Prečo bola Amerika v Afganistane dvadsať rokov...?!

Až do prvého prejavu Joea Bidena po páde Kábulu /takmer bez jediného výstrelu/ sme poznali oficiálne dôvody amerického útoku na Afganistan spred dvadsiatich rokov. Nuž, dobre, to vieme aj bez jeho prejavu.

Ale prečo teda tam US Army zostala rovných dvadsať rokov?

To už vyzerá na jednu veľkú a poriadnu záhadu.

Veď sa na to pozrime.

Americká invázia mala byť odplatou za teroristické útoky devätnástich islamských teroristov /z toho šestnásti mali saudskoarabské občianstvo /na newyorské dvojičky a budovu ministerstva obrany Pentagónu. Vtedajší prezident George Bush junior nariadil útok na Afganistan a odvážna US Army zničila základne teroristickej organizácie Al Kajdá /riadil ju občan Saudskej Arábie Usáma bin Ládin/ a zároveň odstavila hnutie Taliban od moci, ktoré vytvorenie výcvikových stredísk na území Afganistanu umožnilo. Vláda Talibanu na čele s mullom Mohammadom Omarom ušla do Kandaháru a odtiaľ sa z času na čas snažila Američanom odporovať.

Základne teroristickej organizácie sa teda zlikvidovať podarilo.

Usáma sa k akcii skupiny útočníkov, ktorí unesenými civilnými lietadlami zrútili pyšné veže newyorského obchodného centra a časť budovy Pentagónu, prihlásil. Tretím lietadlom mala posádka zrejme zaútočiť na budovu Kongresu vo Washingtonu, no po vzbure cestujúcich stroj havaroval v Pennsylvánii. Po zničení táborov Al Kajdy nasledovala poľovačka na bin Ládina v pohorí Tora Bora. Tá sa pre nedorozumenia medzi jednotlivými zložkami špeciálnych kománd nevydarila a arciterorista sa prešmykol do Pakistanu, kde sa ukrýval desať rokov, možno aj pod dohľadom tamojšej tajnej služby, až pokým ho po zrade akéhosi lekára Američania nedostali.

To sú viac či menej známe fakty.

Joe Biden, vtedy viceprezident, v januári 2011 navštívil vojakov na americkej základni Bagram v Afganistane.
Foto: Flickr / DVIDSHUB

A tie zopakoval v prejave aj Joe Biden. Lenže prejavu chýba logika, alebo autori, ktorí mu ho písali, sú buď priveľmi mladí alebo ak ho písali starší, tak zámerne „zabudli“ na iné a absolútne zásadné veci. Ak bolo cieľom Spojených štátov odstrániť základne Al Kajdá a zároveň aj vládu Talibanu , tak tá akcia trvala v podstata iba niekoľko dní. Ak bin Ládin utiekol z pohoria Tora Bora, to len svedčilo o jeho premyslenom únikovom pláne . Ale prečo teda US Army nezostala v krajine pod Hindukúšom, povedzme, dva, nanajvýš  tri roky, aby tamojšie pomery stabilizovala, navyše keď dosadila do prezidentského paláca Hamída Karzaja /vraj bol predtým spolupracovníkom CIA, napokon, no a čo, sám Usáma bin Ládin bol ním určite, veď si  ho CIA pestovala v pakistanskom Pešáváre ako jedného z hlavných strojcov proti vtedajšej sovietskej invázii v Afganistane/.

Jestvuje jedno také pekné video, na ktorom vždy bojaschopná Hillary Clintonová /nezabúdajme, že ide o bývalú prvú dámu Ameriky po boku manžela, prezidenta Billa Clintona, neskôr ministerku zahraničia vo vláde Baracka Obamu a napokon aj neúspešnú kandidátku na prezidentský úrad/. Nuž a na tom videu sa chváli, ako USA dodávali mudžahedínom, predchodcom hnutia Taliban, povestné rakety Stinger odpaľované z pliec bojovníkov, ktorými dokázali zostreľovať sovietske vrtuľníky letiace medzi kopcami a dolinami Hindukúšu.

„Bola to dobrá investícia, vyplatila sa, pomohli sme ku kolapsu Sovietskeho zväzu,“ hovorí táto frustrovaná pani a veľmi pyšne a s cynickým úsmevom, ako to len ona dokáže na spomínanom videu. Takže oplatilo sa. Ja som dosiaľ nezachytil jedinú správičku o tom, že by boli už nie Sovieti, ale teraz Rusi, dodávali akékoľvek zbrane napr. Talibanu a ten by bol nimi ohrozoval americké či „natovské“ okupačné sily v Afganistane.

Ach, skoro som zabudol, veď správne sa má použiť slovo „misia“, či presnejšie „zahraničná misia“. To si už musím zapamätať, stále sa mi to totiž pletie: keď do niektorej krajiny vpadne USA, teda akože náš spojenec, tak ide o „misiu“, tamojší občania predsa blahodarne  na niečo také významné dychtivo čakajú. Nejde teda ani o inváziu a následnú okupáciu, ale zakaždým iba o „misiu“, ako pekne to znie a ako krásne sa dá jediným slovíčkom zázračne premeniť obsah vojnového vpádu. Veď to isté sa odohralo o niečo neskôr v Iraku, potom sa „misiovalo“ do Sýrie a ešte pribudla „misia“ do Líbye, slovom treba sa s takým názvom a posolstvom iba stotožniť a hneď sa človeku lepšie dýcha.

Takže konečne sa vraciam k tomu Bidenovi, k jeho prvému prejavu po páde Kábulu. Jeden z amerických novinárov si všimol, že ten prejav bol dosť, ak nie až priveľmi, dlhý, až tak dlhý, že za ten čas dokázal Taliban obsadiť Kábul...

Nuž, ale Bidenovi môžeme uznať, že sa v prejave snažil a naozaj na televíznych obrazovkách pôsobil štátnicky. Predsa je prezidentom najmocnejšej, teda aspoň si to Amíci o seba myslia, armády na svete. Nebolo teda jednoduché americkému, najmä americkému národu vysvetliť, prečo teda tá najlepšia armáda na svete, teda armáda vraj s najvychytenejšou technologickou  výzbrojou na planéte Zem rýchlo, až sa zdá, že z Afganistanu zbabelo zdupkala. No skúsme sa vžiť do kože amerického prezidenta: je hlavným veliteľom mocnej, teda najmocnejšej armády a ona jednoducho ujde z bojiska a to až tak, že čo je už verejne známe, svoju vojenskú a mimoriadne povestnú vojenskú základňu Bagram pri Kábule opustil posledný veliaci dôstojník vraj o pol tretej ráno, teda pod rúškom tmy, skočil do džípu a poď ho na letisko a odtiaľ rýchlo domov za rodinou...

Takto sa to predsa nerobí.

Pamätám si, že keď po desiatich rokoch opúšťali Afganistan sovietski vojaci, samozrejme, tiež po neúspešnej invázii a okupácii, tak v poslednom, ale  úplne v poslednom džípe, ktorý prešiel hranicu Afganistanu do Tadžikistanu /ten bol vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu/, sedel veliteľ sovietskej armády generál Gromov.

Tak sa odchádza po prehre, veliteľ „prchá“ vždy posledný, niečo  na spôsob kapitána ponárajúcej sa lode...

Nuž, ale čo, iný kraj, iný mrav.

Takže Joe Biden a jeho prejav.

Veľa veciam sa nedá rozumieť. Vezmime to po poriadku. Joe tvrdí, že „misia“ bola v podstate úspešná, úlohou bolo zlikvidovanie táborov Al Kajdá ako hniezda terorizmu, odstránenie vlády Talibanu a dolapanie Usámu bin Ládina. Ešte by sa dalo pridať, že dobre teda, nemala v krajine zostať americká armáda a je spriaznené „natovské“ duše dva,-tri roky, a dolapenie a zlikvidovanie bin Ládina prenechať tým špeciálnym boys z partie SEAL, a potom sa z krajiny pratať...?

Prečo?

Lebo Joe Biden v prejave tvrdí, že vraj, a to vraj musím podčiarknuť, „budovanie národa“ v Afganistane nebolo nikdy cieľom Američanov!

Nuž pri tejto vete sa treba poriadne, ale poriadne zastaviť. 

Neviem , či bývalý prezident George Bush junior nie je Američanom, lebo práve keď on vyhlasoval útok na Afganistan a zároveň zatrúbil vojnu proti terorizmu, zvlášť dodal, že Amerike odteraz pôjde o tieto veci: regime change / zmenu režimu/ a „nation building, teda o to povestné budovanie národa, a ešte dodal, že aj o vybudovanie demokratickej spoločnosti v širšom regióne Blízkeho a Stredného východu. A nezabudnime na neskorší „veľký“ a „honosný“ projekt tzv. arabskej jari...

Takže tých cieľov bolo niekoľko.

To by mohli napr. potvrdiť také vtedajšie esá americkej politiky ako viceprezident Dick Cheney či nedávno zosnulý Donald Rumsfeld /čo je v jeho prípade už pravdaže problém/. A teda som si istý, že Bush junior, aj keď tieto koncepcie nepochádzali na sto „procent“ len z jeho hlavy, veď mal okolo seba vydarenú „partičku“ tzv. neokonzervatívcov /obľúbená skratka neocons/, ktorí v eufórii z tzv. víťazstva v studenej vojne chceli nielenže po svete šíriť americkú demokraciu akýmkoľvek spôsobom, teda aj na krídlach bombardérov, čím celej akcie dodávali povestný „humanitárny“ obsah, ale dokonca aj samotný americký spôsob života. To boli ľudia /ale ich zvyšky sa ešte ozývajú/, ktorí neuznávali a neuznávajú  žiadnu inú historickú či tradičnú kultúru, o náboženstve ani nehovoriac, a boli si takí istí svojím US modelom, že ho chceli aplikovať aj na krajiny, kde sa niečo také nemohlo bez pomoci americkej vojenskej sily ani len v zárodku uchytiť.

Samotná vojenská základňa Bagram pri Kábule bola prototypom amerického spôsobu života, americkí vojaci tam mali všetko ako doma. Aj „reštiky“ McDonald plné hamburgerov, neviem, či je to najlepšia strava pre armádu, aj farebné buchty Donats, aj dostatok coca-coly, aj energetické nápoje, najmä tie, aj žuvačky, aj hudbu... Tam si žili vo svojich snoch a mali pocit, že keď pár afganských dôstojníkov, ale aj mužov nižších šarží uvidí takýto život na vlastné oči, nič iné si už želať nebude. Niečo podobné vytvorili Amíci aj v Bagdade, kde sa uzatvorili do tzv. zelenej línie a tam za barikádami a s dobrou vojenskou „obranou“ si tiež vychutnávali Ameriku.

Dá sa takto šíriť demokracia či budovať národ...?

K tomu národu: jeden musí žasnúť už len nad týmto spojením, veď aj afganský národ, aj keď musel odolávať, čo ja viem, aj Mongolom, aj Peržanom, aj samotnému Alexandrovi Veľkému, neskôr, pravdaže, ako inak, všade číhajúcim Britom a v súčasnej dobe teda najskôr Sovietom a potom Američanom, jestvuje už po dlhé stáročia, a to napriek rôznym etnikám či aj náboženským rozdielom, ale po dlhé stáročia, teda dávno predtým než odvážny Columbus objavil budúcu Ameriku.

Ako môže cudzia moc vyhlásiť niečo také, že chce niekde inde „budovať národ“.

Takže Biden si z americkej stratégie vybral iba to, čo sa mu teraz do prejavu hodilo. No a navyše ho na „hruškách“ prichytila samotná dĺžka americkej okupácie nádhernej krajiny pod Hindukúšom. Tých dvadsať rokov je jasným dôkazom, že nešlo iba o odstránenie základní Al Kajdá či Talibanu od moci alebo o dolapenie bin Ládina. To sa dalo urobiť v relatívne krátkom čase. Ale dvadsať rokov okupácie je dôkazom, že Amerika sa v Afganistane naozaj pokúsila o „budovanie národa“ a takýto pokus nemohol skončiť inak ako skončil. Národy majú vlastnú históriu, vlastné dejiny a tí ktorí im chcú vymýšľať dejiny nové, nemajú nikdy šancu na úspech.

Takže to by malo byť poučením z krízového amerického vývoja v Afganistane.

Či, ako sa tomu vo vojenskej terminológii zvykne presne hovoriť, ide o prehru a kapitulácia je iba logickým zavŕšením „misie“. Takže nabudúce, keď sa niektorí, a to nielen americkí prezidenti budú snažiť hovoriť niečo iné, čo nezodpovedá faktom, treba sa mať na veľkom pozore. Navyše sa jeden musí veľmi, až veľmi čudovať, že práve Joe Biden, ktorý sa dlhých päťdesiat rokov na pôde amerického Kongresu ako senátor a neskôr Obamov viceprezident vyhlasoval za experta na zahraničnú politiku /zrejme najmä na americkú/ by mal poznať nielen prejavy, ale najmä koncepcie svojich predchádzajúcich prezidentov. Takého Busha juniora, ktorý Ameriku do afganského dobrodružstva zaviedol a neskôr ešte aj do Iraku, potom nadišiel čas pre Sýriu a neskôr pridali aj Líbyu...A zakaždým išlo aj o pokus na „zmenu režimu“ a o „budovanie národa“...