Správa o stave Magoristanu

Existuje jedna krajina, o ktorej hlava štátu, podvodník a úžerník, svojho času povedala, že je to mafiánsky štát na čele s mafiánskym premiérom. Čo to znamená „mafiánsky štát“? Mafie existujú a je vecou orgánov činných v trestnom konaní (OČTK), aby tomu čelili. Mafia znamená pôvodne rodinu, ktorá bola vytvorená prostredníctvom autonómnych pravidiel fungovania (máme vlastné zákony), pokiaľ ide o protiprávne aktivity od ekonomických až po obzvlášť závažné zločiny. Za mafiánsky štát by bolo možné považovať štát, ktorý nedokáže funkčne zakročovať voči aktivitám mafie. K tomu dochádza, keď sa mafia úspešne bráni proti opatreniam štátu. To je možné, ak sama infiltruje politiku a politikov, ako aj súdy a OČTK.

Každá mafia (zločinecká skupina) má ekonomický základ. Ide o zmenu vlastníctva nelegálnym spôsobom, v rozsahu štátu zmenu vlastníctva legalizuje majetkový prevrat. To, že na vlastníctvo má nespochybniteľný nárok fyzická osoba, že to, čo obhospodaruje, je akoby predĺžením jej fyzického tela, zdôvodnil prvý klasik liberalizmu J. Locke. Najvýznamnejší ideológ Veľkej francúzskej revolúcie J. J. Rousseau bol aj nebol liberál. Jeho „všeobecnú vôľu“ si vyložil M. Robespierre ako „diktatúru slobody“, čo po ňom prevzali ďalší jakobínski revolucionári. Rousseau chcel synchronizovať slobodu s rovnosťou. Vznik nerovnosti vysvetlil v dvoch krokoch. Prvý krok – niekto si niečo ohradil a vyhlásil: to je moje. Druhý krok – tí ostatní mu uverili. Tak sa majetok zmenil na vlastníctvo. Iný klasik, ktorý chcel odstrániť súkromné vlastníctvo tým, že mu tí ostatní neuveria, bol K. Marx. Vedecky opísal akumuláciu kapitálu. V prvom kroku nastupujú lúpežní baróni. Preto lúpežníci, lebo pre nich pravidlá neplatia. Keď sa bohatstva zmocnili, potrebujú, aby im ostatní uverili. Začnú podporovať dodržiavanie pravidiel (zákon a poriadok), samozrejme, za podmienky nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva.

V malej krajine pod Tatrami po reštitutívnom prevrate logicky politická zmena musela viesť k majetkovému prevratu, aby sa po osamostatnení mohol štát správne zaradiť. Lenže v krajine neboli vlastníci kapitálu ani politická elita konštituované prirodzeným spôsobom. Bývalá vládnuca strana bola zdecimovaná jednou obrovskou deformáciou, čistkami z konca rokov šesťdesiatych. Nejako sa sformoval konglomerát disidentov a tých, čo sa tak konjunkturálne označovali. Prevzali moc, ktorá ležala na ulici z rozhodnutia Veľkého brata. Bolo to bremeno, ktoré si jeho nositelia nedostatočne uvedomovali a neskôr nesprávne vyhodnotili. Prvý signál bol, keď sa začala šíriť téza, že koordinačný výbor funguje ako svojho času politbyro, čo bola čiastočne pravda, lebo robili podobné rozhodnutia. Druhým signálom sa stala udalosť 28. 10. 1991, kedy federálneho prezidenta na námestí vypískali a trafili vajíčkom. To bol pre novú liberálnu elitu útok na ikonu, hoci sám politik to bral normálne.

To, na čo chcem poukázať, je hybris/hubris – v modernom zmysle slova pýcha, arogancia, nadutosť atď. Podľa Platóna viedla k zániku utopického blahobytného štátu Atlantis. Aristoteles poukazoval na ponižovanie druhých, pričom aktér sa domnieva, že tým zvyšuje svoj status. Po prehratých voľbách v roku 1992 frakcia, ktorá sa považovala za liberálnu elitu, začala ponižovať tých, čo ju nevolili. Tento postoj sa prenáša do súčasnosti v podobe progresívneho kryptofašizmu. Dnes za „neomarxistov“ označujú tzv. progresivistickú ľavicu, ktorá namiesto kritiky nespravodlivej ekonomickej a politickej nerovnosti hlása pochybne interpretovanú genderovú rovnosť a túto militantne presadzuje až deformuje výklad ľudských práv v prospech niektorých menšín prostredníctvom pozitívnej diskriminácie. Mechanizmus premeny menšiny na väčšinu a na základe toho uchopiť moc bez ohľadu na legitímny výsledok volieb sa nazýva farebná revolúcia. Samozvané progresivistické elity, ktoré sa tvária ako ľavičiari, sú reprezentantmi sofistikovaného (ľavicového) kryptofašizmu. V slovenských podmienkach sa napríklad označujú za tých najslušnejších, pričom tým, ktorí s nimi nesúhlasia, tento status upierajú a tých, čo ich nevolili, považujú za podľudí.

Majetkový prevrat sa uskutočnil prostredníctvom kupónovej privatizácie, ktorá predstavovala nevyskúšaný experiment a skončila sa veľkým podvodom. Rovnako ako predtým tzv. ľudový kapitalizmus malých akcionárov na Západe. Jednoducho Marx mal pravdu, malí akcionári boli vyvlastnení. Nátlak zo zahraničia na urýchlenú privatizáciu jednak svedčí o tom, že marxistická poučka o základni (zmena vlastníctva) funguje, bolo treba urýchlene vytvoriť novú triedu vlastníkov kapitálu; jednak rýchlosť mala uľahčiť prevzatie národného majetku, obzvlášť strategických podnikov, do rúk zahraničných vlastníkov za dumpingové ceny. Doteraz renta – dividendy, ktoré zo Slovenska odchádzajú, vysoko prevyšujú prospech z fondov EÚ. Preto slovenskí pracujúci pri porovnateľnej produktivite práce nemajú porovnateľné mzdy. Uvedený rozdiel slúži ako tribút, resp. renta.

Platí aj Marxova poučka o akumulácii kapitálu. Ako fungovali lúpežní baróni v deväťdesiatych rokoch, možno zhliadnuť v dokumentárnom seriáli Slovenskej televízie „Mafiáni“. Ťažko obviňovať jedného politika, ktorý bol vtedy pri moci, lebo mafia vznikla v dôsledku boja o národný majetok, eufemisticky označovaného ako privatizácia. Dovolím si tvrdiť, že mafie na Slovensku fungujú v nadštandardnom rozsahu a, samozrejme, sú prerastené celým politickým spektrom. Postupne prechádzajú od brachiálneho násilia k postupom, ktoré kolega filozof Boris Zala označil termínom „ekonomické nelegálne privlastňovanie“. Napokon, určitý rozsah korupcie je charakteristický pre kapitalistické podnikanie, podľa teoretika verejnej voľby J. Elstera prekonáva nepružnosť úradníckej byrokracie.

Na Slovensku máme tradíciu spektakulárnych zločineckých aktov, ktoré nie sú dostatočne vyšetrené a nedošlo k odhaleniu ich skutočného pozadia. Na začiatku bol samoúnos a samovýbuch, na konci (zatiaľ) samovylupnutie oka, medzitým reťaz vrážd a samovrážd. Toto malo skončiť v deväťdesiatych rokoch. Pretrváva, pretože do nelegálneho privlastňovania sú zapojené aj politické strany, ktoré si vytvárajú kohorty našich ľudí, v podstate „nedotknuteľných“.

Kedy sa začala lámať politická kultúra? Veľmi rýchlo po prevrate sa vytvoril vzorec „nepriateľského prevzatia“ krajiny. Každá zmena vlády znamená generálnu čistku až po najnižšiu okresnú úroveň, kedy musí utrpieť odbornosť. Oddelenie politických funkcií od odborných je čisto formálne a nedostatočné. Ďalším pozostatkom minulosti je jeden volebný obvod ako celá krajina, čo umožňuje oddelenie volených zástupcov od ich voličov, rozhodujúci vplyv na výber kandidátov majú v tom lepšom prípade stranícke centrály, v tom horšom podnikateľ, ktorý si založil stranu a v parlamente má svoje biele kone. Ak stranu nezaloží solventný kapitalista, tak si musí zaobstarať prostriedky na jej fungovanie „vlastnou hlavou“. Politológ J. Marušiak oprávnene varoval, že hrozbu pre demokraciu predstavujú nielen extrémistické alebo populistické politické hnutia, ale v čoraz väčšej miere aj oficiálne politické a podnikateľské elity, ktoré sa vymkli demokratickej kontrole oveľa väčšmi ako politickí extrémisti. Rizikom pre demokraciu je zásadné zužovanie problémov, podliehajúcich demokratickému diskurzu.

Každé voľby a volebná kampaň (predčasné voľby boli dvakrát – v roku 1994 a 2006 – v oboch prípadoch „hybris“) sa vyznačovali polarizáciou spoločnosti až po nepriateľstvo v rodinách a prehlbovali studenú občiansku vojnu. Porazení sa za každú cenu snažili zvrhnúť víťazov. Výnimkou bol pád vlády I. Radičovej v októbri 2011, dôsledok mocenskej intrigy a „hybris“ troch politikov, z ktorých jeden sa ešte nestiahol z politiky, ani jeden z nich sa však nezačal hanbiť. Tento akt zabránil pozitívnemu obratu, boli vtedy určité malé náznaky zmeny kvality politickej kultúry. Pomstou voličov bolo hlasovanie v prospech opozičnej strany. Táto strana sa nevyrovnala so svojou úlohou napriek tomu, že jedno volebné obdobie mala pohodlnú väčšinu. Tretie volebné víťazstvo tejto strany umožnil jeden konciliantný politik menšiny, za čo sa mu patrične pomstili. Nehovoriac o tom, že hrobár Radičovej vlády sa videl v úlohe premiéra. Tragická smrť dvoch mladých ľudí, nedostatočne objasnená, viedla k politickému zneužitiu a osoby, ktoré si z úst Paviána (neskôr nositeľa štátneho vyznamenania) uzurpovali monopol na „slušnosť“, pripravovali vynútenú zmenu vlády, čo sa civilizovane označuje ako štátny prevrat. Šikovný politik tomu predišiel obetovaním dámy, bol vymenený premiér. Zúrivosť neuspokojených liberálov so zázemím od Apača sa stupňovala. Začali používať nátlakové metódy, aké na Slovensku nemali obdobu, čo sa im vypomstilo, pretože ich čiastočne súčasná opozícia používa proti nim. Dnes sa to volá protivládne protestné zhromaždenie.

Prezidentské voľby v roku 2019 dopadli podľa plánu Apačov, ostatné parlamentné voľby však nie. Premiérom mal byť vyslúžilý politik, ktorého strana sa nedávno rozpadla. Do parlamentu sa nedostala Apačmi favorizovaná progresívna strana. Vyhral veľkou väčšinou aktér, ktorého sa snažili „upozadit“, ako ináč, prostredníctvom perfektnej marketingovo profesionálne zorganizovanej demagógie (jednu svoju akciu musel vysvetľovať dokonca v Elyzejskom paláci). Od volieb progreduje nedôvera medzi stranami rozpadajúcej sa vládnej koalície, ktorú drží iba pud sebazáchovy. Navyše sa stupňuje tlak oprávnene rozhorčenej verejnosti, lebo ignorovať 600 tisíc podpisov za referendum o predčasných voľbách sa tak či onak vypomstí. A v tejto situácii karty permanentne mieša mafia. Jedna vec je korupcia. V štátnych inštitúciách sa vedúci pracovníci stávajú korupčníkmi, pretože môžu; obrovským pokušením korupcie sa stalo rozdeľovanie fondov EÚ. Tak sa ryžovalo vo Fonde národného majetku, v Správe štátnych hmotných rezerv, v Poľnohospodárskej platobnej agentúre, Finančnom riaditeľstve SR, Slovenskom pozemkovom fonde a pod. Ešte nebezpečnejšie je prepojenie mafiánskych zločineckých skupín na OČTK a justičné zložky, o čom je tzv. tajná a v skutočnosti verejná správa SIS z mája tohto roku. Zavretím niekoľkých inkriminovaných osôb, napríklad F. alebo L., sa nič nevyrieši. Treba posilňovať, nie likvidovať poistky, ktoré právny štát má, aby zabránil formovaniu štátnej mafie. Či sa to niekomu páči alebo nie, polícii sa rozviazali ruky, keď do funkcie policajného prezidenta nastúpil generál M. Lučanský. Doteraz nevieme, čoho či koho sa stal obeťou.

Posivený pozorovateľ vníma signály, že aj niektorí koaliční predstavitelia si začínajú uvedomovať nevyhnutnosť predčasných volieb. Nie z nejakého idealizmu, ale čisto z pragmatických dôvodov. Za súčasný rozklad štátu a nemohúcnosť vlády spolu s úpadkom prezidentského úradu a premenou parlamentu na cirkusovú arénu bude treba raz zaplatiť účet, ktorí vystavia občania tejto ťažko skúšanej krajiny. Predčasné voľby by uvoľnili cestu k prechodnej vláde, ktorá by bola schopná stabilizovať krajinu. Treba skončiť boj o čierneho Petra (iný termín pre to isté je vojna polície, resp. justičných zložiek), nastaviť červené čiary, aby boli potrestaní predovšetkým tí politickí aktéri, ktorí bezprostredne páchali kriminálnu trestnú činnosť a ich pomáhači a vykonávatelia. To znamená skoncovať s „nedotknuteľnými“. Na tomto bude mať záujem aj tá časť mafie, ktorá sa postupne preorientovala z nelegálneho na legálne privlastňovanie, v tomto sa Marx nemýlil. Zásadný obrat v politickej kultúre, akýsi budúci konsenzus znesvárených politických elít na báze ľavopravého stredu sa dá očakávať až po ďalších voľbách, kedy dôjde ku generačnej výmene politických garnitúr.

Franz Kafka kongeniálne opísal beznádejnú situáciu vidiečana, ktorý prosí, aby ho pustili do zákona. Brána k zákonu je vždy otvorená, lenže vo vstupe mu po celý jeho život bráni dverník. Pred smrťou sa nešťastník dverníka konečne opýta, ako to, keď každý dychtí po zákone, že nikto iný nepožiadal o vstup. Pred posledným vydýchnutím sa dozvie, že tento vchod bol zriadený len pre neho samého a teda sa vstupu nemohol nikto druhý dožadovať. Dverník po jeho smrti tento vchod konečne zavrie. Ide o to, ako bezpečne uzavrieť vstup do zákona a urobiť to tak, aby sa zdalo, že zákon je každému dostupný. Kafkove narácie sú úplne vymyslené, pritom však až kruto pravdivé. (Lakonickú poviedku „Vor dem Gesetz“ použil v slávnom románe „Proces“.)

Viac-menej kafkovsky definoval Eduard Chmelár túto krajinu ako uzavretú psychiatriu, z ktorej ušli lekári. K tomu dodávam: Pád až na samotné dno nie je nutný, aby sme sa spamätali.