ (s. 25 –26), u Slobodu vyzdvihuje najmä cestu „v po­znaní seba, na ceste k sebe, prozaikovi“, ktorá je „im­peratív, plný obáv a zodpovednosti“ (s. 29). Čo vý­stižnejšie možno povedať o dvoch mágoch umeleckej mystifikácie, ktorí nevábnym krokom chodia po več­nej zemi a snažia sa pochopiť vratké ľudské osudy? U Šikulu mu imponuje „stručné, prosté, ba miesta­mi až prostoduché (...) metaforizovanie týchto pro­zaických objektov“, ale na rozdiel od iných kritikov vie omilostiť Johanidesa za nepresnosti v historicite a pokladať jeho román o Markovi koniarovi a uhor­skom pápežovi „za prínosné dielo, ukazujúce možné cesty k novátorským možnostiam pohľadu na ktorú­koľvek časť našej histórie“ (s. 73).

Špačkov výber takto prešiel takmer všetkými pozoruhodnými dielami slovenskej prózy na rozhra­ní minulého a prítomného storočia. Bez veľkých slov sa v ňom našlo spravodlivé miesto pre módneho Vilikovského, Rakúsa, Pišťanka, Mitanu, Heviera či Krištúfka i pre menej módneho Moravčíka, Balca. Holku, Tužinského, Gregora, A. Baláža či Valčeka. Jeho pozornosti nemohli ujsť ani talentovaní rodá­ci Pavol Bunčák, Miroslav Briick, Michaela Rosová. Záver knihy patrí glosám o aktuálnych dielach sú­časných svetových autorov.

Špačkova kniha je mimoriadne cenným svedec­tvom o hľadaniach, smerovaniach a úspechoch slo­venskej prózy posledných dvadsiatich rokov, ale aj o plodnej ceste empatického kritika, ktorého väčšmi zaujímajú hodnoty než sympatie, animozity a kon­junktúry.

Recenzia vyšla aj v Literárnom týždenníku 9 – 10/2016