Ako ďalej v Tibete?

Niekoľko dní trvajúce protesty obyvateľov Tibetu názorne ilustrujú, že čínska politika voči Tibetu zlyhala. Čínska vláda sa spoliehala najmä na kombináciu zastrašovania prostredníctvom masívnej prítomnosti rozličných druhov ozbrojených zložiek a investícií centrálnej vlády do tibetskej ekonomiky...
Počet zobrazení: 1708
9-m.jpg

Niekoľko dní trvajúce protesty obyvateľov Tibetu názorne ilustrujú, že čínska politika voči Tibetu zlyhala. Čínska vláda sa spoliehala najmä na kombináciu zastrašovania prostredníctvom masívnej prítomnosti rozličných druhov ozbrojených zložiek a investícií centrálnej vlády do tibetskej ekonomiky, ktoré mali prispieť k zvýšeniu životnej úrovne obyvateľov a aj ich lojality voči pekingskému režimu. Táto politika však neriešila kľúčovú otázku – reálnu samosprávu Centrálneho Tibetu, posilňovanie kultúrnej, jazykovej a náboženskej identity Tibeťanov a ich uplatnenie v spoločnosti. Protesty mníchov prerástli do násilných demonštrácií v uliciach Lhasy a ďalších miest a svedčia o frustrácii veľkých skupín tibetskej spoločnosti, ktorých sociálne a ekonomické postavenie sa marginalizuje zvyšujúcim sa tlakom čínskych prisťahovalcov. Protestujúci vzhľadom na tvrdé zákroky čínskych represívnych zložiek v minulosti vedia, že môžu rátať s dlhoročnými trestmi, ale svoju situáciu vnímajú ako bezvýchodiskovú. A tak po devätnástich rokov opäť vyšli do ulíc. Desiateho marca si Tibeťania každoročne pripomínajú výročie potlačeného protičínskeho povstania v Lhase v roku 1959, po ktorom 14. dalajláma Tändzin Gjamccho a desaťtisíce Tibeťanov utiekli do indického exilu. Táto udalosť znamenala začiatok komunistických zmien v Tibete (pozemková reforma, protináboženské kampane, zostrenie triedneho boja), ktoré vyvrcholilo v priebehu kultúrnej revolúcie (1966-1976) a fakticky viedlo k likvidácii tradičnej kultúry. Začiatok marca je v Tibete vždy veľmi citlivým obdobím, keď sa objavujú individuálne prejavy odporu voči čínskej prítomnosti a nedodržiavaniu ľudských práv. Masový rozsah týchto nepokojov a najmä ich rozšírenie do východných častí Tibetskej náhornej plošiny, ktoré boli v minulosti pomerne pokojné, súvisí aj s blížiacimi sa olympijskými hrami v Pekingu. Tibeťania si uvedomujú, že svetová verejnosť oveľa citlivejšie vníma vývoj v Číne a už niekoľko mesiacov exilové skupiny a ich západní podporovatelia vyvíjali aktivity usilujúce sa upriamiť pozornosť na situáciu v Tibete. Napriek tomu, že čínska vláda už tradične obviňuje z prípravy týchto protestov „dalajlámovu separatistickú kliku“, demonštrácie sú prejavom reálne existujúcich neriešených problémov. Tibeťania si uvedomujú aj tú skutočnosť, že po smrti dnes 73-ročného 14. dalajlámu nebude mať čínska vláda takého vplyvného, rešpektovaného a charizmatického protivníka, ktorý udržiava problematiku Tibetu v pozornosti svetových médií a politikov už takmer tri desaťročia. Navyše nariadenie schválené pekinským Úradom pre náboženské záležitosti v lete roku 2007 otvorene deklarujú zámer vybrať si 15. dalajlámu v réžii čínskej vlády. Cieľom náboženskej politiky uplatňovanej od roku 1990 je podriadiť kláštory kontrole čínskych úradov, zvýšiť zasahovanie štátu, umelo regulovať počet mníchov a diskreditovať dalajlámu, čo negatívne ovplyvnilo ich fungovanie. Zvyšujúci sa príliv Číňanov do Lhasy po dokončení železnice v júli 2006 v Tibeťanoch vyvoláva dojem, že vláda sa usiluje riešiť otázku politickej stability v Centrálnom Tibete zmenou demografickej štruktúry v prospech Číňanov. Útoky demonštrantov na čínske obchody a sídla čínskych inštitúcií odrážajú frustráciu z tohto vývoja, ktorému 4,8 milióna Tibeťanov tvárou v tvár 1,3 miliardy Číňanov nedokáže čeliť. Politika Pekingu voči Tibetu a iným okrajovým oblastiam osídlených nečínskym obyvateľstvom (napríklad voči Sin-ťiangu, kde väčšinu tvoria Ujguri vyznávajúci islam) ilustruje paradox súčasného čínskeho vedenia, ktoré sa v ekonomických otázkach správa veľmi pragmaticky, zohráva konštruktívnu úlohu aj v niektorých zahraničnopolitických otázkach (Kórejský polostrov), ale pri uplatňovaní menšinovej a náboženskej politiky používa riešenia nadväzujúce na maoistické tradície. Kľúčovú mocenskú úlohu v Tibetskej autonómnej oblasti zohráva Ľudová oslobodzovacia armáda a štruktúry Komunistickej strany Číny: Čang Čching-li, tajomník v Tibete reprezentuje konzervatívne prúdy. Tibeťan Čhampa Phüncchog, predseda autonómnej vlády, ktorá má obmedzenú reálnu moc, reprezentuje skupinu kádrov, spolupracujúcich s čínskym režimom, ktorých Tibeťania vnímajú ako kolaborantov. Jedinou autoritou medzi Tibeťanmi všetkých sociálnych vrstiev a regiónov je 14. dalajláma. Čínskou propagandou dlhodobo vytváraný negatívny obraz dalajlámu a odmietanie dialógu s ním vohnalo čínsku vládu do slepej uličky. Najnovšie vyjadrenia dalajlámu, v ktorých reagoval na protesty v Tibete a rovnako ako iní svetoví politici vyzýval Čínu na zdržanlivosť a nenásilné riešenie protestov, dokumentujú (na rozdiel od jeho slov o kultúrnej genocíde) schopnosť konštruktívne prispieť k riešeniu. Demonštrácie a reakcia oficiálnych miest na ne (nasadenie vojska, obvinenia dalajlámu, plány na vyhlásenie „ľudovej vojny proti separatizmu“, propagandistické floskuly) výrazne poškodili starostlivo budovaný imidž súčasnej politickej garnitúry propagujúcej ideu harmonickej spoločnosti a mierového rastu Číny vo svetovej politike a ekonomike. Formálne znovuzvolenie prezidenta Chu Ťin-tchaa čínskym parlamentom v Pekingu na ďalšie päťročné obdobie 15. marca zatienil dym z horiacich budov v Lhase a obrázky protestujúcich Tibeťanov v iných mestách. Čínski lídri, pre ktorých je prioritou zachovanie tváre, nebudú ochotní pristúpiť na akékoľvek zmeny vo svojej politike voči Tibetu pod tlakom vyhlásení zahraničných politikov, dalajlámu a demonštrácií. Ich ústupky by vytvorili precedens aj pre iné nespokojné skupiny čínskeho obyvateľstva. Od súčasnej politickej garnitúry nemožno očakávať nové prístupy k Tibetu a ostáva len dúfať, že kľúčoví politici v Pekingu si uvedomujú neprijateľnosť násilného riešenia protestov a streľby do demonštrantov päť mesiacov pred tým, ako chcú v olympijskom Pekingu svetu prezentovať modernú tvár dnešnej Číny. Autor je sinológ a tibetológ Tibet ako súčasť Číny Spor o status Tibetu je najmä sporom o interpretáciu čínsko – tibetských vzťahov, ilustrujúci polarizovaný pohľad Číňanov a Tibeťanov na kľúčové udalosti. Čínska vláda svoje územné nároky odvádza od „historického práva“ na kontrolu všetkých regiónov podliehajúcich v minulosti vláde predchádzajúcich režimov – republikánskej (1912 – 1949) a pred rokom 1911 cisárskej Číny. Zahraničná politika cisárskej Číny vychádzala zo sinocentristickej koncepcie politickej dominancie čínskeho cisára v regióne východnej Ázie. Vzájomné vzťahy s okolitými ríšami upravoval mechanizmus tribútnych vzťahov, ktoré mali symbolizovať hierarchické a nerovnoprávne vzťahy medzi čínskym panovníkom a okolitými – podľa čínskej interpretácie podriadenými – vládcami. V tradičnom modeli zahraničných vzťahov Číny neexistovala možnosť udržiavania rovnoprávnych vzťahov medzi dvoma nezávislými ríšami. Čínska strana sa dnes pri oficiálnej interpretácii postavenia Tibetu ako „neoddeliteľnej súčasti Číny“ môže oprieť o bohaté množstvo prameňov v čínštine, ktoré podporujú jej územné nároky. Exilová tibetská vláda prezentuje vlastnú verziu čínsko – tibetských vzťahov, odmietajúcu akúkoľvek politickú závislosť od cisárskej Číny a rovnako účelovo interpretujúcu tieto väzby iba v symbolickej rovine: čínski vládcovia predstavujú iba politických patrónov podporujúcich buddhistické kláštory v Tibete. Z hľadiska čínskych nárokov na Tibet bolo kľúčovým obdobie vlády mandžuskej dynastie Čching (1644-1911). Jej vládcovia presadzovali víziu budovania rozsiahleho vnútroázijského impéria, ktorého súčasťou sa v priebehu 18. storočia pre vnútorné konflikty a vstup cudzích vojsk stal aj Tibet. Čchingská ríša okrem Tibetu zahŕňala aj Mongolsko a Sin-ťiang, Čína tak dosiahla najväčší územný rozsah vo svojich dejinách. S prechodom od impéria k štátu v 2. polovici 19. storočia sa v čínskom prostredí objavila potreba budovania národného štátu, ktorá sa uplatnila po založení Čínskej republiky. Súčasťou konštrukcie národnej identity bolo vytvorenie čínskeho národa, ktorý mal predstavovať spojenie piatich etník: Mongolov, Tibeťanov, Mandžuov, čínskych moslimov (Chuejov) a majoritného etnika – Chanov. Podľa čínskej interpretácie všetky etniká, ktoré pred rokom 1911 patrili do čínskeho impéria, tvoria súčasť štátu a pokladajú sa za Číňanov. Tento model čínskeho národa s jednotlivými etnikami si po roku 1949 osvojila aj ČĽR a jednotlivé ústavy neobsahujú ani teoretické právo na sebaurčenie. Čínska vláda v rokoch 1912 –1949 však vzhľadom na vnútorné a vonkajšie problémy nemala nijaký vplyv na právomoci lhaskej vlády a politický vývoj v Centrálnom Tibete, ten vtedy vstúpil do obdobia de facto nezávislosti. Ani vtedy však Centrálny Tibet de iure nemal nezávislý status, keďže sa nenašla mocnosť, ktorá by ju bola ochotná garantovať. ČĽR hneď po založení v októbri 1949 vyhlásila zámer „mierovo oslobodiť“ Centrálny Tibet, čo po konsolidácii vnútorných pomerov realizovala na prelome rokov 1950 – 1951. Pekingská vláda si uvedomovala špecifický status Tibetu a so zástupcami dalajlámovej vlády v máji 1951 podpísala 17-bodovú dohodu poskytujúcu Centrálnemu Tibetu vysoký stupeň autonómie – tieto záruky definitívne prestali platiť po protičínskom povstaní v Lhase v marci 1959. Politická úloha budhistických mníchov v Tibete V protičínskych protestoch v meste Lhasa a na iných miestach Tibetu zohrávajú kľúčovú úlohu buddhistickí mnísi. Ich politická angažovanosť predstavuje pre čínsku vládu dilemu už od prelomu 70-tych a 80-tych rokov 20. storočia, keď sa po protináboženských kampaniach maoistického režimu začalo obdobie obnovy buddhizmu v Tibete. V pomerne uvoľnenej atmosfére Číny v 80-tych rokov si nové politické vedenie reprezentované Teng Siao-pchingom uvedomovalo potrebu náprav aj v politike voči etnickým menšinám. Čínska strana tolerovala limitovanú náboženskú obnovu: umožnila rekonštrukciu chrámov a kláštorov, obnovu mníšskych komunít podľa presne stanovených kvót, slávenie tradičných buddhistických sviatkov a náboženské prejavy veriacich. Náboženská obnova v Tibete však predznamenala etnické a kultúrne prebudenie, ktoré koncom 80-tych rokov vyústilo do protestov žiadajúcich samostatnosť Tibetu, dodržiavanie ľudských práv a náboženských slobôd. Organizátormi týchto protestov boli buddhistickí mnísi z kláštorov v okolí Lhasy. Po tvrdom zákroku čínskych represívnych zložiek proti demonštrantom sa zmenila aj politika voči tibetským kláštorom, ktoré štátne orgány vnímajú ako potenciálne centrá protičínskeho odporu. Kampaň „milovať vlasť a milovať náboženstvo“, ktorá v tibetských kláštoroch trvá od polovice 90-tych rokov, mala prispieť k posilneniu lojality voči čínskemu štátu a komunistickej strane. Jej cieľom bola zároveň kritika 14-teho dalajlámu ako separatistu zneužívaného západnými mocnosťami. Kampaň však iba vyostrila napätie medzi buddhistickými mníchmi a čínskym štátom. Čínske oficiálne miesta zdôrazňovali štátom garantovanú ochranu náboženských aktivít mníchov a laikov, no rázne odmietali politickú angažovanosť mníchov. Protestujúci mnísi artikulujúci politické požiadavky v uliciach Lhasy však nadväzujú na tradičnú rolu mníšskej obce v Tibete. Práve mnísi v tibetskej spoločnosti v rokoch 1642-1951 zohrávali kľúčovú politickú úlohu, keďže jednotlivé znovuzrodenia dalajlámu, najvyššieho predstaviteľa tibetského buddhizmu, zároveň zastávali úlohu politického vládcu. Tradičný tibetský politický systém sa označuje za príklad teokracie: buddhistickí mnísi zastávali kľúčové posty v administratíve lhaskej vlády, buddhistické kláštory vlastnili pôdu a vyberali dane od obyvateľstva, vďaka čomu si zabezpečili dominantné ekonomické a politické postavenie. Prisilný vplyv konzervatívneho buddhistického duchovenstva sa v 20-tych rokoch 20. storočia nepodarilo eliminovať ani 13. dalajlámovi, ktorý si uvedomoval potrebu zmien tibetskej spoločnosti. Jeho reformný pokus sa skončil neúspechom a tibetské elity neboli pripravené čeliť novým výzvam.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984