SDKÚ: Ako za Mečiara

Mikuláš Dzurinda si s vnútrostraníckou opozíciou poradil v štýle Vladimíra Mečiara. Buďme úprimní – nemožno sa mu čudovať. Ak sa chce sústrediť na boj so Smerom, potrebuje pokoj predovšetkým doma.
Počet zobrazení: 1471
3Liska SDKUCB-m.jpg

Mikuláš Dzurinda si s vnútrostraníckou opozíciou poradil v štýle Vladimíra Mečiara. Buďme úprimní – nemožno sa mu čudovať. Ak sa chce sústrediť na boj so Smerom, potrebuje pokoj predovšetkým doma. Na druhej strane to však zďaleka nestačí, a takisto nie je jasné, či tým vylúčil ďalšiu debatu o personálnych zmenách vo vedení SDKÚ. Lebo jeho kritici si síce vybrali zlý čas a spôsob, ale téma, ktorú otvorili, je horúca. A to nielen vo vnútri najsilnejšej opozičnej strany. To, čo sa minulý víkend odohralo v Trnave a čo sa dialo celý týždeň predtým, je aspoň symbolickým zadosťučinením pre ľudí, ktorí stáli pri zrode SDKÚ a už vtedy varovali Mikuláša Dzurindu pred viacerými ľuďmi, ktorí až doteraz viedli bratislavský stranícky región. Valentín Mikuš, ale ani Branislav Záhradník nie sú iní, ako boli pred pár rokmi. A šéf strany to už vtedy dobre vedel. Ďalšia podobnosť s HZDS Môže sa teda teraz sťažovať koľko chce, na prsiach si hada choval vedome. Kým sa však Záhradník neobrátil proti nemu, Dzurindovi jeho štýl pôsobenia (nielen) v politike neprekážal. Svedčí o tom aj fakt, že viacerí ľudia z bratislavskej SDKÚ, ktorí stáli blízko pri Dzurindovi v posledných komunálnych voľbách, neuspeli, alebo uspeli len tesne a napriek relatívnemu víťazstvu prestíž tejto strany v bratislavskom regióne v poslednom čase utrpela. Nič z toho však vedenie strany neprimälo zaoberať sa situáciou. Bol na to jediný dôvod: Bratislavčania si mohli robiť, čo chceli, ak to isté platilo o centrále. Je teda evidentné, že Mikuláša Dzurindu ani dnes neznepokojuje zneužívanie moci jeho straníckych kolegov na mestskej a regionálnej úrovni v Bratislave, porušovanie pravidiel, ignorovanie občianskych a environmentálnych aktivistov – teda všetko, čo vyčíta vláde na centrálnej úrovni. Hromadná čistka v strane je motivovaná výlučne úsilím urobiť si poriadok v tom zmysle, aby nikto neohrozoval prezentovanie jednoty strany navonok a ani Dzurindov predsednícky post. Z tohto hľadiska je to celkom pochopiteľné, lebo navonok rozhádaná strana nemá ani teoretickú šancu na úspech. A to je v súčasnosti vlastne jediná šanca pred blížiacimi sa dvoma volebnými rokmi, lebo praktická šanca existuje maximálne v predstavách členov vedenia strany. Mikuláš Dzurinda však týmto konaním pokračuje v morálnej rehabilitácii Vladimíra Mečiara a jeho spôsobe vládnutia. Začal s tým už v minulom volebnom období, keďže sa postupne čoraz zreteľnejšie ukazovalo, že aj on – veľký „demokrat“ a bojovník proti „nedemokratovi“ Mečiarovi – siaha po tých istých praktikám. Či už pri privatizácii, zadávaní verejných zákaziek, vzťahu k parlamentnej opozícii, médiám, občianskym aktivistom alebo pri zneužívaní štátnych tajných služieb. Všetko vrcholilo opakovanou spoluprácou s HZDS, resp. niektorými jeho členmi v parlamente a následným jednoznačným kladným postojom k možnej povolebnej spolupráci. Veď dnes všetci vedia, že HZDS si po voľbách vyberalo, s kým pôjde do vlády a pre Smer sa Vladimír Mečiar rozhodol len preto, že Roberta Fica považoval za menej skúseného, a preto ľahšieho súpera. Strana bez alternatívy Po minulom víkende sa teda „zabudlo“ už aj na čistky, ktorými sa z času na čas zbavoval svojich vnútrostraníckych oponentov Vladimír Mečiar. Všetko je v poriadku. Tento spôsob udržiavania poriadku v strane je rehabilitovaný, keďže ho používajú aj najväčší demokrati. Hromadné vylúčenie rebelov je tiež dôležitým signálom do vnútra strany, aby nikto nepodliehal panike vyplývajúcej z aktuálnych volebných preferencií a smutných vyhliadok. K výmene trénera siahajú športové družstvá vždy v situácii, keď už rastie nervozita z neúspechov, lebo sa neukazuje, že by sa situácia mohla zmeniť. To, čo sa udialo od Liškových kritických slov až po víkendové rozhodnutie prezídia svedčí o tom, že v SDKÚ nervozita rastie. Členovia by sa neutiekali k výmene predsedu, ak by im dával nádej, optimistickú víziu. V jednom má M. Dzurinda nepochybne pravdu: ani jeho kritici nemajú alternatívu a je isté, že ich naozaj vyzval, aby navrhli iného predsedu; a oni skutočne nikoho nenavrhli. Práve tento fakt je dôkazom o zúfalosti, aká v strane vládne. Bratislavskí zástupcovia, samozrejme, mohli povedať hocijaké meno, lenže to by ich situáciu nevyriešilo. Jasné, že Dzurinda vyprchal, nie je v ňom už nič, čím by mohol osloviť voličov, čím by ich dokázal mobilizovať, dokonca nemá nič, čím by dokázal mobilizovať vlastnú stranu. Ale typickým výsledkom budovania strany jedného muža – a tou SDKÚ od začiatku bola – je, že v nej nevznikajú žiadne programové ani personálne alternatívy. Ani jeden z politológov v piatok krátko popoludní v Slovenskom rozhlase nedokázal povedať, kto by mohol Mikuláša Dzurindu hodnotne nahradiť a je zjavné, že túto odpoveď nepoznajú ani v SDKÚ. Z tohto hľadiska nebolo konanie signatárov bratislavskej výzvy zodpovedné, ale na druhej strane ešte väčšmi poukazuje na mizériu, v akej sa ich strana ocitla. Líder je už dávno odtrhnutý od reality a nedokáže ponúknuť ani nič nové, ani si uvedomiť, že pod jeho vedením môže strana už iba klesať ku dnu. Jeho teoretickou šancou sú iba chyby súčasnej vlády, lenže tie skôr môžu odradiť jej prívržencov od politiky, než nahnať pravici nových voličov. Vopred prehratá kandidatúra Vo svetle týchto faktov sa ako veľmi neúprimné javí presadzovanie Ivety Radičovej ako kandidátky na prezidentku republiky. SDKÚ a vôbec pravicová opozícia jej neponúka žiadne podmienky, aby mala reálnu šancu na úspech. Chybná je v prvom rade predstava, že ľudia sa hotujú voliť straníckych kandidátov. Rudolf Schuster bol vnímaný ako jediná reálna alternatíva voči Mečiarovi a jeho stranu už vtedy bral vážne len málokto – veď aj verejnosti bolo jasné, že ju založil len na naplnenie vlastných politických ambícií. Celý úspech SOP bol postavený na Schusterovi, nie naopak. No a Ivan Gašparovič bol vyslovene nestranícky kandidát, veď ho otvorene podporovali iba mimoparlamentné subjekty (poslanci HZD boli len prebehlíkmi počas volebného obdobia) a Smer sa pridal až vo chvíli, keď bol jedinou alternatívou Vladimír Mečiar, ktorého za prezidenta aj tak nechcel takmer nikto. V podstate je teda jedno, koľko strán a ktoré budú Radičovú v kandidatúre podporovať. Pritom, na rozdiel od Gašparoviča, bude vnímaná ako výlučne stranícka kandidátka, lebo ona sama nemá výraznú verejno-mienkotvornú pozíciu. Do volieb je ešte ďaleko, ale nezdá sa, že by doteraz v politike predviedla niečo, čím by za niekoľko mesiacov mohla svoje postavenie výrazne zlepšiť. Časť pravicových straníckych voličov pritom vôbec nepôjde voliť, lebo jednoducho voľby prezidenta nepovažujú za také dôležité, ako voľby parlamentné. Napokon, a to platí aj pre ľavičiarov, slovenskí voliči ešte nedozreli na to, aby úplne bez predsudkov volili ženu na najvyšší štátny post, nech ide o kohokoľvek. Navyše, Ivan Gašparovič má za sebou veľmi úspešné „vládnutie“ – neurobil žiadnu chybu, ktorá by jeho potenciálnych voličov odradila. A to mu na znovuzvolenie bude stačiť. Všetko po starom Je síce teoreticky možné, že si toto všetko Mikuláš Dzurinda a jeho najbližší spolupracovníci neuvedomujú, ale ak to tak nie je, potom treba za Radičovej kandidatúrou hľadať iné motívy. Najpravdepodobnejším je úsilie šéfa SDKÚ jednoducho sa zbaviť možnej konkurentky. Ak totiž Radičová prehrá, ak Gašparovič vyhrá dokonca už v prvom kole, bude to pre Dzurindu dostatočný dôvod, aby „zabojoval“ aj proti jej prípadným ašpiráciám na najvyšší stranícky post. Bývalá ministerka má predsa len v strane dosť silnú pozíciu na to, aby ľudí, ktorí by ju otvorene na post predsedu navrhli, mohol zo strany len tak vykopnúť. Bez ohľadu na to, čo sa teraz v bratislavskej komunálnej politike udeje, môžeme konštatovať, že vnútrostranícka rebélia proti Mikulášovi Dzurindovi bola len búrkou v pohári vody a karavána ide konsolidovane ďalej. To však ani náhodou neznamená, že kráča k úspechu, skôr naopak. Aká len podobnosť s HZDS, no nie? Autor je stály spolupracovník Slova

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984