... je dovolené aj Andrejkovi?

Počet zobrazení: 4317

Vladimír Mečiar! Boh Pasienkov a PKO, ale aj štadiónov, amfiteátrov či námestí od Bratislavy po Sninu... Dá sa v tejto pozícii odolať pokušeniu moci a nevychutnať si ju aj s usadeninou na dne, keď je dopredu všetko odpustené? A keď každý pokus oponentov o protiútok v parlamente alebo v médiách prehluší povzdych davu: „Prečo to robia nášmu Vladkovi? Závidia mu tú opel-corsičku?“ Ale nebol by boh bohom, keby si nedokázal získať aj nevercov; stačilo v televíznej besede zvalcovať reprezentanta matičného návrhu jazykového zákona, a mal ich pri nohách. Väčšmi by na nich nezaúčinkovala ani premena vody na víno. A jeho zdrvujúce víťazstvo nad predsedom Matice slovenskej Jozefom Markušom neskalilo ani to, že ho dosiahol svojím osvedčeným a kritizovaným spôsobom: krikom a údermi pod pás. V čase, keď František Mikloško v SNR na Župnom námestí len začivkal o potrebe súcitu s babičkou z juhu, V. Mečiar po televíznom dueli vyrástol na mohutnú a pevnú hrádzu proti slovenskému nacionalizmu. Pravdaže, iba do okamihu, keď s Václavom Klausom odtrúbili Havlovmu potulnému cirkusu rokovaní o štátoprávnom usporiadaní.

m.kocan_.jpgNa snímke: Mikuláš Kočan.

Po voľbách v roku 1998 do premiérskeho kresla už neusadol, lebo menší sa spojili a vypoďkali ho do opozičných lavíc. A akoby mu chceli ukázať, aký je teraz malý, v jeden Veľký piatok sa pred vilou Elektra v Trenčianskych Tepliciach vyrojili kukláči. Namiesto kľúča použili trhavinu, aby hneď na to zdemolovanými dverami vyviedli – mučeníka so želiezkami na rukách. Ani nie na tretí deň bol späť, ale našťastie pre principálov brutálneho policajného teátra bol už viacej pozemským tvorom ako nebeskou bytosťou. A z politiky už len odchádzal a odchádzal. Až odišiel.

Možno maľujem Mečiara na stenu, ale opäť počúvam vzdychajúci dav: „Prečo to robia nášmu Andrejkovi? Prečo musí za rodinkou cestovať autom alebo sa terigať vlakom?“ Ešteže máme médiá, ktoré nás upokojili, že pána prezidenta nerozladila ani porucha auta na ceste, ani lejak, a že personál jedálenského vozňa a osobný provianťák sa o pána prezidenta vzorne starajú.

Možno porovnávam neporovnateľné, hrmotné a surové s fajnovým a... a predsa len rovnako nebezpečným alebo aspoň rovnako začínajúcim. Ak miláčik médií na spoločenskej akcii pred predsedom vlády a generálnym prokurátorom spomenie daňové problémy a potom vyhlási, že ich v tejto veci o nič nežiadal, vyvstáva otázka, prečo to pred nimi vlastne vytiahol. Aby im pri štrngnutí šprihol do uška, že aj tak sú naňho krátki? Alebo sa, nebodaj, voľakedy pohyboval v prostredí, kde stačí nad pohárom niečo utrúsiť, a čističi v mihu pochopia, čo je ich úloha? No naisto sa pohyboval v popradských podnikateľských kruhoch, preto ťažko uveriť, že netušil, o aký pozemok v neďalekom Veľkom Slavkove ide a kto, teda aká persona, figúra či figúrka tamojšieho biznisu alebo kšeftu ho ponúka...

Inokedy dotieravé médiá v Andrejkovom prípade otázniky radového občana nezaujímajú, tak sa musí pýtať sám, čoho je Andrej Kiska schopný na úteku pred minulosťou, ku ktorej treba prirátať aj zúfalstvo a plač rodín, zruinovaných jeho nebankovkou, lebo „vymazákovať“ sa to nedá... Na vlasti sa už vyvŕšil, keď jej pred svetom vypálil značku mafiánskeho štátu, pretože grambľoške  pomedzi prsty presiakli nepríjemné informácie. Zato rovnako získané informácie napríklad o Robertovi Kaliňákovi – aj s porušením bankového tajomstva! – boli podľa prezidentského paláca, mimovládok a médií okej, veď to bolo v záujme verejnosti! A každý móresný politik by po prvom šume okolo svojho mena odstúpil, poúčali ho aj slušní ľudia na námestiach. R. Kaliňáka, isteže! Zrejme od silnejúceho dychu na chrbát prezident začal blúzniť o úradníckej vláde, z ktorej ho vyliečila aj opozícia nadržaná na predčasné voľby a najmä skutočnosť, že aj kabinet s jeho najvernejšími a na tých najpotrebnejších postoch by musel odklepnúť parlament. Minulosť nedávno zrýchlila krok, a mala ho! A čuduj sa, svete, prebrali sa aj sulíkovci a začali pánovi prezidentovi vysielať čudné odkazy na tému daňových prešľapov.

Divák Správ RTVS (30. 5. 2018) neveril vlastným očiam, že na pomoc mu pribehol renomovaný komentátor Marián Leško, jeden z prvých bojovníkov proti mečiarizmu! Upozornil sasistov, že ak s tým neprestanú, môžu sa ocitnúť v jednom vreci so smerákmi a predovšetkým: ich zmenu správania voči prezidentovi si môže verejnosť vysvetliť žiarlivosťou, čiže strachom o voličov napravo od stredu, ak A. Kiska vstúpi na stranícku pôdu a zabojuje o vládnu moc. Jeho slová mali jemný mečiarovský nádych: odtiaľ-potiaľ, chlapci, tak pozor, neprešliapnuť, ale divák to toleroval ako prirodzený dôsledok skúmania mečiarizmu. Raz darmo, ak je to potrebné, vedec sa môže zaočkovať proti tomu, s čím narába pod mikroskopom, novinár nie. No nech už Leškovo vystúpenie na obrazovke vyznelo tak či onak, zabralo. „Bolo by mi cťou byť v Kiskovej vláde.“ (Richard Sulík, Denník N 7. 6. 2018.) Akoby trucovitým chlapcom bliklo, čo všetko okrem hrošej kože môže byť za neotrasiteľnosťou prezidenta s jeho netajeným mindrákom: ako málo hádžeme do prasiatka na spoločnú obranu pred naším jediným a najväčším nepriateľom...

A človeka zrazu neprekvapuje ani ochota, s akou mimovládky, iniciátori hnutia Za slušné Slovensko a médiá privreli obe oči nad nehoráznou zmluvou, ktorú Andrejko podstrčil verejnosti na podpis: neúčasťou v prezidentských voľbách splatí svoju daňovú a pozemkovú minulosť, a už čistý ako ľalia v pozícii straníckeho lídra alebo talizmanu vdýchne slovenskej politike ľudskú dušu a pozdvihne úroveň politickej kultúry. 

Veď kto, kto iný by mal vyslyšať prosby zdola, ak nie – On?!         

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984