Reklama
Reklama

Zomrel Ladislav Ballek

Počet zobrazení: 5261






„Zomrel Ladislav Ballek.“ Strohá veta na FB Miroslava Tížika. Jozef Špaček dodáva: „Ladislav Ballek zomrel vo veku 73 rokov. Odišiel ďalší z významných súčasných spisovateľov.“ „Ježišikriste,“ pridá sa Eduard Chmelár... A bude mnoho ďalších povzdychov, výpovedí, hodnotení. Aj o tom, ako nám bude tento aristokrat ducha chýbať. Ale aj o tom, čo nám po sebe zanechal. Z archívu Slova teraz vyberáme jeho výpoveď, obnaženie sa na stretnutí Klubu Nového, ktoré bolo publikované 10. júna 2011. Moderovala Gabriela Rothmayerová. Zo zvukového záznamu spracovala Eva Blažeková.

01_l._ballek.jpgČlovek mi nemôže byť ľahostajný (1)

 „Čím som starší, tým viac si vážim folklór,“ vyznáva sa hosť KNS spisovateľ Ladislav Ballek. „Je to prirodzená správa, ktorá nestarne. Ľudové piesne môžu mať možno dvesto, tristo rokov, ale znejú, ako keby vznikli práve v tomto okamihu pre naše uško a naše srdiečko.“ V Klube Nového slova prezrádza, že to jeho srdce patrí aj ľudovej piesni južnej Moravy: do nej sa totiž „zbláznil“.

Hosť Klubu Nového slova -
spisovateľ Ladislav Ballek,
bývalý poslanec
a veľvyslanec v ČR

 

Na prvej vete záleží

Tak sme nazvali stretnutie s človekom, ktorý váži slová a ukladá ich do viet ako zlatník: opatrne, s citom. S človekom, ktorý pozorne sleduje život, jeho prúd. Ktorý má rád kontinuitu, má rád poriadok, má rád krásu, má rád plynúci čas, má rád ľudí, má rád harmóniu. Nadovšetko má rád kultúru. Neraz som od neho počula: kultúra je v našom živote najdôležitejšia.

Ladislav Ballek, južan, ktorý všade kráča nenáhlivo, ale nikde nepríde neskoro. (Správne si to pamätám, Majstre?)

Spisovateľ, ktorý do slovenskej literatúry vniesol mestskú noblesu a ľudovú vrúcnosť, do slovenskej kultúry zmysel pre porozumenie a účasť. Ladislav Ballek je muž vľúdny, jemný, zdvorilý, pretože múdry: dávno vie, nesie si to v sebe z rodného domu, že búchaním po stole si možno iba zlomiť ruku – ak chcete, aby vás naozaj bolo počuť, musíte hovoriť veľmi ticho. Iba vtedy čujný poslucháč zbystrí aj svoje vedomie, nie iba sluch.

Encyklopedické heslo hovorí o autorovi s významným počtom titulov na svojom účte: od Úteku na zelenú lúku, Púti červenej ako ľalia, Bieleho vrabca, Južnej pošty, Pomocníka, Agátov, Lesného divadla, až po Čudného spáča a Trinásty mesiac. (Hoci Trinásty mesiac bol napísaný omnoho skôr.)

A heslo pridáva okrem spisovateľského povolania aj tie, ktorými sa živil: učiteľ, redaktor, činovník Ministerstva kultúry, Slovenského literárneho fondu, Zväzu slovenských spisovateľov, poslanec, veľvyslanec.

Pridajme niečo zo súkromnej sféry: manžel sudkyne, otec dramatika, ale aj syn člena finančnej stráže na južnej slovenskej hranici a láskavej mamičky, ktorej korene siahajú na Spiš.

Gabriela Rothmayerová

Gabriela Rothmayerová: Majstre – oslovím ťa, milý Ladislav, takto budhisticky – aká to bola cesta od Úteku na zelenú lúku, cez Púť červenú ako ľalia až po Trinásty mesiac?

- V prvom rade prepáčte, že som pri káve, ale priznávam sa, že pri káve sa mi najlepšie predstiera, že som intelektuál. Vstúpil som do priestorov, v ktorých som sa kedysi dávno v prítomnosti kolegýň a kolegov cítil zvlášť dobre. A aj cestou sem som si uvedomil, ako sa počas tých našich večerov, diskusií poslancov, uvažovalo o budúcnosti. Nehovorilo sa o peniazoch, nehovorilo sa o osobnej moci, o osobnom vplyve, o svojej kariére – uvažovalo sa o všetkých a veľmi kultivovane. Nikdy som sa v týchto priestoroch v kruhu mojich kolegýň a kolegov nenudil. Naopak, cítil som rad podnetov aj k osobnejším úvahám. Nuž, vraciam sa na staré miesto.

Musím sa však vrátiť aj k otázke. Teda, prvé tri knižky – Útek na zelenú lúku, Púť červená ako ľalia a Biely vrabec boli istou správou našej generácie o tom, že čím väčšmi sa zjednodušuje okolitý svet spoločensky, o to väčšmi sa komplikuje vnútorný svet každého z nás. Hovoril som o úteku, o vzbure, o pokore, o predstieraní, naznačiac, že jednoznačnosť v našich rozhodnutiach – či len vzbura, či len pokora, či len predstieranie, nevedie nikam, len k osobným útokom a k tragédiám.

Po týchto troch knižkách som napísal Trinásty mesiac, ale ten už vyjsť nemohol. Je to o tom, že sa vlastne skladáme z akýchsi vnútorných častí, založených antikou, kresťanstvom a tým biologickým v nás. Ak sa držia pospolu, môžeme sa stať vyváženou, harmonickou európskou osobnosťou. Ak sa rozídu, tak každá z nich až na tú tretiu zanikne. Lenže tá tretia, biologická, keď stratí rozmer antický a kresťanský, sa napokon bojí o seba tak, že sa hrozí aj anjelov, ba aj po nich strieľa. Takto sa rozleteli tie naše čiastky po roku 1968 (ale vlastne už aj predtým) a správa o lepších časoch vtedy nebola vhodná. Takže knižka vyjsť nemohla. A vyšla až po roku ´89.

Po tých dňoch, keď došlo k zneváženiu nášho domova, k hlbokej urážke, ktorú sme utŕžili v tú noc dvadsiateho prvého augusta, vracala sa naša generácia predovšetkým domov. Stala sa apologétom, obhajcom domova. Ten znevážený domov sme chceli, takpovediac, povýšiť do najvyšších priestorov nášho vnútorného sveta. Boli sme a, myslím, že sme aj ostali, generáciou svojich rodičov a svojho domova. Moje knižky sú o tom tiež. Začínajú sa detstvom a rodným domom, ulicou, v ktorých sme vyrastali. A postupne expandujú do širšieho priestoru slovenského, československého a európskeho až do africkej púšte, o čom je román Čudný spáč zo Slovenského raja.

Gabriela Rothmayerová: Nezvyšuješ hlas, a pritom ťa je počuť. Ako si dospel k svojmu vnútornému pokoju, k tej svojej vyrovnanosti?

02_l._ballek.jpg- Ak je to tak, ako to hovoríš, potom za to ďakujem predovšetkým svojim rodičom a svojim najlepším učiteľom. Náš otecko nás učil zásade, že pokrok je krok za krokom a nie prevrat za prevratom. Každý prevrat, či už osobný alebo spoločenský, aj keď je nevyhnutný, je úvod do veľkého zmätku. Jednoducho, náš otec, inak štátny zamestnanec, ktorý nosil rovnošatu, dbal, aby sme sa vedeli ovládať. Napríklad nemal rád, keď sme gestiklovali rukami povyše pliec. Zakaždým nás chytil za ruku a povedal: „Miernejšie. Až tak sa neprezrádzaj. Ovládaj sa.“ Hovorieval, že my, jeho deti, už nebudeme orať s volkami a kosiť trávu kosou. Že budeme najskôr pôsobiť na verejnosti, v štátnych službách, takže sa musíme naučiť aj tak trošku predstierať. Keď prídete za lekárom, nemôže vás predsa prijať s poznámkou: „Dajte mi pokoj, pohádal som sa s manželkou, príďte zajtra.“ Musí vás ošetriť s tým najväčším záujmom. Tak isto sa musí správať učiteľ a každý človek vo verejných službách. To súkromné má riešiť len doma. Ako sa u nás hovorievalo, čo sa povie v spálni, nemá čo vkročiť do kuchyne. Čo sa povie v kuchyni, nemá čo vyjsť na dvor. A čo sa povie v dome, nesmie vykročiť na ulicu. Má sa ustrážiť v súkromí. Doma si môžeme povedať všetko, pravdaže, kultúrnym spôsobom, ale na ulici treba o tých najsúkromnejších veciach mlčať. To bola zásada našich rodičov a našich učiteľov. Veľmi rád si spomínam najmä na tých z Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici. Bola to generácia vtedy 35- až 40-ročných profesorov, ktorí šesťdesiate roky vskutku využili na to, aby povedali pravdu o všetkom, o čom sa v rokoch päťdesiatych hovoriť nemohlo. Sám im za to veľmi vďačím a nezabúdam na nich dodnes.

Gabriela Rothmayerová: Aký vplyv na tvoje názory na život malo rodinné prostredie, v ktorom si vyrastal?

- Otec nás vychovával predovšetkým v duchu mestskej kultúry, tvrdiac – a dávam mu za pravdu – že ľudová kultúra je geniálna, ale na správu štátu už nestačí. Na tú už treba kultúru urbánnu: geniálna kultúra Šariša nemôže spravovať priestor hoci Hontu alebo Horehronia.

Veľkým prameňom mojej výchovy však bola naša drahá mamička, ktorá sa skôr orientovala na Spiš, na kultúru našich predkov, teda tých, ktorí prišli voľakedy dávno z Nemecka, a rozprávala nám fascinujúce príbehy. O každom prameni, o každom kúsku lesa sa v Starej Vode, kedysi nazývanej Altwasser, nejaký rozprával. Ako chlapca ma prekvapilo, keď povedala: „Zahučal vietor a lesom nad rodným domom preleteli lesné kone.“ Opýtal som sa: „Mamička, ty si ich niekedy videla, tie lesné kone?“ „Nie. Sú zelené ako les a otvorenými očami ich nevidíš. Zavri oči, uvidíš ich,“ odvetila. Mamička bola vynikajúca rozprávačka; príbehy, ktoré mi rozprávala, mi veľmi utkveli v pamäti. Musím priznať, že jej rozprávačskému talentu sa nevyrovnám.

Gabriela Rothmayerová: V tvojom rodnom dome sa ctila história a tradície. Ctili sa aj spisovatelia. Počas jednej debaty v Českom centre si spomenul, prečo ťa vlastne pomenovali  Ladislav...

- Náš otecko, rodák z Dolného Kubína, mal to šťastie, že mohol vyrastať pri takých dvoch osobnostiach slovenskej kultúry, akými boli Pavol Országh-Hviezdoslav a Ladislav Nádaši-Jégé. Keď išiel ráno do školy, a potom aj do gymnázia, tak sa zvyčajne básnik vracal z vychádzky po meste. V haveloku, ako hovorieval otecko. Keďže sa poznal s našimi starými rodičmi, tak sa pri ňom vždy pristavil, postrapatil ho po hlavičke a dosť často mu rozprával o tom, ako ho budúci pán prezident Masaryk s rodinou navštívil v Námestove: Prešiel od Martina tri dni na furmanskom voze tými krkolomnými oravskými cestami, aby mohol pozdraviť slovenského básnika Pavla Országha-Hviezdoslava.

Ladislav Nádaši-Jégé bol rodinným lekárom našej dolnokubínskej rodiny. Otec nám o ňom rozprával, že to bol človek, ktorý keď prišiel do nejakej rodiny, kde sa ktosi ocitol v zdravotnej núdzi, a zistil, že je chudobná, nikdy nezobral honorár. No a keďže si otecko tohto Ladislava Nádašiho tak veľmi vážil a keďže zomrel rok pred mojím narodením, zmyslel si, že to meno by som mal nosiť aj ja. Mamička mala iný názor. Jej sa páčilo meno Dušan. Tak ma pokrstili Ladislav Dušan. Mamička mi hovorila Dušanko a otecko Ladislav. Väčšina mojich spolužiakov, keďže častejšie prichádzali do styku s našou mamičkou, mi tiež hovorili Dušan. Po rokoch mi profesor  gymnázia v Šahách, ktorý býval v našej ulici, povedal: „Ten tvoj brat je veľmi nadaný spisovateľ.“ „Jožko?“ „Nie, Ladislav.“ „Ale to som ja.“ „Čo? Veď ty si Dušan!“ Tak som prišiel k menu. A otecko mi často prízvukoval, aby som na to meno Ladislav nezabudol, lebo ho nosil Ladislav Nádaši-Jégé, človek nesmierne nadaný a nesmierne ľudský, milovaný Dolným Kubínom a celým krajom.

Gabriela Rothmayerová: Nedávno som v Českom centre počúvala tvoje vyznanie na tému: Lásky a nelásky Ladislava Balleka. Povedal si, že dotýkajú sa ťa iba lásky – nelásky nie sú tvojím problémom. Ako možno dostať trochu viac do vedomia ľudí, že dôležité je to, čo majú sami vo svojej duši, že netreba reagovať na zlobu zlobou – ale obísť ju, vznešene, akoby ani nebola?

- Do sporov nám vždy odporúčali nevstupovať, iba ak do sporov tvorivých. Vstupovať do dialógu áno, ale hádať sa nemá nijaký zmysel. Lebo keď sa človek nahnevá, stráca zrak. Nevidí dobre. Je to zbytočná strata energie, vadiť sa s niekým o ničom. Tú duševnú energiu, ktorú človek má, má sústrediť na tvorbu, nie na nivočenie.

Gabriela Rothmayerová: Vinco Šikula mi raz rozprával, že keď dopíše knižku, skončí v nemocnici – fyzicky ochorie. Tak ho to vyčerpá, že je celkom na dne. Ako to bolo, ako to je s tebou?

- Platí to o všetkých nás. Navyše, v našich pomeroch sa vskutku nikto literatúrou neuživí. Človek písal román dva, tri, štyri roky a nemohol prestať. Nedalo sa: keď skončíte predčasne, skončili ste celkom, múzy nečakajú. Ak nepokračujete v práci, sú urazené a odletia. Keď som dokončil román Pomocník, dopísal som poslednú vetu, urobil som bodku, vstal som od stola, sadol som si v obývačke do kresla a tam som zaspal. Štyri hodiny ma moja pani nevedela zobudiť, už sa bála, že sa mi niečo stalo. Únava prišla až potom, dovtedy som ju nemohol vnímať a rešpektovať, nešlo to.

Vincov režim, aj môj a všetkých kolegýň a kolegov bol taký, že sme robili do noci, tri-štyri hodinky sme pospali, dali si kávu a utekali do práce, aby sme sa mohli aj uživiť. Všetky dovolenky, víkendy a choroby sme využili na písanie. A keď to bolo tak z dvoch tretín napísané, mohli sme požiadať o tvorivú dovolenku. A počas toho štvrťroka knižka musela byť dopísaná. Potom sme ju mohli odovzdať a čakať, ako sa rozhodnú tí, ktorí ju posudzujú. Nebolo to isté.

Román Agáty som písal doslova štyri roky. Pomocníka som začal písať v časoch, keď som do Bratislavy dochádzal z Banskej Bystrice. V roku 1972 sa už v mojom inak milovanom meste Banskej Bystrici natoľko zmenili pomery, že som tam nemohol ostať. Robil som v tom čase redaktora krajového denníka Smer a ktosi si tam zmyslel, že ma treba nahovoriť na vstup do strany, aby ma mohli menovať zástupcom šéfredaktora a potom aj šéfredaktorom. Lenže keď som videl, čo sa tam deje, ako sa ľudia, ktorí prišli do mesta, vystriedajúc tých, ktorí tam pôsobili v šesťdesiatom ôsmom roku, správajú napríklad voči mojim kolegom Mikulášovi Kováčovi a Pavlovi Hrúzovi, voči mojim profesorom z fakulty, ako ich znevažujú a vyhadzujú z práce, už som tam ostať nemohol. Predtým som hovoril s Vincom Šabíkom, šéfredaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ. Naznačil mi, že by pre mňa nejaké miesto v Bratislave vo vydavateľstve našiel. Tak som jednoducho jedného večera sadol na vlak a prišiel do Bratislavy. Vinco, chvalabohu, mi to miesto vybavil. No bolo treba niekde bývať. Niekoľko dní som býval na Zväze spisovateľov, potom ma prichýlil môj vzácny kolega Rudko Čižmárik, ktorého už nieto. Cez deň som musel chodiť do práce, večer, neskôr, keď som býval na priváte s ďalšími dvoma-troma, som si musel rozsvietiť baterku a ležiac na zemi písať svojho Pomocníka. Neprestal som, lebo keby som bol prestal, nikdy by som ho nedokončil. Keď som sa potom dal do Agátov, skončil som po ich dopísaní na operácii v nemocnici.

Gabriela Rothmayerová: Máš rád kaviareň, máš rád filozofov, máš rád mesto. Ale tiež máš vrúcny vzťah k ľudovej piesni. Ako si k tejto svojej láske prišiel?

03_l._ballek.jpg- Ak v Šahách zaznel miestny rozhlas, zvyčajne správy z mesta uviedla nejaká častuška. V škole nám začali vnucovať folklór a ľudovú kultúru, ale nie naozajstnú, lež tú pseudoľudovú. Takže som k nej mal nechtiac taký nie najlepší vzťah. No keď som prišiel do Banskej Bystrice, mal som šťastie aj na spolužiakov. Dosť často ma brávali do dolín na folklórne festivaly, a mne sa začali otvárať oči. Zistil som, že je to vskutku geniálne umenie. Pamätám si ako dnes, počul som takú pieseň: Leto pominulo, smutná jeseň ide, beda valachovi, keď z košiara zíde, grúne moje grúne zapadli snehami, kamže sa podejem s mojimi ovcami? Zídem do doliny poniže dediny, zídem do údolia, tam zahyniem s nimi. Tá pieseň ma strašne oslovila a vyjadril som sa nahlas, že je krásna. Spolusediaci ľudia ma poučili, že to nie je len pieseň, ale aj správa o ich doline. Lebo nebolo v ich doline nikdy baču, čo by nechal ovečku ležať niekde v rokline a neurobil by všetko preto, aby ju zachránil. Keby to neurobil, stratil by akúkoľvek úctu v dedine. A tak sa neraz stalo, že bača zahynul preto, že tej ovečke z rokliny pomáhal. Tam som si uvedomil prepojenosť života a folklóru. A začal som sa ním väčšmi zaoberať.

Čím som starší, tým viac si folklór vážim. Lebo je to prirodzená správa, ktorá nestarne. Ľudové piesne môžu mať možno dvesto, tristo rokov, ale znejú, ako keby vznikli práve v tomto okamihu pre naše uško a naše srdiečko. Neskôr, keď som spoznal ľudové piesne južnej Moravy, tak som sa do nich, priznám sa, zbláznil. Už tie ľudové piesne a najmä ich nosiče nemám kam dávať. Každý deň ich počúvam.

Je taká pieseň z Moravsko-slovenského pomedzia, ktorá hovorí o vojakovi generála Forgáča: Daleko, široko, u tých Nových Zámkú, stavajú tam věžu, ze samých šohajkú. Mojeho milého na sam vršek dali, zlatú kopolu z něho udělali. Zlatá kopolinka zhora dolú spadla, moja najmilejší do klína ju vzala. Toto je tristo rokov stará pieseň. Vďaka nej som si preštudoval hlbšie aj históriu Nových Zámkov. A uvedomil som si jednu vec – že nebyť tých vojakov zo strednej Európy, ktorí bránili vojakom Osmanskej ríše prekročiť brány Viedne, tak nastane koniec európskej civilizácie. Keby boli Osmani vkročili do Viedne, poľahky by prešli aj - vtedy rozdrobeným - Nemeckom. A stáli by pred Parížom. Zmocnení, zbohatnutí aj o naše bane. Pri Madride by sa spojili s druhým prúdom, a bol by koniec Európy. A v časoch, keď sme ju bránili a zachraňovali od Osmanskej ríše, naši západní susedia sadali na lode do svojich zámorských kolónií, aby ešte väčšmi zbohatli. Toto bol môj častý argument, keď som v Prahe v kontakte so zahraničnými diplomatmi zo Západu hovoril, čím všetkým prispela stredná Európa k európskemu celku. Priznali, že je to tak, ale že na to nikdy predtým nemysleli. A doviedla ma k tomu ľudová pieseň. Takto som sa cez folklór dostával hlbšie do dejín Čiech a Slovenska.

Stal som sa tiež vyznávačom folklórnych festivalov na Morave aj v Čechách. Je to zážitok. Všetkým tlieskajú, ale slovenské súbory vítajú skandovaním a aplauzom postojačky. V zaplnených hľadiskách sedia mladí ľudia, rodinky s malými deťmi, do jedenástej večer. Prirodzenosť začína ľuďom v bežnom živote natoľko chýbať, že sa obracajú na folklór. Cítim to tiež.

Foto: Eva Blažeková

POKRAČOVANIE:
Človek mi nemôže byť ľahostajný (2)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama