Spor v SDKÚ: Dzurinda stále ten istý

Veľkonočné sviatky stlmili horúce dianie v Slovenskej kresťanskej a demokratickej únii. Aspoň navonok a aspoň na čas, lebo je evidentné, že vo vnútri to vrie stále a aj mediálnych súbojov sa ešte nejakých dočkáme. Zároveň je zrejmé, že žiadne veľké prekvapenia tento príbeh neskrýva: Mikuláš Dzurinda si urobí poriadok, ale nič nebude také, ako bolo predtým. Bratislavský spor môže stranu poškodiť oveľa viac, než sa to dnes zdá. Zrušenie straníckych štruktúr v Bratislavskom kraji pre vedenie SDKÚ určite nebolo jednoduché rozhodnutie. No zatiaľ čo na tento krok stačila odvaha (alebo vernosť Dzurindovi) a pár minút, na vybudovanie nových bude potrebné oveľa viac. Nových ľudí, ktorí budú mať dôveru starého vedenia, ale aj voličov, ktorí doteraz volili iných. Spomínanie na Kaníka Veľa bude závisieť od toho, akú horúcu bude musieť Dzurinda túto kašu zjesť. Našťastie preňho sa celý spor odohral pomerne skoro – do parlamentných i komunálnych volieb je dosť ďaleko a do regionálnych zostáva tiež ešte pol druha roka. Za taký dlhý čas sa dá na kdečo (i kdekoho) zabudnúť, niektoré hriechy – a niektorí hriešnici – môžu dostať milosť a rozkmotrení kamaráti sa opäť môžu zbratať. Je však takmer isté, že sa to nebude týkať hlavných protagonistov, ktorí po sebe pálili príliš ostrými nábojmi. Mikuláš Dzurinda pritom nie je človek, ktorý by na čosi také zabúdal, ale na druhej strane je dosť pragmatický (bezzásadový?) na to, aby dokázal zaťať zuby a z čista jasna sa začal tváriť, akoby sa v minulosti nič nestalo. Spomeňte si, akú „svätú vojnu“ na (politický) život a na (politickú) smrť viedol kedysi proti Ľudovítovi Kaníkovi, keď ho potreboval odstrániť z postu šéfa FNM. Nebolo horšieho zlosyna, Dzurinda sa dokonca verejne oháňal inak tajnými materiálmi SIS, slovami „buď ja alebo on,“ tresol do stola, pred celým národom urobil z Kaníka bezcharakterného zlodeja, ktorý sa chcel „nabaliť“ na úkor štátu. Dokonca do toho zatiahol aj koaličnú SDĽ, ktorá musela obetovať inak úplne nevinného viceprezidenta FNM. Mikuláš Dzurinda konal jednoducho tak, ako práve potreboval – potreboval za každú cenu dokázať, že v boji proti korupcii neváha, ani keď ide o najvyššie postavených a navyše vlastných ľudí. Nešlo o vec, išlo o to, ako „svätá vojna“ vyzerala a čo mala vtedajšiemu premiérovi priniesť. Prešli len dva roky a z najhoršieho zlosyna sa stal vzorový minister a príkladný reformátor. Opätovný premiér sa tváril, akoby sa nikdy nič nestalo, akoby na Kaníka nikdy nič zlého nepovedal, akoby ho nikdy z ničoho neobvinil a nikdy viac sa už k tejto „epizóde“ nevrátil. Áno, napriek tomu, že vtedy on sám, z vlastnej vôle a vlastnej iniciatívy vykreslil Ľ. Kaníka ako patologického zloducha – pri boji za jeho odvolanie ani len nepripustil, že by mohlo ísť o neúmyselnú chybu – vo chvíli, keď potreboval niečo úplne iné, sa zo zásadných obvinení stala úplne nevinná, zabudnutia hodná epizóda. V roku 2002 už totiž Mikuláš Dzurinda potreboval niečo iné. A tak sa z nepriateľa stal najvernejší politický spojenec. Kritériá dôveryhodnosti Záhradníka Prípad s Ľudovítom Kaníkom má s terajším sporom s „bratislavskou skupinkou“ spoločného viac, než by sa na prvý pohľad zdalo. Oba spory (a dali by sa pridať ďalšie) totiž vykresľujú šéfa SDKÚ ako výsostne pragmatického politika (v tom najhoršom zmysle slovného spojenia), ktorý sa zbytočne nezaťažuje nejakými škrupuľami a zásadami. Hlavným a podľa všetkého jediným princípom je aktuálna mocenská potreba. Mikuláš Dzurinda po rozpustení bratislavských straníckych štruktúr novinárom povedal, že tie nové chce postaviť na lepších a dôveryhodnejších ľuďoch. Nie je dôvod tieto jeho slová spochybňovať, predseda strany ich určite myslel vážne a pravdepodobne dokonca aj úprimne. Avšak čo to presne znamená? Lepších a dôveryhodnejších pre koho? Nuž, v prvom rade preňho samotného. Ľudia, ktorí viedli SDKÚ v Bratislave, predsa mali s dôveryhodnosťou problémy pri rôznych príležitostiach už dávno. Aspoň vo vzťahu k verejnosti. Keď po rozpade SDK zakladali novú stranu, viacerí ľudia z Dzurindovho okolia ho napríklad upozorňovali na zlý morálny profil Romana Vavríka. Dokonca sa vtedy premiér vyjadril, že chce naozaj čistú a dôveryhodnú stranu, v ktorej pre takých ľudí nebude miesta. Jeho odhodlanie však dlho nevydržalo a Roman Vavrík so svojím silným ekonomickým zázemím rýchlo zaujal dôležité miesto v regionálnej štruktúre strany. Dzurinda nezakročil ani vtedy, keď podozrenia hraničili s istotou, z Vavríka sa dokonca stal poslanec NR SR za SDKÚ a jeho politickú kariéru ukončili až občania, ktorí ho zrazu – dlhé roky vari najmocnejšieho muža v pravicovej Bratislave – nezvolili nikam. Branislav Záhradník je síce mestským a regionálnym poslancom, ale stal sa ním na straníckej kandidátke pomedzi mnohými ďalšími. Keď sa však mal postaviť tvárou v tvár ako osoba vo voľbách starostu vo svojej mestskej časti, situácia sa ukázala úplne iná. Aj pred týmto človekom kedysi Dzurindu jeho blízki vystríhali, ale zjavne na to nešli dobre. Argumentovali jeho pokriveným ľudským charakterom, čo zrejme nestačilo. Napokon, nestačilo to ani nedávno, keď práve Záhradník presadil v mestskom parlamente – ovládanom pravicou na čele s SDKÚ – škandalózny (roz)predaj mestského majetku. Mesto na Záhradníkov návrh predalo súkromnému investorovi pozemky za 5 tisíc korún za meter štvorcový v lokalite, kde predtým predalo pozemky za 19 tisíc korún. Nič nové pod slnkom... Záhradník dokonca ignoroval aj návrh finančnej komisie zastupiteľstva, ktorá odporučila minimálnu cenu 25-tisíc korún za štvorcový meter. Nehovoriac o tom, že proti predaju sa postavila nielen príslušná mestská časť (Petržalka na čele s Milanom Ftáčnikom), ale aj tisíce občanov a desiatky občianskych aktivistov najmä spomedzi ekologických organizácií. Mimochodom, boli to aj tí istí ľudia, ktorí si vlani padali do náručia s Mikulášom Dzurindom a Ivanom Miklošom, keď protestovali proti vládnemu „šikanovaniu“ cyklistov v lesoch. Teraz vyriešila samotná SDKÚ problém tak, že nechala jeden z posledných lužných lesíkov v Bratislave zlikvidovať a cyklisti sa budú môcť slobodne preháňať po niekoľko poschodovej garáži, ktorá vyrastie na mieste stromov. Lenže ani po takomto škandalóznom prípade sa pre Mikuláša Dzurindu nestal Branislav Záhradník ani nedôveryhodným, ani dostatočne zlým (miestnym) politikom a regionálnym predstaviteľom strany, aby proti nemu zasiahol. Pritom je evidentné, že sa najneskôr vtedy musel stať nedôveryhodným v očiach významných politických spojencov SDKÚ. Dzurinda však nielen ukázal, ako veľmi si (ne)cení verejnú podporu zo strany ekologických združení a aktivistov, ale aj podľa akých kritérií hodnotí dôveryhodnosť svojich straníckych kolegov. Od sporu s Ľudovítom Kaníkom sa v tomto smere nič nezmenilo. A nezmení sa ani po spore s Branislavom Záhradníkom a jeho spoločníkmi. O to ťažšie bude pre Mikuláša Dzurindu vybrať do vedenia bratislavskej straníckej štruktúry nových ľudí. Ak sa nebude ponáhľať, mohol by sa aspoň s niektorými „rebelmi“ udobriť, ale nesmie to vyzerať ako jeho ústupok. To by mu zjednodušilo obnovu „kádrov“. Nepríjemne ho však tlačí čas, lebo s „rozbitou“ stranou vo svojom tradične najsilnejšom regióne môže len ťažko pomýšľať na dobrý výsledok v prezidentských voľbách. Samozrejme, ak naň vôbec pomýšľa, lebo presadenie kandidatúry Ivety Radičovej môže byť preňho len spôsob, ako politicky potopiť potenciálnu rivalku pri obhajobe predsedníckeho postu v strane. Odklad diskusie o výmene Samozrejme, tento spor svedčí aj o jeho druhej strane, ale je otázne, na čo nám toto poznanie môže poslúžiť. Nie je totiž jasné, akú politickú budúcnosť si predstavujú „rebeli“. Možno má Ivan Mikloš pravdu, že opäť len obchodujú, hoci je treba otvorene priznať, že samosprávy sú aj po jeho ospevovanej „reforme verejnej správy“ nútené hľadať spoločnú reč s aktuálnou vládou, inak svoje úlohy nezvládnu. Ale možno si naozaj veria a budú hľadať cesty, ako zostať v miestnej a regionálnej politike aj po vylúčení z SDKÚ. Jedno je však isté: Mikuláš Dzurinda – aj keď niet pochýb, že ani on sám, ani jeho prístup k politike a moci sa nezmení – bude stále viac vystavený hoci aj nevysloveným pochybnostiam o schopnosti priviesť opäť svoju stranu k politickému víťazstvu. Poriadok v strane síce teraz obnoví, ale diskusie o svojom (ne)zotrvaní na predsedníckom poste maximálne oddiali. Popri obnovovaní bratislavských štruktúr sa bude musieť rýchlo pripraviť na to, že po Bratislave prídu skôr alebo neskôr ďalší, aj keď sa to neudeje tak bombasticky. A ak sa budúci rok podarí v európskych a regionálnych voľbách Smeru potvrdiť svoje silné postavenie, do parlamentných volieb pôjde SDKÚ už s novým predsedom. Autor je stály spolupracovník Slova