Zomrel Július Binder

Vyhral to, čo bolo vlastne prehraté
Počet zobrazení: 2775

Nezvykne byť v našich končinách slávny ten, kto nie je hercom, spevákom, komikom alebo vôbec niekým či hocikým v showbiznise. A ak, tak to je, resp. bol inžinier, vodohospodár, projektant docent Július Binder, Dr.h.c. Človek známy, uznávaný, obdivovaný, áno, slávny.

V pondelok večer vo veku 89 rokov zomrel.

julius_binder.jpgJúlius Binder 13. novembra 1992 s prestížnym európskym ocenením Award for Quality, ktorý štátnemu podniku Vodohospodárska výstavba Bratislava udelil Treade leaders club v Madride za vynikajúce výsledky a dobré manažovanie podniku.
Foto: TASR

Uznania a obdivu sa mu začalo dostávať od začiatku 90. rokov, keď práve prekročil šesťdesiatku. Vtedy sa stal riaditeľom štátneho podniku Vodohospodárska výstavba, aby zviedol ťažký, mnoho rokov trvajúci technický, projektantský, stavebný, no i právnický, diplomatický a politický zápas o vodné dielo Gabčíkovo-Nagymaros. Ako schopný vodohospodár, projektant a staviteľ sa predtým zaslúžil o mnohé vodohospodárske diela na Slovensku. Patril k silnej generácii slovenských vodohospodárov, ktorí v desaťročiach socializmu dokázali povzniesť našu vodohospodársku školu na európsku úroveň. Vážska kaskáda, Oravská priehrada, Liptovská Mara, Sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros, Zemplínska Šírava, desiatky vodárenských nádrží s pitnou vodou... Žijeme z toho dodnes.

Ale až kauza československo-maďarského vodného diela na medzinárodnej rieke Dunaj bolo to pravé, v čom sa naplno prejavili nielen odborné predpoklady Ing. Bindera, ale najmä jeho výnimočné organizátorské a manažérske schopnosti. Z Vodohospodárskej výstavby, š.p., vytvoril akýsi generálny štáb zápasu o dokončenie Gabčíkova. Sústredil okolo seba najlepších vodohospodárskych a staviteľských odborníkov, ale aj významné osobnosti z vedy, kultúry, spisovateľov, právnikov, novinárov, diplomatov, ľudí spätých myšlienkou nedopustiť akékoľvek nespravodlivé konanie voči Slovensku. A tak dokázal vyhrať to, čo už bolo vlastne prehrané.

Spoločná investícia na Dunaji sa začala realizovať po podpise prezidentskej zmluvy medzi Maďarskom a vtedajším Československom v roku 1977. Roky bežali, budovalo sa v Gabčíkove i na stupni Nagymaros pri Vyšehrade, boli i problémy s financiami či prestávky z taktických dôvodov, ale pred 89. rokom a ešte viac potom, po nežnej, už bolo všetko zlé, lebo „...vodné dielo je ekologický zločin, zatopí Budapešť, vyschnú studne na Žitnom ostrove, nebude rýb, vtáctva, stavba je stalinistickou gigantomániou, bolo výmyslom Rusov, ktorý sa ním chceli dostať na vojnových lodiach až do Viedne... nedokončiť, zbúrať!“ Tak kričali maďarskí šovinisti, fundamentalistickí ochranári, noví mocipáni na oboch brehoch Dunaja, tak sa písalo v našich, maďarských, českých médiách a „sporné“ vodné dielo bolo dennou témou aj v médiách európskych krajín, preberalo sa aj na svetových fórach, napr. v OSN. Slovensko bolo pod neuveriteľným nátlakom ustúpiť Maďarsku. My sme mali riaditeľa Bindera, už celosvetovo známeho. Vždy hovoril tichým hlasom a presvedčivými argumentmi, z ktorých tým ukričancom na opačnej strane barikády neraz naskakovali alergické vyrážky. Pod majestátnou kupolou vestibulu Mierového paláca v Haagu oznamoval v rozhovore pre Slovenskú televíziu 25. septembra 1997 pokojným hlasom, že Medzinárodný súdny dvor v spore s Maďarskom v kauze vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros svojím verdiktom dal za pravdu Slovensku.

Na generácie ľudí, ktorí ho zažili v oných 90. rokoch, pôsobilo meno Július Binder priam magicky. Všade, kde sa objavil, sa k nemu hrnuli davy ľudí, podávali mu ruky, diskutovali s ním, dostával stovky listov od neznámych ľudí, mali ho radi, držali mu palce, so záujmom sledovali jeho početné vystúpenia i ostré polemiky v médiách. Ako jeho tlačová tajomníčka som bola pritom od začiatku do konca a s plnou zodpovednosťou odobrujem prevládajúcu mienku, že Július Binder sa stal legendou.

A potom odišiel na jeseň 1998 do politiky. Lákalo ho to. Vedel, že politika je mocná čarodejka, schopná dobrého i zlého, želal si, aby v Národnej rade SR boli len statoční, vlastenecky založení  politici, pracujúci pre dobro Slovenska. Nie prázdnymi, populistickými rečami, ako je to dnes počuť dennodenne, ale naozaj. On sám často s úsmevom hovoril, že radšej sa zodrať v práci ako zhrdzavieť od ničnerobenia. A tak aj bolo.

Z politiky odišiel po štyroch rokoch sklamaný, unavený, s podlomeným zdravím. Ešte niečo doma projektoval, riešil, organizoval, ale už bol v ústraní. Legenda v ústraní, to mnohým vyhovovalo – všeličo mu nezabudli závistlivci, ďalšie zasa nehodní politici inej krvnej skupiny, než mal on. Július Binder nikdy nebolo komunistom, mal však veľmi blízko k ľavici a veril v Boha.

Sklonení v piete nad odchodom tohto veľkého človeka vedzme: nebyť Bindera, vodné dielo Gabčíkovo ak by aj nebolo s maďarským jasotom zbúrané, tak by sa nikdy nedokončilo a dnes by z neho bola ruina. Výstavba dunajského vodného diela stála maďarskú stranu 363 mld. forintov (v cenovej úrovni roku 1998), všetko zbúrali a nemajú nič, ani najmenší úžitok. Slovensku tečú miliardy z turbín vodných elektrární na stupňoch Gabčíkovo a Čunovo – čo je onen geniálny variant C, ktorým sme maďarskej strane prešli cez rozum a získali kľúče od Dunaja, pred povodňami sú spoľahlivo chránene územia na slovenskej i maďarskej strane, zdvihli sa podzemné vody Žitného ostrova, najväčšej zásobárne pitnej vody v strednej Európe, ramenná sústava ožila bohatou faunou a flórou, zachránené vodné dielo Gabčíkovo poskytuje obrovské možnosti cestovného ruchu a rekreácie. Do tejto sféry sa sústreďovala veľká tvorivá energia Júliusa Bindera, ale čas a všeličo iné to už neumožnili realizovať. Vďaka aspoň za divokú vodu na stupni Čunovo, ktorá prispela k tomu, že Slovensko ovládlo svetový vodný slalom od čias, keď sa mladučký Martikán so zlatou medailou z Atlanty ako prvý v roku 1996 spustil po búrlivej čunovskej vode. A treba mu poďakovať aj za úžasnú Galériu moderného umenia, postavenú uprostred Dunaja.

Kým bol Július Binder najdôležitejším aktérom diania okolo dunajského vodného diela, malo svoju budúcnosť projektovanú veľkoryso. Pamätám si na jeho vízie nádherného prírodného areálu s možnosťami pre šport, kultúrne vyžitie, oddych  a rekreáciu. Zrealizuje to raz niekto?

Marián Leško pri úmrtí Milana Lasicu o často užívanej vete, že nikto nie je nenahraditeľný, povedal, že je to hlúpe klišé. Niektorí sú naozaj nenahraditeľní, Lasica k nim patrí. A patrí k ním aj Július Binder.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984